Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Červený dážď - 1. kapitola

the break dawn


Červený dážď - 1. kapitolaPrešlo desať rokov, odkedy ju v lese opustil. Bella dospela, zostarla, svojím spôsobom sa posunula ďalej. Keď však nájde list, ktorý jej Edward v deň svojho odchodu schoval pod podlahou v izbe, jej svet sa opäť začne točiť okolo upírov.
Hovorí sa, že láska prekoná všetky prekážky a zaženie strach. Lenže Edward sa s ťažkým odlúčením rozhodol vyrovnať po svojom... a stalo sa z neho monštrum, ktoré musia mať pod dohľadom samotní Volturiovci.
Pekné čítanie praje Jessy.

1. kapitola

Vitaj späť, pomyslela som si skľúčene, postávajúc pred budovou letiska v Port Angeles. Zhlboka som vdýchla vlhký vzduch a pohľad uprela na akýsi mladý párik, rinúci si cestu k modrému Fiatu.

Na líce mi dopadla studená kvapôčka - pohľad som automaticky presunula k oblohe. Mohutné tmavosivé mraky sa tiahli ponad celé mesto a strácali sa v diaľke vo vysokých chladných vrchoch. Žiarivý blesk preťal oblohu a o pár sekúnd nato mi k ušiam doľahol dunivý zvuk hromu. Vrieť to začínalo aj vo mne. Keď sa mi v menšom batohu rozozvučal mobil, s úľavou som si vydýchla.

„Ahoj, Bells, za dve minúty som tam,“ vychrlila Sue hneď, ako som prijala hovor a stihla vysloviť čo i len slovíčko. „Fakt nemaj obavy, moja, nezmokneš, hneď sa vidíme.“ Zavesila. Musela som sa zasmiať a v tej chvíli som jej aj odpustila, pre mňa obťažujúce, oslovenie „moja“. Stále rovnako pojašená... Presne ako moja mama.

Bola som Sue úprimne vďačná, že sa podujala vyzdvihnúť ma. Policajný náčelník Swan mal plné ruky práce, a tak mi bol včera večer, keď sme sa presnejšie dohadovali o mojom príchode, odhodlaný nadiktovať všetky autobusové spoje z Port Angeles do Forksu, kým mu Sue doslova nevytrhla mobil z rúk s otázkou, či sa skutočne pomiatol a chce ma po náročnej ceste ešte posadiť na autobus -  niežeby mi to akosi výraznejšie prekážalo. Následne ma upokojila slovami „ocko to tak nemyslel“ a návrhom, že ma s radosťou vyzdvihne i ona.

Sama pre seba som sa  pousmiala. Charlie mal očividne šťastie na podobné typy žien. Po mamke (i keď asi sto rokov po rozvode) mu do života vstúpila rovnako „bláznivá“ Sue.  Mala som z nich úprimnú radosť. Aspoň im to, na staré kolená či druhý pokus, vyšlo.

Sue sa skutočne doslova a do písmena do troch minút vyrútila zo zákruty a uháňala mojím smerom len čo jej autu sily stačili. O chvíľu, keď stála iba pár metrov odo mňa, som už cez čelné sklo videla široký úsmev, ktorý jej pohrával na tvári, a o ďalší moment sme sa vítali v priateľskom objatí.

„Ahoj, Bella, vitaj doma,“ milo sa usmiala. Bolo ľahké obľúbiť si ju, hoci ako doma som si v žiadnom prípade nepripadala. Vedela som, že túto školu pochytila od Charlieho, ktorý napriek všetkým okolnostiam živil vo svojom srdci nádej, že Forks je pre mňa stále domovom číslo jeden.

„Ahoj, Sue, rada ťa opäť vidím. Ďakujem,  že si po mňa prišla.“

„To nestojí za reč...“ Pohodila rukou. „Aký si mala let?“

„Dobrý, nespadli sme.“

Sue s úsmevom pretočila nad mojou odpoveďou oči a pomohla mi naložiť batožinu do auta. Mala som so sebou len menší kufor a príručnú batožinu. Ešte pred odchodom sa ma spýtala, či nechcem zájsť kamsi na obed, no s poďakovaním som odmietla. Po niekoľkohodinovom lete som bola vyčerpaná a zrelá akurát do sprchy. Keď na čelné sklo dopadli prvé kvapôčky, vybrali sme sa nazad do Forks. Sue bola veselo utáraná, hovorila mi o všelijakých historkách, ktoré sa udiali za posledné týždne a ja som jej zhrnula, čo je nové vo Phoenixe, ako sa mi darí v práci a v osobnom živote celkove.  

Búrky sme sa za hranicami Port Angeles, našťastie, zbavili. Kým som sledovala cestu a ihličnaté stromy lemujúce jej okraje, premkýnali ma zvláštne, najmä nostalgické pocity. Do tej chvíle sa držali v ústraní, čakala som však, a predpokladala, že za pomyselnou zámkou dlho trčať nevydržia. Pri návšteve Forksu, a vlastne celého Olympijského polostrova, sa ma tieto pocity zmocňovali stále. Nezáležalo na tom, koľkokrát som sa sem vracala a s akým odstupom času. Pred desiatimi rokmi, keď som prišla bývať k Charliemu po prvý raz na dlhší čas, som to mestečko nenávidela. O pár mesiacov nato mi ponúklo všetku radosť, akú človek dokáže okúsiť a nakoniec ma aj zabilo. Naučilo ma žiť bez života.  

Nie, v žiadnom prípade to nebol domov. Bola to len nostalgia a, svojím spôsobom a odstupom času, krásna spomienka na stredoškolské časy.

„Charlie sa ťa nevie dočkať,“ prehodila Sue, keď sme prefrčali popri ceduli s názvom Forks.

„Mohla som si myslieť, že posledné dva týždne bol horúcou témou vo Forks práve môj príchod,“ odvetila som takisto s úsmevom. Isté veci sa v živote nemenia.

„Neboj sa, neboli to len dva týždne.“

Zaúpela som a Sue sa zasmiala, aby o chvíľu prehovorila s úplnou vážnosťou: „Bella, fakt sme radi, že si tu. Hlavne pre otca to veľa znamená.“ Okrem mierneho prikývnutia som nedokázala prísť na vhodné slová.

Cesta k domu už prebehla mlčky. Samozrejme, že som sa na otca tešila, no návštevy v tomto meste mi ani po rokoch nespôsobovali nadšenie a väčšiu radosť. Dokázala som v ňom prežívať, avšak stále som nedokázala zhlboka vdychovať jeho vzduch. Plytšie dýchanie neprebúdzalo bolesť, ktorú som pred rokmi musela uzatvoriť hlboko vo svojom srdci. Tam, kam som sa odvtedy neodvážila pustiť ani samu seba.

Ako sme vchádzali na príjazdovú cestu, Charlie už stál vo dverách a na tvári mu hral šťastný úsmev. Zvláštne, ako odrazu a akosi rýchlo začne človek starnúť. Ešte na Vianoce, keď ma spoločne so Sue prišli navštíviť do Phoenixu, nemal toľko šedivých vlasov a vrásky okolo očí sa mu azda prehĺbili.

Ako náhle som vyšla z auta, už ma objímal a so slovami vítania mi tískal bozk na čelo.

„Ty si nemal byť v robote?“ spýtala som sa s úsmevom.

„Mal, ale nakoniec sa našla dobrá duša, ktorá ma prišla do zajtrajška zastúpiť, takže som mohol utiecť skôr.“

„Ty si expert, ocko... Nejako ti narástlo bruško,“ zachichotala som sa, ďobnúc ho do boku.

Zachechtal sa. „Mám doma skvelú kuchárku.“

„Však zato!“ naoko nahnevane mu pohrozila Sue.

„A ty čo? Stále nič?“ Zapozeral sa mi na brucho a zdvihol obočie. Vedela som, kam tým mieri.

„Stále nič, veru, ani to nie je možné. Jedine, že by som bola druhý prípad Panenky Márie...“

„Počkaj... Čo je s Martinom?“

Pokrčila som ramenami, očami skenujúc kamienky pri topánkach. „Neviem,“ pípla som.

Počula som, ako si Charlie povzdychol. „Rozišli ste sa?“

„Hej.“ Charlieho pohľadu som sa naďalej schválne vyhýbala.  Isto dúfal, že sa už pomaly bude strojiť na svadbu a namiesto toho som mu pripravila nemilé prekvapenie. Znova.

„Kedy? Chceš o tom...“

„Nechcem, ocko, je to v pohode, nerob si starosti a, prosím, nebavme sa o tom,“ skočila som mu chytro do reči, kým by sa stihol pustiť do, podľa neho, chlácholivých slov. Pravda bola, že skutočne som bola nanajvýš v poriadku.

Odhodlala som sa otcovi pozrieť do očí. Sledoval ma opatrným a trochu nedôverčivým pohľadom. Vedela som, že si bude robiť starosti, a práve to bolo dôvodom, prečo som mu o skončení vzťahu s Martinom nepovedala ešte za horúca – pred mesiacom. Nechcela som mu spôsobovať zbytočné starosti, netúžila som ho opäť postaviť pred nepríjemnú situáciu.

Pred desiatimi rokmi si so mnou prešiel hotovou tortúrou a zabralo mu viac než pár mesiacov, aby mi na tvári dokázal vykúzliť čo i len malý úsmev. Vedela som, že sa bojí, aby sa história nezopakovala. Charlie vedel viac, ako ktokoľvek iný, ako veľmi ma vtedajší rozchod bolel. Avšak čo netušil, bolo, že už nikdy som nikoho neľúbila toľkou láskou; teda nikto mi už znova nemohol spôsobiť takú obrovskú bolesť. Srdce sa skutočne dalo vytrhnúť iba raz a túto časť som už mala za sebou.

Charlie moje slová rešpektoval a s prikývnutím danú tému uzavrel. Nevedela som, či nadobro, rozhodne som mu však bola za jeho rozhodnutie vďačná. 

Okamžite po prekročení prahu domu som si všimla zmeny. Na celej chodbe bola posadená nová plávajúca podlaha dubového odtieňa a steny žiarili bledožltou farbou. Staré komody, ktoré Charlie opatroval dvadsať rokov, vystriedali moderné skrinky z dreva. Uznanlivo som pokývala hlavou. „Páni, vyzerá to tu krásne. Niekto sa poriadne buchol po vačku.“

„Potrebovalo to tu už oživiť.“

„Je to veľmi pekné, oci.“

„Som rád, že sa ti tu páči. Možno ti tu aj bude príjemnejšie ako minule...“

„Prepáč, Bella, nemáme nič navarené,“ ospravedlňovala sa Sue, vychádzajúc z kuchyne. „Tvoj otec zjedol polovicu misy s lasagnami...“ počastovala ho nahnevaným pohľadom, načo sa Charlie mierne začervenal. „Ak chceš, rýchlo niečo pripravím, ale aj to chvíľu potrvá.“

„Buďme radi, že ockovi chutí,“ zasmiala som sa. „A nerob si starosti, Sue, aj tak nie som hladná, na letisku som sa najedla.“

„Ale prosím ťa, ako by to bolo...“

„A čo keby sme si objednali pizzu?“ navrhol Charlie s cieľom zachrániť situáciu a ja som s jeho nápadom nakoniec súhlasila. Sue teda odišla do kuchyne vybavovať objednávku a mne Charlie pomohol vyniesť kufre na poschodie do mojej izby.

Do Forks som po skončení strednej školy chodila rovnako ako dovtedy – sporadicky. S Charliem sme sa s návštevami začali opäť striedať. Jeden rok prišiel za mnou do Phoenixu, druhý som prišla zase ja na pár dní za ním. Občas sa ale prihodila situácia, keď som neprišla vôbec. Oficiálne vysvetlenie nieslo názov vysoká škola, avšak ja aj Charlie sme vedeli, v čom bol pes zakopaný. Tomuto mestečku som sa vyhýbala ako čert krížu. Pred problémom sa však nedá utekať večne.

K novému stanovisku mi dopomohol aj Charlieho zhoršený zdravotný stav. Pred viac ako polrokom si pri prerábaní domu nešťastne zlomil nohu, kvôli čomu strávil pár týždňov ako práceneschopný a aby toho nebolo málo, kvôli neprestávajúcim bolestiam brucha sa podrobil niekoľkým lekárskym vyšetreniam a verdikt bol jasný: žlčníkové kamene. Operácii sa zúčastnil pred ôsmimi týždňami a prognózy sú priaznivé.

Keď mi Sue zavolala v jedno júnové popoludnie s prosbou, aby som počas letných prázdnin na nejaký čas prišla, pretože Charlieho by moja návšteva viac ako potešila a zlepšila by jeho ponurú náladu, nedokázala som odmietnuť. Hneď, ako som mu ešte v ten istý večer oznámila, že by som v lete rada prišla, neskrýval nadšenie a ja som vedela, že som sa rozhodla správne, keď som si povedala, že do toho pôjdem. So Sue sme sa dohodli, že mu o jej iniciatíve ohľadom tohto nápadu hovoriť nebudeme. A ja som sa zaprisahala, že dva týždne vo Forks vydržím hocijako. Charliemu moja prítomnosť urobí radosť a ostatne, to bolo najdôležitejšie.

***

Mala som pocit, že globálne otepľovanie nemá na Forks absolútne žiadny vplyv. Pršalo a pršalo, a to i napriek tomu, že kalendár hlásil 22. júl. Charlie pozval známych z La Push na grilovačku, ktorou chcel osláviť môj príchod, avšak počasie mu nedoprialo ani jeden, aspoň zamračený, deň bez prehánok. Takže nakoniec sme Billyho, Jacoba s priateľkou, a Sueine deti Setha a Leah usadili v obývačke. Aj oni si doniesli svojich partnerov, Leah už bola aj mamičkou, takže spoločnosť bola vskutku veselá. Obaja, Seth aj Leah, zostali žiť v La Push. Charlie sa dal so Sue, ich mamou, dohromady pred piatimi rokmi, keď už obaja navštevovali vysokú školu.

Spoločne s Leah sme pomáhali Sue s grilovaním hamburgerov na maličkej terase a na táckach sme ich potom nosili dovnútra chlapom. Popritom som umývala špinavý riad v kuchyni, pretože Charlie sa na umývačku riadu nenechal nahovoriť ani po rokoch.

Počas celého dňa sa ma zmocňoval zvláštne nostalgický pocit. Keď som v kuchyni krájala zeleninu a počúvala monotónne bubnovanie kvapiek dažďa na parapetnú dosku, na chvíľu som sa opäť cítila ako sedemnásťročná. V obývačke sedel Charlie spoločne s Billym a Jacobom, počula som ich smiech a z televízora sa ozýval baseballový zápas. Bolo ľahké nechať myseľ plávať v spomienkach, cítiť sa opäť ako tínedžerka. Lenže tieto vody predstavovali výrazné nebezpečenstvo. Neustrážila som sa a už som v myšlienkach blúdila po zaprášenej lesnej cestičke a stačilo málo, odhrnutie zopár konárikov, aby sa mi pred očami zračil v celej svojej nádhere veľký biely honosný dom. Odtiaľ bol už len kúsok k nemu, k jeho zlatým... Dosť! Musela som sa zahriaknuť skôr, kým by mi pomyselné ostrie opäť zavadilo o srdce. Bolo to dávno, Bella. Dávno...

„Nad čím premýšľaš?“ ozvala sa znenazdania Sue a ja som ľakom nadskočila. Až vtedy som si uvedomila, že neprítomne hľadím von oknom.

„Hm, vlastne nad ničím... Trošku spomínam,“ pousmiala som sa. Podišla bližšie a priložila si dlaň na moje rameno. „Si v poriadku?“

„Áno, samozrejme,“ vychrlila som rýchlo. Automatická odpoveď. Vždy som bola v poriadku. Musela som byť. Sue sa zhlboka nadýchla, cítila som, ako na mňa hľadí. Nepovedala však ani slovo, iba na mňa naďalej pozerala. Keď sa naše pohľady stretli, všimla som si, že ten jej bol zvláštne prenikavý. Premýšľajúci. Akoby vo vnútri s čímsi bojovala, akási podivná myšlienka jej zamestnávala rozum. Tomu pohľadu som nerozumela. Po chvíli mi stisla rameno a odstúpila.

„Utekaj sa najesť, ja to dokrájam.“  

***

Leah s rodinkou odišli krátko po siedmej a ostatní asi o hodinu po nich. So Sue sme spoločne umyli a utreli riad. Potom som odbehla do izby zavolať Renée. Nevolávali sme si každý deň, možno každý druhý-tretí, taký bol náš zvyk. S Philom si vyskúšali život na Miami, kde som vychodila vysokú školu. Vyštudovala som anglickú literatúru. Knihy boli miestom, kam som utekala počas najhorších dní, a preto som sa rozhodla pre tento smer štúdia. Renée sa počas môjho posledného ročníka rozhodla vrátiť nazad do Phoenixu, a keďže som nechcela zostať sama ako prst, šla som i ja. Časom som sa zamestnala vo svojom odbore - ako učiteľka na základnej škole. Prenajala som si jednoizbový byt a už vyše roka sa učím úplnej samostatnosti.

Po skončení hovoru som sa rozvalila na posteľ. Premýšľala som o dnešnom dni, o tom, aké to bolo opäť vidieť starých známych. Z myšlienok ma vyrušilo zaklopanie na dvere.

„Bella, môžem?“ ozvala sa Sue.

„Jasné, poď ďalej.“

Sue vošla do izby a ihneď som si všimla, že niečo nesie. V rukách držala dve menšie obálky. Zvedavo som na ňu pozrela. Zaváhala.

„Vieš, že s Charliem ťa máme obaja veľmi radi,“ začala opatrne. „Síce nie som tvoja mama, ale beriem ťa ako svoju dcéru, Bella, a veľmi mi na tebe záleží.“ Na chvíľu sa odmlčala a povzdychla si. „S Charliem sme dlho premýšľali, čo urobiť, a či ti toto dať,“ pohľad stočila na obálky. „Našli sme ich počas rekonštrukcie tejto izby pred pár týždňami. Predstav si, že boli schované pod starou podlahou,“ krátko sa usmiala.

„Čo v nich je?“

Sue moju otázku odignorovala. „Otec nevie, že ti ich dávam, dokonca ani to, že som ich nevyhodila. Myslí si, že by pre teba bolo lepšie, ak by si o nich netušila. Ale sú určené pre teba a podľa mňa je fér, aby si ty rozhodla, čo sa s nimi stane a či sa vyhodia, alebo nie.“

„Sue, čo je v nich?“ strácala som trpezlivosť.

„Pozri sa,“ zašepkala a v jej očiach sa napoly smutne, napoly radostne zaiskrilo. Srdce sa mi podivne rozbúchalo. Sue vyšla z izby.

Keď som rozlepila prvú obálku, oči sa mi v okamihu zaliali slzami a dlaň vystrelila k ústam. V obálke bolo CD-čko, na ktoré mi Edward nahral svoje piesne ako darček k mojim osemnástym narodeninám, a fotografie pochádzajúce z oslavy u Cullenovcov. Srdce mi vynechalo úder, hrdlo sa zovrelo. V hlave sa mi rozvírilo snáď milión myšlienok a mala som pocit, že sa nedokážem nadýchnuť. Srdce sa mi odrazu rozbehlo neuveriteľnou rýchlosťou, akoby si chcelo vybiť cestu von z hrude.

Každý jeden pohľad na jeho tvár mi lámal už zlomené srdce na ďalšie tisíce kúskov.  Slzy mi tiekli v súvislých cestičkách, kvapkali na posteľnú bielizeň a z hrdla sa mi drali vzlyky. Bolesť, ktorú som pred rokmi zatvorila hlboko v duši, sa prebudila a predrala na povrch. Omnoho silnejšia než predtým.

Zatvorila som oči. Nútila som sa zhlboka dýchať. S chvejúcimi sa rukami som uchopila druhú obálku, podstatne tenšiu ako bola predchádzajúca. Bol to list. Edwardovo písmo by som spoznala kedykoľvek. Čisté, upravené, drobné. Na muža až priveľmi úhľadné. Zapísané boli obe strany papiera. Utrela som si zaslzené oči do rukáva a so stiahnutým hrdlom sa začítala.

Najmilovanejšia Bella,

vždy si verila, že mám srdce. Ja som o ňom až do doby, kým som ťa stretol, pochyboval. Myslel som si, že jeho existencia sa spoločne s jeho zastavením v čase, keď ma Carlisle premenil, vytratila. Človek ho v tele cíti, vníma jeho tlkot, stačí, aby si na hruď priložil dlaň a pociťuje, ako mocne bije. A vtedy najväčšmi chápe, že žije. Keď sa zastaví, zomrie. A to sa stalo mne, ibaže moja duša, ak to, čo vo mne prebýva, dá sa nazývať naďalej týmto menom, zostala v mŕtvom tele uväznená. Niekde hlboko.

Zomrel som. Na dlhé desaťročia. Pri upíroch sa nedá tvrdiť, že žijú, oni len existujú, jednoducho nejakým spôsobom sú. Ten najdôležitejší ľudský orgán sa v ich tele stane iba matnou spomienkou na ľudský život. Na to, že niekedy boli hodní dotyku či lásky. Ak sa staneš takýmto démonom, stratíš city. Akoby sa vyparili. Aj mne srdce zo dňa na deň prestalo tĺcť, spomienky vybledli natoľko, akoby predstavovali obyčajný, ničím výnimočný sen, a stala sa zo mňa podivná stvora.

Dlho som nevnímal nič, iba neutíchajúci smäd. A keď som precitol, pochopil som, čo som zač. To, že som sa stal monštrom, som si uvedomil až po rokoch, ako ma Carlisle premenil. Keď som prišiel na to, koľko škody a trápenia som spôsobil v životoch obyčajných ľudí. Komu som zobral manželku, syna, sestru... Bolo to hádam svedomie, ktoré sa po rokoch ozvalo. Odrazu som chcel byť lepší. Stále som však pochyboval, že nejaký kúsok srdca vo mne ostal. A potom, z ničoho nič, si do môjho života vstúpila ty. Rozžiarila si ho ako jasná hviezda za tmavej noci.

Bolo to, akoby sa vo mne čosi pohlo, prasklo, na okamih zabúchalo. Prebudila si ma. A ja som zrazu padal tak hlboko, akoby ma sotili do nekonečnej priepasti. Pri pohľade na teba som pochopil, čo znamená láska. Ach, aký iný rozmer odrazu život nabral! Uveril som, že by to mohlo fungovať. Od prvého pohľadu do tvojich čokoládových očí som prahol po tvojej prítomnosti. A túžil som byť opäť človekom. Môcť ťa objímať ľudskými rukami, poskytnúť ti láskyplné hrejivé náručie a pocit bezpečia. Namiesto toho som pre teba pravým opakom.

Nedokážem sa už viac pozerať, do akých nebezpečenstiev ťa privádzam. Čomu pri mne čelíš. A najväčšmi ma bolí, že ja, ten, čo ťa miluje najviac na celom svete, som pre teba zároveň najväčšou hrozbou. Bella, trhá mi SRDCE čo i len najmenšie pomyslenie na to, že sa ťa chystám opustiť. Ale musím to urobiť, láska, a na kolenách ťa prosím, aby si mi niekedy odpustila. Musím sa o to aspoň pokúsiť, aby som sa na seba ešte ako tak dokázal pozrieť a nepripadal si ako úplné monštrum. Slovami sa nedá vyjadriť, ako veľmi ma to bolí, ako ma to trhá, akú nekonečnú chuť mám odtrhnúť si všetky údy z tela.

