Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Cez tanec k láske - 10. kapitola

Cez tanec k láske - 10. kapitolaS prvými guľatinami sme sa konečne dopracovali aj k prvému naozajstnému rande. Tak čo, prežijú ho obaja v zdraví? :D

10. kapitola

Do riti!" zvrieskla som nahnevane, keď som si čiernou špirálou s trasúcou sa rukou šľahla rovno do oka. Skvelé, vážne úžasné! Ešte si kulmou pripečiem hlavu a som hotová.

Deje sa niečo, zlatko?" Vo dverách sa nečakane ocitla Charlieho tmavá, kučeravá hlava, s obrovskými otáznikmi v očiach.

Až na to, že sa práve pozeráš na svoju dcéru oblečenú len v nohavičkách a podprsenke, tak vôbec nič," odpovedala som mu cinickým hlasom a neodpustila si pretočenie očí. Pri mojich slovách ma očami preskúmal od hlavy až po zem, zarazil sa a s tichým 'aha' sa otočil na odchod.

„Ak by si niečo potrebovala, tak len zakrič," dodal s červeňou v tvári a pohľad sklopil na zem.

Vďaka, oci," stihla som ešte vypustiť z úst pred tým, než som ho vytlačila z dvier a zabuchla ich za ním. Potom som ešte pre istotu otočila kľúčom v zámku.

Keď som už bola konečne ako-tak namaľovaná a vlasy som mala po nešťastnom pokuse s kulmou stiahnuté v jednoduchom chvoste, rozvalila som sa pred skriňu. Hneď za tým nasledoval hlboký povzdych. A potom ďalší, ďalší a ďalší, až kým mi konečne nebliklo v hlave, že dýchaním si oblečenie vyberiem asi len veľmi ťažko. Aj keď je pravda, že bez dýchania by som si oblečenie ani vybrať nemusela, ak sa na to pozriem takto... Veď človeku je predsa jedno, či v hrobe leží nahý alebo oblečený, či nie?

Dobre, tému zameranú na nahotu pred spoločnosťou musím kompletne uzavrieť. Ešte vždy sa pri spomienke na ten deň zachvejem. Aj keď v poslednom čase si nie som istá tým, či to nie je smiechom. Som si síce plne vedomá toho, že v ten večer sa nestalo nič smiešne, aspoň teoreticky nie, ale vždy, keď si v hlave spätne premietnem to, ako sme s Edwardom to okno zlepili lepiacou páskou a Charlie si to ešte stále vôbec nevšimol, nedokážem sa ubrániť smiechu.

Po chvíľke som svoj zrak opäť upriamila na skromnú kôpku tričiek a jeansov ležiacich v skrini. Bolo ich ešte menej ako vtedy, keď som sa k Charliemu nasťahovala. Nie, viniť som z takéhoto nízkeho počtu nemohla ocka, že si moje oblečenie oblieka on alebo niečo podobné... Išlo tu o to, že práčka, ktorá sídlila na prízemí domu, nebola spustená asi vážne nikdy. A šetrením vody to určite nebolo. Alebo aspoň si myslím, že nie.

„Toto bude ešte na veľmi dlho.“ S ďalším hlbokým povzdychom som sa vyhupla do stoja a pozorne začala preberať handry na poličke. Po asi pätnásťminútovom vyhadzovaní oblečenia na posteľ, ukladaní ho naspäť na poličku a uvažovaní o tom, že ho vyhodím z okna a na to poondiaté rande pôjdem holá, veď ma už takúto aj tak videl, mi v rukách spočinulo čierne tielko.

Ja som vážne blbá! Kvôli jednému obyčajnému tielku som sa prerývala oblečením skoro polovicu svojho života?!

Potom som ešte pod pazuchu schmatla prvú sukňu, ktorá mi padla do oka, a vpálila do kúpeľne, aby som sa do toho všetkého nasúkala.

„Kam ideš, mladá dáma?“ opýtal sa ma Charlie pobavene, keď som zliezla po schodoch nadol a obzerala si možnú obuv, na ktorej by som sa mala vypraviť za Edwardom.

„Ehm, vonku,“ zamrmlala som plne zamyslená nad tým, či by som si namiesto obyčajných conversiek nemala obuť nejaké topánky na vyššom opätku, len aby som sa pred Edwardom ukázala v čo najlepšom svetle.

Počkať! Pred Edwardom? Tebe vážne záleží na tom, čo si o tebe bude myslieť ten prekrásny, jedinečný a nafúkaný idiot? Asi máš teplotu, Bells, mala by si radšej ostať doma.

„Ty ideš s niekým von? Tak to ma veľmi teší. Ale do jedenástej nech si doma, je ti to jasné?“ Charlieho ukazovák sa výhražne zodvihol, no následný smiech mu celú jeho snahu pokazil.

„Áno, idem. A neboj sa, do úsvitu som tu ako na koni.“ Anjelsky som sa naňho usmiala, pobozkala ho na čelo, vesmírnou rýchlosťou som sa obula a vyletela z dverí.

Nablýskané Volvo, ktoré hrdo trónilo pred našim napoly schátralým domom, ma vôbec nezarazilo. No dobre, tak trošku áno... Alebo troška viac.

Ešte som sa ani nestihla poriadne spamätať z toho bezchybného skvostu v podobe auta, mieril si to ku mne ďalší. Bronzové vlasy mal rozstrapatené na všetky strany, dva horné gombíky bielej košele rozopnuté, na zadku mal natiahnuté obyčajné nohavice, ktoré mu dokonale sedeli. Bol prosto božský, div ma z neho nepleslo o zem.

Náhle ma zaplavila obrovská vlna strachu. Strachu z toho, čo sa vlastne chystám spraviť. Idem na rande s chlapcom, ktorého skoro vôbec nepoznám, a to aj po tom všetkom, čo sa mi stalo? Kde som, preboha, nechala rozum? Sedieť na stoličke v lavici? Alebo si po ňom šliapem v tých podpätkoch, ktoré mám práve na nohách?

„Ahoj,“ zašepkala som jeho smerom. V okamihu, keď sa na mňa zadíval tými zlatistými očami, všetok ten strach v mojom vnútri sa ako mávnutím kúzelného prútika vyparil. Musím to skúsiť. Veď každý človek si predsa zaslúži šancu.

„Zdravím,“ odzdravil medovým hlasom a kúsok po kúsku si ma prezrel, pričom sa mu pery zodvihli do jemného úsmevu. Moje líca ako na povel zaliala červeň. „Čo tá čierna?“ Spýtavo zodvihol obočie a so smiechom si ma opäť premeral.

„To je na znak smútku, aby si vedel, ako mi je ľúto, že na to rande s tebou musím ísť.“ Kútiky úst mu v stotine pochabli a veselé iskričky v očiach náhle vystriedala trpká bolesť. „Robím si srandu. Nič iné som na seba nemala,“ vysvetlila som mu veselo s neskrývaným smiechom. Jeho výraz sa z umierajúceho otroka zmenil najprv v nechápavého, následne v zmätenú veveričku a potom mu to asi doplo, pretože sa zasmial.

„Ty jedna - “ Načiahol za mnou ruky, no ja som sa im pohotovo uhla a rozbehla sa skrz trávnik k jeho perfektnému autíčku. Okamžite ma nasledoval.

„Čo ja jedna?“

„Ty jedna klamárka!“ Opäť sa začal smiať a nebezpečne sa ku mne približovať. Chvíľu som už mala pocit, že sa budem musieť vzdať alebo plaziť sa po zemi popod podvozok, no pri pohľade na jeden zo stromov som si bola istá, že som si našla skvelý úkryt pred hroziacim nebezpečenstvom.

„Ja nie som žiadna klamárka, aby si vedel!“ vyprskla som naoko nahnevane, no ten prekliaty smiech ma okamžite prezradil.

„Ale si. A obrovská!“ Schytil ma do náručia, na čo som zareagovala hlasným výskotom a kopaním na všetky možné i nemožné svetové strany.

„A nie som, a nie som, a nie som,“ opakovala som pobavene neustále dookola, pokým sa mi nezačal úplne pliesť jazyk.

„Na niečo také ti neskočím. Si klamárka. A hotovo!“ zakončil našu debatu tvrdo a s úsmevom na perách si ma otočil k sebe. Opäť som bola pri jeho tvári tak blízko, len niekoľko centimetrov. Stačilo tak málo, len jeden jediný pohyb...

„A nie som,“ vydýchla som mu do tváre a privrela oči. Nie, takémuto obrovskému náporu som nemohla vzdorovať, to by som nedokázala. Nikdy.

„Viete, že rušenie nočného pokoja je trestný čin?“ Ozval sa odniekiaľ za mnou Charlieho hlas.

„A nie je rušenie nočného pokoja len priestupok, pán náčelník Swan?“ Otočila som sa naňho s previnilým úsmevom na tvári, keď sa mi podarilo vymaniť z Edwardovho pevného zovretia.

„Buď idete preč, alebo obaja domov!“ zavelil nám a začal si nervózne podupkávať nohou. Toto nebolo v žiadnom prípade dobrým znamením.

„Zdrháme!“ Schytila som Edwarda za ruku a spoločne sme vypálili k autu.

***

„Však nejdeme stanovať?“ opýtala som sa Edwarda bojazlivo, keď som s hlasným tresknutím zavrela dvere auta a porozhliadala sa na les okolo seba.

„Iba ak by si sa rozhodla uvoľniť jedno miesto v stane diviakovi.“ Otvoril kufor a nejakú veľkú a podivnú vec z neho vytiahol. Nejako som sa nemala k tomu, aby som vyzvedala, čo to je. Teraz mi mysľou uháňal len ten prítulný diviak.

„Nie, o diviaka vážne nemám záujem.“ Nesúhlasne som zakrútila hlavou z pravej strany na ľavú. „Ale ak nejdeme stanovať, tak čo tu vlastne hľadáme? Pochybujem, že sme sem prišli zbierať huby.“

„Tak to sa nechaj prekvapiť.“ Ústa vytiahol do obrovského úsmevu a šibalsky na mňa žmurkol. „Ale teraz, pre dobro teba aj tvojich opätkov ti radím, aby si mi vyskočila na chrbát.“

„Robíš si srandu, všakže?“ Pokúsila som sa o vyrovnaný tón, lenže v tejto chvíli mi to akosi vôbec nešlo. Veď prečo by som mu, do šľaka, mala vyliezť na hrb, vlastne na chrbát?

„Kiež by, lenže ak ide o nás dvoch, tak si srandu robíš zväčša ty. Takže nie, myslím to smrteľne vážne.“

„To je len a len dobré. Vieš, žartovanie ti ani veľmi nejde. No si si istý, že zvládneš päťdesiat kilového človeka odniesť až neviem kde?“ Na moju smrteľne vážnu otázku odpovedal len pohŕdavým odfrknutím.

„Nasadaj!“ prikázal a šikovne mi pomohol nahor. A že mi bolo treba pomôcť celkom dosť.

Aj keď som si spočiatku myslela, že ma približne na polceste šmarí niekde do lesa a na svoje supertajné miesto si dôjde sám, nemala som pocit, že by to nejako extra nezvládal. A tak som si aspoň čiastočne vychutnávala tú fascinujúcu cestu smerom hore, vytie vlkov kdesi hlboko v lese, jemné šušťanie trávy všade navôkol, omamnú vôňu jeho pokožky... Bola som stopercentne presvedčená, že aj keby len toto putovanie bolo súčasťou dnešného programu, vôbec by mi to nevadilo. Akurát Edward by to isté asi povedať nemohol.

„Vyskakovať!“ zašepkal mi pri uchu a zľahka ma položil na zem. Pravdupovediac, nebola som si úplne istá, ako dlho a akou rýchlou chôdzou sme nahor šli. No jedno bolo isté. Tma tu bola rovnaká ako dole, to sa musí nechať.

„No povieš mi už konečne, čo tu budeme robiť?“ Našpúlila som pery a ruky so zložila na hrudi.

„Budeme jesť!“ povedal víťazoslávne a postrčil ma viac dopredu.

„Jesť? To myslíš vážne, že sme sa hore trepali len kvôli jedlu?“ Hlas mi od prekvapenia vyskočil o oktávu vyššie.

„No... Asi to tak už bude.“ Nervózne si rukou prehrabol vlasy a zapol baterku, o ktorej som zatiaľ ani nemala tušenie, že sa tu s nami nachádza, a namieril mi ju rovno na tvár.

„A to sme sa kvôli tomu museli štverať vážne až sem? Pretože ja keď si chcem dať na večeru mäso, tak si ho kúpim v obchode, nemusím si ho aj uloviť, očistiť a upiecť na vlastnoručne pripravenom ohni,“ zamrmlala som podráždene, pristúpila bližšie k nemu a svetlo namierila naňho.

„Bella, otoč sa!“ prikázal mi s nedočkavosťou v hlase.

„Ale prečo by som sa mala otá–“ začala som odvrávať, no on ma schytil za paže a pohotovo natočil chrbtom k nemu. Potom na priestor predo mnou namieril baterku a jemne ma chytil okolo ramien.

„Ty vole!“ vydýchla som zasnene a priblížila sa až na samý kraj útesu. Bolo jasné, že v tej tme som nemohla vedieť, kam presne ideme, no jeden by povedal, že aspoň to búrlivé narážanie vĺn o skaly by som mohla počuť.

„Tak čo, si spokojná s reštauráciou?“ Mierne ma odtiahol z pozície, v ktorej som pred malou chvíľočkou nachádzala, akoby sa bál, že spadnem dole. Mala som sto chutí vytmaviť mu, že až taký veľký debil nie som. No v okamihu, keď si ma pritiahol bližšie k sebe, nedokázala som hovoriť. Vlastne som už ani nevedela, aké meno mám napísané v rodnom liste. Alebo skôr... Mala som ja vôbec rodný list?

„Smiem prosiť o tanec?“ Končekmi prstov ma nežne pohladil po lícnej kosti. „Jeden tanec, len jeden jediný, prosím,“ zašepkal tichučko. A ja som ako na povel prikývla.

Ani som poriadne nevnímalo to, ako sme v jemných otočkách krúžili po útese, dokonca ani šum vĺn, ktorý nám bol teraz hudbou. Nevnímalo som nič, len jeho. A to bolo viac než pekelne zlé. Možno by som sa ním takto nechala unášať ešte veľmi dlho, no nohy na tých obrovských podpätkoch sa mi pod náporom tela začali podlamovať. Už som bola presvedčená, že za chvíľku budem nútená si sadnúť, keď si ma zrazu vyhodil do náručia, obe topánky mi vyzul a šmaril ich do vody. Ešte som sa stihla započúvať do toho, ako so žblnknutím dopadli na hladinu.

„Od tejto chvíle ti oficiálne zakazujem nosiť niečo podobné, ako je napríklad tamto,“ rukou pokynul k rozbúrenému moru, kde by sa, teoreticky, mali ešte stále nachádzať moje topánky. Alebo aspoň časti z nich.

„Tak to sa mi potom to rande naozaj vyplatilo,“ zapriadla som a hlavu si schovala do jeho ramena. Takmer som cítila, ako mu začal šíriť tvárou šťastný úsmev. „Vieš, dokonca ma s tebou prešla chuť aj na toho mamutieho diviaka,“ priznala som mu s chichotom.

„V tejto chvíli si nie som istý, či je dobré alebo zlé. S lovom našej večere som sa vážne dosť natrápil,“ zasmial sa mi do vlasov. „Ale ak by si už chcela ísť, večeru by sme mohli odložiť na inokedy.“ Nech som na to chcela odpovedať akokoľvek kladne, žalúdok ma so svojim vlastným verdiktom predbehol. „Alebo aj nie,“ dodal s tichým smiechom a uložil ma na deku. Kedy to všetko vlastne stihol pripraviť?

Vlastne, ak by som sa mala priznať, bola som veľmi rada, že na túto večeru môj žalúdok tak ochotne pristúpil. Už dávno som sa nenapchala niečím tak úžasným. Síce som presne ani nevedela, čo v tej tme vkladám do úst, bolo mi to akosi dostatočne jedno, pretože to chutilo úplne úžasne.

Dokonca aj siahodlhá cesta dole mi zbehla ohromne rýchlym tempom. Či už to bolo ustavičným podpichovaním z mojej strany naňho alebo jeho trefným poznámkami na mňa, ktoré som sa mu po celý čas snažila vyhovoriť, až som bola nútená sa vzdať, to som si už presne istá nebola.

Pravdupovediac som si ani nepamätala na to, ako sa mi na jeho chrbte podarilo zaspať a zobudiť sa až v aute, keď mi hlava ustavične narážala do okienka spolujazdca. Zrazu som už iba stála pred domom a triasla sa ohromnou zimou.

„Asi by si už mala ísť." Zakryl ma hrubou bundou a rukami ma viedol až k vchodovým dverám. Bolo pravdou, že som v tejto chvíli bola dosť zamrznutá, ako mozgovo, tak aj telesne, no domov by som trafiť vedela aj bez jeho pomoci. No ono sa odvrávať jednoducho nedalo. A navyše, pomoc pri vkladaní kľúčika do zámky sa človeku vždy zíde, keď už má pred očami len svoju milovanú posteľ.

„Tak zajtra?" opýtal sa ma s neskrývanou nádejou v hlase.

„Áno, zajtra," odpovedala som mu pološeptom s drkotajúcim zubami. Uf, možno tá doba ľadová vážne prichádza. Človek si predsa nikdy nemôže byť úplne ist-

„Čo to robíš?" zhíkla som afektovane, keď sa nado mňa sklonil a perami sa začal približovať k tým mojim.

„Vlastne nič. Tak dobrú," zodvihol ruky do obranného gesta a rozišiel sa k autu. Bol tak rozkošný, až som sa musel rozosmiať.

„Počkaj!" zakričala som za ním ešte pred tým, než stihol naskočiť do auta a slimačím tempom som sa vydala k nemu. Na to, čo sa chystám urobiť, si musím predsa trocha počkať. Aj keď je diskutabilné, či sa to chystám spraviť pri plnom vedomí alebo pri plnom vymletí mozgových buniek z hlavy.

Prosto to bolo aj tak všetko úplne jedno, pretože keď som sa k nemu priblížila, zmocnila som sa lemu jeho košele a pery si jemne otrela o tie jeho.

„Dobrú noc aj tebe." Odtiahla som sa od neho, no on si ma rýchlo pritiahol naspäť k sebe a pery pritisol na tie moje. A presne v to som aj dúfala.

„Vieš, celkom sa mi aj páčiš," šepla som mu do úst.

„Tak to som potom celkom rád," zasmial sa a znovu naše pery spojil.


« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Cez tanec k láske - 10. kapitola:

« Předchozí   1 2 3 4
22.10.2011 [14:29]

LuLuu Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

4. šmudla
22.10.2011 [13:42]

jupíííjajou! Emoticon Emoticon

3. lelus
22.10.2011 [13:37]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

22.10.2011 [13:36]

N1I1K1O1Lbože tak tohle bylo nádherný! Emoticon Emoticon Emoticon Taková romantika... a ten konec! Emoticon Nemám slov! Tohle je prostě geniální a já tuhle povídku víc jak miluju! Emoticon Emoticon Emoticon

22.10.2011 [13:17]

SummerLili Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

« Předchozí   1 2 3 4

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!