Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Cez tanec k láske - 6. kapitola

02.10.2011 (09:15) • TeenStar, Forevergirl • FanFiction na pokračování • komentováno 37× • zobrazeno 7909×

6. kapitola

„Ideš tam aj ty?“ spýtala sa ma Angela, keď som si pritiahla jednu z chýbajúcich stoličiek k jedálenskému stolu.

„A kde by som mala ísť, prosím ťa?“ zasmiala som sa veselo, s nechápajúco zdvihnutým obočím. Na Karneval ma dnes pozvalo už asi päť prvákov, vraj by mi maska Yetiho skvelo sedela.

„No predsa na večierok ku Cullenovcom.“ Pokrútila hlavou zo strany na stranu hnedovláska, ktorá sa pohodlne usadila na stoličke otočenej presne oproti tej mojej. Nemala som najmenšie tušenie, kto to dievča vlastne je, ale usúdila som, že patrí k Angelinej partii kamarátov, ku ktorej som sa pre dnešný deň dobrovoľne nasilu pridala.

„Aha,“ zamumlala som potichu, viac-menej sama pre seba, keďže debata navôkol mňa už bola v plnom prúde a moje skromné vyjadrenie absolútne nikoho nezaujímalo.

Všetci do jedného boli horlivo ponorení do debaty o krásnej vile, ktorú Cullenovci vlastnia, o skvelých autách, ktoré parkujú v ich prepichovej garáži, o Edwardovi, najtalentovanejšom členovi dokonalej rodiny... Pomaly som začala nadobúdať podozrenie, že ak ide oňho, aj chalani si musia dvakrát premyslieť, či nie sú náhodou na mužov. Všetko do posledného detailu bolo úplne choré. Aj keď do rozplývania nad autami som sa čiastočne zapojila aj ja.

„To s tou párty myslíte smrteľne vážne?" opýtala som sa, keď som sa konečne dostala k slovu, a po každom zo spolusediacich som prešla od hlavy až k päte.

„Prečo? Ty tam akože nemieniš ísť?" Z Angelinej tváre odrazu sálala obrovská vlna prekvapenia. A potom, akoby si spomenula na všetko čo sa stalo a s čím som sa jej zverila, pochopujúco sa na mňa usmiala a potľapkala ma po ramene, perami naznačujúc, aby som jej to prepáčila. Nič iné mi ani nezostávalo.

„Podľa mňa by si, Isabella, rozhodne mala ísť!" Počkať. Tá hnedovláska aj vie, ako sa volám? „Vieš, nemôžeš len neustále sedieť doma na zadku a nič nerobiť. Musíš sa aj zabávať. Štýl Matky Terezy už dávno nie je v móde." Celou váhou tela sa nalepila na chalana, ktorý sedel vedľa nej a jazyk mu strčila so úst. Alebo až do hrdla? Chudáčik...

„Pozri, toto nie je tvoja vec, Jess." Vložila sa do toho céleho Angela. Aha, takže Jessica. To si budem musieť zapamätať. „Nie je tvoja vec a dokonca ani moja. Takže nikto z nás nemá právo jej do toho niečo vravieť, je to tak?" Uprela na mňa svoje veľké oči farby čokolády. Prikývla som, čím som našu konverzáciu na túto tému úplne uzvarela.

„Zdravím." Spleť kamarátskych dialógov po chvíli znenazdajky narušil Edwardov dotieravý hlas. Nielen, že so mnou začal chodiť na bilógiu, literatúru a telocvik - a to mám na mysli len dnešný deň, on si ku mne drzo prisadne aj na obede?! Ešte dnes zavolám na psychiatriu a vybavím mu tam izbu.

„A čo ty tu?" spustila som otrávene, bez toho, aby som mu venovala čo i len jeden jediný pohľad. Pre istotu, keďže neviem, čo by sa mi na tvári pri pohľade naňho zjavilo. Som si istá, že nič pekné. Vlastne by bolo zodvihnúť pohľad úplne zbytočné, keďže mi bolo jasné, čo presne práve robí. Tým svojim charakteristickým šteňacím pohľadom mi do hlavy skoro vypálil dieru, idiot. Veď len tak pekne ďalej, kocúrik, a zažiješ, čo je to presná rana rovno do rozkroku. Na karate som nechodila len tak zo srandy.

