Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » At the end is a beam! - 10. kapitola

20.05.2010 (19:30) • BlackStar • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 2763×

10. kapitola

Edward

Celý deň ubehol rýchlo a my už sme sa chystali na obed, predstierať, že jeme ten blivajz. Lepšie ako byť niekde zavretý. Od francúzštiny som Bellu nikde nevidel. Iba som ju pozoroval cez myšlienky jej spolužiakov, keď jej som čítať nemohol. Je to zvláštne.

Išli sme cez chodbu do jedálne a Emm už niekoho držal a ťahal k nám.

„Čaute, toto je Emily,“ predstavil nám nový objav.

„Ahoj, som Edward,“ pozdravil som. Výchova sa nezaprie.

„Ahoj,“ povedal nezaujatý Demetri. Jeho myšlienky lietali hore - dolu. Iba raz sa tam mihla tvár. Bola to tvár Angely. Čo s ňou zamýšľa? Musím sa ho spýtať.

Vydali sme sa teda v štyroch na obed.

Zobrali sme si niečo, čo pripomínalo jedlo a išli sme si sadnúť. Sadol som si na miesto, tak aby som dobre videl na dvere. Je tu malá šanca, že by som ju mohol aspoň tu zahliadnuť. Už som prestával dúfať, aj keď to boli iba minúty. Vstúpila do jedálne a porozhliadla sa.

Pozrel som sa tým smerom a videl, že sa pozerá na Angelu. Angelu pozoroval ešte niekto. Bol to náš Demetri. Sakra, čo s ňou má?

Bella si zobrala jedlo a išla si k nej sadnúť. Nebola zrovna nejaká šťastná. Zameral som sa na myšlienky Angely. Bol v nich smútok. Ale nad čím? Toľko otázok...

Po chvíli sa tam zjavili nejaké tváre. Hm... toho chlapa poznám. Veď je to Carlisle! Ale čo to má spoločného s ňou. To netuším. Koľko toho ešte neviem? Bola tam tiež Bella a nejaká elfka. Objímali sa, no bolo poznať, že to malé stvorenie je upír. Biela, zlaté oči.

Hm... to bude asi „rodina“ Carlisla Cullena. Ale prečo sa vôbec spriatelili? Veď vie, že budú musieť za čas odísť, tak prečo? Iba ak by vedela naše tajomstvo. Ale to je blbosť, inak už by niečo povedala. Ale vyzerá naozaj smutne. Mám nutkanie ísť za ňou a objať ju. Ááá, čo so mnou je? Samé otázky. Musím na niektoré nájsť odpovede...

***

Boli sme zo školy už doma. A ja som išiel za Eleazarom. Zabúchal som na dvere a čakal.

„Poď ďalej,“ povedal normálny tónom. Vedel, že ho budem počuť tak, alebo onak.

„Ahoj, chcel som sa iba niečo spýtať. V škole je jedno dievča...“ ani som nedopovedal a on už začal veľmi tuho o niečom premýšľať. Niečo o... hymne? Prekladal hymnu. Tak toto robí iba ak chce niečo skryť.

„No, nedokážem jej čítať myšlienky. Nemôže so mnou byť niečo?“ spýtal som sa narovinu.

„Hm...“ naozaj tuho premýšľal, lebo nechcel aby nejaká myšlienka prekĺzla, „môže to byť talent. Možno sa prejavuje už v ľudskom živote,“ vysúkal zo seba z obtiažami.

„Eleazar? Čo my tajíš?“ spýtal som sa tento krát nasupene. Nemám rád ak predo mnou niečo taja. Vlastne som zvyknutí všetko vedieť, ale v tomto meste mi toho veľa uniká.

„No, to ti nemôžem povedať, ale skoro sa to dozvieš. Teda myslím,“ dodal ešte ticho.

Tak toto už je moc. Nikto mi nechce nič povedať. To je hrozné. Nasupene som vyšiel z jeho izby a odpochodoval do obývačky.

„Cŕŕŕ,“ rozliehalo sa zvonenie po celom dome. Bol tu neobvyklý pokoj. Zdvihol som sa upírou rýchlosťou ho šiel vziať.

„Ano?“ ozval som sa znudene do telefónu. Ani som sa nepozrel kto volá.

„Ááá, Edward, práve s tebou som chcel hovoriť,“ povedal hlas patriaci Arovi. No, tak to nebude dobré. Väčšinou nás iba kontroluje, či sa niečo nestalo.

„Ehm,“ moja normálna odpoveď.

„Správaj sa normálne! Keď tam nie som neznamená, že budeš drzý!“ vyštekol na mňa Aro.

„Dobre, tak čo si chcel?“ spýtal som sa už normálnym hlasom.

„Ako dobre vieš, tak aj Jane si mala nájsť manžela a Alec manželku.“ Jasné, oni si mohli vyberať!

„Áno, a v čom je pointa?“ spýtal som sa narovinu, keď to nechce povedať.

„No, vieš oni už si akosi, no, vybrali a... hm... chcú mať svadbu... no, čo najskôr. A keďže ty si prví, tak sa to troch skráti. Budete tam iba rok a možno aj menej,“ povedal potichu, ale tak aby som to počul. Vo mne to vrelo. Ako si to takto predstavuje. Som tu iba pár dní a už ma chce dostať naspäť. No, tak to nie.

„A moja manželka,“ skoro som to slovo vypľul, „je kde. Ak sa smiem spýtať,“ povedal som opovržlivo.

„O tú sa nestaraj. Tá tu bude skôr, aby si všetko zabezpečila. Ešte ti zavolám ako sa veci majú. Kedy bude svadba rozhodnem ja. Takže už čoskoro. A nie. Že sa budeš chcieť nejako vypariť, to ti neprejde,“ povedal výhražným tónom.

„Jasné, budem tam, kedy povieš,“ poslušným hlasom som odpovedal. No, to bude teda krátka „dovolenka“. Keď sa to dozvie Emm, tak bude zúriť. No, nie je jediný, mám chuť Ara roztrhať cez telefón. Takýto podraz. Určite to naplánoval.

„Dobre, a teraz mi daj Eleazara.“

„Počkaj chvíľu,“ odpovedal som.

Vybehol som schody a už klopal na dvere. Eleazar hneď otvoril a zobral si telefón. Teraz už to bude iba rutinná kontrola.

Vybehol som von. Potreboval som si prečistiť hlavu. A utriediť si myšlienky, po tom čo sa stalo. No nič moc. Už za nejakých pár mesiacov, možno ani to nie, budem znova späť vo Voltere a navyše sa budem musieť oženiť. No to je teda výhra.

Dobehol som na lúku a ľahol si doprostred. Dnešok bol zvláštny. Najskôr Bella, potom je niečo s Demetrim, a ja neviem prísť na to čo, a teraz tento hnusný podraz. To je k nevydržaniu. Potrebujem nejaké odreagovanie. Hm... čo by som tak mohol spraviť... Ááá, už to mám. S týmto mi pomôže aj Emm a Demetri. Aspoň niečo pre zábavu.

Hneď som sa rozbehol domov. Po ceste som ešte dolaďoval svoj plán.

„Emm, Demetri, poďte sem!“ zakričal som hneď ako som sa dostal do domu. Oni prišli ihneď. Vytiahol som ich ďalej od domu a povedal im svoj plán. Emm ešte niečo dodal a mohlo sa začať. Ja som mal zariadiť aby bola Renáta preč z domu. Emm a Demetri ostatné. Už tá moja časť mi dá zabrať. Uf!

„Hm... Renáta? Myslím, že obchody u sú otvorené, mohla by si si ísť už konečne niečo kúpiť,“ povedal som mŕtvym hlasom. Vôbec sa mi nepáčilo, že by ma ťahala zo sebou. To redšej zomriem.

„No, dobre, ale niekto musí ísť so mnou,“ povedala panovačne a už sa chystala. Ako to všetci zaregistrovali nebolo v dome ani nohy. Tak som musel to riziko podstúpiť sám. No, fajn. Ale aspoň kúpim potrebné veci. Ona tam bude tak... hm, do zatváracích hodín a ja sa medzi tým môžem vypariť. No, na niečo to je dobré.

„No, tak môžeme ísť?“ spýtal som sa hádam už po desiatykrát, čo si Renáta stále niečo chystala. Veď stačí kreditka a je to. Ide sa nakupovať!

„Áno, len ešte chvíľu,“ opakovala túto vetu stále dokola. Tak takýmto tempom tam nebudeme nikdy. Ešteže sme prišli tak skoro.

Konečne sa uráčila prísť dole a mohli sme vyraziť.

V aute panovalo ticho, tak je to dobre, až na tie jej myšlienky. Tie si mohla odpustiť. Plánovala si čo pôjde nakupovať. Samozrejme nevynechala aj spodnú bielizeň. Fuj, to som vidieť nemusel.

„Hm... tak kedy sa tu stretneme?“ spýtal som sa, keď sme vystúpili z auta.

„Pôjdeš so mnou, nie? Kto mi bude nosiť tašky?“ spýtala sa nevinne.

„Pf, to zvládneš aj sama,“ odpovedal som jej ľadovým hlasom.        

„Keď budú zatvárať, stretneme sa tu,“ rozkázal som. Ona iba nemo prikývla a ja som mohol ísť na to.

Tak, čo to potrebujeme...

Tak všetko je nakúpené a ja už musím iba počkať. Zatiaľ sa stavím doma a všetko pripravíme.

„Čaute, tak čo? Všetko je pripravené?“ opýtal som sa hneď ako som vstúpil.

„Jasné, a ty?“ spýtal sa na oplátku Emm.

„Hm...“ zamručal som ako medveď po zimnom spánku.

Všetko sme pripravila a ja som šiel napäť, aby nič netušila. Našťastie som prišiel včas. Mal som šťastie, ešte pár minút a už by som bol bombardovaný otázkami. Už tie v jej hlave boli nepríjemné. Samé „Kde asi bol.“ alebo „Určite má niečo za lubom.“ tak pri tejto vete som sa potichu uchechtol. Ani nevieš čo na teba doma čaká. Jasné, že z toho len tak ľahko nevyviazneme, ale sranda musí byť.

Celá cesta prebiehala potichu, za čo som bol rád. Nemienim počúvať nejaké jej „ženské“ problémy.

Prišli sme domov a ja som išiel zaparkovať auto. Renáta si vystúpila so vztýčenou hlavou, že už má konečne čo nosiť a štrádovala si to dnu. Už pri vchode je malé prekvapenie. Hm... malá sprcha neuškodí.

„Ááááááááá!“ Počul som ten najkrajší zvuk na svete. Zvuk začínajúcej pomsty. Má sa eštwe na čo tešiť.

„Tak toto ste nemali!“ zakričala do domu. Pribehol som tam a zbadal ju. Bol to ešte väčší zážitok ako cez Emmove myšlienky. Ten sa síce už váľal po zemi, no niečo som zachytil.

Demetri bol na tom rovnako. Možno ešte horšie. Ja som sa tiež neudržal a zvalil som sa na zem pod návalom smiechu. Vyzerala ako zmoknuté kura, a to doslovne. Jej vlasy vyzerali, že sú sotva tri a jej tvár sa nemala čím chváliť. Tá tona meku – upu sa jej celá roztiekla a mala pod očami obrovské nákupné tašky.

Mimochodom čiernej farby. Veci boli celé premočené a už viac nepoužiteľné, pretože tam Emm niečo zvláštne pridal. Boli... ako to povedať, scvrknuté? Hm... to nie je ono, ale niečo v tom zmysle. Každý sa už pri tomto išiel potrhať smiechom. Eleazar sa ako tak držal, ale aj on mal na mále.

Nasupene vypochodovala hore do izby. Samozrejme sme plánovali s tým, že pôjde hneď do sprchy, tak jej tam Demetri nachystal tiež také malé prekvapko. Odšróboval vrch sprchy a nasypal tam farbu na batikovanie tričiek. Tak toto len tak nezotrie. No, a tá farba bola zelená, ak to niekto chce vedieť. Na túto scénu sme si pripravili aj foťák, samozrejme sme hneď vypli blesk. Ešte aby nás tu rozcupovala. 