Bella, láska, chcem však, aby si vedela, že nič z toho, čo sa ti chystám povedať, nemyslím vážne. Nemyslím vážne to, že o teba nemám záujem a už vôbec to, že ťa nemilujem. Pretože nedokážem nájsť také mocné slová, ktoré by vyjadrili, čo k tebe cítim. Dúfam, že vieš, ako veľmi ťa milujem a zajtra, keď ti budem do očí vravieť najväčšie klamstvá, aké som kedy vypustil z úst, budeš nielen veriť, ale vedieť, že je to všetko lož. Verím, dúfam, CHCEM, aby si ma NENECHALA ísť. Lebo ak ma pustíš, celý môj svet sa zrúti, všetko nechám tu – pri tebe. Jediná nádej, malinké svetielko vo svete, v ktorom budem bez teba, bude to, že budem vedieť, že si v bezpečí... a šťastná. A to je to, po čom túžim najviac. Bella, láska, dávam ti šancu žiť nádherný ľudský život. Nehnevaj sa na mňa priveľmi, prosím. Odpusť mi...

A v kútiku svojej duše budem stále dúfať, že tento list budem môcť zničiť, pretože ma nikdy nenecháš odísť... Vlastne si to prajem nielen v kútiku duše a nenávidím sa za svoju sebeckosť. Chcem, láska, aby si mi zajtra povedala, nech nebláznim, chcem, aby si neuverila tým klamstvám... pretože predsa vieš, ako veľmi ťa milujem. Odpusť mi všetko, čo ti zajtra poviem. Ale musím sa o to aspoň pokúsiť. Musím sa pokúsiť urobiť správnu vec. Ale ak mi neuveríš, zostanem, pretože ťa nedokážem opustiť. Nedokážem, Bella. Ty si môj život, zmysel, všetko. A vieš, že tak to zostane už navždy. Ja ťa budem milovať naveky a ešte ďalej.

Nezabudni, nech sa deje čokoľvek - navždy budeš moja Bella.


 Kto sa dostal na koniec, patrí mu veľké poďakovanie. Keď som pred vyše tromi rokmi opúšťala túto stránku, nenapadlo by mi, že sa niekedy ešte vrátim. Ale ako sa hovorí, nikdy nehovor nikdy. Twilight je skutočne srdcovkou na celý život. :) Budem vám vďačná za akýkoľvek názor, pripomienku, čokoľvek... :)


Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Červený dážď - 1. kapitola:

03.12.2018 [17:11]

JessyPetronela - ďakujem ti veľmi pekne! Emoticon Máš pravdu, Bellu čaká poriadny šok a rozhodne nie jednoduchá úloha. Emoticon
BabčaS - ďakujem. Emoticon
Seb! Emoticon Emoticon Emoticon Ver mi, že rovnaké prekvapenie si mi pripravila aj ty, že si na mňa ešte vôbec spomínaš. Emoticon Obrovitánsky ti ďakujem a snáď ťa nesklamem. Emoticon
Kačka - ďakujem ti krásne, teším sa, že sa ti úvodná kapitola páčila a snáď to tak bude aj naďalej. Emoticon Emoticon

4. Kačka
23.11.2018 [8:56]

Jedním slovem - wau! Emoticon Skvěle napsané úvodní kapitola, budu se těšit na další! Emoticon Emoticon

3. Seb
22.11.2018 [19:37]

Ach,Jessy Emoticontakové milé překvapení, opravdu jsem nečekala, že se tu ještě objevíš, mám takovou radost a máš pravdu, Twilight je na celý život Emoticon Emoticon Emoticon
Začátek povídky se mi hodně líbí, píšeš skvěle, moc ti děkuju, že jsi zpět a zároveň jsem vděčná lidem, kteří se tu o to starají Emoticon Emoticon Emoticon
Budu vyhlížet pokračování Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

2. BabčaS.
21.11.2018 [19:30]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

1. Petronela webmaster
21.11.2018 [17:47]

PetronelaTak jo, první kapitola nové povídky a na konci jsem hleděla jenom takhle - Emoticon. Ten Edwardův dopis byl prostě doslova a do písmene vražedný. Vůbec jsem nedokázala pobrat to, jak by v téhle povídce bylo všechno jinak, kdy Bella neuvěřila... A myslím, že i ona teď bude zažívat řádný šok.
Jsem opravdu zvědavá, co sis na nás připravila. Emoticon

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!