„Bells, chodiť na karate sa k dievčaťu nehodí," hovorievala mi vždy Renée. „Navyše, určite prídeš k nejakým zraneniam. Chlapci ťa nebudú šetriť." Paradox bol však v tom, že ja som nikdy nešetrila ich, nie naopak. Počet obetí: štyridsať dva plus učiteľ. A to som vtedy mala len dvanásť rokov. Ktovie, čo by som zvládla dnes.

„Hádam mám právo prisadnúť si k novým spolužiakom, či nie?" povedal trochu pobaveným hlasom.

Bože môj dobrý, daj mi silu, aby som ho nezabila!

„Ako myslíš." Rozhodla som sa nenamietať, len som ľahostajne pokrčila ramenami. Ešte nikdy som si však nedala tak veľmi záležať na hrubej vrstve chladu, ktorá z môjho hlasu vystúpila.

Nepatrne sa zachvel a hlavu mierne nachýlil do opačnej strany. „Dúfam, že na dnešný večierok prídete." Touto jednou jedinou vetičkou ma prinútil, aby som aspoň na zlomok sekundy zodvihla hlavu a myšlienky presmerovala na ňu. Nešlo tu tak úplne o to, čo vlastne povedal. Išlo skôr o to, ako to povedal. Smutne a zároveň až neprirodzene tvrdo. Dokonca som nedokázala brať v úvahu ani ten slabučký odtieň radosti, ktorý ho jemne podfarboval. Na to tá veta znela až príliš umelo.

„Ja!" Hlasy sa mi v okamihu zliali do jedného, z ktorého vyplývalo jediné. Na párty k rodine Cullenovcov sa chystá úplné každý, kompletná stredná škola vo Forkse.

Neubránila som sa pretočeniu očí, ktorý dobrevádzal hlboký povzdych. A za každým povzdychom nasledoval ďalší a ďalší... Potrebujem odtiaľ vypadnúť. Ihneď!

Preopatrne som sa postavila zo stoličky, pre prípad, že by ma stuhnuté svaly nôh zradili, čo by nebolo zas až tak nečakané, zo zeme som zodvihla tašku a namierila si to rovno k východu.

Počasie nesklamalo. Opäť. Nebo prekrývali husté mračná šedej farby, na ktorej sa lámali jasnožlté blesky, nad zemou sa vznášal ľahký jesenný vánok, chodníček zdobili kaluže dažďa, do ktorých sa jedna za druhou vpíjali lesklé kvapky vody. A ja som nemala dáždnik, tak ako vždy. Bella, si borec! Práve týmto svetu dokazuješ, ako to dopadne, keď sa človek narodí piatok trinásteho.

„Počkaj! Bella, stoj, okamžite zastav!" Hlas rinúci sa zpoza chrbta sa každou stotinou približoval, a môj hnev sa každou premárnenou stotinou zväčšoval. Ľudia, kryte sa, výbuch atómovej bomby sa blíži!

„Áno?" Otočila som sa na Edwarda s hraným úsmevom na perách a s pekelne nahnevaným pohľadom. Podľa toho, ako sa tváril, bol môj výraz tváre viac než pekelný. To sa človek nemôže ani usmievať bez toho, aby na neho niekto nezízal alebo čo?!

„Chcel som len vedieť, či dnes prídeš. Veľmi by ma potešilo, ak by som ti večer mohol robiť spoločnosť."

„Nie."

„Chcem ti len ukázať, čo v tebe vidím ja, aká podľa mňa naozaj si," pokračoval neberúc ohľad na moje odmietnutie. „Len mi to, prosím, dovoľ. Aspoň dnes večer," zaprosil s nenúteným úsmevom na tvári. To mu na ten ksich vážne niekto niekedy skočí? Ach, ľudia, troška zdravého rozumu by nezaškodilo.