Počuli sme vrznutie sprchy a púšťanie vody. Všetci sme to len tak – tak vydržali, ale podarilo sa. Už sme iba vyčkávali čo sa bude diať. Nik ani nedýchal, aký sme boli napnutý. Emm už tam chcel ísť, a pozrieť sa čo sa deje, že ešte nejačí.

„Ááááááááááá!“ Ozval sa zhora ešte väčší krik, ako pri dverách. Ani sa jej nečudujem, to pôjde dole dosť ťažko.

Zletela dole ako raketa iba v župane. My sme sa nemohli vynadívať na jej zelenú tvár, vlasy a nohy. To bolo všetko, čo sa dalo vidieť. Nie, že by som chcel viac. Toto mi úplne stačilo. Ešte by som dostal zápal očných spojiviek. To tak.

„Tak toto,“ pri tom ukázala na svoju tvár, „ste naozaj prehnali! Vy, vy... vy, ách!“ rozčuľovala sa Renáta. My sme znova vybuchli od smiechu. A už sme sa všetci nadobro váľali po zemi. No, Eleazar sa síce iba pochechtával na gauči, ale aj to je úspech. Jeho len tak niečo neskolí. No, toto bola bomba!

Isabella Swan

Je to síce iba pár mesiacov, čo odišli, ale je mi za nimi strašne smutno. Ja som chcela ísť s nimi, no oni mi to nedovolili.

„Už si posledné roky života.“

To bolo to posledné čo mi povedali. Bolo to ako mučenie, tak ako pre mňa, tak aj pre nich. Alice ma chcela zobrať, no Carlisle jej to zakázal. Myslím, že sa cítia byť zodpovedný, za to čo sa stalo, ale mne to nevadí. Síce, vadí, ale to z iného hľadiska. Pred dvoma rokmi, keď sa sem prisťahovali som si začala všímať zvláštne veci. Moji kamaráti Seth a Jackob sa so mnou prestávali baviť. 

Mne sa to už od začiatku nezdalo. Veď predsa sme boli najlepší priatelia, a hneď ako sa tu objavili Cullenovi, sa ku mne začali správať chladno, odmerane. Vôbec som ich vtedy nechápala, prečo sa to stalo. Už ako malá som bola na ich táboráku, kde sa rozprávajú staré legendy. My sme z toho mali ohromnú radosť. Bol to ako strašidelný príbeh na dobrú noc. Nik to vtedy nebral vážne, no teraz už je to iné.

Je to reálne. Zo Setha a Jaka sa stali vlci. Sú to meniči, ktorí sa menia na vlkov. Je to nereálne, ale je to tak. Prišla som na to úplnou náhodou. Ešte ako malá, keď som bývala tu vo Forks si Charlie požičal jednu knihu, z ktorej mi čítaval tie príbehy. Bola to iba kópia, ale aj tá poslúžila. Asi na ňu všetci zabudli, pretože som ju našla na povale, v škatuli s názvom, belline staré haraburdy.

No, pri tomto som sa urazila, ale ako som to prezerala našla som tam veľa zaujímavých vecí. Jednou z nich bola aj tá kniha. Ostatné boli moje staré veci, a jeden prívesok s vlkom. Bol úžasný, presne vyrezaný, a bol z dreva, ktoré malo čokoládovú farbu. Tak ako moje oči.

Jednoducho som si ho hneď zobrala, aj keď mi nepatril. Keď som knihu začala čítať, spomínala som na staré časy, keď mi Charlie čítaval. No, dnes mi to už začalo všetko do seba zapadať. Všetky zmeny vo Forks a La Push. Prečo sa chalani so mnou prestali baviť.

Proste všetko, a jedna vec bola aj tá., že Cullenovi sú upíry. Pri tomto zistení som sa začala báť, ale nie pre to, že by mi naháňali strach, ale bála som sa o Charlieho a detská v škole. Proste som si nedokázala predstaviť to, že by mohli piť zvieraciu krv. Nejako mi to nešlo dokopy.

No, keď som prišla do školy hneď sa na mňa vrhla Alice v závese s Rose. Vtedy som sa nebála. Veď akoby mohli také krásne stvorenia byť také bytosti? No, jednoducho som to prekonala sama od seba. Stali sa z nás skvelé kamarátky. Ja som sa znova stretávala s Sethom a Jakom, no ani jedna strana z toho nebola nadšená.

Keď som prišla od Quiletov, Alice mi hneď znadala, že smrdím ako zmoknutý pes. Vtedy som vôbec nechápala, prečo to povedala. Veď mi všetci voňajú skvele. Vlci ako les. Svieža vôňa lesa, a Cullenovi majú krásnu sladkú vôňu. Je neopísateľná.

Au! Ešte stále to bolí. Bolí spomínanie na nich. Aj keď som si povedala, že už si iba zachovám pekné spomienky na nich, a budem šťastná, že som ich vôbec kedy stretla.

Ich rodina je jednoducho výnimočná. Carlisle je aj napriek všetkým bájam doktor. Áno, doktor, je to divné a úplne to vyvracia všetky mýty. Nik by ich nepodozrieval, že sú takí akí sú. No, ja im to za zlé rozhodne nemám.

Potom je tam jedinečná Esme. Je to úžasná matka. Nahradzovala mi moju vlastnú, ktorú som už dlho nevidela. Dokázala naozaj úžasne variť. Bola proste skvelá. Mala som ju strašne rada. Vlastne mám ju rada a aj stále budem, tak ako všetkých.

Pri tomto spomínaní mi začali padať slzy ako hrachy. Je to neuveriteľné, ale za pár mesiacov mi prirástli k srdcu viac ako by mali. O všetkých členoch som sa dozvedela niečo z ich minulosti.

Napríklad Jasper bol vojak vo vojnách novorodených, Rose bola vo svojej dobe, tak ako aj teraz, najkrajšia zo všetkých dievčat. A aj teraz si to pekne užíva.

No, jej príbeh nekončil happy endom, tak ako bude končiť aj ten môj. No, tiež mi vravela, že jej chýba láska. Vraj by tá večnosť bola znesiteľnejšia, ak by mala niekoho s kým by ju mohla tráviť.   O Alice toho moc neviem, iba to, že bola zavretá v blázinci. Nič viac si nepamätá a vraj je to tak dobre...

„Ach!“ vzlykla som už nahlas, no to som robiť nemala. Počul to Charlie a ihneď prišiel ku mne. Bolí ma keď ho vodím strápeného, a ešte viac keď viem, že je to kvôli mne. Neznášam sa za to, čo spôsobujem iným. Som hrozná. V škole sa so mnou ešte baví Angela a tá sa tiež strachuje čo sa deje. Vie, že mi chýbajú Cullenovi, no nevedela celú pravdu.

Počula som klapnutie dverí a vrznutie postele, ako si ku mne Charlie prisadol. Objal ma okolo pliec a začal sa so mnou kolísať. Ja som mu hlavu zaborila do košele a začala vzlykať nanovo. Takto sme mohli zostať aj celé hodiny, no mne slzné kanáliky nie a nie uzavrieť točku. Vôbec som to nedokázala zastaviť.

„Pššš!“ upokojoval ma už asi po dvadsiaty krát. On tiež vedel, že mi hrozne chýbajú, no tiež ako Angela vedel iba to čo sa stalo tu, vo Forks. Vôbec nič netušil, keď som bola na „prázdninách“ s Cullenovcami. Mali sme taký malý výlet do Voltery.

Spomínam si na to úplne presne, akoby sa mi to ani nechcelo dostať z hlavy. Je to ako mor. Ničí vás z vnútra.

Boli tú už pár mesiacov a mne povedali všetko o svete upírov. Sama som to chcela vedieť, tak nemali nič proti. Dozvedela som sa toho veľa. No, najviac som ostala užasnutá nad príbehom kráľovskej rodiny. Sú to krutí vládcovia, ktorí nemajú zľutovanie a ani úctu k ľudskému životu.

Aro je jeden z vládcov, zbiera talenty do svojej gardy. Už ich má niekoľko. Jane a Alec Volturiovi. Sú to dvojičky. Boli premenení dosť skoro, majú iba 15 rokov. Majú hrôzostrašné dary. Jane ťa dokáže umučiť iba vďaka myšlienke a Alec ťa zbaví všetkých tvojich zmyslov, akoby si ani neexistovala. Sú nástupcami trónu.

Taktiež je tam Anthony Volturi, ktorý dokáže čítať myšlienky. Je to podobný dar, aký ma Aro, no je omnoho výhodnejší. V boji je ako robot. Pozná nepriateľov plán skôr ako ho stihne zrealizovať. Sú to veľmi výhodné dary. Je tu aj veľa iných darov, o ktorých nik nevie. No tieto sú tie najvzácnejšie čo má.

Raz keď som bola u Alice, tak dostala víziu. Vedela som, že to nebude také jednoduché, pretože sa tvárila, akoby pozabíjala snáď celé mesto. Svoj zrak upierala na mňa a ja som hneď vedela, že je zle. A to moc. O deň neskôr dostali list, v ktorom bola pozvánka do Voltery. Bola som pozvaná aj ja. Alice videla, že ma chcú zabiť, tak či onak. Bola som na to pripravená, radšej ja, ako by to mali byť Cullenovi. Tým som si bola istá. Nechcela som im byť príťažou, to rozhodne nie.

Úplne som sa ponorila do spomínania, a už som ani nevnímala, že by bola Charlie pri mne.

Už sme boli dlhú dobu na ceste. Lietadlom sme išli súkromným, ktoré mali Cullenovi. Bola som hrozne nervózna, že sa tam stane niečo zlé. Nevedela som čo mám robiť, ako sa správať. Proste nič. Alice ma upokojovala, že to zvládneme, no aj v jej hlase som počula obavy. Kvôli mne to moc dobre nevidela a bola z toho značne nervózna. V polovici letu som zaspala vyčerpaním a zobudila som sa až keď sme pristávali v Taliansku. Bolo pod mrakom, ako Alice hovorila. Je lepšia ako predpoveď počasia.

Nasadli sme do požičaného auta a už sme sa rútili po diaľnici smer Voltera. Keď sme prišli pred brány Voltery Alice dostala víziu. Keby mohla plakala by. Po celej ceste dnu mi hovorila nech nič neprijímam. Stále mi to vtĺkala do hlavy. Ja som jej iba neprítomne kývala hlavou. Vôbec som nevedela, čo sa deje. Ostatný však asi dobre vedeli o čo sa jedná. Carlisle sa k nej pripojil a hovoril, že je jedno čo sa stane im, len ja nech prežijem.

„Bells, sľúb mi to,“ prosila Alice, ktorú musel pridržiavať Jazz inak by sa tu zrútila.

„Alice, vôbec neviem čo ti mám sľúbiť a ak to nejako pomôže vám, je mi jedno čo sa so mnou stane!“ povedala som rázne, že stíchla. Naozaj je mi jedno, čo sa stane mne len nech oni prežijú. Chodbami Voltery nás viedol vysoký upír, ktorý mal čierne, kudrnaté vlasy. Olivovú pokožku a červenkastý nádych v očiach. Naháňal strach.

Premýšľala som tiež čo by to spravilo Renné a Charliemu. Boli by z toho na dne, no dostali by sa cez to. Viem, asi som zlá, že takto uvažujem, že by som ich pripravila o dcéru, ale ak by to malo stáť život Cullenov namiesto toho môjho, tak ja sa ho s radosťou vzdám.

Cvakli honosné dvere a my sme sa ocitli v obrovskej kruhovej miestnosti. Oproti boli tri... tróny? Asi. Vyzeralo to tak.

Na nich si trónili traja upíry, ktorým by som tipovala tak päťtisíc rokov. Mali neskutočne bielu pokožku, priam priesvitnú a vyzerala, že sa za chvíľu rozpadne. Mali na tvári kamenné masky, ktoré neprezrádzali žiadnu emóciu.

Zrazu sa jeden z nich postavil a prešiel bližšie. Na tvári sa mu usídlil úsmev, ktorý bol slizký ako slimák po kúpeli.

„Drahí priatelia. Sme radi, že ste pozvanie prijali. Nie je to iba priateľské pozvanie, no dozvedeli sme sa, že ste o nás povedali človeku,“ pozrel sa na mňa. Ja som sa pod jeho pohľadom otriasla. Všetci ma zakrývali svojimi telami. No, ja som chcela rozhodovať o svojom živote.

„Aro, priateľ. Vieme, že sme prezradili tajomstvo, no je úplne v bezpečí. Nikomu to nepovie,“ snažil sa situáciu zachrániť Carlisle. No, nijako sa mu to nedaril. Ja som vedela, tak ako ostatný, že to nemá význam, no troch slušnosti neuškodí.

„Ale, pravidlá sú jasné. Je mi to ľúto. Hm... Isabella, poď prosím sem,“ povedal hlasom presladeným hlasom. Ja som sa musela znova striasť. Prišla som priamo pred neho. Nevedela som čo chce, tak som tam len ostala stáť.

„Smiem?“ spýtal sa a ukázal na moju ruku. Ja som pochopila a sama mu ju podala.

On ju majetnícky schmatol a začal sa sústrediť. Medzitým sa k nám priblížili dosť nepríjemní upíry.

„Ach,“ vydýchol Aro a svoj pohľad zabodol do mojej osoby.

„Toto by bola veľká škoda. Máš výnimočný talent. Si jedinečná,“ rozplýval sa nado mnou. Vtom sa otočil a ku mne zavial dosť nepríjemný smrad zatuchliny. To sa nesprchuje? Prelietlo mi mysľou.

„Bratia, takýto talent by bolo škoda premrhať, a tak sa ťa pýtam Isabella,“ pri tom sa otočil na mňa, „nechcela by si sa pridať k nám do gardy?“ spýtal sa s nádejou v jeho vyhasnutých očiach. Ja som sťažka prehltla. Nevedela som, čo robiť. Tak asi o tomto hovorila Alice. Počula som za sebou vzlyk.

„Smiem sa však spýtať, čo by sa stalo s Cullenovcami,“ nesmelo som sa spýtala. Nevedela som, čo si môžem dovoliť.

„To je zaujímavá otázka. Hm... tak dobre. Ak by si bola ochotná sa k nám pridať ušetríme ich...“ premýšľal nad ďalšími možnosťami.

„Máš dve možnosti,“ vyhŕkol napokon. Za sebou som počula tiché vzlyky Alice.

„Za prvé : zabili by sme ťa, čo by bola naozaj veľká škoda, no tiež by neprežili ani Cullenovci, alebo sa pripojíš k nám. No, si ešte celkom mladá, tak by sme museli počkať, no je tu ešte jedna podmienka ak by si sa pripojila k nám. Musela by si sa vydať za následníka trónu. Čiže Anthonyho. Boli by ste dokonalý pár. No, rozhodnutie je len na tebe,“ povedal rozhodným hlasom.

Chvíľu som premýšľala, no mala som jasno. Zomrieť netúžim a tiež by som si nevedela predstaviť život bez Cullenov. Jednoducho prijmem, pripojiť sa k ich garde. Je tu ešte tá vec s manželstvom, no to nejako pretrpím. Síce to bude večnosť, no ja to zvládnem. Prinajhoršom niekoho požiadam o smrť. Bolo rozhodnuté, dokonca budem mať ešte nejaký čas. Je to najlepšia možná alternatíva.

„Nie, Bella, to nesmieš. Veď som ti to hovorila. To nesmieš spraviť!“ kričala na mňa zúfalá Alice. Ja som na ňu pozrela a pokúsila sa o úsmev. Otočila som sa naspäť na Ara a odpovedala.

„Prímam druhú možnosť,“ povedala som pokojným hlasom.    

  Ďakujem, že ste si to prečítali, a dúfam v nejaký koment. Za takúto práacu by som si zaslúžila, no nie? :P Som nesmierne rada, že to čítate! A ďakujem za každý komentár, ktorý sem dáte! Ešte raz veľké ďakujem!

Autor: BlackStar (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek At the end is a beam! - 10. kapitola: