Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Asistentka II - 32. kapitola

22.03.2015 (08:00) • MaryAngel • FanFiction na pokračování • komentováno 17× • zobrazeno 3659×

Bella:

Ostré zmysly a myseľ s nekonečnou kapacitou, boli mojou neoddeliteľnou súčasťou viac ako päť rokov. Malo to úžasné výhody. Pri love, pri odhade nebezpečenstva, pri sledovaní Edwarda, ako sa pohybuje po budove Cullen Industries. Ale v niektorých okamihoch by som si želala, aby som sa dokázala stratiť vo vlastných myšlienkach a mohla prestať vnímať celé okolie v dosahu niekoľko míľ. A práve teraz bol taký moment.

Keby som stretla zlatú rybku, tak by som ju požiadala len o jedno. Mať chvíľu, aby môj mozog vypol a zaspal vyčerpaním.

Počkať! Nie!

Určite by som o niečo také nežiadala a nepremrhala svoje želanie na niečo tak banálne. Bola by som radšej, ak by Edward nebol zranený, aby sa to medzi nami vysvetlilo, aby sa Nancy nepodujala na túto psychopatickú misiu, aby sa Alice vrátila a Rose bola v poriadku... Vlastne, asi by mi ani tie tri želania nestačili. Chúďa zlatá rybka. Už chápem prečo žije inkognito. Ak teda vôbec existuje.

Snažila som sa všetky hlúpe myšlienky vytesniť na okraj mojej príliš priestornej mysle. Bolo toho ale všetkého príliš aj na mňa. Nedýchala som, ale napriek tomu môj mozog pracoval s neúprosnou detailnosťou ďalej a vôbec ma nešetril. Všetky tie zvuky ulice a prebúdzajúceho sa Seattlu sa mi v ozvenách otáčali v hlave ako ruské kolo.

Stala som nehybná v miestnosti s dvomi mŕtvolami ako vzpriečený nákladný vlak. Ani dopredu, ani dozadu. Nancy mi možno neublížila fyzicky, ale mala som pocit, akoby som sa vďaka tomu ocitla na križovatke, ktorej som sa za každú cenu chcela vyhnúť. Ďalej som už nemohla strkať hlavu do piesku.

Cítila som sa ako Alenka v Ríši Divov. Existovalo nekonečné množstvo alternatív, čo by sa teraz mohlo stať. Všetok ten nápor emócií akoby čakal pred dverami, kedy ich pustím dnu, aby ma s ničivou silou tornáda mohli strhnúť na samé dno priepasti šialenstva. Mohla by som sa strachovať, čo bude s Edwardom, ako bude reagovať na pravdu, s ktorou bol konfrontovaný. Mohla by som podliehať frustrácií, lebo stále existovala možnosť, že aj keď pravdu akceptuje, nebude chcieť byť ďalej v mojej prítomnosti. Všetky tie pocity čakali ako hyeny, aby ma rozorvali z vnútra, ale ja som zostala zvláštne pokojná, až ma to desilo. Možno som nevedela, čo ma čaká. Vedela som však jedno. Rozhodnutie nie je na mne. Veci, ktoré nedokážem ovplyvniť, musím konečne jednoducho pustiť a nechať plynúť. Svojimi obavami nikomu neprospievam.

Tlak na hrudi, ktorý ma zvieral ako železné okovy, začal pomaly povoľovať. Bolo to, akoby som zhodila nekonečné závažie. Alebo aspoň jeho časť. Tá väčšia stále zostávala na palube. Konečne som sa pohla a ustúpila od dverí, v ktorých som stála, odkedy odišiel Tony s Edwardom z tohto prekliateho miesta.

Vedela som, že sa oňho Tony postará tak ako nikto iný. Bol chodiaca encyklopédia na všetko. Môj sklon podliehať panike musel ísť bokom. Sama som navyše Edwarda prezrela. Odhliadnuc od početných pohmoždenín, troch zlomených rebier a dvoch strelných rán, bol mimo ohrozenia života. Bol len veľmi unavený a vyčerpaný. Bude v poriadku hneď ako sa do jeho systému dostanú podporné látky a trochu sa vyspí.

V hlave som si vytvorila kauzálnu mapu a snažila sa sústrediť na logickú následnosť krokov. Zostávalo mi stotridsaťštyri minút a osemnásť sekúnd. Musela som prehľadať miesto činu a zahladiť stopy. Potrebovala som sa prezliecť do nejakého oblečenia, ktoré nebude celé od krvi, akoby som sa zúčastnila menšej verzie texaského masakra. Bolo nutné zohnať mobil a konečne zavolať Emmettovi i Alice. Samozrejme, stále existovala možnosť, že možno moja vševediaca sestra už všetko s Emmettom zariadila. Na tom až tak nezáležalo. Potrebovala som ich počuť a dohodnúť sa na pláne, čo budeme robiť ďalej. Ja som na rozdiel od mojej bosoráckej sestry nedokázala predvídať budúcnosť a správne rozhodnutia sa mi vyhýbali oblúkom už dlhší čas. Mala som to však v pláne napraviť.

Okrem toho zostávali dve sakra dôležité úlohy. Ako mi sám Tony prízvukoval pred svojím odchodom. Dostať svoj zadok na letisko, chytiť pristavajúce lietadlo a potlačiť starosti o Edwarda do úzadia. To posledné bolo najdôležitejšou a zároveň najťažšou úlohou.

Tony iba pred tromi minútami a štyridsiatimi dvoma sekundami opustil s Edwardom blok a bol na ceste do Severozápadnej nemocnice Haller Lake na stopätnástej ulici. Ubezpečil ma, že je všetko zariadené. Súkromné oddelenie kliniky vybavil tými najlepšími prístrojmi na diagnostiku, na vyšetrenie čakal tým odborníkov. Nemala som sa prečo obávať. Stále som sa však cítila nepokojná, že som nešla s ním. Ale Tony mal pravdu. Musím konať rozumne.

Takže po poriadku. Prehľadať miesto činu.

Otočila som sa čelom do miestnosti a rýchlo vyhodnotila, čo musí zmiznúť. Prešla som k stolu a vzala telefón, z ktorého mi volala Nancy. Zovrela som ruku v päsť a plast bolestivo zaprotestoval. Rozdrvila som ho v ruke bez väčšej námahy a vložila do vrecka. Nemalo by zmysel poskytnúť polícií zámienku pátrať po motíve jej útoku v mojej minulosti. Najmä ak by zistili, že som posledných päť rokov prakticky nežila. Iba existovala. Pochybnosti, ktoré by vyvolávali otázky, na ktoré nebola odpoveď. Nie pre nich.

Prebehla som očami stôl s rôznymi nástrojmi na mučenie. Dobre som vedela, čo mala v pláne. Zovrela som ruku silnejšie v päsť a snažila sa ovládať. Mala v pláne Edwardovi ublížiť zjavne oveľa viac, ako stihla. Zovrela som pevne čeľusť a nasilu uhla pohľadom. Kamera bola položená na vzdialenom rohu stola a nejavila známky aktivity. Bez strachu, že by som zanechala otlačky prstov, som ju vzala do rúk a prehľadala históriu. Bola prázdna. Fajn, to sa hodí. Položila som ju bližšie a nechala odklopenú, akoby sa ju Nancy snažila práve použiť. Môže aspoň odviesť pozornosť a odkloniť vyšetrovanie smerom k žiadosti o výkupné.

Na zemi ležal nôž. Blízko steny. Mala som úplne pred očami zápas, ktorý vyvolal, aj keď som ho nebola svedkom. Ale musela som zabezpečiť, aby polícia mala rovnaký názor. Špičkou topánky som ho posunula smerom k rozbitej stoličke a zvyšku roztrhnutých povrazov, ktoré mal Edward okolo zápästia. Prstami som konce trochu rozdrapkala. Moje ostré pazúry nespĺňali tak celkom teórií samo vyslobodzovania a ani čistý rez na ich konci.

Otočila som sa a nadýchla. Všetko bolo cítiť krvou a smrť sa vznášala vzduchom ako ťažký opar, ktorý tu bude ešte niekoľko dní pretrvávať. Vôňa Edwardovej krvi bola stále silne prítomná v miestnosti a prerážala ostatné pachy. Zatmelo sa mi pred očami a nebadane vycerila zuby. Dráždila ma oveľa viac ako krv Nancy alebo toho Japonca. Nie smädom, skôr vyvolávala záchvat hnevu z celej tej frašky, ktorej sa musel stať súčasťou. Telo sa mi mierne roztriaslo, ale ja som si práve teraz nemohla dovoliť povoliť uzdu svojej kontrole.

Potrebovala som sa upokojiť. Snažila som sa myslieť na to, že je Edward mimo ohrozenia života, že tím lekárov sa oňho postará a všetko bude v poriadku. Napriek tomu, sa mi chcelo kričať a všetko tu rozbiť, aby dôkaz môjho zlyhania zmizol z povrchu zeme. Ale nemohla som. Polícia už bola na ceste. Počula som majáky troch hliadok, iba jeden blok odtiaľto.

Silno som zovrela ruky v päsť.

Aký zmysel malo prechovávať nenávisť a hnev voči niekomu, kto s tým nič neurobí? Musela som sa pozbierať. Moja úloha tu skončila.

Otočila som sa a pozrela na dve mŕtve telá ležiace skoro vedľa seba. Chvíľu som nehybne stála a pozerala na Nancine neprirodzene vykrútené telo. Čakala som, že ma opäť zaplaví nejaký pocit nenávisti a zloby, ale nič z toho neprišlo. Možno som mala cítiť aspoň ľútosť nad premrhaným životom, z čoho som bola čiastočne zodpovedná. Ale ja nie som svätá. Necítila som nič. Stále ma i len pomyslenie na Edwardové utrpenie, ktorým si musel kvôli nej prejsť, zožieralo. Bola mŕtva. Na nej už viac ale nezáležalo, ani na chybách, ktoré urobila.

Policajné autá zastavili na chodníku a ozývali sa rýchle povely na prieskum a zabezpečenie okolia. Tony po ceste informoval veliteľa zásahu, že preváža zraneného do nemocnice, objekt je nepoškodený a ničím nehýbal. Ja však áno. To ale vedieť nemuseli.

Bola som preč skôr, ako vstúpili na mostík. Vyparila som sa bez pohľadu späť. Nie, už viac pre mňa Nancy Postrová neexistuje a ani nikdy znovu neublíži Edwardovi. Možno je niekedy potrebné nechať história minulosti. Starých démonov pochovať a už sa k nim nevracať.