„Nie," zahlásila som už po stýkrát a začala nervóne podupávať pravou nohou, ktorá sa nečakane ocitla v mláke. Keď raz človeku šťastie praje, tak mu jednoducho praje!

„Vieš, ja to len tak nenechám," spustil a nakráčal si to cez dážď rovno ku mne. Zrazu som mala pocit, akoby sme tam boli len on a ja, žiadny náhodný okoloudíci s neslušne pootvorenými ústami a očami od údivu rozkotúľanými na zemi. Netrebalo veľa, a skoro by som mu uverila, že by ma dokázal mať naozaj rád.

Netuším, čo so mnou ten pako robí, no už v tejto chvíli môže ľutovať deň, kedy sa prvýkrát nadýchol a uvidel svetlo tohto prekliateho sveta. Ak to už náhodou neľutuje teraz.

„Prosím ťa, o nič sa nepokúšaj. Mňa sa ti získať nepodarí." Haha, Bella, tým presviedčaš jeho alebo seba? „Prosím ťa, veľmi ťa prosím. Ináč za seba neručím."

„Nie." Jeho hlas zaznel pri mne až nečakane blízko, no nemala som odvahu pozrieť sa, kde presne sa jeho hlava nachádza.

„Dám ti hocičo, len ma už láskovo nechaj na pokoji," zamumlala som ticho, keď sa tvárou sklonil nad tú moju na vzdialenosť niekoľkých centimetrov. Alebo to boli len milimetre...?

„Chcem len jednu jedinú vec." Z jeho hlasu vystúpila priam hmatateľná vlna vášne, z ktorej sa mi mimovoľne zježili drobné chĺpy na rukách.

„A to je?" Spýtavo som zodvihla obočie, aj keď mi to v tejto chvíli šlo naozaj sakramentsky ťažko. Celé moje telo bolo akoby paralyzované jeho sviežou vôňou, dokonalými črtami tváre, zlatými studničkami, olemovanými hustými tmavým mihalnicami... Proste ním.

Preboha, Isabella Marie Swanová, okamžite sa spamätaj!

„Jediná vec, po ktorej túžim najviac na celom svete, Bella, je toto." Zohol sa ku mne a pomaličky pritisol svoje pery na tie moje, kúsok po kúsku ich nežne ochutnával, akoby len skúšal, či sa od neho neodtiahnem. A Boh mi je svedkom, že som sa chcela odtiahnúť viac, než čokoľvek na svete. Lenže moje telo si žiadostivo bralo všetko, čo mu v tejto chvíli bolo ponúknuté, nehľadiac na rozumnú časť mozgu, ktorá sa v zúfalej snahe prebrať ma, snažila zabrániť chybe, ktorú budem ľuťovať už po zvyšok svojho života. Lenže teraz nemal rozum nado mnou ani len najmenšiu šancu, nemal prevahu nad telom, nedokázal ma prinútiť, aby som ho nakopala do zadku a poslala niekde veľmi, veľmi ďaleko. Akoby sa vo chvíli, keď sa naše pery spojili v jedno, vybuchla v mojom vnútri obrovská bomba preplnená šťastím, ktorá sa mi každým okamihom stráveným s ním, rozlievala až do konečkov prstov na nohách. Cítila som sa ako bláznivá pätnásťročná tínedžerka, ktorá je schopná uveriť komukoľvek a čomukoľvek.

Horlivo som mu vplietla prsty do bronzových vlasov, bozky mu oplácala stále intenzívnejšie, omámená vzduchom presýteným opojnou vôňou jeho tela. Najhoršie na tom všetkom bolo, že som už nikdy viac nechcela prestať. Bola som dokonale stratená...

Tak čo vravíte na ten koniec? :D

Autor: TeenStar (Shrnutí povídek), Forevergirl, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Cez tanec k láske - 6. kapitola: