Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Červený dážď - 2. kapitola

Červený dážď - 2. kapitolaAko sa zachová Bella po nájdení listu od Edwarda?

2. kapitola

Šok. To slovo najlepšie vyjadrovalo, čo som po prečítaní listu od Edwarda prežívala, ale rovnako ani zďaleka nevystihovalo moje skutočné psychické rozpoloženie. 

Prekvapenie, úžas.

Potrasenie duše. 

Na niekoľko minút som asi prestala premýšľať, nespomínam si, čo som robila ani ako som sa presne cítila. A potom, po viacerých nekonečných sekundách pripomínajúcich posledných desať rokov môjho života, nasledovala lavína myšlienok, prúd všemožných predstáv a otázok, na ktoré som v tom okamihu nepoznala odpoveď.

Zmena.

Prebudenie.

Precitnutie.

Slzy.

Ak by to všetko bola pravda, znamenalo by to, že... Zhlboka som sa nadýchla. Nie, to nemôže byť pravda, veď by to znamenalo, že... Celých desať rokov som sa mýlila a žila v klamstve. V zdaní, ktoré som živila hlboko vo svojom vnútri, aby som bola schopná fungovať aspoň spolovice na takej úrovni, ako ostatní ľudia.

Na zložité životné situácie sa dá zvyknúť, ak predstavujú realitu, ktorú nedokážete  v podstate nijakým pádnym spôsobom ovplyvniť. Aj ja som si zvykla, zamkla bolesť v hlbinách svojich útrob, keď som si uvedomila, že naveky bude mojou súčasťou. Vedela som, že nikdy sa nevytratí úplne, vpálila sa mi do srdca a vytvorila v ňom nezmazateľnú stopu. Časom som si však uvedomila, že je nevyhnutné ju potlačiť, naučiť sa s ňou žiť.  Šlo o bolesť zo straty a z vedomia, že som nebola dosť dobrá. Postupne som sa s ňou vyrovnala, dokázala s ňou spolupracovať tak, aby som z nej čosi vyťažila – ochranu. A ona svoje poslanie plnila stopercentne. Spočiatku to bola ona, ktorá mi nedovolila znova sa zamilovať, a to sa jej darilo štyri roky.

Univerzita pre mňa predstavovala nový smer v živote, vtiahla ma do skrípt, sveta intelektuálov a večerov pri víne. Zoznámila ma s ľudským svetom v jednej zo svojich najokázalejších podôb a ten ma zamestnal natoľko, až som naňho miestami začínala zabúdať. Skutočne v mojich spomienkach trochu vybledol. Nakoniec, vravel, že k tomu skôr či neskôr príde, no v tom čase som jeho slová nedokázala úplne pochopiť. Nechcela som ich chápať.

Túžila som žiť vo svete, do ktorého som spadla azda bleskovou rýchlosťou. Páčilo sa mi v ňom. V jeho svete. Spoločne s bolesťou som zamkla aj ten, hoci stále som sa naň dívala spomedzi sklenenej steny. Ale stačila jedna skúška z literatúry a Bram Stoker. Pri povinnom čítaní Drakulu som ronila krokodílie slzy. Na Edwardovi mi stále záležalo. V myšlienkach vybledol, ale nestratil sa. Namiesto neónových farieb hýril o poznanie jemnejšími, no stále dostatočne viditeľnými. V mojej duši, v mojom duchu a srdci žil stále. Uvedomovala som si to stále, keď sa na mňa usmieval hocaký muž usilujúci sa získať si ma.

Povedal, že to bude akoby neexistoval. Áno, skutočne to bolo akoby zomrel. Rozhodne však nie, akoby nikdy neexistoval. Pretože, ak niekto neexistuje, nemá moc ovplyvňovať váš život. Edward v tom mojom však vyrazil dieru. Nebol iba mojou prvou láskou, tou, na ktorú sa nikdy nezabúda a ktorá má trvať naveky. Bol tým pravým človekom, ktorého som túžila mať po svojom boku navždy. Bol človekom, na ktorého som myslela ihneď po zobudení, s ktorým som chcela zdieľať všetky chvíle svojho života. Nie, nebolo to, akoby nikdy neexistoval. Iba ma opustil. A moja duša hľadala, hoci možno nevedomky, tú jeho v každom inom mužovi. Vedela som, že je to chyba, že tak to nemôže fungovať a že každý je výnimočný. 

Osušila som si slzy. Pri pohľade na CD som presne vedela, čo ma čaká, a tak som sa do tejto sféry radšej nepustila. Cítila som sa zvláštne. V dome bolo ticho, všetci už dávno spali. Ako v mrákotách som prešla do kúpeľne, dúfajúc, že sprcha mi pomôže vzchopiť sa. Márne. Keď som hľadela na svoj odraz v zrkadle, zdesila som sa. Oči som mala červené a opuchnuté. Bolo mi jasné, že je najvyšší čas upokojiť sa, ak som ráno netúžila vyzerať totálne pod psa. Opláchla som si tvár studenou vodou, snažiac sa zjemniť červené škvrny na koži. Lenže ako sa dá upokojiť, keď sa vám život otrasie v základoch?  

Srdce mi tĺklo stále zrýchlene, ruky sa triasli. Bolo mi podivne zima. Spánok neprichádzal do úvahy. Absolútne som netušila, čo robiť. Ani reagovať. Ten zvláštny šok, ktorý ma zachvátil, mi nedovolil triezvo premýšľať. A tak mi nenapadlo nič „lepšie“ ako zapnúť notebook a do vyhľadávača zadať „Cullen“. So všetkými členmi rodiny som stratila kontakt desať rokov dozadu. Keď som sa v tom čase pokúšala dovolať aspoň jednému z nich, všetky čísla boli nedostupné. Dom prázdny. A po nich ani najmenšej stopy. A teraz, po toľkých rokoch, som ich meno zadávala do vyhľadávača, snažiac sa... o čo vlastne? Nájsť ich? Chcela som ich v podstate vidieť? Chceli oni vidieť mňa? Samé otázky, žiadne odpovede. A internet sklamal. Človek by si pomyslel, že dnes na ňom nájde všetko a všetkých. Omyl. To by nemohlo ísť o Cullenovcov. Dopátrala som sa iba k akejsi firme sprostredkujúcej poradenstvo. O mojich Cullenovcoch nebolo nikde ani zmienky. Mojich? Bella, si smiešna. Zvláštne, čo dokáže so ženou urobiť jeden list od muža.

Notebook som rozhorčene odložila bokom a s povzdychom sa rozvalila do perín. Nedokázala som zastaviť slzy. Cítila som sa zvláštne. Vtrhli mi do života a ich príchod pripomínal nepriateľský vpád kočovných kmeňov. Desať rokov som bránila Cullenovcom, aby hocakým spôsobom ovplyvňovali môj život. Vyhýbala som sa im najviac, ako som bola schopná. Najviac, ako sa dalo. Vyčlenila som zo života všetko, čo som v súvislosti s nimi dokázala a ponechala to, bez čoho som zase nebola schopná ďalej existovať ja. A teraz, tento letný upršaný deň vo Forks, sa mi opäť vrútili do života. Zmenilo sa všetko a zároveň nič. Nemuseli stáť osobne predo mnou a hovoriť na mňa. Nemusela som cítiť ich prítomnosť v miestnosti. A predsa som vedela, že mi opäť skomplikovali život; že ich existencia sa predrala cez hrubý nános prachu, pod ktorým toľko dlhých rokov odpočívala.

Všetko sa vrátilo. Spomienky, bolesť, nostalgia. Bolo zvláštne, ako sa človeku určité momenty vryjú do pamäti, zatiaľ čo iné z nej vypustí za pár dní. V mojej mysli sa nachádzali takmer presné obrazy z čias s Edwardom. Zabudla som na veci, o ktorých sme sa  v daných chvíľach spoločne rozprávali. Dokonca som si už nebola úplne istá, aký chlad sálal z jeho pokožky, či akú štruktúru mala. Ale tón jeho hlasu sa mi pri hlbšom zamyslení v hlave ozýval stále. Lenže... čo ak naň o ďalších desať rokov zabudnem úplne? Čo ak sa jeho slová naplnia?

Očami som sa vrátila k úhľadným písmenkám. Pálili ma ako rozžeravené uhlie. Navždy budeš moja Bella. Vždy som mala problémy so sebavedomím. Jeho úroveň sa o väčšiu čiastku nezvýšila do dnešného dňa. Lenže... písmo bolo Edwardovo... Myšlienky boli Edwardove... Na fotkách bol Edward... A ja som mala horko-sladkých osemnásť. A na ten deň nezabudnem nikdy.

Spomienky sa na mňa valili. Bolo by možné, aby ma Edward opustil nie preto, že som preňho nebola dosť dobrá, ale preto, že ma chcel chrániť? Myslím si, že v tom čase by som to nedokázala pochopiť. Ľúbila som ho, záležalo mi na ňom, no nebola som si istá, či by som v tom čase bola schopná rovnakého počinu ako on. Ale vekom sa človek priučí hocčomu. A musela som uznať, že by to dávalo zmysel. Vždy mi predsa hovoril, že ma chce chrániť. Bolo by možné, aby...

Bol to Edward. Všetko bolo možné. A uvedomenie, že ak by som mu vtedy neuverila, nenechala ho ísť (alebo by som sa mu v tom aspoň nejakým spôsobom pokúšala zabrániť), tak by všetko mohlo byť iné, bolo priam zničujúce.

Lenže... Vzápätí sa dostavili pochybnosti. Čo ak ma opäť len naťahuje? Čo ak opäť niečo hrá? Veď v klamstvách bol majstrom.  Pochybnosti a strach sú azda najsilnejšie elementy. Lenže strachu uveríte skôr ako láske.

Nie, Edward, nedovolím ti opäť mi zničiť život... 

List som zložila a spoločne s fotografiami a CD ich vložila naspäť do obálky. Slzy mi stekali po tvári prúdom. Napriek príjemnej klíme v miestnosti som sa zakutrala do perín. Bolo mi zima, pokožku som mala posiatu zimomriavkami. Schúlila som sa do klbka a opakovala si jediné: Zabudni, Bella. Zabudni na nich, chcú ťa znova iba zničiť.

 ***

Môj pobyt vo Forks sa každým ubehnutým dňom nebezpečne chýlil ku koncu. Charliemu som o liste a ďalších nadobudnutých veciach nepovedala, nechcela som spôsobiť Sue ťažkosti, a takisto som sa snažila pokračovať v bežnom živote. Tváriť sa, že som si nikdy nič neprečítala, že moje prsty nezvierali list datovaný desať rokov dozadu a že písmo na ňom nepatrilo jemu. Zvláštnym spôsobom ma však hriala pri srdci jedna vec  -  Charlie vedel, ako to mnou zamáva, chcel ma ochrániť pred bolesťou. A to je pravdepodobne to, čo rodičia robia. Lebo ľúbia svoje deti. A tak, aby som nespôsobila bolesť aj jemu, som sa pokúšala tváriť normálne. Ale červíček pochybností ma zvnútra predsa len hlodal. Nakoniec, nedalo sa presvedčiť, že sa nič nestalo, že žiadny list sa mi nedostal do rúk. Jeho slová sa mi vpálili do pamäti. Ale hnev rinúci priamo z útrob môjho srdca bol väčší. Sue sa nepýtala. Nevyzvedala, hoci mi bolo jasné, akú prednášku od Charlieho musela dostať v deň, keď našli poklad. A ďakovala som obom, že rešpektovali listové tajomstvo. Obálka podpísaná Edwardom zostala neporušená, kým sa nedostala priamo ku mne.

Ako sa hodina striedala s hodinou, deň s dňom sa ma čoraz viac zmocňovala nová túžba. Stretnúť sa s nimi. Vidieť Edwarda. Ale nie z čisto pozitívnych citových dôvodov. Túžila som sa ukázať pred ním so širokým úsmevom na tvári a dokázať mu, že som šťastná. Že tých desať rokov ma naučilo postarať sa o seba. Áno, mala som ho rada. Stále. Pretože ak raz niekomu darujete celé svoje srdce, podivne ho zmení. Podpíše sa v ňom svojím nezameniteľným rukopisom. Ale skomplikoval mi život. Svojím spôsobom mi ho zničil. A áno, hnevala som sa. Pretože si dovolil po tom všetkom pripomenúť sa mi. Oživiť staré spomienky, pričom sa dušoval, že k tomu nepríde. Prisahal, že zabudnem. Chcela som, ale nedokázala to. A čoraz viac bolo ťažšie nečinne sedieť. Do internetu som vkladala nádej aj naďalej, lenže stále bezúspešne.

Skutočne akoby neexistovali. Ak by som v rukách po večeroch nežmolila staro-nové fotky, v pamäti nelovila všetky spoločné spomienky a nebála sa otcovi pripomenúť môjho prvého frajera, povedala by som, že som si ich vymyslela. Lenže ani vo Forks o nich nikto nič, okrem toho, že sa pred desiatimi rokmi odsťahovali kvôli Carlisleovmu lepšiemu pracovnému miestu, nevedel. Ale tá diera v hrudi, na ktorej sa mi potrhali pomyselné stehy v deň, keď som si prečítala jeho list, ohlasovala ich absenciu. Chýbali mi. Chýbal mi. Bola som zvedavá, ako si nesmrteľne nažívajú. Bili sa vo mne dve polovice. Druhá vravela, aby som sa na to vykašľala, neriešila. A to by bolo pravdepodobne najrozumnejšie.

„Tento koláč mi bol čert dlžen!“ hromžila Sue.

„Čo pečieš?“

„Ále... Iba sa pokúšam. Orechové rezy plnené krémom. Našla som na internete recept, ale...“ nahnevane pokrútila hlavou. Zasmiala som sa. „Chápem, to sú tie recepty, ktoré musíte vyskúšať, zaručene najlepšie...“

„No presne tie. Ale cesto mi už dvakrát nevyšlo a robím to presne podľa receptu. A to mi Charlie vždy hovorí, aby som už neexperimentovala.“

„Ja som sa iba raz pokúšala piecť, vôbec mi to nejde. Mne ešte aj kokosové pusinky zhoreli.“

„No a čo, nie každá sme na pečenie,“ pohodila rukou. „A naučíš sa, keď sa vydáš, to sa neboj. Zo mňa si otec dlho strieľal, že všetky moje počiatočné koláče boli ako od mladej nevesty. Aj teraz by to povedal... Ale Harry bol zvyknutý na sladkosti. Vždy v nedeľu po obede musel byť na stole aj koláč. Pil k nemu výlučne mlieko,“ pousmiala sa. V očiach sa jej zaleskla nežnosť.

„Nechýba ti?“ opýtala som sa skôr, než som si uvedomila nevhodnosť otázky. „Prepáč, Sue. Nemusíš mi odpovedať.“

„To je v poriadku, o nič nejde. To najhoršie už prebolelo.“ Na chvíľu sa odmlčala. „Ale áno, chýba mi. Prežili sme spolu takmer dvadsať rokov. Určité spomienky človek nevymaže, Harry tvoril obrovskú súčasť môjho života. Občas nemôžem uveriť tomu, že už je to desať rokov, čo nie je medzi nami.“

„Mrzí ma to. Mrzí ma, čo sa mu prihodilo.“

„Infarkt si nevyberá.“

„Všetci najbližší človeka opúšťajú tak náhle...“

„Trvalo mi roky, kým som sa vyrovnala s jeho odchodom.“

„Aj mne...“ zašepkala som s povzdychom viac-menej pre seba.

Sue prikývla. „V rovnakom roku nás opustili chlapi, na ktorých nám tak veľmi záležalo.“

„Ako...“

„Bella, všetci vedeli, keď sa Cullenovci odsťahovali. Ja som o nich nevedela v podstate nič, kým sa mi Charlie nezveril s tým, ako s tebou zamávalo, keď odišli.“

„Mala som ich rada,“ priznala som.

„Ja som ich popravde nikdy nepoznala. Akurát som o nich vedela z povedačiek, ktoré sa v La Push šírili.“

Zbystrila som. „Legendy a tak...?“ Bolo by možné, že by Sue vedela, čo boli Cullenovci zač? Prekvapene sa na mňa zadívala. „Jacob mi raz dávno niečo spomínal,“ vysvetlila som rýchlo.

„Jáj, áno, upíri, vlkolaci,“ zasmiala sa. „Toto máš na mysli. Strašidelný príbeh by to bol dobrý, ale keďže som v La Push nikdy nezahliadla ani len vlka, myslím si, že je skutočne nepodložený. Okrem toho, nech by boli Cullenovci akíkoľvek upíri, hádam nie je možné, aby bol jeden z nich doktorom.“

Vydýchla som si, že Sue nemala o ich pôvode žiadne potuchy. Netuším prečo, ale mala som lepší pocit, ak ich tajomstvo zostalo pred kýmkoľvek skryté. „To áno, niekomu zjavne ležali v žalúdku. Ale nech o nich ktokoľvek čokoľvek povie, sú to dobrí ľudia.“

Chvíľu vládlo v kuchyni ticho. Sue vymiešavala v miske krém, kým ja som v hrnci pripravovala puding.   „Sue?“

„Hm?“

„Myslíš si, že sa dá vyrovnať so stratou milovanej osoby?“

„Závisí od toho, o akú osobu ide. Ak ti odíde niekto najbližší, časom sa s tým zmieriš, ale stále v srdci cítiš podivnú prázdnotu. Iba sa s ňou naučíš žiť.“

Prikývla som.

„Narážaš na niekoho konkrétneho?“

„Ale nie, len... Tak mi napadlo, aké to asi musí byť, keď stratíš manžela.“

„Ťažké, Bella. Je to... Bolo to akoby časť môjho ja umrela s ním. Stále mám však v sebe veľkú časť toho živého, čo túži po živote tuto, ale on si svojím odchodom vzal veľa aj zo mňa. Nechcem, aby si si myslela, že s tvojím otcom nie som šťastná. Pretože to by som klamala. Charlie je skvelý muž a ľúbim ho, naozaj mi na ňom záleží. Dopĺňame sa, je nám spolu dobre. Ale vieš, aj voči Harrymu by bolo nefér, ak by som tvrdila, že mi nechýba. Máme spolu deti. A...  Na prvú lásku sa jednoducho nezabúda. A pre mňa je tou prvou láskou Harry.“

„Prvá je vždy tá pravá?“

Sue sa zasmiala. „Ale kdeže. Poznám páry, v ktorých sa našli až na štvrtý pokus a klape im to tak, ako nikdy s nikým iným.“

„Vlastne máš pravdu. Aj mama sa tak našla s Philom.“

„Ale Charlie pre ňu naveky zostane výnimočným mužom. Tým som si istá.“

„To áno, nikdy  o ňom nepovedala nič zlé.“

„Ale mám pocit, že tvoj oco nie je tým, o ktorom sa chceš baviť na takúto tému. Čo sa deje, Bella, nebehaj okolo horúcej kaše.“

Zaváhala som. „Neviem, čo mám robiť,“ priznala som rezignovane.

„S čím?“

„Vieš, ten list...“

„Hej, od Edwarda. Počúvam...“

„Nemám sa komu vyžalovať. Našich s tým otravovať nemôžem, pretože asi majú už na to meno priam alergiu.“

„Mne sa môžeš kľudne vykecať. Charliemu nepoviem ani mäkké f.“

„Zneistil ma... Mám pocit, že... Ani neviem, či je normálne sa takto cítiť. Jednoducho... Je normálne, aby mi po desiatich rokoch chýbal bývalý priateľ? Alebo lepšie povedané... Ani nieže chýbal, ale... Mám problém začať si s niekým novým, pretože mám pocit, že si na seba nedokážeme poriadne zvyknúť. Alebo skôr, že v ňom hľadám to, čo mal Edward. Neviem, prečo sa takto cítim, Sue. Každý, koho poznám, sa dokázal posunúť ďalej z prvého vzťahu. Asi som chybná, fakt neviem,“ zaúpela som. Neviem, prečo som sa rozhodla zdôveriť práve jej. Možno preto, lebo s rodičmi som v tomto smere rátať mohla iba sťažka a z ľudí, ktorých nazývam priateľmi, o Edwardovej existencii nikto nič nevedel. Po odchode z Forks som sa o ňom nezmienila nikomu, musela som ho uzatvoriť iba vo svojich spomienkach a minulosti viažucej sa k tomuto sivému mestečku. Ale Sueine slová o láske mi azda do srdca vliali málinko podpory zveriť sa niekomu. Sue chvíľu premýšľavo mlčala.

„Vieš,“ začala pomaly, „možno je to tým, že ho zo svojho srdca pustiť nechceš. Držíš ho, lebo ti chýbajú práve tie spomienky, ktoré vďaka nemu máš. Hľadáš ho, pretože sa túžiš vrátiť na miesta, kam ťa vzal on. A možnože...“ zastavila sa a pozrela mi do očí. „Možno on bol ten tvoj pravý. Hoci bol prvý. Aj so mnou a Harrym to tak bolo.“

Do očí sa mi natisli slzy. „Čo bolo v tom liste, Bella?“

„Že ma nechcel opustiť. Že ma bude navždy ľúbiť,“ posledné slovo som zašepkala. Naposledy to bol on, komu som vyznala svoje city. Tak dlho som tie slová nevyslovila nahlas. A tak dlho som sa o ňom s nikým nerozprávala, že mi hrdlo začalo podivne sťahovať.

„Neviem, čo presne sa medzi vami stalo. Charlie hovoril, že odišli doslova zo dňa na deň. Neviem ani to, čo presne ti vtedy povedal. Ale možno by si sa s ním mala stretnúť. Možno toto odlúčenie bolo práve na to, aby ste si uvedomili, čo ste k sebe vlastne cítili. Možnože sa potrebujete len porozprávať a práve to vás posunie ďalej. On tam už možno aj je. A v takom prípade tebe pomôže to, keď uvidíš, že on je už dávno niekde inde. A osobne si myslím, že človek rád žije vo svojich spomienkach. Edward už možno nie je takým, akého si ho pamätáš, len to ešte nevieš. Skúste sa porozprávať a potom sa ukáže, čo bude ďalej. Lebo inak sa tam nepohneš ani ty.“   

***

Premýšľajúc nad rozhovorom so Sue som sa rozhodla, že to spravím. Nájdem ich. Celý skvelý nápad mal však jeden zásadný háčik – ako sa dá nájsť rodina upírov s nadpriemerným inteligenčným kvocientom, ktorá sa rozhodla stratiť z povrchu zemského?

Raz som sa na nich bola opýtať v nemocnici, dúfajúc, že niekto má aspoň nejaké správy. Doktor, s ktorým som sa rozprávala, mi však poskytol chabé informácie. Vo Forks bol nový, strávil tu dokopy tri roky, v podstate tu bol nadobudnúť iba prax. O Carlisleovi Cullenovi vedel iba z počutia kolegov toľko, že bol najlepším doktorom, akého Forks kedy malo. Ale kam s rodinou odišli, nevedel. Bála som sa sondovať ďalej. Niekto by sa mohol prerieknuť pred Charliem a ja som nechcela, aby mal o mojom pátraní tušenie. Sue bola mojím spojencom, no aj tej som mohla podávať podstatne orezané informácie, chrániac tajomstvo Cullenovcov.

Rozvalila som sa na posteľ. Namiesto toho, aby som si užívala dovolenku, trápim sa. Mala som pocit, že moje bádanie začína byť beznádejné. Možnože ich nikdy nenájdem. Možnože to tak má byť. S povzdychom som sa načiahla po škatuľu pod posteľou. Ukryla som do nej môj poklad. Možno Edward skutočne zostane naveky v mojich spomienkach, možno v našich životoch nie je priestor pre spoločnú fyzickú blízkosť. Z obálky som vytiahla CD. Doposiaľ som nemala odvahu pustiť si ho. Vedela som, čo je jeho obsahom. Lenže tieto tri veci, ktoré mi nechal, boli všetkým, čo som ohľadom neho mala. Všetko, čo mi zostalo. Zapla som notebook a otvorila obal od CD. Keď som vytiahla CD von, vypadol zo spodku obalu malý papierik.

Sťahujeme sa do Denali.  


Dámy, veľmi sa ospravedlňujem za takú dlhú pauzu a čakanie na kapitolu. Škola mi však dala za posledné dva semestre zabrať viac, ako som pôvodne očakávala a popri skúškach, seminárkach, praxi a písaní práce som bola rada, ak som si našla vo voľnom čase priestor aj pre osobný život. s Veľmi by som sa vám chcela poďakovať za komentáre, ktoré ste mi zanechali pri prvej kapitole, ani vo sne by mi nenapadlo, že si ma tu ešte niekto bude pamätať. Obrovsky ste ma potešili a veľmi vám ďakujem za vašu trpezlivosť s mojou osobou. Ste super! Budem vám vďačná za akýkoľvek názor, pripomienku, čokoľvek týkajúce sa tejto kapitoly. s


« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Červený dážď - 2. kapitola:

 1 2   Další »
13. Jessy
14.09.2019 [22:22]

JessyĎakujem vám krásne! Emoticon Pokračovanie sa pokúsim pridať v najbližších dňoch. Emoticon

12. Amy
03.09.2019 [8:44]

Super :) Dúfam, že čoskoro bude pokračovanie :)

11. Eithel
04.08.2019 [21:42]

Velmi opožděně musím napsat, jak moc se mi povídka líbí. Těším se na pokračování! :))

10. lololka
22.07.2019 [19:44]

Perfektní Emoticon Já si na tvoje povídky vzpomínám moc dobře, protože byly vždy skvělé. Emoticon Emoticon Každopádně se těším na první střetnutí s Edwardem Emoticon Snad nás nebudeš příliš napínat Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

07.07.2019 [17:39]

JessyLorinne, pokazil sa mi noťas. Emoticon Emoticon Je v oprave práve, tak píšem na papier, ale posnažím sa presvedčiť nejakého člena rodiny, aby mi aspoň na deň požičal svoj notebook, tak hádam to nebude tak dlho trvať, kým sa mi vráti ten môj. Emoticon Ďakujem za tvoj záujem. Emoticon

8. Lorinne admin
07.07.2019 [17:29]

LorinneKedy bude ďalšia kapitola? Emoticon Emoticon Emoticon

7. Jessy
06.07.2019 [11:11]

Nicole, Janeline, ďakujem vám! Emoticon

30.06.2019 [0:35]

JanelineParáda! Chcem viaaac Emoticon to bude pecka, neviem sa dočkať!

5. Nicole
20.06.2019 [0:10]

Páni... Super nápad, moc mě to zaujalo. Tak moc moc moc prosím přidej co nejdříve další kapitolu Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

4. Jessy
19.06.2019 [19:47]

BabčaS, betuška, ďakujem! Emoticon
Petronela, ďakujem ti krásne! Emoticon ja viem, že mi to hrooozne dlho trvalo, kapitolu som mala rozpísanú asi fakt polroka, ale buď som fakt nemala čas, alebo naopak chýbala chuť Emoticon A nerada sa púšťam do písania nasilu. Ale hanbím sa. Emoticon Nasledujúca kapitola pribudne určite omnoho skôr. Emoticon A ďakujem, že sa o stránku tak pekne stále staráš, že aj popri práci a všetkých povinnostiach naokolo si stále nájdeš čas aj na toto. Emoticon Emoticon

 1 2   Další »

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!