Moju minulosť nezmením. Možno sa mám z nej poučiť. Ale nemôžem jej dovoliť, aby ma ďalej ovplyvnila a formovala.

Stála som na rohu opustenej priemyselnej štvrte a rozhliadla som sa okolo seba. Začalo pršať. Cítila som, ako mi kvapky dažďa stekajú po vlasoch a premáčajú šaty. Akoby odplavovali všetku tú hrôzu, ktorá na nich uľpela. Keby to tak mohli zmyť kvapky dažďa aj z mojej pamäte.

Tony povedal, že lietadlo má mať oficiálne pristátie, teraz už o stotridsaťdva minút a trinásť sekúnd. No dobre, nepovedal to presne takto, ale ja som v hlave už odpočítavala čas a prepočítala aj trvanie cesty z letiska do nemocnice. Bola tam značná časová rezerva. Aj s mojím plánom úloh.

Polícia už začala so zaisťovaním stôp a objavené mŕtve telá prišiel obhliadnuť povolaný súdny lekár.

„Našli ste niečo?“ zreval veliteľ stojac stále pri boku auta a nakláňal sa tak, aby mi nepršalo priamo do tváre.

Svižne k nemu dobehol mladý vyšetrovateľ a len zavrtel hlavou. „Nie, pane. Iba dve mŕtvoly tých kriminálnikov. Tak ako povedal pán Stark.“

Veliteľ sa otočil a poklopkal na okne spolujazdca, ktoré sa hneď stiahlo.

„Zavolajte ešte raz súdnemu lekárovi na obhliadku,“ zamrmlal veliteľ a potiahol si golier kabáta bližšie ku krku. „Už tu mal byť.“

„Je na ceste,“ zakričal hliadkujúci kolega z auta.

Veliteľ prikývol a unavene posunul čiapku nižšie do čela. „Po tej žene ani stopy, kapitán? Rosalie Hallová bola na konferencií a podľa posledných záznamov, čo sa nám podarilo vytiahnuť z bezpečnostného systému hotelu predtým ako bol odpojený, ona bola posledná s Cullenom.“

Stála som nehybne a zrazu sa mi vôbec nepáčil smer, kam sa tento rozhovor uberal. Akoby som tušila, čo bude nasledovať, aj keď som nedokázala čítať myšlienky. Bola to stopa nedôvery v jeho hlase alebo jednoducho spôsob, ako vyslovil jej meno.

„Nie pane. Je tam veľa krvi a už naši chlapci berú vzorky do labáku,“ povedal mladší policajt a skúmavo si premeral svojho veliteľa.

„Hmm,“ odpovedal neprítomne jeho nadriadený a prižmúril oči.

„Čo si o tom myslíte pane?“

„Neviem. Povolajte potápačov, aby prehľadali aj vodnú plochu v okolí lode. Pre istotu. Buď sa jej zbavili hneď, alebo bola v tom rovnako zapletená,“ vyslovil svoju teóriu nahlas a ja som sa otriasla vlnou hnevu. Ako toto mohli zvaľovať na Rosalie?

„Myslíte si, že pracovala na tom únose?“ spýtal sa prekvapene kolega.

„Bola by to ideálne prepojenie. Vylákať Cullena von osobou, ktorej veril. Je to jedna z alternatív. Nerobme však unáhlené závery,“ potriasol hlavou a jeho hlas bol profesionálny. „Máme správy z nemocnice? Ako je na tom Cullen? Kedy ho môžeme vypočúvať?“

„Ešte sú len na ceste tam, pane. Na informácie o stave pána Cullena budeme musieť počkať niekoľko hodín. Stark povedal, že je v bezvedomí,“ konštatoval vecne jeho podriadený.

Trhla som sebou. Celé sa mi to nepáčilo. Nechcela som ich pozorovať ani počúvať, akým smerom sa uberalo vyšetrovanie. Podozrievať Rosalie? To vážne? Mala som chuť zúrivo zavrčať. To bolo však to posledné, čo by sa do tejto situácií hodilo. Musela som zmiznúť skôr, ako spravím niečo skutočne hlúpe.

Otočila som sa preto a nechala to miesto za sebou. Najviac zo všetkého som teraz chcela byť pri Edwardovi. Ale Alice povedala, že je pre mňa nutné držať sa ďalej. A potvrdil to aj Tony. Ako som im mohla odporovať? Jedna má vízie a druhý nekonečnú prax v podobných šlamastikách. Kto som, aby som sa im priečila? Zamilovaná tínedžerka? Vonkoncom nie.

Ešte predtým, ako Tony odišiel mi venoval veľmi výhražný pohľad akoby tušil, že ho neuposlúchnem a nebudem sa držať plánu. Ale nesnažil sa ma viacej presviedčať. Vedel, že mám svoju hlavu. Nakoniec to bol on, kto mal tiež sklony k silnej improvizácií.

Takže ja budem rozumná a spravím to, čo sa odo mňa čaká. To čo je najlepšie. Pekne po poriadku. Takže šaty ako prvé.

♦ ♦ ♦ ♦ ♦

Aspoň to bol plán. Respektíve jeho prvopočiatočná verzia, ktorou som sa neriadila vlastne ani počas trvania jedného úderu ľudského srdca. Neviem, koho som sa snažila oklamať. Alice? Tonyho? Seba? Vesmír? Bola som asi prvá žena v histórií, ktorá dala nákupy šiat bokom. Aj keď ja som ich vlastne nemala v úmysle nakupovať.

Vyrazila som do nemocnice bez väčšieho zvádzania vnútorného boja, ktorý som ani nepredstierala. Argument „lebo Edward“ bol pre mňa v hre Vyššia berie, jasný víťaz, bez ohľadu na logiku.

Nebolo to ani tak nečakané, ani podvedomé, akoby som sa rada pred sebou vyhovorila. Ale potrebovala som sa uistiť, že je Edward v poriadku. Skutočne v poriadku. Tonymu som verila, veď už po ceste vo vzdialenosti dvoch blokov som počula ako autoritatívne rozdával rozkazy tímu lekárov a nikto sa neodhodlal vzoprieť jeho slovu. Ale čo tí doktori? Nebol to nejaký spolok šarlatánov? Nemala som inú možnosť.

Len počkám, kým ho vyšetria a prevezú na izbu. Nikto nič nezistí a ja budem pokojnejšia. V nemocnici si navyše môžem obstarať aj nejaké tie šaty.

Bolo to hlúpe a ja som nebola naivná, aby som to popierala. Nemohlo ma to však odradiť. Prispievala k tomu aj istota, že nebola šanca, aby ma niekto zbadal. Moje zmysly a rýchlosť mi dali dar byť neviditeľná pre ľudí, keď som to potrebovala. Síce predstava pohybu po nemocnici s oddeleniami krvnej banky na treťom poschodí, ktorá ma lákala ako sirény námorníkov, nebola najpríjemnejšia. Moje odhodlanie bolo podrobené dnes oveľa silnejšej skúške. Toto zvládnem.

Niekedy strach dá silu spraviť veci, ktoré by ste v triezvom stave nespravili. Už som nebola tá istá, ako pred pár hodinami. Vidieť Edwarda zraneného sa mi hlboko vyrazilo do podvedomia ako ten najhorší démon a hranica, za ktorú som už nikdy nechcela ísť. Áno. Predtým som sa bála, že ma odmietne. Alebo, že jeho city sú nestále a mohol by sa rozhodnúť pre inú ženu. Ale všetko by som teraz brala ako príjemný víkendový piknik radšej, ako vidieť ho prechádzať tým peklom.

Dorazila som na miesto v momente, ako tím lekárov viezol Edwarda na operačnú sálu a po ceste ho zapájali na prístroje. Vyzeralo to, že Alice dopredu špecifikovala Tonymu, čo je potrebné pripraviť.

Zastavila som na okraji parkoviska, v tieni stromov a sústredila sa na zvuky vo vnútri budovy, aby som mohla sledovať, čo sa deje. Počula som pohyby v celej nemocnici. Pacienti, skoré návštevy a nemocničný personál. Bolo tam rušno ako v úli a možno pre niekoho by bolo nemožné v tej zmysly zvukov spoľahlivo identifikovať svoj cieľ. Ja som však vedela, čo hľadám. Pomaly som prechádzala rôznymi hlasmi a pátrala po známom zvuku, všetko ostatné potláčajúc do úzadia.

Lokalizovala som skupinu lekárov na prízemí, sprevádzajúcich nosidla. Nevnímala som ani tak ich, ako zvuk Edwardovho srdca, ktoré ma ubezpečovalo, že všetko dopadne dobre. Bilo pomaly, ale pravidelne.

Obvod budovy bol s vysokých presklených okien, aby sa na chodby dostalo viacej svetla. Nemohla som ich vidieť, ale sledovala som ich tiene ako sa náhlia chodbou, ukrytá v rannom šere, nikým nepozorovaná. Tony ich sprevádzal rozhodným krokom, zahlcoval ich poslednými informáciami o meraní, ktoré už sám po ceste spravil. Odovzdal analyzované vzorky asistentovi lekára a poslal ho do laboratória, aby nadstavil správne jednotky dávkovania a nestrácali čas. Ušetril tak hodiny analýzy, ktoré by pre moje nervy znamenali krížovú cestu.

Zmizli mi z dosahu ako zabočili smerom hlbšie do budovy, k výťahom, ktorý sa za nimi ticho zavrel. Stále som ich počula a vedela, kde sa pohybovali. Bez toho aby som sa zamýšľala, som sa hýbala spolu s nimi po obvode nemocnice, akoby ma to mohlo dostať bližšie k Edwardovi.

Tony ešte zakričal rozkazy smerom k lekárovi na podporné látky a rýchlo skontroloval parametre krvnej skupiny, ktorú už mali sestričky pripravenú. Musel zostať mimo operačnú sálu, ale odmietol sa vzdať kontroly. Doktorom sa napätím zrýchlil tep, ale nevšímala som si to. Rýchlo zapojili Edwarda na prístroj, ktorý Tony prednedávnom navrhol a sám ešte dohliadal na jeho spustenie. Z toho, čo im vysvetľoval som pochopila, že išlo o prototyp biomechaniky, pre rýchle vyhľadanie napadnutého alebo poškodeného tkaniva. Tony vložil regeneračné sérum do príslušného valca a ticho odstúpil, aby nechal tímu lekárov priestor. Spolu s tým prístrojom Edwarda previezli a zabuchli za sebou ťažké dvere vedúce na operačnú sálu.

Počula som, ako si Tony ešte unavene pretrel pot z čela, sadol do kresla na chodbe. Nedoprial si ani chvíľu a vytiahol mobil, a podľa toho ako si potichu šomral, snažil sa zistiť priebeh vyšetrovania miesta činu.

Pomaly som vydýchla. Môj dych som zadržiavala celú dobu, ako som prišla. V nose ma zaštípala vôňa krvi, dezinfekcie a liekov. Moje zmysly sa napli, ale skôr v reflexe ako z primárneho pudu. Mala by som ísť na lov. Na jeden deň toho bolo priveľa na moje ovládanie. Potrebovala som si byť svojou kontrolou absolútne istá. O Edwarda bolo postarané. Už neboli žiadne výhovorky, ktoré by som mohla vytiahnúť. Teraz bol ten moment, keď som sa mala otočiť a začať postupovať podľa oficiálneho plánu, ktorý sme si dohodli. Naozaj som sa chcela otočiť. Zastavil ma ale rozhovor, ktorý som zachytila v samostatnom oddelení nemocnice zabezpečenou strážnou službou.

„Izba je pripravená, Cindy. Ide o VIP pacienta, všetko musí byť perfektné,“ ozval sa tlmene ženský hlas zo štvrtého poschodia. Na odpoveď sa ozvalo len roztopašné ženské zachichotanie a ja som viac nepotrebovala.

Bez toho, aby som sa zamyslela, čo robím, som sa rozbehla oproti múru.  Stála som zo zadnej strany budovy, mimo hlavnú cestu, ale aj tak to bol šialený nápad. Nie kvôli mojej manikúre. Ale všeobecne, z princípu. Na ten som ale momentálne úplne kašlala. S ľahkosťou mačky som sa prehupla ladne a rýchlo po stene. Podľa zvukov z chodby som rýchlo našla vhodný vstup do budovy cez  okno sanitárnej miestnosti. Pánty trochu zavŕzgali. Pri trochu presvedčivejšom tlaku však ľahko povolili. Bola som dnu skôr, ako mohla sekundová ručička znova raz udrieť v sesterskej izbe. Skôr, ako ma mohli dohnali výčitky svedomia.

Napadla ma bláznivá myšlienka, že by sa mi nabudúce zišiel olej. Musela som sa však okamžite zahriaknuť. Druhýkrát pôjdem predsa hlavným vchodom. Nie ako nejaký stalker! Som Edwardova... asistentka. To som dopadla. Zakrádať sa cez miestnosť na metly. Našťastie tu však bolo aj povesené nejaké čisté oblečenie. Tomu poviem štýl. Kradnúť šaty pacientom a vkrádať sa oknom. Nemohla som povedať, že som bola znechutená sama zo seba. Ale bolo to čudné. Pretiahla som sa dnu a zavrela okno. Rýchlo som sa prezliekla a hoci nebolo oblečenie mojej veľkosti, vôbec ma to nezaujímalo. Pretiahla som si cez hlavu čisté bavlnené tričko a navliekla voľné menčestrové nohavice. Svoje špinavé veci som zmotala a kŕčovito zvierala v ruke. Škvrny od krvi boli už zaschnuté. Nemohla som tu tie šaty len tak nechať. Prešla som k dverám, ktoré viedli na chodbu a trochu ich pootvorila.

Počula som, ako dve sestričky na konci poschodia práve vychádzali z pripravenej izby. Ich smiech už trochu ustál, ale srdcia im bili stále trochu rozrušene. Nechcela som vedieť o čom sa rozprávajú. Ale nemohla som tomu ani zabrániť. Boli už mimo môj zorný uhol, ale zahliadla som ich zozadu. Jedna bola mladšia peroxidová blondínka a druhá vysoká brunetka. Zvuk ich topánok a jemný klopot sa ozýval priestorom.

„Môžeš byť s nami spokojná. Izba je pripravená ako pre prezidenta,“ ozvala sa mladšia uznanlivo. To musela byť tá Cindy.

„Nie si ďaleko od pravdy. Pacientom má byť vraj jeden z najbohatších mužov Ameriky,“ šepla sprisahanecky jej kolegyňa.

 „Takže je pravda, že sa jedná o Edwarda Cullena? Šepkali si o tom sestry na príjme už dobrú hodinu. Ale nechcela som im veriť. Ale Valéria, čo by robil na tejto strane pobrežia?“ potichu zapišťala vzrušene Cindy a ako podskočila, pár pramienkov vlasov jej vykĺzli z gumičky.

Výborne, Bella. Ty tomu nemôžeš dať pokoj!

Vedela som, že sa rútim do záhuby a vlna hnevu ma prevalila skôr, ako mi dali dôvod. Už len ten afektovaný smiech, ktorý som počula toľkokrát, počas mojej spolupráce s Edwardom, že som bola spoľahlivo naňho alergická.

„Ty vôbec nečítaš noviny? Je tu nejaká konferencia,“ povedala káravo bruneta, pričom prelistovala nejaké papiere so zdravotnou dokumentáciou, ktoré zvierala v rukách. Tvárila sa byť bez záujmu, ale jej srdce sa rozbehlo vzrušením rýchlejšie.

„Máš pravdu! Veď aj Tony Stark prišiel nad ránom na tom svojom nablýskanom športiaku,“ zhíkla poznaním Cindy a hlas jej vyletel o oktávu vyššie. „Doktor Wager je z toho celý preč. Je odborník s vyznamenaním, ale Stark mu diktuje, akoby bol medik v prvom semestri.“

Obe sa zachichotali a podali si zložku medzi sebou. „Mala si vidieť ten jeho výraz, keď mu povedal, že povolal tým odborníkov z iných nemocníc na konzultáciu.“

„Tak to potom asi bude naozaj Cullen. Som z toho úplne nervózna. Zbožňujem toho chlapa. Raz som bola v New Yorku a išla okolo jeho kancelárií, ale taký mocný muž asi veľa času vo firme netrávi. A teraz je tu! To je vzrušujúce!“ povedala Cindy ako pravá blondína. Valéria, len pokrútila hlavo a nevšímala si zasnený výraz svojej kolegyne.

Cítila som cudzí pocit, ako sa rozširuje v mojej hrudi a núti ma ublížiť tým neznámym zdravotným sestrám tak, že to hraničilo s rozsahom pôsobnosti Norimberských procesov. Nemohla som sa predsa nechať ovplyvňovať nejakou hlúpou žiarlivosťou, nie? Edward bol príťažlivý chlap a ženy naňho vždy reagovali. Naozaj som sa potrebovala upokojiť, ale oni mi to vo svojej nevedomosti, akému neodvratnému nebezpečenstvu čelia, vôbec neuľahčovali.

„Počula som, že dokáže ženu priviesť k orgazmu jediným pohľadom,“ šepla sprisahanecky po chvíli Cindy, pričom sa pootočila tak, že som videla, ako si zasnene vložila špičku pera medzi zuby. Zovrela som rám dverí tak kŕčovito, že som počula, ako mi drevo praská pod rukami. Ale nedokázala som sa zastaviť.

„Nebuď hlúpa, to nie je fyziologicky možné. Aj keď...“ zahryzla si do pery Valéria, upreli na seba sprisahanecký pohľad a spoločne sa rozosmiali ako školáčky. „Poď mi pomôcť priniesť lieky, aby sa ten náš sexy pacient cítil v pohodlí.“

„Ja by som sa mu rada starala o pohodlie,“ hlas sa jej zachvel zrušením.

„To ti verím.“

Celá som sa roztriasla a z hrdla sa mi dralo teritoriálne zavrčanie. Nebolo to prvýkrát, čo som počula narážky na Edwarda. Toto však bolo prvýkrát, čo som si robila naňho zvláštny nárok. Musela som zavrieť oči a prinútiť sa pustiť dvere skôr, ako ich rozlomím v polovici. Cúvla som a oprela sa o stenu. Potichu, ale tvrdo. Tak, že mi omietka jemne padla na plecia ako snehové vločky.

Vošli do sesterskej izby a počula som, ako začali spracovávať výsledky, ktoré im poslali z analýzy vzoriek, ktoré priniesol Tony. Začali sa baviť o večernej škole a kurze, ktorý Valéria navštevovala, aby mohla získať miesto hlavnej sestry. Pretrvávala medzi nimi prekáravá atmosféra, no snažila som sa ich už nevnímať. Po chvíli prešli chodbou a vošli do skladu, aby vyzdvihli lieky.

Chýbalo málo a skutočne by som sa neovládla. Zovrela som pevne čeľusť. Jedovatá vlna žiarlivosti ma zasiahla nepripravenú. Moje videnie bolo zúrivosťou zastrené stále na červeno a telo sa mi triaslo. Ubehlo niekoľko minút, kým som sa dokázala upokojiť, aby som mohla vyjsť bez strachu, že niekomu ublížim. Bola som ako odistený granát.

Na toto som ale nemala čas. Musela som sa ovládať. Nič z toho nebolo dôležité. Čo záleží na tom, že sú z Edwarda hotové zástupy žien, pokiaľ on chce mňa? Aj keď vlastne, o tejto časti sme sa ešte potrebovali porozprávať. Mohla som im ale zazlievať, že cítili Edwardovú príťažlivosť? Zrejme nie. Ale mojím majetníckym inštinktom sa ťažko vysvetľovali akékoľvek logické argumenty.

Nedýchala som. Snažila som sa obmedziť na minimum všetko, čo ma rozptyľovalo a sústrediť sa na ten jediný zvyk v tomto vesmíre, čo mi znel ako anjelská hudba a dokázala ma vytrhnúť z akéhokoľvek ošiaľu. Pobláznené sestričky boli spoľahlivo zabudnuté.

Edwardové srdce a tiché dýchanie kyslíkových prístrojov. Jeho srdce bilo pravidelne, ale pomaly o poschodie nižšie. Počula som, ako doktor narábal so skalpelom, aby vybral projektil. Sestrička mu podala pinzetu a zapli odsávanie. Šľachy sa okolo pinzety stiahli a mne prišlo nevoľno. Štrngot kovu o tácku a nástrojov vo mne vyvolával triašku, akoby rezali priamo do môjho tela.

Bez zdvihnutia jediného papiera v sesterskej izbe som upírou rýchlosťou, som prešla do izby pripravenej pre Edwarda a zavrela dvere. Závesy boli zatiahnuté a ja som znehybnela. Nie, aby si oči privykli na tmu. Videla som dosť dobre v akýchkoľvek podmienkach. Zaplavila ma ale ťarcha celej situácie.

Bola som tu, aby som sa mučila?

Nie. Bola som tu, aby som sa presvedčila, že je Edward stabilizovaný.

♦ ♦ ♦ ♦ ♦

Zákrok prebehol bez komplikácií a Edwardovo telo pozitívne reagovalo na nasadené lieky. Nepustila som svoju pozornosť z neho, kým neskončili. Priviezli ho do izby o hodinu, dve minúty a päťdesiatsedem sekúnd neskôr, ako som sa vkradla do budovy nemocnice. Zašpinené šaty som bezpečne ukryla za sebou. Schovala som sa za záves pri okne a čakala, kým nemocničný personál opustí jeho súkromnú izbu. Tony išiel v tesnom závese za ošetrujúcim lekárom a vyhodil jednu zo sestričiek, ktorá sa snažila prepašovať bližšie k Edwardovi, aby ho pripojila k prístrojom.

„Ja to spravím, môžete odísť,“ povedal chladne a ona sa začervenala.

Pocítila som malý plamienok zadosťučinenia, ktorý som si nemala šancu poriadne vychutnať. Čakala som, že Tony odíde, ale namiesto toho, aby izbu opustil, zavrel za všetkými dvere a unavene si povzdychol.

Dočerta! Ak ma tu nachytá, tak... Mohla som rovnako rýchlo bez povšimnutia zmiznúť, ako som sem prišla. Hoci aj okolo neho. Nech bol akokoľvek inteligentný a bystrý, bol to stále človek. Jeho zmysly neboli prispôsobené, aby ma zazrel.

Ale načo som sa chcela hrať?

Rezignovane som si potichu povzdychla.

Vedel, že tu budem. Od samého začiatku.

„Prosím povedz, že si tu nebola celý čas,“ spýtal sa potichu a ani sa pri tom neotočil mojím smerom. Bol prezlečený v čistom obleku, ale na tvári mal tmavé tiene, akoby už nespal niekoľko nocí.

„Nebola som tu celý čas,“ zopakovala som automaticky, bez akéhokoľvek citového zafarbenia hlasu spoza závesu.

Nesúhlasne potriasol hlavou a otočil sa smerom, odkiaľ počul zvuk môjho hlasu. V jeho očiach sa zablýskalo podráždenie.

 „Ako si vedel, že som tu?“ spýtala som vychádzajúc zo svojho úkrytu.

„Nie som blázon, číhalo ti to z očí už ráno. Ak by si tu nebola, tak zo seba spravím schizofrenika iba pred sebou,“ povedal podráždene a ja som sa pokúsila o zmierlivý úsmev.

„Hádam, že nie si rád, že ma vidíš,“ pošepky som konštatovala.

„Čo tu sakra robíš, Bella?“ spýtal sa nahnevane Tony a skontroloval displej svojho telefónu. „Tvoje lietadlo pristáva o trinásť minúty.“

„Musela som sa presvedčiť, že je v poriadku,“ povedala som rázne, akoby som konštatovala fakt, že tráva je zelená a Einstein bol blázon.

 „Ako si prišla? Vchod je strážený, kvôli reportérom. Použila si náramok?“ spýtal sa a v očiach sa mu zaleskol odraz záujmu, ktorý sa snažil skryť.

„Nie. Oknom. Bolo to kratšie,“ šepla som.

Úprimne, ešte som s tou celou vecou okolo transportu nebola úplne vžitá.  Ani ma to nenapadlo. Prevrátil oči a rezignovane si založil ruky na hrudi.

 „Takže takto to je teraz? Hráš sa po nociach na Spider-Mana?“ Otočil sa a premeral si ma pohľadom. Snažil sa byť vážny, ale náznak úsmevu sa mu objavil na tvári „Ani si sa neprezliekla do kostýmu.“

Doberal si ma. Výborne.

„Chceš mi naznačiť, že vyzerám ako tínedžerský hrdina, čo vyrástol z detských preliezok, ktorých sa odmietol vzdať, a tak sa hrá na pavúka s vežami výškových budov?“ zdvihla som pochybovačne obočie. Nemala som náladu na dohadovanie.

Zasmial sa unavene a prešiel bližšie ku mne. Môjho podráždenia si nevšímal, no zdalo sa, že rezignoval nad možnosťou ma karhať. Zdvihol jednu ruku a namieril na mňa ukazovák.

„Nebuď k nemu prehnane kritická. Nejaká podoba by tam mohla byť s prižmúrenými očami. Sólo aktivista, umenie vrhnúť sa do nepremyslených akcií a s radarom na nebezpečenstvo. Nie si si istá, či nie ste vzdialení príbuzní po bláznivej pra pra tete? Aj ten zvláštny zmysel pre ignorovanie rozkazov by som mohol byť vrodený,“ pošúchal si bradu ukazovákom pravej ruky.

Začínalo sa pomaly brieždiť, ale slnko bolo bezpečne skryté za hustou vrstvou mračien. Skôr ako som začala zvažovať výhody klimatických podmienok Seattlu, som zavrtela odmietavo hlavou, metúc tak našu konverzáciu pod pomyselný koberec.

Odstúpila som od neho a prešla k nemocničnej posteli. Pozrela som na Edwarda a jeho pokojný výraz tváre ma prinútil uľavene sa usmiať. Nevedela som sa pohľadu naňho nabažiť. Po dlhej dobe som bola na správnom mieste so správnou osobou. Stála som nehybne a upierala oči na jeho pravidelne zdvíhajúci sa hrudník, jeho tep hrajúci na jeho krku a jemne pootvorené pery. Črtali sa mu na viacerých miestach modriny a pokožka mu hrala farbami dúhy. Vyzeral ale ako ten typ nebezpečného muža, ktorý sa dostal do bitky a napriek tomu vyzerá neodpustiteľne sexy. Črty mal uvoľnené a dych pravidelný. Spomenula som si, že takto som ho naposledy videla vo Francúzsku. Vystrela som ruku a jemne mu upravila vlasy, ktoré mu padali do čela. Zľahka som prešla po jeho zápästí. Cítiť jeho pulz pod mojimi prstami ma upokojovalo ako pohladenie.

Tony sa začal prechádzať trochu nervózne po izbe, jeho srdce bilo pravidelným rýchlym rytmom, a ja som zvažovala, či bolo veľmi nevďačné, keby som ho požiadala, aby odišiel po tom všetkom, čo pre Edwarda urobil. Skôr ale ako som niečo povedala, prerušil ma.

„Nebudem ti hovoriť, že máš časový sklz a mala by si odtiaľto vypadnúť, lebo to určite vieš. Tak isto ako vieš, že operácia dopadla výborne. Dostal nejaké podporné látky na regeneráciu tkaniva, imunitu a teraz bude spať najmenej hodinu.“ Tony za mnou si trochu nervózne odfrkol a posadil sa do kresla pre návštevy pri okne. „Kde si nechala svoje oblečenie? Treba sa oňho postarať?“

Mykla som hlavou smerom k závesu. Tony ho bez komentára odhrnul a rýchlo napchal oblečenie do kufríka. Ak by som mu verila menej, tak by som sa o to postarala sama. Ale nevidela som v tom žiaden dôvod. Keby nebol dôveryhodný, pobežal by na verejnosť už s mojím pikantným tajomstvom ohľadom teleportácie a nového evolučného druhu. To však neurobil, zmeškal vlak.

„Aký je plán teraz?“ spýtala som sa po chvíli bez toho, aby som sa otočila. Na niečo také som sa mohla spýtať Alice, ale to by som musela ísť podľa plánu a zohnať si telefón.

Zdvihol pohľad a zavrel poistkou kufrík. Videl v mojich očiach otázku, ktorú som nevyslovila. Preto, lebo to nebolo bezpečné. Preto, lebo to bolo až príliš riskantné.

 „Vonku čaká policajný komisár. Čo mu povieš?“ spýtala som sa potichu a videla ako vytiahol z vrecka opäť mobilný telefón. Po zadaní bezpečnostného kódu sa mu na nej zobrazila holografická snímka miesta činu. Nevedela som, že skenoval miestnosť. Možno ale ten prístroj pracoval automaticky, podľa toho, kde sa Tony nachádzal.

„Pochybuješ o mne po tom všetkom, čím sme si prešli?“ spýtal sa sarkasticky.

Pretočila som oči a on sa unavene zasmial. Akoby sme si čítali myšlienky. Nepoznali sme sa dlho a nemohlo byť ani reči o nejakých dobrodružstvách alebo trampotách z mladosti, ktoré sme spolu prekonali. Napriek tomu som vedela, čo myslel.

„Zranila som tvoje city?“ spýtala som sa hravo a po dlhom čase som pocítila, akoby som sa mohla voľne nadýchnuť.

„Drahá, neplytvaj nádejou. Mám citový rozsah čajovej lyžičky, a to si šetrím pre jednu špeciálnu osobu,“ zdvihol provokatívne oči a ja som sa zasmiala. „Myslel som si ale, že mi dôveruješ.“

„Samozrejme,“ odvetila som bez zaváhania. Na jeho tvári sa mihol náznak úprimného potešenia, ktorý hneď zakryl frajerským úškľabkom.

Smola, chlapče. Už som si všimla, že máš srdce, neskoro, pomyslela som si a usmiala sa pre seba.

Niektorí ľudia sa poznajú roky a pritom o sebe nevedia nič. Iní však sa môžu poznať pár týždňov a sú ako starí dobrí priatelia. Ak som mala byť úprimná, veriť mu bolo prirodzené ako dýchanie. Nepotrebovala som ho, ale bolo to ako pripomienka môjho ľudského života, dávala mojej existencií plnohodnotný rozmer. Veriť niekomu. Mať priateľa.

„To však nič nemení na podstate. Čo povieme polícií?“ spýtala som sa pošepky a vrátila sa tak k nášmu rozhovoru. Odstúpila som bokom od Edwardovej postele a pozrela sa priamo na Tonyho.

„To ťa nemusí trápiť. O základ si sa postarala, nie?“ spýtal sa a narážal na dôkazy, ktoré zostali v tej prekliatej miestnosti. Iba som chabo prikývla. Veľa tam toho nezostalo.

„Výborne. Takže. Ty si práve v lietadle, ktoré pristáva, o ničom nemáš potuchy a nemusíš nič komentovať. Novinári sa ťa budú snažiť určite spovedať, ale ty sa nedaj. Si vystrašená a unavená. Naozaj, nerob si starosti, Bella. Nechaj toto sólo na mňa.“ Opäť ťukol na monitor a hologram sa rozsvietil. Zamyslene si pošúchal bradu, na ktorej mu rástlo niekoľkodňové strnisko.

„Nepáči sa mi to,“ zafrflala som, ale spravila krok smerom k oknu. Oprela som sa o parapetu a pozerala sa von na plniace sa parkovisko.

„To ani nemusí. Musí sa to vo výsledku páčiť porote, polícií a novinám,“ povedal neprítomne a prstami posúval jednotlivé časti miestnosti, akoby sa snažil na niečo prísť. Na túto hru som ale nemala silu.

„Dobre,“ šepla som rezignovane a on zdvihol pohľad opäť na mňa.

„Bella. Je po všetkom. Povedal by som, že za to môže zvýšená hladina adrenalínu, ale u teba tieto veci asi nefungujú. Takže nebuď melodramatická. Cullen bude v poriadku. Som tu pri ňom, lebo mám pocit, že by si odtiaľto nevytiahla ten svoj zadok ani za sto rokov, ak by si mala pocit, že nie je v bezpečí alebo sa chystá sa naňho vrhnúť nejaká dychtivá sestrička.“

Vrhla som naňho prekvapený pohľad a chcela povedať, že to nie je pravda, ale zastavil ma pohybom ruky.

„A teraz mazaj na to letisko. Povedz abrakadabra a sprav puf.“

„Čo prosím?“ spýtala som sa prekvapene.

„Náramok, zlatko! Hádam si zasa nechcela ísť oknom predsa,“ povedal pochybovačne a zdvihol spýtavo obočie. „Keď cestuješ, nech to má aspoň štýl!“

„No ja...“ zmätene som naňho pozrela a sklopila oči na svoj náramok. „Ako ten zázrak vlastne funguje?“

„Hodinu aplikovanej fyziky budeme musieť odložiť na neskôr. Tvoje lietadlo práve krúži nad letiskom a hoci ty si super rýchla, aj tak by si už mala vypadnúť,“ povedal nekompromisne.

„Ale...“

„Nemusím ťa hádam navigovať ako to máš použiť, však?“ zdvihol Tony pochybovačne obočie.

Prenos do lietadla, ktoré práve je nad nami tristo kilometrov a roluje na dráhu? To vážne? To bolo iné než ísť za Edwardom. Každý nerv v mojom tele vedel, kam chcem ísť, aj keď som to ja nevedela.

„Nie, samozrejme. Ako ale vstúpim do pohybujúceho sa lietadla?“ oči sa mi neveriacky rozšírili.

„Na to prídeš niekde po ceste, maj trochu dôvery v seba,“ odvetil prosto a pokrčil plecami. Musela som sa sama pre seba usmiať. Tony Stark. Typické! Bez návodu a bez prípravy. Uč sa rýchlo alebo sa utop. Čistá improvizácia.

„Však sa toľko nerozčuľuj,“ musela som ho trochu podpichnúť. Usmiala som sa. „Ďakujem, Tony.“

Snažila som sa vyčistiť hlavu a zamerať sa na svoj cieľ. Takže, musela som svojím schopnostiam trochu dôverovať. Spraviť krok do neznáma a vyskočiť z lode, aby som mohla zistiť, že viem chodiť po vode.

Iba sa zasmial a ja som už viac nepočula, či niečo dodal. Začala som sa sústrediť. Ruka ma v odpovedi na to začala povedome páliť a po tele sa mi rozširoval pocit citlivého brnenia kože. Neovládala som to vedome, ale moje telo akoby sa učilo samé, čo robiť a reagovať na podnet, ktorý som mu dávala. Celé moje telo sa roztriaslo a stratila som pevnú pôdu pod nohami.

Zavrela som oči a spravila to, čo mi povedal. A na počudovanie to išlo oveľa ľahšie ako prvýkrát. Telo sa na zmenu adaptovalo úplne automaticky. Celým telom mi zatriaslo chvenie, ako veľké tsunami a pohltilo ma. Bolo to prirodzenejšie ako nádych a rýchlejšie ako žmurknutie. Moje zmysly sa prebudili a aktivovali oveľa rýchlejšie. Možno to nejako súviselo so vzdialenosťou, ktorú som prekonala. Ale nad touto teóriou som sa mohla zamýšľať inokedy a podrobiť ju experimentovaniu neskôr.

„To to bolo teda načase! Ty vždy vieš, ako mať správne antréé.“

Zdvihla som pohľad a oči sa mi stretli s niekým, koho som v lietadle najmenej čakala.

„Alice?“ nemohla som sa prinútiť moje oči zažmurkať. Vidieť moju sestru po všetkom tom terore... Vletela som jej bezprostredne do náručia a tuho ju objala.

„A koho si čakala? Cilliling?“ zasmiala sa a jej drobné telo ma zovrelo z celej sily.

„Nemáš predstavu, ako si mi chýbala,“ šepla som jej zlomene do ucha a myslela, že sa rozplačem úľavou. Ani ja sama som asi vlastne netušila, ako som jej neprítomnosť vo svojom živote bolestivo pociťovala, kým som ju opäť nemala znovu pri sebe.

„Neuveríš, ale mám,“ zasmiala sa spriaznene a trochu sa odtiahla. Jej zlaté oči sa na mňa pozerali s toľkou láskou, že som si zrazu uvedomila, ako veľmi sa bála... ako blízko sme boli katastrofe.

„Tony nám nechal narýchlo lietadlo v opustenom hangári Mexico City, potom ako sme v noci spolu telefonovali,“ povedala Alice, aby odpútala moju pozornosť. Aj by to zabralo, keby...

„Nám?“ Spozornela som a otočila hlavou. Nemohla som zachytiť žiadny ľudský pach. Iba... Alice sa uličnícky zasmiala.

„Alice, kto riadi lietadlo?“ spýtala som sa nedôverčivo po šepky, aj keď som vedela, že to nebude nič platné.

„Jasper, predsa,“ odvetila uvoľnene, akoby to bola tá najabsurdnejšia otázka.

„Samozrejme,“ šepla som, „ako som sa mohla tak hlúpo pýtať.“

Na odpoveď sa mi dostalo iba hrejivého mužského smiechu z pilotnej kabíny. 

Edward:

Spánok lieči. Aspoň to sa hovorí. Ale ja som mal kurva pocit, akoby ma hodili do miešačky a potom vyhodili ako predkrm nejakej beštií.

Ako môže sakra spánok liečiť, ak jediné, čo človek vidí je nekonečná temnota? Mal som príšerný sen, v ktorom... bola iba tma a krv. Bol som na pokraji vedomia, ale nedokázal som pozbierať ani tie posraté čriepky, čo mi zostali z hlavy. Bolo to také desivé, že moje podvedomie sa ma snažilo vtiahnuť späť do nič netušiaceho prázdna.  

Moje myšlienky boli rozprášené, akoby mi niekto do vnútra hlavy hodil dynamit. Všetko bolo ako v hmle. Iba obrysy, v ktorých sa strácala vzdialenosť. Mohol som cítiť dotyk, akoby sa po mne spomienky načahovali a netrpezlivo vyčkávali, kým ma budú môcť strhnúť. Príšerná bolesť hlavy ma však vytrvalo pripravovala o akýkoľvek kúsok pozornosti, ktorú som bol schopný dať dokopy.

Potreboval som si spomenúť, kde som a čo sa stalo. Snažil som sa reakciám môjho tela priradiť známu predchádzajúcu akciu. Lebo tak to fungovalo, nie? Akcia a potom reakcia. Ak poznám druhé, možno sa dostanem k prvému.

Chcel som sa prebrať. Ale ako sa moje telo napälo, každý sval bolestivo zaprotestoval. Ostrá bolesť prešla celý mojím telom.  Bolo to, akoby som mal príšernú opicu po treťotriednom fláme. Ale toto to byť nemohlo. Už som nežúroval dlhú dobu. Zo zásady. Bolo to ako príšerný výprask od týpka, čo nevedel poriadne, čo robí. Snažil som sa ponoriť do nezreteľných myšlienok. Bolo to ako... Spleť spomienok sa začala v mojej hlave preháňať v príšernej synchronizácií, ktorej choreografa by som najradšej vykopol. No nedokázal som to zastaviť. Videl som tam toľko zverstva a nenávisti, že som zaťal sánku a nedokázal povoliť ani pod náporom bolesti. Prudko som otvoril oči. Jasná spomienka preťala moju preťaženú myseľ ako blesk.

„Bella!“ chcel som vykríknuť, ale z hrdla mi vyšiel iba sipot.

Nebola to trápna nočná mora ale skurvená realita!

Snažil som sa posadiť, ale svaly na mojom tele ma odmietli poslúchať. Ani v najmenšom som netušil kde som. Miestnosť bola sterilne biela, až ma napadlo, či nie som kurva mŕtvy a toto nie je nejaká predsieň k tomu veľkému POTOM. To som však okamžite zavrhol. Nikde som nečítal, že by omračujúca bolesť hlavy bola súčasť cestovného balíčka.

Obzrel som sa a snažil sa ignorovať rozpínajúcu sa bolesť vystreľujúcu do lepky. Na jednej ruke som mal dlahu, a na druhej zavedenú kanylu. Takže je to potvrdené, žiadne nebo. Nemocnica. Nevedel som kde som, ale to ma netrápilo. Jediné, čo ma zaujímalo bolo, kde je Bella. V panike som sa snažil viac posadiť a obzrieť sa po miestnosti. Ako v nejakej skurvenej rozprávke som dúfal, že otvorím oči a ona bude pri mne. Že bude opretá o moju posteľ. Usmievať sa na mňa s úľavou v očiach, že som sa prebral. Krk som mal stuhnutý a veľa som toho z miestnosti nevidel, ale keby tu bola, vedel by som to. Cítil som, ako sa mi perlil pot na krku a roztriasli nepatrne ruky.

Moje telo začalo podliehať panike, a napriek tomu, že som si to uvedomoval, nedokázal som sa prinútiť upokojiť. Mal by som sa nadýchnuť, dostať viac kyslíku do mozgu, ale namiesto toho som začal rýchlejšie dýchať. Prudko som sa posadil a ostrá bolesť sa mi vystrelila aj do tej časti mozgu, o ktorej som doteraz nemal najmenšie potuchy, je ju mám. Musel som sa rozhliadnuť po izbe, v ktorej vládlo zvláštne prítmie. Žalúzie boli zatiahnuté a dnu prúdilo minimum svetla, napriek tomu som zažmurkal, akoby mi to malo pomôcť rýchlejšie sa prispôsobiť novým podmienkam.

„Kurva!“ šepol som a vlastný hlas sa mi zadrhol v krku. Od bolesti. Od zúfalstva.

Celé moje vnútro sa triaslo únavou a napätím. Zosunul som sa späť na podušky a snažil sa pomaly dýchať. Potreboval som sa upokojiť. Potreboval som... Bellu. Ale ona tu opäť nie je! Zmizla. Tak ako vtedy. Možno by sa mi práve v hlave mali preháňať myšlienky o tesákoch a krvi, ale nemohol som sa prinútiť, aby mi na tom záležalo. Nie, kvôli tomu, že by som to popieral. Bella mi potvrdila iba to, čo som už dlhšie mal priamo pred očami. Nebol som ani idiot, aby som si neuvedomoval, že to mení všetko... ale jediné, čo ma skutočne pohlcovalo, bola jej neprítomnosť.

V diaľke doliehala ku mne nejasná spomienka, ktorá sa mi teraz vysmievala ako dôkaz mojej naivity. Bol som blázon, keď som jej veril?

„Nesmieš mi ale zasa ujsť, Bella. Teraz vážne. Potrebujeme sa porozprávať,“ šepol som s námahou a začala ma premáhať únava.

„Nikam nejdem, Edward. Ako by som aj mohla? Zostanem, pokiaľ ma od seba neodoženieš,“ hlas sa jej zatriasol, akoby skladala nejakú prísahu.

Mal som pred očami Bellin výraz, keď mi sľubovala, že neodíde. Na jej nežné oči. Na jej dotyk. Ako trpela, že nedokázala zabrániť tomu, aby mi bolo ublížené. Niečo mi hovorilo, že by skôr zbúrala celú Čínsku stenu a poskladala z jej trosiek veľkú Rubikovu kocku, akoby mi sama ublížila. Zhlboka som sa nadýchol a začal bojovať s iracionálnym strachom, ktorý ma zastihol zraniteľného a nepripraveného. Poznal som Bellu predsa lepšie, ako seba. Mal som prečítaný každý výraz jej tváre, každý úsmev. Spôsob, ako sa na mňa pozerala a ako naklonila hlavu, keď ma počúvala.

Nemohol som dovoliť, aby moment vlastnej neistoty otriasol mojou dôverou v ňu. Mať strach je v poriadku. Nemohol som mu ale podľahnúť a dovoliť, aby som sa začal správať ako blázon pod vplyvom hélia.

Neopustila ma. Sľúbila mi to. A ona svoje sľuby plní.

Iba jeden nedodržala.

Uvidíme sa v pondelok v práci. To presne povedala, keď utekala zo zámku Cernay vo Francúzku. No namiesto toho ju po prílete do Spojených štátov uniesli. A ja som netušil, že budem musieť čakať viac ako päť rokov, kým ten zmienený pondelok nastane a ona opäť vkročí do mojej kancelárie. Nie! Na toto som nemohol práve myslieť!

Chcel som sa sústrediť na rozmazané spomienky, na niečo v pozadí mojej mysli a tak poskladať mozaiku, ktorá mi prekĺzla medzi prstami. Vedel som, že mám odpoveď na dosah, ale môj mozog bol príliš unavený a telo vyčerpané. Matná spomienka sa mi objavila v hlave. S niekým sa rozprávala. Ale s kým? Mohol ten niekto za to, že tu práve nebola?

Snažil som sa zaprieť o voľnú ruku, získať stabilitu. No namiesto toho, som pri tom pohybe potiahol doterné hadičky a v ruke mi šklbla pripnutý infúzia. Sakra! Prístroje sa príšerne rozpišťali a ten zvuk sa mi ako črepy zarýval do hlavy.

„Pán Cullen, čo nám to tu vystrájate?“ ozvalo sa trochu afektovane z chodby, a v zapätí do miestnosti vošla mladá sestrička. „Dám vám niečo proti bolesti.“

Usmiala sa na mňa úsmevom, ktorý sľubuje až príliš veľa. Mal som pocit, akoby priam kričala nahlas, že chce sex. V inom živote by som bol možno polichotený. Ale teraz som nemohol odohnať ten ťaživý pocit, že tu mala byť iná žena. Moja Bella. Zovrel som ruku v päsť.

Neodišla by, keby to nebolo nevyhnutné. Takže pokoj, Cullen. Hlavne dýchaj.

Sestrička prešla k mojej posteli a začala dávať do poriadku prístroje, ktoré sa pred chvíľkou rozsvietili ako vianočný stromček. Hlava mi trešťala a ja som len silno zavrel oči. V snahe utiecť jej skúmavému a dychtivému pohľadu. Utiecť pred tým, že tu nie je Bella, ktorá by ju usadila svojím sarkazmom.

Prístroje utíchli a hádam aj červená kontrolka zhasla. Rukami mi zapojila naspäť uvoľnenú kanylu. Nekládol som odpor, aj keď mi to bolo nepríjemné. Jej pohyby boli pomalé a profesionálne. Napriek tomu bolo v nich niečo, čo ma rozčuľovalo. Hrudník sa mi dvíhal a ja som sa snažil zhlboka dýchať. Cítil som, ako sa ku mne nahla, aby mi upravila vankúš pod hlavou a ja by som prisahal, že ak práve otvorím oči, budem mať otvorený výhľad pod jej uniformu, so zdanlivo nenápadne uvoľneným vrchným gombíkom. Jej ruky zostali na mojom ramene o niečo dlhšie ako bolo nutné a ja som začal cítiť, akoby sa chystala niečo povedať. Návrh sa jej začal formulovať na perách a ja som sa nemal kam skryť. Nadýchla sa a ja som mohol cítiť jej ovocnú vôňu. Och Bože, pošli ju preč!

„Ja sa oňho postarám, Sandy, “ povedal prísny hlas od dverí. Otvoril som oči a mohol som už len vidieť ako sa odo mňa tá liana odťahuje. Tony Stark sa opieral o rám dverí a zamračene si premeriaval sestričku.

„Cindy,“ šepla so stopou podráždene. Snažila sa to ale ešte zakryť za úsmev ako odchádzala. Žmurkla na mňa ako bola vo dverách s prísľubom, neskôr. „Ak by ste niečo, čokoľvek, potrebovali pán Cullen...“

„Môžete ísť,“ povedal autoritatívne Tony. Vstúpil do miestnosti a jej tak zatarasil priamy výhľad na mňa. „Nezabudnite, čo je vaša povinnosť. Poskytovanie zdravotníckej starostlivosti, nie služieb iného charakteru.“

Prekvapene zažmurkala a zostala na malý moment stáť ako obarená.

„No von! Šup, šup!“ nadvihol obočie a odsrkol si z kávy, ktorú zvieral v ruke. „Mám vám to dať písomne?“

Otvorila ústa akoby chcela ešte niečo povedať, no potom ich zavrela. Urazene sa otočila a vyšla z miestnosti. Tony zabuchol dvere a otočil sa smerom ku mne.

„Kurva!“

„Hej! Pokoj kamarát. Máš odpočívať predsa. To si ani človek nemôže zájsť po kávu a nejaký doping vo forme donut, aby si niečo nevyviedol?“ znovu zdvihol obočie, akoby zvažoval, či ma má prísť skontrolovať bližšie. Nakoniec prešiel cez miestnosť a uvelebil sa v kresle. „Ak zistí, že sa ti pohoršilo, kým bola preč, neodpustí mi to. A bude len tvoja chyba, ak ma prinúti obletieť svet trikrát okolo rovníku, kým ju presvedčíš, že si bol len netrpezlivý kretén a nie ja neschopný opatrovateľ na stráženie.“

„Koho máš na mysli?“ spýtal som sa so zatajeným dychom a trochu nepohodlne sa pomrvil na posteli.

„Ale prosím ťa! Nízka brunetka, s pekelne štíhlymi nohami. Nič? Mahagónové vlasy pod lopatky a zlaté oči. Myslím, že ich nepobehuje po svete nejako veľa. No ale táto je špeciálna stíhačka. A docela žiarlivá. Takže, kamoško, byť tebou, smerom tej sestričky by som na tvojom mieste ani nepozeral, inak si to niekto odnesie,“ povedal a sarkasticky sa usmial.

Naklonil som hlavu na bok a pozrel na toho chlapa vo fajnovom obleku, ktorý mu sedel ako uliaty tak, že musel byť šitý na mieru a ani v najmenšom sa mi nepáčilo, že má o Belle také nenútené vyjadrovanie. Čo tí dvaja majú spoločné? A čo tu, kurva, vlastne on robí? Mal som však dôležitejšiu otázku.

„Kde je Bella?“ spýtal som sa a prižmúril som napäto oči. Ten chlap sa choval tak familiárne, že mi to bolo až neprirodzené. Hrdlo sa mi trochu stiahlo. „Prečo tu nie je?“

Skúmavo sa na mňa pozrel a otvoril ústa a prisahal by som, že sa chystal povedať niečo cynické, ale čosi v mojom výraze ho zastavilo. Pošúchal si unavene bradu. Chvíľu na mňa váhavo pozeral a potom si rezignovane povzdychol.

 „Hemží sa to tu supmi a posledné, čo potrebujeme je, že si niekto všimne jej prítomnosť skôr. Musí mať oficiálny prílet a príchod. Takže som ju vykopol. Ale ver mi, že nechcela. Dalo mi to dosť námahy ju odtiaľto dostať. Musel som jej skoro prisahať na subatomárny rozpad častíc, že budeš v pohode, keď sa vráti.“

Záplava úľavy sa mnou prehnala a ja som si konečne vydýchol. Všimol som si ako sa Stark na mňa spokojne zaškeril. Odkašlal som si a on len pokrútil pobavene hlavou. Vytiahol z vrecka mobil a presmeroval svoju pozornosť. V hrudi mi srdce bubnovalo pri prívale vedomia, že Bella nie je ďaleko, že tu chcela byť. Mlčky som ležal a snažil to všetko spracovať. Údery sekundovej ručičky nástenných hodín ma privádzali však na okraj šialenstva. Nadýchol som sa a prerušil tak ticho, ktoré medzi nami panovalo.

„Ako dlho som bol mimo?“ spýtal som sa nedbanlivo, ale to najdôležitejšie, čo ma zaujímalo, bolo niečo iné.

Tony ani nezdvihol pohľad a len sa zasmial.  „Pokojne sa spýtaj, kedy sa Bella vráti. Čudujem sa, že si to tak dlho vydržal v sebe dusiť.“

Prekvapene som sa naňho pozrel. „Čo?“

„Neboj sa, za chvíľu ju tu máš späť. Ako vidím, obaja ste dosť z neprítomnosti toho druhého mimo.“ Pozrel sa kútikom oka na mňa a ja som sa snažil nevyzerať ako magor, ktorého tá správa potešila.

Sklonil pohľad k svojmu mobilu a niečo doňho začal vyťukávať. „Potom ako ťa previezli z operačky, si nebol bol liekmi dlhšie ako trištvrte hodinu. Belle som povedal hodinu, takže myslím, že ju môžeme čakať každú chvíľu. Skúsme ale aspoň stihnúť prebrať vyhlásenie.“

Nepohodlne som zamrvil. Samozrejme. Oficiálna verzia príbehu. Unavene som sa zviezol naspäť do postele.

„Nemám na nich náladu,“ zafrflal som a vošiel si zdravou rukou do vlasov. Bolesť hlavy začala ustupovať a ja som bol za to, ako rýchlo lieky zabrali, celkom vďačný.

„Žiaľ, nedajú ti čas na nejaké spamätanie. Novinárov udržím bokom. Ale je tu hlavný vyšetrovateľ. Prišiel priamo z obhliadky miesta činu. Ošetrujúcemu lekárovi som dal jasný pokyn, aby opakoval verziu, že nie si schopný vypovedať skôr ako zajtra. Napriek tomu sa tu stále obšmieta.“ Natočil ku mne displej mobilu a ja som videl záznam z kamery vo foyer nemocnice. Policajného inšpektora sa nedalo prehliadnuť. Pochodoval miestnosťou ako lev v klietke a s niekým telefonoval.  

„Kde to vlastne dočerta sme? Patrí ti to tu?“ spýtal som sa so záujmom. „Alebo máš nejakú zaujímavú aplikáciu na stiahnutie kamerových záznamov všetkých nemocníc?“

Spokojne sa uškrnul a otočil mobil späť.

„Toto dokáže každý lepší softvér s prístupom na satelit a správnymi dešifrovacími nadstaveniami. Ale to určite vieš. Každopádne, sme v súkromnej klinike, ktorú dotuje moja nadácia. Na recepcií majú prísne príkazy preverovať každý vstup, aby sa nikto neprešmykol dnu.“

„Veríš svojím ľuďom?“ spýtal som sa a prižmúril oči.

„Nevedia žiadne detaily. Lekári majú navyše taký plat, že určite nepovedia ani to málo, čo vedia. Vedia aký som prchký a že by prišli o donora,“ povedal vecne a pokrčil plecia.

„Super,“ povedal som uznanlivo.

„Veď vieš. Spoľahlivý personál je základ,“ zasmial sa sám pre seba. Prikývol som a chvíľu sa ponoril do vlastných myšlienok. Potreboval som pozbierať tie útržky a poskladať ich do zmysluplného celku. Vytriediť nepotrebné a zbytočné detaily, ktoré by vyšetrovanie iba skomplikovali. Bol som unavený a hrabať sa v tých spomienkach bolo to posledné, na čo som mal náladu. Ak by bolo po mojom, zastrčil by som ich do spodnej zásuvky vedomia s pečiatkou Uzavretý prípad.

„Takže? Čo im povieme?“ zaúpel som znechutene a dúfal, že on by sa na to mohol pozrieť trochu triezvejšie.

„Dobrý príbeh. Samozrejme. Inak by nedali pokoj. Pravda ich nezaujíma,“ povedal sucho a ja som vedel, že má pravdu. Nezaujato ťukol na obrazovku a osvetlila tak trochu viac jeho tvár. „Jedno je jasné. Udržíme ich bokom, kým nepríde Bella. Vedia kto je a vsadím všetky svoje prachy na švajčiarskom konte, že jej budú hneď za pätami.“

„Ty máš peniaze v Švajčiarskych bankách?“ spýtam sa od veci a prekvapene naklonil hlavu na stranu.

„Nie. Zakopané na ostrove, Monte Christo,“ povedal podráždene a mal som pocit, že sa ho možno moja zmienka trochu dotkla.

„Nič, ja len, že mi prídeš ako ten typ, čo neverí podobným inštitúciám,“ zasmejem sa a na obranu zdvihnem ruku v ospravedlňujúcom geste. „Čokoľvek, Stark. Ty si rozumieš.“

„Máš pravdu. Neverím. Ale keď ich pár vlastním ako tichý spoločník, tak držím veci pekne skrátka,“ poriadne frajersky sa uškrnie a po podráždení už nie je ani stopy. „Môžeme pokračovať, keď si skončil s finančným poradenstvom?“

Len som pretočil oči. Akoby ja som banku nevlastnil.

„Bože. Kašli na to. V hlave mi hučí ako na štadióne. Môžeme to zobrať skrátka? Niečo ťa napadlo? Nie som v stave sústrediť sa na vlastné myšlienky, nie to ešte na niečo iné,“ povedal som trochu podráždene a prešiel si rukou cez oči. Držal som ich na moment pod dlaňou zavreté.

 „Nuž, berme ako výhodu, že si jediný svedok. Takže nemáš si s kým protirečiť pri svedectve. Hlavne neisť do zbytočných detailov. Ak by si sa dostal do úzkych, povieš, že si nespomínaš, že si bol v bezvedomí a že je všetko také hmlisté. Droga v tvojom tele bola v stopovom množstve, ale posunuli sme to do laboratórií, aby preverili vlastnosti a schopnosť strebávania. Ja budem musieť tiež svedčiť, keďže som ťa priviezol. Ale to už je len na záver. Gro informácií budeš musieť poskytnúť ty.“ Tony si odkašlal, ale ja som sa ani nepohol.

„Paráda. To si ma potešil,“ zamumlal som si pre seba.

„Myslel som si,“ povedal sarkasticky a položil si ruku na operadlo kresla. „Ver, že ti to v záujme všetkých chcem uľahčiť. Podstrčil som polícií záznam z noci únosu, ktorú nasnímala kamera z protiľahlej budovy. Nedôverujem ich úsudku, že by si to sami preverili, nakoľko tá mrcha vyradila vonkajšie zabezpečenie hotela na čas potrebný pre tú akciu.“

Oblial ma studený pot. Zažiť to bola jedna vec. Vidieť druhá.

„Je na tom zázname vidieť niečo konkrétne?“ spýtal som sa nervózne a snažil som sa veľmi si nevybavovať tú noc.

„Nič mimoriadne. Značka auta je trochu nejasná, ale pri lepšom softvéry by to nemal byť problém. Preberieme si tvoju výpoveď. Nemaj obavy. Sme krok pred nimi. Vieme, čo budú mať v rukách. Jediné, čo bude potrebné, aby si potvrdil ich domnienky,“ povedal vecne a bolo mi jasné, že nad celým prípadom už uvažoval do najmenších podrobností. „Budeš si musieť spomenúť na všetky detaily, čo by nemohli byť kompromitujúce a doviedli by ich tam, kam potrebujeme. Celé to uzavrú rýchlo. Potrebujú len odhaliť motív a vylúčiť nejakú organizovanú zločineckú skupinu, ktorá by mohla v budúcnosti zaútočiť na teba znova.“

Bolo to ešte ako zahalené v ťažkom opare a ja by som bol najradšej, keby sa mi to podarilo vytesniť natoľko, aby ma to v budúcnosti nebudilo zo spánku. Spomínať bolo preto niečo, na čo som nemal veľmi veľkú chuť. Únikové schodisko ponorené do tmy a kamery vyradené zo systému. Chodba vedúca k zadnému východu, na ktorého konci čakala nočná mora, o ktorej existencií som nemal ani potuchy. Rosalie snažiaca sa ma varovať, kým ju tá mrcha neposlala do bezvedomia.

Rosalie. Posledná spomienka, ako som ju videl nebola príliš upokojujúca. Umierala na podlahe priamo pred mojimi očami. Dúfal som, že bola v poriadku a nech s ňou robili čokoľvek, zabralo to. Nervózne som sa na posteli pohol. Ten blonďavý doktor sa tváril, že vedel o čom hovorí a čo robí. Chcel pomôcť. Možno už v tomto momente bola Rose jednou z nich. Ktovie... o celej tej veci som vedel tak málo.

„Výborne,“ povedal som neprítomne.

V tom som sa zarazil.

Koľko toho vlastne vedel Stark? O Belle a všetkom tom okolo?

Spomenul jej prítomnosť na mieste činu s úplnou samozrejmosťou. Videl ju. To bolo jasné. Prebehla medzi nimi nejaká komunikácia, ktorej som nerozumel, lebo moje vedomie sa rozhodlo vyhlásiť záverečnú v tej najkľúčovejšej chvíli. Tak isto Stark vedel ale veľmi dobre, že Bella nepriletela s nami na konferenciu a ani, že to nemala v pláne. Boli spolu v kontakte? Ako bolo možné, že som si toho nevšimol skôr? Ako som sa snažil nad tým čím viac premýšľať, moja hlava silne protestovala. Nevedel som, s akými kartami hrám. Trochu som si odkašlal.

„Nerozumiem ale jednej veci, prečo sa do toho angažuješ, Stark?“ snažil som sa, aby môj hlas znel ľahostajné.

Akoby na tom nezáležalo. Ale toto bol Tony Stark. Dalo by sa povedať, že sme boli rovnakého razenia. A ani mňa si nikto netrúfal balamutiť sladkými rečami a hraním sa na blázna. Toto nebolo moje tajomstvo. A hoci sme sa s Bellou neporozprávali do podobností, vedel som, že to nezdieľa s každým.

„Prečo? Máš chuť sa pustiť do toho sám?“ Tony odtrhol pohľad od monitora a zdvihol pochybovačne obočie. Na jeho tvári sa objavil náznak prekvapenia.

„Nie, len neviem prečo,“ zaváhal som a hľadal správne slovo, „pomáhaš.“

Vypol mobil a založil si ruky na hrudi. Chvíľu na mňa pozeral z pod prižmúrených očí a ja som mohol počuť, ako mu jednotlivé kolieska pracujú v hlave.

„Kvôli Belle,“ povedal nakoniec jednoducho a odmlčal sa a ja som zrazu mal pocit, akoby vzduch v miestnosti ochladol.

Nemohol som si nevšimnúť jej priateľský vzťah s Tonym. Ako sa jej uľavilo, keď prišiel. Ani len spomienka na to nebola príjemná. Vedel som, že sa chovám ako idiot, no napriek tomu ma to nedokázalo zastaviť.

„Bella je moja,“ precedil som medzi pery skôr ako som sa stihol ovládnuť. Celé moje telo sa napälo. Moja hruď bola príliš tesná na ten majetnícky pocit, akoby sa mi žiadalo animálneho zavrčania.

Čakal som, že povie niečo v zmysle, že mám nechať rozhodnutie na ňu alebo že Doba kamenná je už mimo ponuku destinácií. Prekvapene na mňa pozrel a z ničoho nič sa rozosmial. Úplne ma tým šokoval. Pozrel som sa mu do očí a snažil sa skrotiť tú šelmu v mojej hrudi.

„Schlaď hlavu, Casanova. Nikto ti ju neberie ani nepopiera tvoj nárok. Nehovoriac o tom, že Bella má oči iba pre teba. Ale to musíš vedieť!“ Pozrel na mňa pochybovačne stále premáhajúc smiech.

Na jeden úder srdca som prestal dýchať. Vedel som, že mi hovorí pravdu. Jeho oči boli plné iskričiek smiechu, akoby ho tá predstava, že ma to čo i len napadlo, dokonale pobavila. Hruď sa mi divoko dvíhala, kým som sa snažil upokojiť a pozrieť na to objektívne. Áno, trávili spolu veľa času. Áno, bolo tam nejaké to zvláštne spriaznenie medzi nimi, ktoré sa mi nepozdávalo. To ako mu verila a on mal o ňu starosť. To robia priatelia, nie? Ale ja som bol vždy žiarlivý magor, pokiaľ išlo o Bellu. Zrazu som si pripadal ako prvotriedny idiot.

„Ako to medzi vami dvoma teda je?“ spýtal som sa a uhol pohľadom.

„Úprimne? Neviem. A radšej by som šiel vytrieskať nejakých žoldnierov do Afganistanu ako sa tu s tebou hrať na psychoterapiu.“ Stark sa na mňa pozrel a na malý moment sa zdalo, že sa to celé pokúsi zamiesť pod koberec, ale niečo v mojom výraze ho prinútilo zmeniť názor. Odkašlal si a trochu nervózne sa posunul v kresle.

„Dobre. Toto nie je žiadna veda. Bella do môjho egocentrického sveta vtrhla dosť nečakane a prinútila ma pozrieť na svet mimo môj zorný uhoľ. Necháp ma zle. Vidím súvislosti, vidím väzby, ale seriem na ľudí. Samozrejme, nechcem aby trpeli, ale je to tak trochu mimo mňa. Štvú ma všetci tí kreténi, ktorí si myslia, že môžu utláčať ostatných, ale stále som to ja, pán svojho sveta. Každý si je zodpovedný za seba a ja netrpím nejakým tým pocitom, že chcem byť pre všetkých spasiteľ,“ povedal trochu rýchlo a ja som mal pocit, že je z toho asi rovnako nervózny ako ja. Chcel som ho zastaviť, že mi to nemusí vykladať, ale z rovnakého dôvodu som mlčal a čakal čo povie ďalej.

„Áno, mám prostriedky a schopnosti, preto ich aj využívam. Snažím sa bojovať s tými kreténmi a možno uľaviť tak svojmu svedomiu. Možno cítim zodpovednosť, že chlapi s nebezpečnými hračkami by mali bojovať so seberovnými a nie si to vyvršovať na slabších. Stále o tom s mojím terapeutom vedieme sporné diskusie,“ uškrnul sa a ja som nevedel, nakoľko to myslí vážne. Ale rozumel som, čo chcel povedať.

„Ako do toho zapadá Bella?“ spýtal som sa a nadvihol obočie. Tony si znovu odkašlal a trochu nervózne si prešiel po temene hlavy.

„Trochu pozostatok môjho starého ega mi stále navráva, že sa mám starať o seba, o image a iné sračky. Ale ako som stretol Bellu, prišlo mi prirodzené ju pustiť za tie múry. Ničoho sa nezľakla. Bola ako zvedavé dieťa. Kladúc tie správne otázky, na ktoré nikdy nechceš odpovedať. Nemám priateľov. Nie skutočných. Nikoho nepúšťam príliš blízko. Toto sa podarilo len jednej osobe pred ňou, Peper,“ šepol a trochu sa mu hlas zakolísal. Uškrnul sa trochu hrane, akoby zakrýval príval emócií, ktorý ho zachvátil, keď spomenul jej meno. Ale ja som vedel, kto to je. Patrilo k rutine mať preklepnutých ľudí, ktorí robia v rovnakej brandži. Vedel som teda, že je to jeho priateľka, ktorá pre neho pracuje.

„Takže ste priatelia s Bellou?“ spýtal som sa, aby som si bol na čistom.

Uľavene si povzdychol a prikývol, s jasnou správou ako ho záver tohto trápneho rozhovoru tešil. Musel som sa zasmiať.

„Jedna vec mi ale nedá,“ povedal som a snažil sa formulovať svoje myšlienky jasne. „Ako je možné, že tebe verila hneď?“

Zdvihol som pohľad a cítil sa nepríjemne. Toto bola presne tá vec, o ktorej chlapi nehovoria. Ale chcel som si to so Starkom vyjasniť skôr, ako sem príde Bella. Chcel som to vedieť skôr, ako sa budem s ňou rozprávať o veciach, ktoré nás čakajú.

Pozrel sa na mňa a vedel, že za tou otázkou sa skrýva viac.

„Neviem. Vlastne. Nemala na výber. Asi. A možno je to tým, že na tebe jej záleží príliš, aby sa dokázala na vec pozrieť z nadhľadu.“ Pokrčil ramenami v nerozhodnom geste.

„Myslíš tým, že bolo pre ňu jednoduchšie byť otvorená k tebe ako ku mne?“ spýtal som sa pochybovačne, ale malo to celkom logiku.

„Nie, myslím tým, že vďaka tomu všetkému čím sme spolu prešli, prijala to, čím je trochu ľahšie. A v tom to je. Lebo aj ona mi pomohla vidieť veci inak,“ povedal pošepky a ja som len sklopil pohľad.

„Takže ty vieš...“ nechal som to nevypovedané a čakal, či mi odpovie.

„Áno, no nie všetko,“ odpovedal vyhýbavo. „Toto nie je moja hra. Nepotrebujem viac.“

Zamyslene som prikývol. Vtom sa z vonku sa ozval poriadny lomoz a ženský krik.

„Tam nemôžete!“ zakričala sestrička.

„Skúste ma zastaviť,“ zavrčal výhražne hlas, ktorý som tak dôverne poznal. Musel som sa usmiať.

 „Tak, myslím, že tornádo vtrhlo do nemocnice. Radšej sa budem pratať z cesty, kým ma zmätie. Môžem sa zatiaľ pozrieť na hlásenie a poskytnúť im svoju časť príbehu. Pripravím aj verziu pre teba, aby si si ju v pokoji prešiel,“ povedal pokojne a postavil sa z kresla na odchod.  

 „Tony?“

„Áno?“

„Prepáč, za ten výstup,“ povedal som rozpačito a nevedel ako pokračovať. „Ja...“

„Kašli na to. Len to nevyťahuj znova,“ vzal svoje veci a podišiel ku mne bližšie. „Nie sme ženské, aby sme sa bavili o takých veciach častejšie.“

Obaja sme sa zasmiali a potriasli si krátko rukami.

„Ďakujem.“

„Ó áno, dnes ste všetci samé ďakujem. Viem, som hrdina dňa. Dám si to zarámovať,“ zasmial sa a mávol rukou na odchod.

„Zasa to nepreháňaj,“ povedal som karhavo a mal pocit, že jeho ego je priveľké, aby sme mohli byť v jednej miestnosti.

„Nekaz mi môj moment. Niečo mi hovorí, že keď sa stretneme nabudúce, už budeme v oveľa odlišnejšej pozícií. Takže to ber ako len vklad do banky protislužieb,“ žmurkol a nasadil si slnečné okuliare na oči. „Pošlem ti vyhlásenie po mojej asistentke.“

Otvoril dvere na mojej nemocničnej izbe práve v momente, keď Bella trhla kľučkou. Pánty trochu zaprotestovali a ona ju pustila skôr, ako ich stihla vytrhnúť. Na tvári sa jej objavil výraz ospravedlnenia.

„Meškám! Alice ma nútila sa znova prezliecť a potom...“ v očiach sa jej zráčili obavy a pozrela sa uprene na Tonyho. „Bože, smrdí to tu testoterónom. Prosím, však ste sa nepobili?“

„Princezná Xena, len pokoj. Všetko je pod kontrolou, nikto neprišiel k úhone. Však Edward?“ Zasmial sa Tony, ale Bella mala už oči iba pre mňa.

„Si v poriadku,“ vydýchla si a zamrzla na okamih na mieste.

Skôr ako som stihol odpovedať ju Tony potľapkal po ramene.

„A čo si si myslela, že ho nechám zahrať karty so svätým Petrom, kým tu nie si?“ zasmial sa a už nečakal na odpoveď. Vyšiel z miestnosti a zavrel za sebou dvere.

Bella stála vo dverách a mal som pocit, že by najradšej prekonala tú vzdialenosť, ktorá nás delila, ale nechcela ma vyľakať. Obávala sa mojej reakcie a vlastne ja sám som nerozumel, prečo som tak čertovsky pokojný. Skúmavo prechádzala každé moje zranenie a na bezchybnom čele sa jej vytvorila vráska. Vedel som, že sa potrebujeme porozprávať. Vedel som, že nás čaká ešte veľa veci, čo budeme musieť vyriešiť. Ale v tomto momente ma z toho nezaujímalo vôbec nič.

„Hej, kráska, kde si tak dlho trčala?“ Na tvári sa mi rozlial úsmev totálneho idiota a bolo mi to úplne jedno.

Autor: MaryAngel (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Asistentka II - 32. kapitola: