Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Asistentka II - 28. kapitola

Asistentka II - 28. kapitolaNikdy nevieš, ako silný si v skutočnosti, kým zostať silný, nie je tvojou jedinou možnosťou.
"Koho by si si vybral, keby ti dám na výber? Zachrániť Bellu pred bolesťou alebo Rosalie jej život?” šepla potichu a ja som prestal dýchať. Nie preto, že by ma bolesť a strach paralyzovali. Nie preto, lebo moja smrť bola na dosah. Ale preto, lebo som nemal v skutočnosti na výber.

Edward

Nemohol som dýchať. Bolo to, akoby som sa topil vo vlastnom zúfalstve a bezmocnosti. Obostrela ma zvláštna paralyzujúca temnota.

Nedokázal som sa pohnúť alebo myslieť. Racionálne si odôvodniť, že Nancy nemá pravdu, a že tie kecy sú len jej prostriedkom, ako ma vnútorne rozložiť. Ale musel som uznať, darilo sa jej to učebnicovo. Zostal som nehybne kľačať a nedokázal ani žmurknúť.

Zlyhal som a nebolo žiadnej možnosti, ako tomu zabrániť ani teraz.

Len okrajovo som vnímal, ako sa Nancy odo mňa spokojne odtiahla. Postavila sa a prešla späť k stolu, kde mala odložené všetky tie mučiace záležitosti, ktoré som nechcel spoznať ani v najhorších snoch.

„Takže kde sme to skončili?“

Jej hlas som vnímal ako z diaľky. Akoby som bol ponorený pod hladinou vody a zvuk ku mne doliehal v nesúvislých vlnách. Môj mozog vydal výstražný signál, akoby sa malo stať niečo horšie. Nemohol som tomu tlaku vzorovať. Zdvihol som hlavu a videl, ako si afektovane poklepkáva ukazovákom pravej ruky po perách, akoby sa práve nič nestalo a nezničila moju dušu, ako domček z kariet.

„Ahá, áno! Chceli sme zapnúť kameru a zistiť, či má slečna Swanová pripojenie na konferenčný videohovor.“

A kurva! Vedel som, že to nemôže nechať iba pri mojom sadistickým trápením. Každý nerv v mojom tele sa snažil o mobilizáciu, ale mal som pocit, akoby sa môj systém vybil na zostávajúce úbohé percento energie, a nezostávala sila ani pre tie základné životné činnosti.

Mal by som jej povedať, aby tú hru ukončila a vykašlala sa na tie jej zvrátené hry. Mal by som jej pozornosť otočiť naspäť na seba a pokúsiť sa ju prinútiť na všetky pomätené plány zabudnúť.

Nedokázal som ale prinútiť svoje mozgové centrum reči k činnosti.

Práve som ale prežíval svoje vlastné Inferno a nebol tu žiadny Vergilius, ktorý by ma ním sprevádzal a previedol za svetlom. Dante mal v tomto šťastie.

„Čo chceš dosiahnuť tým, že nás zabiješ?“ ozvala sa slabo Rosalie a ja som prekvapene k nej zdvihol oči.

Nancy na obrátila, akoby zabudla na jej prítomnosť.

„Nič výnimočné, iba aby sa Isabella mohla pozerať, ako jej beriem to, na čom jej záleží.“  

Kývla Shiovi hlavou, aby ma zodvihol zo zeme, ale on chvíľu zaváhal. Pozeral na Rose, akoby zvádzal nejaký vlastný vnútorný boj. Nancy prižmúrila oči, ale jeho zaváhanie nekomentovala. Len napäto čakala.

Shio pomaly zovrel ruky v päsť a potom sa otočil späť ku mne. Chytil ma za lem trička a vytiahol späť na kolená. Nedokázal som sa brániť. Celé moje telo sa triaslo a nevedel som udržať stabilitu. Mykol mnou dozadu a dosadol som na päty oproti Rose. Bolesť som už vnímal len okrajovo. Celá miestnosť sa so mnou krútila a naplo ma na zvracanie. Nemal som potuchy, koľko fyzických a psychických zranení môže človek zniesť, kým ho to definitívne zabije.

Do jednej ruky vzala kameru a druhej stále zvierala zbraň. Prešla k Rose a ústím hlavne jej prešla po línií krku.

„Proti tebe nemám nič. Navyše, Shio je z teba úplne žeravý. Iba sa zvezieš na tobogane, ale sľubujem, že zomrieš rýchlejšie ako on,“ zašepkala jej tak potichu, že som mal pocit, že som si to iba vymyslel. Nancy sa kruto usmiala. Rose sa mierne mykla a vytreštila na ňu oči.

Naklonil som hlavu na stranu a pozrel na Shia, ktorý sa tváril absolútne nečitateľne. Niečo by predsa namietal, nie? Snažil som sa prižmúriť oči a zaostriť.

Zdalo sa mi to? Povedala to, čo som si myslel, že povedala? Nancy sa prudko postavila a odstúpila pár krokov od nás. Rose sa z toho nečakaného pohybu zachvela.

Sklonila pohľad ku kamere a tichou miestnosťou sa začalo ozývať nepríjemné pípanie nadstavenia. Zbraň sa v jej druhej ruke úplne skrývala, nenápadne v dlani. Presne tak, ako bola navrhnutá. Venovala pozornosť obrazovke kamery a dlhými, červenými nechtami stláčala nervózne ovládací panel. Prístroj sa znova rozblikal a ona chvíľu zamyslene sledovala niečo na monitore.

 „Je tu slabý signál,“ zamrmlala si pre seba a ja som si potichu vydýchol, ako mi dochádzal význam tých slov. Realita sa začala znova predierať k môjmu vedomiu.

„Nezdá sa ti trochu nerozvážne nahrať svoj vlastný zločin na kameru?“ spýtala sa potichu Rose a hlas sa jej pritom zakolísal napätím. Bol to logický argument a ja som zdvihol hlavu a po prvýkrát po dlhej dobe sa pozrel priamo na ňu.

Stretol som sa s pohľadom jej modrých očí a videl v nich porozumenie, o ktoré by som nemohol žiadať nahlas. Na chvíľu, akoby sa čas zastavil, akoby som mohol vnímať len ju, zničenú a zranenú, kľačiacu oproti mne. A v tom momente absolútneho precitnutia, odohrala tichá komunikácia, akoby som počul jej hlas vo svojej hlave.

 

Viem, že si myslíš, že si zlyhal a neochránil Bellu. Ale to nebola tvoja vina. Niektoré veci sa jednoducho stanú. A ty sa len musíš vyrovnať s následkami. Teraz sa pozbieraj. Musíme sa teraz niečo vymyslieť.

 

Možno som si domýšľal a bol to len dôsledok poškodenia mozgu a vysokej dehydratácie. Oči sa mi rozšírili a tep mi vyletel vyššie. V jej očiach som nevidel strach a paniku. Bola tam len odhodlanosť a logika. To ma prinútilo prekvapene zažmurkať.

Videl som porozumenie. To, ktoré tam bolo vždy, ale ja som si ho nevšímal, lebo som bol príliš zaneprázdnený sa chovať ako bezcitný magor. Vedel som v Rose čítať, ako v otvorenej knihe.

Vedela, že ak sa nám nepodarí odtiaľto dostať a my tu naozaj zomrieme, jediné, čo by som nedokázal zvládnuť s myšlienkou na prichádzajúcu smrť, je ešte viac ublížiť Belle. Vedela to. Rozumela tomu. Lebo ona to isté cítila voči Emmettovi.

Nádych.

To video by iba oboch nútilo vidieť našu smrť znovu a mať tú hrôzu pred očami. Ak som mal zlyhať v tom, aby som Bellu ochránil vtedy, nemohol som dovoliť, aby jej bolo ublížené týmto spôsobom.

Výdych.

Zaklonil som hlavu a snažil sa znova zhlboka nadýchnuť a pritom aktívne zapojiť brušné svaly, aby sa kyslík dostal do celého tela a najmä dať mozgu šancu na zahnanie panickému pocitu zlyhania. Pootvoril som pery a snažil sa vtiahnuť vzduch do pľúc, ale bolestivo sa zovrel môj hrudný kôš, akoby sa tlakom snažil o protipohyb. Z úst mi vyšlo tiché zaúpenie a predklonil som sa dopredu, aby som sa mohol nadýchnuť.

„Drž ho poriadne,“ štekla Nancy k Shiovi.

Pootočila sa nepatrne mojím smerom a neprítomne sa zamračila. Rosaliinej poznámky si na oko nevšímala, nervózne si zastrčila vlasy za ucho a uhladila neposlušný prameň. Nešlo to podľa jej plánu. Mohol som to vidieť podľa toho ako si poklepkávala prstami nenápadne po zbrani vo svojej ruke.

Shio pristúpil ku mne a trhnutím za golier ma strhol späť dozadu. Ani som si neuvedomil, že som sa začal viac nakláňať dopredu, aby som dovidel na Nancy a sledoval Rose.

„Ako si to vlastne predstavuješ? Zabiješ nás, zavesíš to na net a potom sa necháš zatknúť?“ konštatovala Rose jednoducho tak, že to vlastne ani neznelo ako otázka. Akoby presvedčovala klienta o podpísanie kontraktu v náš prospech.

Srdce mi silno búšilo do hrude a oči som mal stále doširoka otvorené. Snažil som sa dýchať rovnomerne a plynulo. Upokojiť svoje telo a dať mu signál, že to opäť môžem vziať pod kontrolu. Pomaly som začal cítiť, ako nával úzkosti začal ustupovať.

Rose ide na ňu logicky. To by som mohol zvládnuť. Nadýchol som sa a pomaly vydýchol.

„Áno, Postrová, s tým musíš rátať,“ šepol som potichu potlačujúc námahu a doznievajúcu paniku, pričom som si všimol malú iskru radosti mihnúcu sa cez Rosaliinu tvár. „Čo sa raz ocitne v dátovom priestore, či len ako videohovor alebo nahrávka, už to tam zostane. Určite nie si taká naivná, aby si si myslela, že to nebude mať následky,“

Nancy prižmúrila oči a chrbtom ruky si prešla nevedomky po línií brady. Na malý moment vyzerala zoskočene. Naozaj na toto nepomyslela? Preglgol som na sucho a dodal si odvahu. No tak. Nemôže ma rozhodiť psychopatka, ktorá ma prevrátené vnútorné hodnoty. Aspoň nie na trvalo.

„Myslela si si, že sem vkráčaš ako pištoľník z Divokého západu? Súdny proces bude mať dôkazy a ty získať VIP miestenku do väzenia skôr, ako stihne porota položiť svoje ctené zadky na čalúnené stoličky súdnej siene,“ snažil som sa hovoriť neutrálne, ale cítil som, ako som to povedal rýchlejšie a naliehavejšie.

„Koľká starosť o moju osobu,“ uškrnula sa Nancy teatrálne, ale v jej výraze bolo badať neistotu.

A vtedy som to vedel na istotu. Bola tak zaslepená túžbou po pomste, že napriek plánovaniu, tento aspekt prehliadla.

Nepatrne som zaškrípal zubami a snažil sa nepodľahnúť panike. Nasadil som výraz hráča pokru a oplácal Nancy pohľad. Videl som, že Rose znova unavene klesla na kolená, keď videla, že som sa znovu trochu pozbieral. Snažila sa vyrovnane dýchať, ale každý nádych ju stál čoraz viacej síl. Zaťal som nazlostene sánku.

Musel som Nancy zlomiť, aby sa vzdala svojej predstavy o zaslaní toho morbídneho videa. Ak by ho poslala Belle, videl by ho aj Emmett. V sádzke bolo priveľa. Možno by mi to malo byť ukradnuté, keď bol môj život v ohrození. Ale nebolo. Vôbec.

Pochybnosti tu boli vždy, aby na mňa dorážali zo všetkých strán. Ak by jej na mne záležalo, tak by neutiekla, ani vtedy, ani teraz. Ak by ma chcela vo svojom živote, netajila toľko vecí predo mnou. A hlavne, po svojom návrate, by chcela nadviazať tam, kde sme skončili, nie?  Vlastne, nikdy mi Bella nepovedala, čo ku mne cíti.

Mal som len dve možnosti. Mohol som všetky tie pochybnosti nechať, by vo mne vyhlodať dieru veľkosti Grand Canyon. Alebo sa tomu postaviť.

Poznal som svoju Bellu. A boli tu tie náznaky...

To ako sa na mňa pozerala a v očiach, akoby sa jej odrážal ohňostroj. Ako sa jej hlas vždy zachvel pri vyslovení môjho mena, akoby sa s ním maznala na jazyku. No najmä to, že sa vrátila po tých dlhých rokoch. A nie, kvôli tomu, žeby milovala svoju prácu. Vedel som, že napriek tomu, že mohla svoj život žiť niekde inde, s niekým iným, vrátila sa ku mne, po piatich rokoch.

To niečo znamená. Pre mňa určite.

Možno mi Bella nikdy nepovedala tie magické slová. Ale ani nemusela. Dokázala mi to svojim konaním, a to je dôležitejšie. Mať istotu, že tomu druhému na vás záleží, je kurva, ten najfantastickejší pocit na svete. A to najmenšie, čo preňho môžete spraviť, je ochrániť ho od bolesti, aby videl vašu smrť.

Možno Nancyn plán mal diery a nepremyslela všetko do detailu. Ale nemaľoval som si vzdušné zámky. Nič to nemenilo na fakte, že nás chcela zabiť.

„Rob si čo chceš, nám to môže byť vlastne jedno,“ povedal som chladne, akoby na tom ani nezáležalo, „budem už so svätým Petrom hrať mariáš pri vstupnej bráne a presviedčať ho, aby ma pustil do tých nebeských brán bez falošnej priepustky.“

Snažil som sa zamračiť, akoby som premýšľal a pomrvil sa na pätách. Bolesť vystreľujúca mi z brušnej dutiny a postreleného ramena sa nemilosrdne ozvala, ale snažil som sa si to nevšímať.

Zdvihol som obočie a snažil predstierať zdesenie, akoby ma niečo napadlo.

„Ale, čo ak to nepomôže? Možno aj tak bude musieť Rose naňho žmurknúť. Myslíš si, že je svätý Peter na blondínky?“

Nancy pozerala na mňa, akoby som bol úplne mimo a Shio sa nepatrne mykol. Prudko mi za vlasy vyvrátil hlavu dozadu a ja som len pevnejšie zovrel pery, aby som pri návale bolesti neprivrel viečka. Cítil som, ako by ma ten kretén chcel oskalpovať a jeho zúžené oči na mňa metali blesky. Akoby sa chystal niečo povedať, ale rozmyslel si to a pustil ma. Hlava mi klesla dopredu a v krku mi zapraskali na protest nejaké stavce.

Nestrácal som čas tým, že by som mu niečo povedal. Zdvihol som pohľad a uprel ho na Nancy. Mohol som počuť, ako sa jej kolieska v hlave pomaly krútia a zvádza vnútorný boj. Nechcela prísť o svoju pomstu. Ale ako ďaleko bola ochotná zájsť?

Už by som sa vzdal nádeje, keď ale zrazu spravila krok späť a položila kameru na stôl.

Ona tú posranú kameru položila. Oči sa mi zaleskli, a možno to pre niekoho bol len malý úspech, vzhľadom na blížiacú sa katastrofu, ale ja som sa cítil akoby som vyhral bitku pri Waterloo. 

Stála tam chvíľu s váhajúcim výrazom, akoby prebiehal hrubý reset systému. Vymazanie pôvodného nadstavenia a načítanie nových inputov.

Nemal som tušenie, čo sa jej odohráva v hlave. Čítať v pohnútkach niekoho opantaného túžbou po pomste, navyše totálne vyšinutého, bolo nad moje momentálne sily. A nemal som rozhodne chuť analyzovať jej myšlienky. Teraz ani nikdy inokedy.

Prudko odstúpila od stola a otočila sa chrbtom zloženej kamere, ktorá akoby sa jej vysmievala. Zbraň vo svojej ruke zrazu zvierala o čosi silnejšie a hánky jej trochu zbeleli. Hruď sa jej nepravidelne nadvihovala od nervózneho dýchania.

„Prečo si myslíš, že takého kurevníka, ako si ty Cullen, by vzali do nudnej anjelskej society,“ pomaly sa otočila a pozrela mi tvrdo do očí. „Tam ich peniazmi nepodplatíš.“

Uprel som na ňu prázdne oči a odmietol som prijať jej výzvu.

Bože, tak som ju nenávidel!

No napriek tomu som si nedokázal želať jej smrť. Nie preto, že by mi jej bolo nejakým spôsobom ľúto. Po tých všetkých zverstvách čo spravila, smrť by pre ňu bola príliš ľahká. Chcel som, aby strávila v base dlhé roky, aby si v tej svojej narušenej hlave uvedomila, čo všetko spravila a výčitky svedomia ju mučili nekonečné bezsenné noci. Za tú všetku zlobu a nenávisť. Zlo zanecháva stopu, áno. A ju zjazvilo tak, že nemala žiadnu dušu. Bola na tom horšie, ako ten záporák z Potterlandu. Voldemort išiel aspoň po moci a nesmrteľnosti, Nancy bažila len po pomste imaginárneho prehrešku, ktorý existoval iba v jej hlave.

„To máš možno pravdu, ale radšej budem stáť celú večnosť pred tou bránou a búchať, aby ma pustili, než by som mal horieť v pekle v tvojej spoločnosti,“ precedil som horko a Rose šokovane zhíkla.

Nancy otvorila oči doširoka a zreničky sa jej rozšírili.

Toľko k ukončeniu mierových pojednávaní.

„Potiahneš rovno do horúceho pekla Cullen! Ty aj tá tvoja cundra!“ zaškrípala zubami. Nevedel som, či hovorí o Rose alebo o Belle.

Ale nemal som veľa času na uvažovanie. Prudko ku mne priskočila a strelila mi facku. Hlavu mi otočilo na stranu, a akoby mi vystreľovali lúče bolesti do celej sánky z miesta úderu. Za normálnych okolností by som sa zasmial a nadstavil jej aj druhú stranu. Teraz som mal ale v sebe dva projektily, nejaké tie poškodené tkanivá, krvácal z viacerých miest ako sa mi páčilo a pravdepodobne mal zlomených pár rebier, prinajlepšom.

Prehltol som nadávku a pohol pomaly sánkou. Zaťal som ruky v päsť a zaprel ich do kolien. Nohy mi tŕpli od kľačania, ale odmietal som jej dať viacej najavo, ako málo mi chýba, aby som stratil kontrolu nad svojím slabnúcim telom.

„Čo keby sme sa vrátili k pointe, prečo sme tu,“ zavrčal Shio ťažko zrozumiteľným hlasom za mojím chrbtom a netrpezlivo v ruke začal prevracať nôž, ktorý vytiahol spoza opaska.

Nancy zdvihla pohľad a nenávistne doňho zapichla pohľad.

„Trochu trpezlivosti. Dostaneš, po čo si prišiel. Musím však vytiahnuť pár informácií z tvojej bábiky.“

Z toho tónu mi prebehol mráz po chrbte a podľa toho, ako Shio prižmúril oči, nepozdávalo sa mu to o nič viac, ako mne. Aj keď evidentne z iného dôvodu.

Odstúpila odo mňa, ale stále ma sledovala pohľadom plným nenávisti.

Chcel som vrčať a kričať, aby tiahla do pekla, ale hlasivky zaprotestovali a z hrdla mi nevyšiel žiadny zvuk. Celé moje telo bolo doráňané, no vďaka prívalu adrenalínu som sa držal pri vedomí. Balansoval na okraji priepasti a snažil sa nedopadnúť hubou napred.

Skúsil som pohnúť zápästím proti sebe, uvoľnený povraz sa mi pomaly šmýkal nižšie, ale potreboval som viacero priestoru na manévrovanie. Teraz som však kľačal na kolenách a ruky mal pred sebou, čo nebola práve najnenápadnejšia pozícia na snahu o vyslobodenie.

„Nebudete ti vadiť, ak sa porozprávam z touto slečnou?“ šepla zlostne Nancy a nečakala na odpoveď, kým prešla pomaly k Rosalie.

Možno predtým išlo iba o Bellu a jej pomstu. Teraz sa však rozhodla ublížiť mne. Za sex, za odmietnutie, vyhodenie z firmy a za vyvolanie Krymskej krízy. Neviem, ako si to zdôvodnila v svojej chorej hlave. Nenávisť je pocit a nezakladá sa na racionálnom rozhodnutí. Chcela ma potrestať a z nejakého zvláštneho dôvodu vedela, že sa jej to podarí, ak zraní Rose. Ak sa budem pozerať ako ju trápi. Možno nakoniec verila v moju menej egocentrické a sebestredné ja. To teraz však nebolo vôbec relevantné.

„Neviem, či sa ma to pýtaš z recesie, určite tu nebude prebiehať nejaké demokratické hlasovanie,“ povedal som slabým hlasom, „lebo ak by náhodou predsa, tak ja som rozhodne proti.”

Nancy si posmešne odfrkla a Rose na mňa uprela svoje modré oči, ktoré ma jasne varovali, aby som držal hubu, nech sa bude diať čokoľvek. Snažila sa na pätách postaviť, aby vyzerala stabilnejšie. Ale celé jej telo bolo neprirodzene bledé a všetka krv sa jej vytratila z tváre.

Zaťal som čeľusť a rázne odmietavo zavrtel hlavou. Ako by mohla veriť, že tu budem len nečinne pozerať, ako sa na nej tá psychopatka vyzúri? Chvíľu mi prosiaco hľadela do očí a nevnímala Nancy, ako k nej kráča, až kým jej nezastrela výhľad. Rezignovane si povzdychla skôr, ako sa pozrela priamo na Nancy, ktorá si ju skúmavo premeriavala.

„Už má pán Cullen pre vydržiavanú kurvu aj personálne zadelenie? Alebo sa používa univerzálny názov luxusná spoločníčka?“ spýtala sa posmešne, chcela ju vyprovokovať, to bolo jasné. Načiahla sa k jej vlasom a nechala pár prameňov prekĺznuť pomedzi svoje prsty. „Úprimne, teraz veľmi luxusne nepôsobíte.“

Rose sa na ňu pozerala a v jej očiach sa zráčil vzdor. Pevne som zaťal čeľusť. Nechám jej priestor, ktorý chcela, ale bol som pripravený, ak by bolo potrebné zakročiť.

„Vyjasnime si jednu vec,“ šepla slabo Rosalie, no napriek tomu sa jej hlas vôbec nezachvel. „Nepoznám ťa a ani to nehodlám zmeniť. Až do tej nešťastnej udalosti som ani nič proti tebe nemala. Ale dám ti radu, ktorú ti mal niekto dosť dávno vysvetliť.”

Prekvapene som zalapal po dychu. Rose nebola hlúpa a vedela, že hoci sme hypoteticky dvaja na dvoch, rozhodne nie sme v pozícií, kde môžeme niekomu vyhrážať. Jeden pokus o prevrat sme prehrali pár minút dozadu. Nevedel som, či by toto bola práve tá správna cesta upútať pozornosť Nancy.

„Rose, nemyslím si, že by Nancy Postrová stála o nejakú životnú múdrosť. Čo keby si využila právo každého amerického občana nevypovedať, bez prítomnosti svojho právneho zástupcu?” spýtal som sa s čo najviac zľahčeným prízvukom, akoby sme tu preberali vývoj na burze a ona nám prišla ponúknuť kávu. 

„Počúvajte odporúčania svojho nadriadeného,“ šepla výhražne Nancy, drsne ju schmatla za vlasy a potiahla do strany, až Rose z oči vytryskli slzy. Telom jej začala prechádzať slabá triaška a ja som prehltol guču strachu. „Ale predsa by ma stále zaujímalo, akú pracovnú pozíciu zastávate v Cullen Indrustries.“

Čupla si k Rose, stále ju držiac za vlasy a pozerala jej priamo do očí. Rose potichu sykla od bolesti a svaly na krku sa jej napäli. Nancy sa uškrnula, usťou hlavne zbrane jej prešla po brade. Tak zľahka, akoby ju chcela pohladiť.

Kurva! Potreboval som jednať rýchlo. Rázne som zavrtel hlavou a Rosalie na mňa nechápavo zaostrila. Jej vzdorovitý výraz mierne ustúpil. Nevedel som, koľko si toho dala dokopy. Ale pochyboval som, že si uvedomovala, že mala práve v rukách Čierneho Petra.

„Toto sú všetko verejnosti dostupné informácie, Postrová. Hádam si nás takto nepoviazala kvôli tomu, že nevieš používať google vyhľadávač,“ štekol som na ňu agresívne a cítil som, ako mi stvrdli črty. Toto nebola hra. Nemalo zmysel to skúšať na ňu milo a ohľaduplne.

Prekvapene sa otočila mojím smerom. V očiach jej metali blesky a ja som vedel, že zaplatím, za každú urážku. Potreboval som ju ale dostať od Rose.

„Vydržte, pán Cullen, aj na Vás príde. Musíme tu doriešiť určité personálne zabezpečenie,” sykla výhražne.

Začali mi dochádzať nervy a prestával sa pomaly, ale isto, ovládať.

„Nemám na teba celý deň,” odpovedal som arogantne a vedel, že je to tá najväčšia kravina na svete. Možno mi už ani celý deň života nezostával.

Ale rozhodne by som svoj posledný deň predstavoval inak. Deň, keď by moje srdce prestalo byť, som chcel zvierať Bellu za ruku a povedať jej, že každý jeden deň, ktorý som prežil po jej boku, bolo najväčšie šťastie. Pozrel by som jej do očí, možno ju pohladil po vlasoch a pobozkal. Nanešťastie, nemal som čo do toho hovoriť.

Mohol som detailne vidieť, ako Nancy stuhla na mieste. Najskôr krk, potom plecia a nakoniec prsty, ktoré zvierala okolo malej Sigmy SX. Druhú ruku uvoľnila zo zovretia Rosaliiných vlasov a stiahla ju v päsť.

Nevedel som odhadnúť jej reakciu. Vyviedol som ju opäť z miery? Vysmeje sa mi? Alebo začne vystrájať? Pomaly sa otočila a ja som v jej očiach zbadal čierňavu. Nebál som sa, že by som na ňu zatlačil priveľmi a jej rupli nervy. Bál som sa teraz len o Rose.

„Máš na mňa toľko času, koľko ti poviem. A teraz drž hubu. Mám tu nedokončený rozhovor,” jej hlas bol studený a neúprosný.

Mykla plecom za mňa a Shio spoza sa prešmykol, vystrelil rukou k môjmu pravému boku a čepeľ noža sa mi zavŕtala medzi rebrá. Bolesť ma paralyzovala a pred očami sa mi zatmelo. Prudko mnou hodilo na stranu, ale nedopadol som na zem, lebo to ma už zachytil za krk a prudko mnou pohol dozadu. Vytiahol nôž a odhodil ho na zem. Bolesť hlavy sa mi zarezávala ako ostré črepy skla do mozgu. Všetko som vnímal len okrajovo. Každý nerv v mojom tele horel bolesťou a nový príval som už ani nedokázal oddeliť od toho predchádzajúceho.

Bude mať toto vôbec koniec? Ako dlho toto moje telo vydrží? Chcel som zavrátiť hlavu dozadu, ale Shio ma zvieral tak silno, že som sa nemohol pohnúť. Nasucho som prehltol a oči sa mi doširoka otvorili. 

Nancy sa s nezáujmom otočila naspäť k Rose a pozrela na ňu.

„Takže? Kde sme to skončili? Slečna…”

„Halová,” šepla Rose slabým hlasom a ja som cítil, že na mňa upieral starostlivý pohľad.

„Slečna Halová. Takže, aká je vaša pracovná pozícia vo firme pána Cullena?” hlas mala vecný a neosobný. Niekto by si myslel, že tá otázka je nevinná. Ja som si myslel ale niečo iné.

„Nie, mlč, Rose!” vykríkol som chrapľavo na ňu, ale Shio mi vyvrátil vlasy dozadu a zovrel mi pevne čeľusť.

Snažil som sa pery stiahnuť k sebe a zaťať zuby, ale silne mi od seba roztvoril ústa, až sa mi sánka napäla a mal som pocit, že mi ju vykĺbi. Krvácajúca rana z môjho boku pulzovala a nedokázal som sa brániť voči tomu tlaku, ako sa mi telo zachvelo. Hlavu mi vyvrátil do boku tak, aby som dovidel na Nancy. Kútikom oka som videl, ako Rose vystrašene šibla znovu mojím smerom, akoby sa snažila vyhodnotiť hrozbu.

Nancy na ňu namierila zbraň a prešla jej ním po krčnej tepne.  

„Nemám na teba celý večer, zlatko. Takže bude to?”

„Som PR manažérka spoločnosti Cullen Industries,“ šepla zlomeným hlasom nevedomá si toto bolo miesto, ktoré niekoľko rokov dozadu, hoci len na pár mesiacov, zastávala práve Nancy.

A je to v riti.

Privrel som oči a mal pocit, že už nič nezvráti nukleárnu katastrofu. Nastalo ticho, ktoré trhalo uši. Počul som ozvenu úderov vlastného srdca a tenziu v svaloch. Odniekiaľ sem doliehal pravidelný kvapkajúci zvuk vody, akoby niekto zabudol dobre dotiahnuť vodovodný kohútik. Ale rovnako spoľahlivo som si to mohol aj domýšľať.

Pomaly som otvoril oči a videl Nancy sledovať Rose, akoby bola nejaké exotické jedovaté zviera. Otvorila ústa a znova ich zavrela. Prudko sa postavila, akoby potrebovala získať pozíciu prevahy.

„Myslela som, že si nahradila nepostrádateľnú slečnu Swanovú. Predsa to bolo päť rokov, čo nebola vo firme,“ povedala rozhorčene a bolo vidieť krátke zaváhanie v jej hlase. Ruka so zbraňou sa jej zachvela.

„Tá pozícia nebola nikdy preobsadená,“ šepla Rose a ja som chcel varovne zakričať, aby už pre Boha mlčala. Z hrdla sa mi však vydalo iba slabé zachrčanie. Chcel som sa Shiovi vyšmyknúť zo zovretia, ale zvieral ma tak pevne, že som sa bezmocne iba prizeral. 

“Nie si na jej pozícií…” znelo to, akoby sa to snažila pochopiť. Akoby si v sebe potrebovala usporiadať myšlienky. Ale to mala radšej vzdať. V hlave si zvolila rozhodne nesprávny systém kartotéky a archivácie.

“Nie, ja…” Rose mala oči doširoka otvorené a vpísaný strach z toho, čo malo prísť. Pozrela sa na mňa a videl som v jej očiach pochopenie o chvíľku predtým, ako Nancy prehovorila.

Chcel som sebou šklbnúť a zabrániť tomu, čo malo prísť, ale Shio ma silno držal prstami za sánku a zaryl mi prsty do brady, druhou rukou ma chytil za hrdlo. Pomaly okolo neho uťahoval tie svoje drapľavé prsty. Do očí sa mi tlačili slzy zúfalej snahy po kyslíku, ale márne. Nemohol som dýchať. Pred očami sa mi začali tvoriť mriežky.

Z posledných síl som sa zaprel nohami na zem a prehol špičky, aby som získal stabilnejšiu pozíciu, pre prípadný boj skôr, ako stratím vedomie. Pohol mojou hlavou do strany a ja som tie dve stratil z dohľadu.

„Tým, že sa brániš, si to spravíš iba horšie,” šepol mi do ucha Shio a do nosa mi udrel jeho slaný pot. „Rozumieš?”

Nečakal na moju odpoveď, vlastne, nemohol som ani rozprávať a opäť ma otočil k Nancy, ktorá si nás evidentne nevšímala.

„Vieš, kedysi som aj ja pracovala na tejto pozícií. Manažérka marketingového oddelenia v oblasti vzťahov s verejnosťou. Takže... to si potom moja náhrada,“ šepla skoro nepočuteľne. Nemal som potuchy, čo sa v jej mysli odohráva.

Skôr, akoby ktokoľvek z nás stihol zareagovať, Nancy si zvrtla, priskočila k Rose, zdrapla ju znova za vlasy a silno jej strelila facku. Rose, ktorá sa už tak ledva držala na nohách, sa zakolísala, dopadla na dlážku a prudko lapala po dychu.

„Možno by som vás oboch jednoducho mala umlčať,“ sykla zlostne a Shio vedľa mňa ma prudko pustil.

Možno by som sa dokázal udržať, ak by som sa snažil, ale ja som nemal chuť odolávať tomu boju s gravitáciou. Dopadol som na dlážku a zviazanými rukami vystretými pred seba som utlmil pád. Zdvihol som pohľad a pozrel sa na Rosalií, ktorá sa na celom tele triasla a upierala pohľad do zeme. Ležala len najviac dva metre predo mnou. Na líci sa jej črtala červená škvrna. Chcel som sa k nej preplaziť a poskytnúť jej tak oporu. Nemal som ale šancu. Shio vedľa mňa zaťal päsť, ale ovládol sa. Zdrapol ma a potiahol naspäť. 

„Stratila si reč, barbie? Ako PR manažérka, by si mala vedieť zvládať mimoriadne a vypäté situácie,“ zlomyseľne sa uškrnula Nancy a prešla okolo nej ako dravec pred korisťou.

Prudko jej kopla do členku a ozval sa nepríjemný zvuk praskajúcich kostí. Rose vykríkla bolesťou a zaťala si nechtami do dlane.

„Nie!” skríkol som a trhol sebou.

Celé moje vnútro sa napälo. Rose vykríkla znovu od bolesti, ako jej Nancy zranený členok opäť pristúpila. Otvorila oči a mala v nich vpísanú číru bolesť. Cele jej vnútro sa krútilo od nového zdroju bolesti. Mohol som vidieť, ako sa premáha a bojuje, aby nedala najavo agóniu, ktorou si prechádzala. Chcel som na ňu zakričať, aby zmizla, aby sa skryla, ale bolo neskoro.

„Drž ho!” vykríkla Nancy mojím smerom a ja som okamžite videl Shia, ako mi pevnejšie zovrel ramená, tlačiac smerom do kríža. 

„Kurva!” skríkol som od bolesti ale aj frustrácie z toho nechutného obrazu, ktorý sa mi práve odohrával pred očami, „nechaj ju na pokoji!”

Rose sa zhlboka nadýchla a snažila sa rukami odtlačiť od zeme a trochu sa vyrovnať. Kusla si do spodnej pery tak, že jej začal jemný pramienok krvi tiecť dolu po pere. Sykla bolesťou a uprene sa na Nancy pozrela, akoby zvádzali nejakú svoju vlastnú bitku.

„Odstúp od nej!“ zreval som znova, ale ani sa neobzrela. Zrazu som sa cítil ako kulisa za hlavnou scénou.

„Áno, evidentne mám tvoju pozíciu.“ Rose mala hlas zastretý bolesťou a hovorila pomaly. Tvár mala úplne bledú a pery sa jej odkrvili. „A aspoň vidíš, kde si mohla byť, ak by si aspoň z polovice snahy, ktorú si venovala pomste a zničeniu cudzieho života, presmerovala na svoj vlastný osud. Pokiaľ sa porovnávaš stále s niekým iným, stále stojíš v jeho tieni. Namiesto toho, aby si vystúpila z neho von a vytvorila si svoj vlastný priestor.“

Mohol som vidieť bojovnú iskru v jej očiach, ktorá varovala, aby sa s ňou nikto nezahrával. Pochyboval som ale, že Nancy niečo také zastraší. Napäl som ruky pred seba a snažil som sa nenápadne vyvliecť ich zo zovretia povrazu, ktorý sa mi zarýval do zápästí. Bolo však skurvene ťažké, nakoľko ma Shio stále pevne zvieral za ramená, no aspoň čiastočne boli kryté mojím predlaktím.

„Nevieš o čom hovoríš“ precedila cez zuby Nancy a hrozivo spravila krok smerom k Rose. Ona nechcela radu, ktorá by jej mohla pomôcť. Nechcela svoj život zmeniť ani vrátiť späť.

„Rosalie, mlč!” povedal som zúfalo a snažil sa ju prinútiť prestať.

Mojím telom šklblo, ako Shio prudko pritlačil ramená oproti seba. Bolestivo som sykol a začala ma ovládať vnútorná triaška. Chcel som sa  vyslobodiť. Chcel som Shia knock-outom poslať k zemi, Nancy vykrútiť ruky za chrbát, zviazal ju, privolal políciu a odovzdať ju ako doporučený balík. Chcel som, aby som… našiel protijed, ktorý potrebovala Rose urýchlene dostať do svojho krvného obehu, pre prípad, že ho Shio vážne nemal niekde v náprsnom vrecku na saku, čo mal prehodené niekde v bezpečí tohto pekla.

Ale nič z toho som teraz nemohol spraviť.

„Myslíš si, že tieto terapeutické keci o tom, ako že je šťastie určené pre každého na svete, že sa stačí iba natiahnuť a vziať si ho, niečo zmenia v mojom pokašlanom živote?” spýtala sa Nancy trpko a stála tak blízko, že mohla Rose znova ublížiť.

Znova ju udrieť a tento krát neviem, či by sa zastavila.

„Nie, to sa mýliš. Nikdy to nie je zadarmo,“ namietala pošepky Rose a zaprela sa o ruky a podarilo sa jej skoro posadiť. „Nikdy  to nie je o natiahnutí ruky. Vždy sa musíš snažiť, lebo inak dopadneš tak, ako si práve teraz. Akoby ti bol svet niečo dlžný. Ale všetci majú rovnakú šancu na život. Otázne je, ako s ním naložia.“

Zamračil som sa. Nechápal som, prečo jej to všetko vykladá. Načo s ňou rozpráva o veciach, na ktorých už teraz nezáleží? Nancy bola presvedčená o vlastnej pravde.

„To, čo mi tu hovoríš sú žvásty. Vôbec nevieš, aké to je.” šepla Nancy neprítomne a ja som prekvapene zažmurkal. Ona ju počúvala?

Ďalší impulzívny plán sa začal črtať v mojej hlave. Potreboval som sa nadýchnuť a upokojiť. Mal som chuť zaprieť sa cez päty, vyštartovať a aj za cenu vykĺbeného ramena vymaniť sa zo Shiovho zovretia. Zdrapiť Nancy za vlasy a odtiahnuť ju od Rose tak ďaleko, ako by len bolo možné v tomto malom priestore a potom... Nevedel som, koľko z môjho záchranného plánu by som stihol, kým by mi Nancy strelila guľku do chrbta, alebo ma Shio poslal jednou ranou do bezvedomia. Ak by sa mi to predsa len podarilo a prešiel by som s Rose tými dverami, ďaleko by som ale asi neprišiel aj tak. Začínal som cítiť, ako moje telo pomaly vzdáva boj s početnými zraneniami, ktoré utŕžilo.

Hlava sa mi začala motať a telo mi oťaželo. Viečka mi klesali a mal som pocit, akoby sa miestnosť so mnou zakrútila. Shio stál za mojím chrbtom tak blízko, že som jeho smradľavý dych cítil na pleci. Ak by som sa pohol, prišpendlil by ma k zemi dobre mierenou ranou.

Rosaliin hlas ma ale prebral, akoby ma vytiahol nad hladinu.

„Myslíš si, že neviem, aké to je? Ale viem. A veľmi dobre. Sama som žila v Isabellinom tieni päť rokov. A poviem ti, že to nie je pekné miesto pre život.“ Nancy sa nečakane zarazila a ja som vyľakane zdvihol hlavu.

Nie! To nemôže byť pravda! Rose neznášala Bellu? Nie! Nechcel som, aby to bolo tak. Neveril som tomu. Chcel som nadviazať očný kontakt a nájsť odpoveď, ale ona sa sústredila na Nancy. Skutočne to Rose vnímala takto? Alebo mi chcela nahrať čas, aby som sa pozbieral, strhnúť pozornosť na seba a odpútať ju odo mňa?

„Ona mi všetko ukradla, celý život,“ šepla Nancy a ja som si nebol istý, či som počul správne, „je to nenásytná štetka.”

Rose dýchala veľmi sťažka a celé telo sa jej chvelo, ale snažila sa sústrediť. Ten výraz som poznal, to ako jemne mala naklonenú hlavu na stranu a prižmúrila oči. Vyzerala tak presvedčivo a mnou zrazu prešla vlna úľavy. Celkom absurdnej úľavy, vzhľadom na súčasnú situáciu, ale napriek tomu reálnej a upokojujúcej. Snažila sa vytvoriť sympatie a nahlodať presvedčenie, aby mi ukradla čas, na to aby som niečo mohol vymyslieť. Ale nebol som si istý, či jej tento plán mohol vyjsť. Tento krát som ten slabý článok bol ja. Cítil som, akoby moja mozgová aktivita bola na údržbovej rovine a volala po napájaní. Čo ma však prekvapilo bolo, že Nancy konečne začala čiastočne poslúchať. Vedel som to podľa toho, ako naklonila hlavu na stranu.

Sústreď sa, Cullen!

Rose potrebuje pomôcť.

Vo vypätých situáciách má predsa telo dokázateľne posunuté limity. To, čo by ho inokedy položilo, ho prinúti k prekonávaniu vlastných hraníc. Nemôžem sa poddávať pocitu vlastného zlyhania. Ak sa to stane, potom to bude definitívne, ale nehodlal som tu umrieť s vedomím, že som nespravil všetko preto, aby som nás odtiaľto dostal.

Snažil som sa pohnúť zápästím tak, že sa moje plecia spravili čo najnepatrnejší pohyb. Potreboval som sa posunúť tak, aby sa mi dlane dotkli viac a mohol som prstami načiahnuť po povraze. Mykol som plecom opačným smerom a Shio mi lopatky pritisol bližšie k sebe. Sykol som bolesťou, ale to bolo to, čo som potreboval. Zápästia sa do seba zasekli a ja som sa chvejúcimi prstami snažil uvoľniť uzol.

„Nemyslím si, že by Isabella...“ reagovala Rose na niečo, čo som predtým nezachytil.

Rozhovor, ktorý sa odohrával predo mnou som skoro ani nevnímal. Nemohol som. Príliš intenzívne som na tie veci reagoval a nemohol som dopustiť, aby nado mnou opäť prebrali kontrolu. Nancyn hlas ku mne doliehal o niečo naliehavejšie.

„Nevieš o čom hovoríš. Nikdy si s ňou nemusela bojovať. Isabella nemala nič a napriek tomu získala všetko. Nikdy nemusela ponúknuť svoje telo, aby dostala štipendium alebo ju prijali do praxe. Muži na ňu pozreli a mali nejakú neandertálsku potrebu ju ochraňovať. Automaticky robili, čo chcela, akoby nedokázali uvažovať samostatne. Zneužívala svoju pozíciu a tí kreténi jej za to boli ešte vďační, ak sa popri tom na nich usmiala,“ zavrčala zlostne a mykla hlavou mojím smerom, akoby som bol explicitný dôkaz.

Celý som sa napäl a mal chuť do niečoho silno udrieť. Bola to sprostá lož. A to som, sakra, dobre vedel.

Bella nikoho nezneužívala. Všetko, čo dosiahla, bolo iba vďaka jej húževnatej a svedomitej práci. Možno to videli aj ostatní. Neviem. Ja som ju zbožňoval, ale nič to nemalo s tým, ako sa na mňa usmievala. Dobre, možno klamem. Asi malo. Ale, kurva, nikdy to nebola vypočítavosť, ale prirodzená inteligencia a spoľahlivosť, ktorá z Belly vyžarovala, nech sa pustila do čohokoľvek.

Snažil som sa svoj hnev ovládnuť a potlačiť ho. Sústrediť sa na dýchanie. Prinútiť mozog pracovať na vyslobodení rúk zo zovretia. Moje oči však boli ako v červenom opare.

„Neviem, ako to brala ona, nikdy som sa s ňou bližšie nerozprávala mimo pracovných vecí. Je to možné. Ale ona je tým čim je,” šepla Rose vyhýbavo, ale napriek zraneniu, bolo v jej držaní tela vidieť odhodlanie.

Nadýchla cez nos a vedel som, že sa snaží sústrediť. Volila každé slovo opatrne. No poznal som ju natoľko dobre, aby som tušil, že jej sebaovládanie je na pokraji priepasti. Ale preto bola dobrá v tom, čo robila. PR manažérka musí vedieť ovládať svoje emócie a konať najlepšie, ako dané okolností vyžadovali.

Nancy si roztržito prešla rukou do vlasov. Možno čakala, že jej bude Rosalie pritakávať, že poklebetia a vytvoria spoločnú alianciu ublížených žien. Možno to mala Rose spraviť. Ale pri spomienke o to tom, ako Nancy urážala Bellu, znovu a znovu, mnou trhlo a moju fyzickú bolesť to zatlačilo na okamih trochu do úzadia.

Chcel som sa rýchlo pozbierať a zamaskovať svoje reakcie, ale Rose som neoklamal. Vedel som, že si to všimla podľa toho, ako sa nebadane pohla odmietavo smerom od Nancy, aj keď sa na mňa ani len nepozrela.

Kurva! Nesmiem ju rozptyľovať! Musel som sa sústrediť a ona tiež!

Musel som uvažovať. Musel som sa, kurva, pozbierať a niečo vymyslieť. Rose hrala svoju partiu a ja by som mal začal rozohrávať tú svoju. Pretočil som palec a na kraj dlane. Musím ho úmyselne vykĺbiť, aby som dokázal ruku uvoľniť. Nadýchol som sa cez ústa, silno zaťal zuby. Chcel som stlmiť bolestivú grimasu, ako som cítil odpor povrazu a tlak kĺbu na prste, ktorým som musel prevliecť. Do oči mi vošli slzy bolesti. Nikdy som netrpel masochistickými sklonmi… Kurva!

„A to mi má byť útecha? Že ona je taká aká je?“

Na jednej strane som chcel, aby len Rose mlčala, prikývla a vytvorila si tak možnú cestu na svoju záchranu. Bolo by to pre ňu oveľa bezpečnejšie. Ale v tom som ani nedúfal. Kedy si ona vyberala ľahšiu a istejšiu cestu? Priveľmi dobre som Rose poznal. Len som sa obával, aby na ňu príliš nezatlačila.

Privrel som oči a s napätím čakal.

A samozrejme ma Rose nesklamala.

„Možno to nie je útecha. Ale ani výhovorka. Za to ako prežiješ svojho života si zodpovedáš sama. Áno, je to často na nič a musíš čeliť rôznym podrazom. Ale vždy je to o tvojej voľbe, ako na to budeš reagovať,“ povedala odhodlane a pomaly sa nadýchla, aby jej hlas znel pevnejšie. „Ja som sa zmierila s tým, že Bellou nikdy nebudem. Nemalo by zmysel sa ju snažiť nahradiť v Edwardovom živote alebo v spoločnosti Cullen Industries. Život je príliš krátky, aby si ho žila podľa očakávaní iných alebo v niekoho tieni.“

V miestnosti nastalo absolútne ticho. Zadržal som dych a otvoril oči.

Nie, prosím, nech sa mi to iba zdalo. Však to nepovedala?

Pozrel som sa na Nancy, ktorá na ňu hľadela v úplnom šoku a jej hruď sa dvíhala do zbesilého dychu. Rose naklonila hlavu na bok a znova otvorila ústa.

„Nie som ona. A nikdy nebudem. Preto som to navždy tieto dvere zavrela. Prečo by som sa mala snažiť o jej napodobovanie?“ spýtala sa bez toho, aby čakala odpoveď a ja by som povedal, že sa skoro so sympatiou na Nancy povzbudzujúco usmiala. Akoby vedela, čím si prechádza. Čo však z toho bola hra, a čo realita? „A vieš čo? Dalo mi to slobodu. A o to viac som mohla byť sama sebou.“

Bolo to hlúpe, že na malý záblesk okamihu som pocítil radosť? Nie, kvôli tomu, že teraz sa Nancy tvárila oveľa vražednejšie, ale tým, že sa Rosalie zastala Belly, aj keď nepriamo. Nikdy si nerozumeli nejako obzvlášť dobre. Ale hádam každý chlap chce, aby si spolu rozumejú jeho sestra, ktorá vlastne nie je jeho sestra, a jeho priateľka, ktorá zatiaľ nemá ani potuchy, že by k takému niečomu mohlo prísť, aj keď ja som v duchu formuloval ohlášky do novín. Asi celý ten stres mi udrel na mozog.

Malý závan radosti bol zatlačený do úzadia silným strachom, hneď ako sa Nancy prudko vystrela a pozrel do jej očí. Mala ich tmavšie a ja som zrazu mal pocit, že sa práve spustila časomiera, ktorá odpočítava naše zostávajúce okamihy života.

Ako rapídne sa všetko môže pokašlať v priebehu pár minút? Jeden by si myslel, že horšie to už snáď ani byť nemôže. A v zapätí...

Bol to dobrý plán, ale toto Rose prestrelila. Príliš rýchlo na ňu zatlačila. Samozrejme, začať u Nancy s nejakou motivačným obrodením a dúfať v osvietenie bolo hodne naivné. Celé to zašlo až priveľmi ďaleko, aby len mykla plecom a povedala, že máme pravdu a nech na to zabudneme.

Aj keď, úprimne? Nenahneval by som sa.

Stiahol som všetky prsty pravej ruky k sebe, nevšímajúc si vykĺbený palec, ktorý pulzoval silnou bolesťou a pomalými kývavými pohybmi sa snažil vymaniť zo zovretia pút aspoň jednu ruku.

„Nancy, nechaj ju. Je zdrogovaná, dehydrovaná a nikdy to nevedela s komunikáciou vo vypätých situáciách,” skúsil som zúfalo, ale ani jedna mi nevenovala pozornosť.

„Chceš tým povedať, že si lepšia ako ja?” Nancy si opovržlivo odfrkla a snažila sa vyzerať čo najviac sebavedome. „Ako to môžeš porovnávať? Tvoja situácia bola iná. Iba ona môže za to, že sa mi celý môj život posral, že sa predo mnou zavreli všetky dvere a všetko stratilo zmysel. Ty si len malá nafúkaná bábika, ktorej sa do života raz postavila prekážka a výstup na vrchol nebol podľa plánu.“

Chcel som niečo povedať a skočiť im do tej apokalyptickej diskusie, ktorá nás mohla oboch zabiť. Vedel som, že bývalky by mali mať zákaz stretávania. Jeden nikdy nemôže predpovedať, v čo to vyústi. Nemal som ale tušenia, že tento zákaz by sa mal vzťahovať aj na post ex PR manažérky a súčasnej PR manažérky. No, človek sa učí asi po celý život. Mal som však pocit, že tento poznatok nebudem mať šancu aplikovať znova.

„Tak som to nemyslela,“ šepla unavene Rose. Bolesti sa jej odzrkadľovali v mimike aj držaní tela. Videl som, ako postupne stráca silu. „Tam kde si, ťa viedli tvoje rozhodnutia. Tvoja vedomá voľba reakcie na Bellino správanie a konanie. Ešte stále sa môžeš rozhodnúť pre niečo iné. Zmeniť smer.“

Vedel som, prečo to Rose spravila. Chcela ma zachrániť. Chcela sa pokúsiť ma z toho dostať, aj keď pre ňu už boli šance vzhľadom na predávkovanie takmer mizivé.

Myslela to dobre a určite by to v inej situácií fungovalo. Niekde, kde by nebolo také vražedné napätie a nenávisť namiesto kyslíku v ovzduší. Ale toto nemohlo otriasť Nancy. Nemohla Rose hádam veriť, že túto bitku vyhrá argumentmi? Mohol som počuť, ako sa tenké lano Damoklovho meča pretrhlo. Nancy sa obrnila a jej zlostný a nenávistný pohľad ju celú obklopil ako nepreniknuteľná hradba.

„Kto ti dal právo vyriecť tieto súdy nado mnou?“ zavrčala Nancy a prikrčila sa pred Rose tak, že jej dýchala priamo do tváre.

„Ja nad tebou neskladám žiadne súdy. Ja len…“ Rose si až teraz uvedomila, že na ňu priveľmi tlačila. Snažila sa udržať stabilitu, ale ruky, na ktorých sa držala, sa jej nebezpečne chveli. Nancy sa v očiach odrážalo šialenstvo a skôr, ako som stihol niečo povedať, aby som odviedol jej pozornosť, už ju pevne chytila za plecia a vytiahla ju na nohy.

„Máš hádam komplex nenahraditeľnosti? To ti mama nevysvetlila, že deti sa majú o hračky deliť?“ zakričal som opovážlivo a trhol som sebou. Uvedomil som si, že Shio ma zvieral o čosi voľnejšie, ale mal som pocit, že vníma viac dianie pred sebou, ako mňa.

Nancy sa narovnala a pomaly otočila. Musel som ju dostať od Rose. Strhnúť jej záujem na seba. Reagovala impulzívne. Nemala plán. Ak teda nepočítam pomstu a jej sadistické sklony dokázať si vlastnú hodnotu. Čo čakala? Uznanie?

„Nie, moja matka mala na starosť iba seba a ako zoženie ďalšiu dávku drog. To sme mali s Isabellou spoločné, na obe sa nás matky vysrali, aj keď z odlišného dôvodu,“ precedila medzi zuby a pustila Rose, ktorá sa na nohách nedokázala udržať. Tackavo spravila pár krokov dozadu a oprela sa o stenu. V tvári bola bledá a pery sa jej chveli.

Na sekundu som zavrel oči a predstavil si, aký skurvený život mala za sebou Nancy. Všetko čoho sa dotkla ju ničilo. Koho to ale bola vina? Jej rodičov, čo sa vykašlali na zodpovednosť a podľahli závislosti? Pestúnov, ktorí boli nevšímaví voči malému dievčaťu, ktoré potrebovalo uistenie o vlastnej hodnote? Alebo sociálneho systému, ktorý je až príliš ľahostajný k takýmto prípadom? Jedno som ale vedel určite. Bella rozhodne za nič z tých svinstiev nemôže! To len Nancy sa snažila obviniť hviezdy a sudičky, aby sa vyhla zodpovednosti za svoj život. Keď to však nepomáhalo, potrebovala nájsť niekoho, na koho by to celé hodila, že sa nepokúsila niečo zo svojím životom naozaj spraviť.

Bolo zvláštne, ako tie slová vychádzali z jej úst a ona si ani neuvedomovala, ako bola na tom Bella zle a čím si musela prejsť.

Zamrzol som, keď som si uvedomil spätne význam toho, čo povedala.

„Čo vieš o Bellinych rodičoch?“ šepol som prekvapene.

Predstava Belly v akomkoľvek veku v blízkosti tejto potvory vo mne vzbudila chuť do niečoho poriadne buchnúť. Už mi síce prezradila, že spolu chodili pár mesiacov do posledného ročníku, ale prečo spomenula jej rodičov? Poznala ich? Bella mi nikdy neprezradila, z akej rodiny pochádza. O svojej rodine vlastne nikdy nerozprávala. Napriek tomu som vedel, že bola sama od útleho detstva a rodičia ju opustili ešte skôr, ako si ich mohla pamätať. Celé moje telo sa začalo triasť pod návalmi zimnice a napätia. Čo o nich Nancy mohla vedieť? Alebo len blafovala, aby ma prinútila stratiť pozornosť? Dych sa mi zrýchlil. Trhol som opäť povrazmi, až som zacítil tiché prasknutie. Alebo som si to len namýšľal?

V očiach sa jej mihol tieň zlomyseľnosti.

„Nič. Len toľko, že mali dosť intuície, aby sa jej zbavili v čas,“ povedala chladne.

Vedel som, že z nej inú odpoveď nedostanem. Nehodlala mi odpovedať na otázku. Čo by som tým vlastne docielil? Zistil pravdu. Napísal Belle správu. A potom?

Teraz to nebolo absolútne dôležité. Ak toto prežijeme a Bella bude chcieť niečo zistiť o svojich biologických rodičoch, bude to jej voľba. Nie moja.

Snažil som sa vyrovnane dýchať. Hrudník sa mi však nadvihoval stále vyššie a srdce bilo šialeným tempom. Chvíľu uprene na mňa pozerala, akoby čakala ďalšie dejstvo predstavenia. Zovrel som pery k sebe a ona sa len uškrnula. Pomaly sa otočila späť k Rose.

„Myslela si si, barbie, že ti na tie tvoje cvokárske keci skočím?“ spýtala sa výhražne. Spravila malý krok jej smerom a posmešne sa zasmiala. „Myslela si si, že som natoľko naivná?“

Rose dýchala plytko a vlasy jej spadli do tváre. Kŕčovito sa pridŕžala steny a snažila sa narovnať. Mala však toho plné zuby. Už skončila s hraním a pokusov o reverznú psychológiu.

„Ešte raz mi povieš barbie a...“

„Toto ťa naučí držať jazyk za zubami,“ zavrčala výhražne Nancy.

Zdvihol som prekvapene pohľad a skôr ako som stihol zareagovať, všimol som si, ako sa Nancy zarazila a cez tvár jej preletelo mračno hnevu. Priskočila k Rosalie a strelila jej silnú facku. Rose sebou šklbla a od bolesti jej vytreskli slzy. Ešte sa nestihla spamätať, a udrela ju z druhej strany. Chytila ju za vlasy a potiahla jej na stranu. Rose vykríkla a padla na kolená.

„Kurva! Odstúp od nej!“ zreval som a snažil sa sebou pohnúť. Zaprel som sa nohami a chcel sa postaviť, ale Shio mi tlačil ramená k zemi. Jeho tlak som ale skoro nevnímal.

Rose sa snažila udržať rovnováhu, ale márne. Spadla a zosunula sa popri jej nohách. V tvári hrozne zbledla a privrela viečka. Z úst jej tiekol pramienok krvi. V očiach jej bolo vidieť rezignáciu. Nevládala ani dýchať, nie to bojovať.

„Nevidíš, že ju zabije?“ štekol som k Shiovi za sebou, ale jeho pohľad bol zrazu nečitateľný a celé jeho telo stuhlo.

Nezastaví ju.

Bude sa len prizerať ako jej ubližuje.

Zbabelec.

Trhol som sebou a zúrivo zavrčal. Silnejšie som si prstami ľavej ruky prichytil povraz a snažil sa uvoľniť pravé zápästie. Prsty som mal stŕpnuté a nedokázal som ovládať jemnú motoriku, ale nemohol som to vzdať. Snažil som sa ich pritiahnuť k sebe a prevliecť ruku cez zovretie povrazu po milimetroch. Zovrel som pevne pery.

Zaprel som sa o päty a z posledných síl som prudko pohol dopredu do kotúľu, ale moje telo nebolo také ohybné a zostalo v nejakej zasranej medzipolohe. Moje vykĺbené rameno a bodnuté brucho zaprotestovali, ale snažil som sa zaobliť chrbát a stlmiť tak čo najlepšie dopad na bok. Shio prekvapene stratil rovnováhu a dopadol na moje nohy. Kurva! Ten váži hádam tristo libier. Zaklial a drtil moje nohy svojou váhou. Trhnutím som sa prevalil na chrbát a prudko ho kopol do brucha. Zavrčal a snažil sa štverať na nohy. Zúrivo som si vyvliekol povraz z chvejúcich sa rúk a zaprel sa o dlane.

Keď som sa zdvihol hlavu hore, nečakane som čelil pohľadu Nancy ako na mňa prekvapene upiera tmavé oči.

„Nerozumiem. Bola si rovnaká nula, ako ja a predsa preňho znamenáš viac,“ šepla šokovane smerom k Rose. Zrazu chytila Rose po bokoch tváre a otočila ju smerom ku mne a prinútila ju pozrieť sa na mňa. „Pozri ako kvôli tebe vystrája.”

Prudko som sebou trhol ako ma Schio chytil za členok ľavej nohy. Zaryl mi nechty do lýtka aj som zovrel pevne čeľusť. Odrazil som sa od rúk a snažil sa pretočiť, ale jeho zovretie ma paralyzovalo. Škriabal sa na nohy a ja som musel opätovať úder. Rýchlo som pokrčil pravú nohu a snažil sa ho zasiahnuť. Drsne som ho kopol do zápästia a on okamžite svoju ruku uvoľnil. Z úst mu vyšli nadávky, ktorým som nerozumel. Nemal som chuť nad tým ale premýšľať. Pretočil som sa na nohy a zovrel ruku v päsť.

Rana, ktorá nasledovala nebola ani zďaleka taká uvoľňujúca, ako som si predstavoval. Splnila však čiastočne účel. Shiovi otočilo hlavu do strany a z nosa mu tiekla krv. Chcel som ho udrieť znovu a tvrdšie.

„Dosť bolo toho divadla, ak nechceš aby som jej spravila jednu dieru do hlavy navyše,“ šepol zlovestný hlas za mnou.

Prekvapene som ustrnul v pohybe s napnutou rukou pred sebou, pripravenú do úderu. V ústach som cítil slanú pachuť vlastnej krvi.

Musím zostať pokojný.

Kurva!

Ruka, zovretá v päsť, sa mi triasla od vynaloženého napätia. Pomaly, silou vôle, som ju spustil, pričom som mal pocit, že bojujem za každý milimeter pohybu.

Mohol som cítiť, ako sa mení aj vzduch v tej zatuchnutej miestnosti. Pozrela sa na mňa a ja som v jej očiach videl zvláštnu zlobu. Už to nebola len Bella, ktorá ju ponížila. Bol som to ja, sexistická sviňa v jej očiach, kto ju nedocenil a odkopol napriek všetkému, čo mi ponúkala.

Shio využil moje zaváhanie a vykrútil mi ruky za chrbát. Silnejšie a zlostnejšie. Nebránil som sa. Voľnú ruku ma chytil pod krk a zavrčal mi niečo do ucha, ale vôbec som ho nevnímal. Sledoval som Rose, ktorá sťažka dýchala a mal som pocit, že je toho na mňa už priveľa.

„Vieš, čo by ma zaujímalo, Edward?“ šepla potichu a ja som prestal dýchať.

Nechcel som to vedieť. Nechcel som to počuť. Zároveň som však vedel, že sa tomu nevyhnem.

Nancy pustila Rosalie a odstúpila od nej. Niečo na jej pohyboch ma však začalo príšerne znervózňovať. Toto nebolo dobré. Prešla do polovice vzdialenosti, medzi mňa a Rose, keď sa zastavila a zamyslene zdvihla hlavu.

„Koho by si si vybral, keby ti dám na výber? Ktorú by si zachránil?“ naklonila hlavu na stranu, akoby to bola úplne nevinná otázka, no moje oči sa chceli zavrieť, aby som predtým unikol, aby som mohol predstierať, že tu nie som.

Ó Bože, nech to nepovie...

„Máš na výber. Nezabijem Rose, ale zavolám Belle, aby počula tvoju smrť v priamom prenose, alebo zabijem Rose a Bella sa nikdy nedozvie, čo sa s tebou stalo. Tvoje telo sa nenájde. Možno si bude myslieť, že si ušiel do Vegas s nejakou peknou servírkou. Hm? Koho by si si zvolil? Koho by si zachránil?”

Shio uvoľnil svoje ruky z môjho krku a zápästí, ale stále ma držal v pevnom zovretí. Pomaly Rosalie zdvihla pohľad a v jej modrých očiach som skoro mohol vidieť odraz seba samého, ako sa mi rúca svet. Ako pohľad na Pompeje horiace lávou.

Zavrel som oči, aby som mohol pred tým ujsť. Ale nemal som kam. Ja keby som zostúpil do samotného pekla, ona si tam už bude dávať jointa s Luciferom.

„Zachrániš Bellu alebo Rosalie?“ obtiahla zbraň, namierila ňou na Rose a voľnou rukou vytiahla mobil z vrecka nohavíc. „Takže?“

Toto by nemala byť vec voľby.

Život oproti bolesti.

Nemal by som váhať v rozhodovaní.

A ironické bolo, že som ani neváhal.

Snažil som ubezpečiť sám seba, že Bella tu nie je. Je ďaleko. Niekde v bezpečí. Nie je tu žiadny dôvod pre paniku. Tak, kurva, prečo mám pocit, akoby sa mi len z tej myšlienky chcelo umrieť za ňu?

Zrazu sa predo mnou zatočil celý svet. Nie preto, lebo moja smrť bola absolútne neodvratná a nemenná axióma v tejto rovnici. Nie preto, že by ma obklopovala bolesť a strach. Ale preto, lebo som nemal v skutočnosti na výber a išlo iba o trýznenie a predĺženie agónie. Nancy našla moju slabú stránku.

Otvoril som znovu oči, uprel ich na Rose a videl všetko. Všetky tie chvíle, ktoré sme spolu prežili. Všetky tie okamihy blízkosti a podpory. Bolo mi ľúto všetkých tých momentov, ktoré som premrhal. Keď som jej mohol povedať, ako si to všetko vážim, čo pre mňa urobila. Chvíle hašterenia a doberania, postrkovania a napätia.

Chcel som jej vysvetliť, že to nie je tým, že ju nemám dostatočne rád, aby som ju chcel zachrániť. Ale tým, že Bellu som príliš miloval. Nebola tu možnosť voľby.

Zožieralo ma to zaživa a chcel som kričať bolesťou z tejto nespravodlivosti. Z tejto brutálnej psychopatky, ktorá chcela rozhodovať o našom živote. Cítil som, že som zlyhal. Opäť. Pozrel som sa na ňu s frustráciou a nemal odvahu prosiť o odpustenie. Cítil som sa ako bastard. A nemohol som to zmeniť.

O čo ale bolo horšie, že Rose v očiach sa zalesklo pochopenie. Poznala ma tak, ako len málo ľudí na svete. Vedela ako sa rozhodnem. Tak, ako by si Rose na mojom mieste vybrala Emmetta. Nepatrne sa usmiala, akoby mi chcela povedať, že to je v poriadku.

„Nie, nerob to Nancy,“ šepol som slabo, aj keď sa mi chcelo kričať.

Srdce mi bilo snáď až kdesi v krku a mohol som v mysli vytvoriť vlastnú nepravidelnú sínusoidu jeho tlkotu. Snažil som sa len sústrediť na dýchanie, ktoré sa mi zadrhávalo v hrdle a zahnať tak biele mriežky, ktoré sa mi začali tvoriť pred očami.

Nemohol som na toto odpovedať. Nikdy by nikto nemal byť postavený pred takýto typ rozhodnutia. Medzi záchranou dvoch ľudí, na ktorých mu záleží najviac.

Ale vedel som v hĺbke svojej duše, že by som si vybral Bellu. Bez ohľadu na to, či odo mňa v tomto momente utiekla a už sa neplánovala vrátiť. Chránil by som ju za cenu vlastného života a pohol piliermi zeme. Dal by som všetko, aby som ju ušetriť bolesti. Ale nemohol som. Nebolo to v mojich silách zabrániť neodvratnému. Jediné, čo som jej mohol dať, bolo moje srdce, ktoré už bilo svoje posledné parte.

Vybral by som si Bellu bez ohľadu na to, že bola ďaleko a jej bolesť by som nikdy nevidel. Rosalie ale bola vedľa mňa a hľadela mi priamo do očí.

Zachránil by som Bellu aj za cenu toho, že sa budem musieť pozerať ako mi Rose bude zomierať pred očami a to vedomie, že za to môžem ja, ma bude zabíjať. Vybral by som si ju, aj keď mi je Rosalie ako sestra a najbližšia rodina.

Bola by to Bella, koho by som zachránil, aj keď mi strata Rosalie roztrhne srdce.

Vybral by som si Bellu vtedy pred rokmi, dnes aj navždy.

„Zvláštne, keď si uvedomíš, že sem slečna Hallová vkráčala tak sebavedome bez možnosti sa brániť, lebo ti verila, že máš situáciu pod kontrolou a zachrániš ju,” povedala potichu a ja som cítil ako sa mi hlava zatočila. „Aký je to pocit, Edward, sklamať znova ženu, ktorá až priveľmi verila v tvoje schopnosti? Aký je to pocit, znovu zlyhať?”

Nemohol som sa prinútiť povedať tie slová, aj keď Nancy aj Rose vedeli, koho by som si vybral. Do očí sa mi vohnali slzy, ktoré som nedokázal zastaviť. Nemohol som nijako reagovať. Nebol som schopný ani pohnúť svalom. Naozaj sa to dialo?

„Celý problém máš so mnou! Nemá s týmto svinstvom nič spoločné! Ani Rosalie, ani Bella,” zakričal som zúfalo a skúsil svoju šancu na záchranu oboch.

„Myslíš si, že nie som schopná to spraviť?“

Ani v najmenšom som nepochyboval, čoho všetkého bola tá kreatúra schopná. Nemohol som však uhnúť pohľadom a niečo povedať.

Zrazu naklonila hlavu na stranu a pozrela na Rose, ktorá si rezignovane sadla na päty. Bola celá bledá, a telo sa jej triaslo. Už sa to nesnažila skrývať. Nancy sa zamračila.

„Mrzí ma to. Slečna Hallová mala smolu na výber pracovnej pozície a za chyby sa platí,” povedala takmer ľútostivo a ja som na malý moment mal pocit, že to myslí vážne.

„Nie!“ zakričal som zúfalo ale aj mne vlastný hlas znel podivuhodne rezignovane. Moja hlava protestovala natoľko, že som myslel, že mi exploduje od náporom emócií.

Skôr ale ako som stihol niečo urobiť, načiahla ruku s odistenou zbraňou a zamierila Shiovi na čelo.  Plecia mi oťaželi a prekvapene som zdvihol hlavu.

„Takto sme sa nedohodli,“ povedal Shio potichu a otvoril ústa od totálneho šoku. Pustil ma, spravil krok dozadu a v očiach mal výraz čírej paniky.

„Prepáč, žiadny svedkovia, ale dokončím tvoju pomstu. O to sa nemusíš obávať,“ povedala ľadovo a ani len žmurkla. „Za chvíľu navyše pôjde barbie hneď za tebou. Ber to ako malú pozornosť.“

Nestihol už ani otvoriť ústa, namietať alebo aspoň vykríknuť.

Zaznel výstrel, ktorý rozvibroval celé moje vnútro.

Oči sa mi od šoku rozšírili a cítil som, ako sa mi srdce rozbehlo na svoj posledný šprint. Výstrel bol takmer nepočuteľný. Zbraň určená na boj z blízka. Nenápadná a odľahčená bez tlmiča. Tichá a presná. Tak som ju navrhol.

Shio padol k zemi a Rosalie histericky vykríkla. Nemohol som sa presvedčiť, či je mŕtvy. Jeho nehybné telo však vypovedalo samo za seba. Zavrel som oči a snažil sa dýchať. Vôňa strelného prachu bola vo vzduchu slabo poznateľná, ale predsa tam bola.

Malo by mi byť ľúto človeka, ktorý práve pred mojimi očami umieral? Ktorý naletel Nancy na jej prázdne sľuby? Niečo v zmysle, nepriateľ môjho nepriateľa je môj priateľ? Nie. Možno ak by sa nás nesnažil zabiť. Ale takto? So smrťou na jazyku by som sa možno mal snažiť o svätosť a poistiť si to veľké záhadné POTOM, ale nikdy zo mňa nebol Samaritán. 

V miestnosti zavládlo ticho. Bolo ťaživé a mrazivé.

Nancy sa zhlboka nadýchla, sklopila na sekundu oči a slabo sa otriasla. Možno sa mi jej chvíľka neistoty iba zdala. Lebo teraz po nej nebolo ani stopy. Vyrovnala plecia a pozrela mi priamo do očí.

„Späť k tomu, čo sme riešili,“ povedala chladne, akoby pred chvíľou nezabila človeka a odvrátila sa od Shiovho tela bez štipky záujmu.

Postavila sa tak, aby som nedočiahol na ňu, ale zároveň dovidel na displej. Na krátky moment ma napadlo, že keď je Shio mŕtvy, mal by som možnosť ju vyblokovať. Vykrútiť jej zápästie a vytrhnúť zbraň.

Akoby môj úmysel dokonale predvídala, namierila zbraň na Rosaliinu hruď. Na sucho som prehltol a z úst mi vyšlo tiché zaúpenie. Mobil sa rozsvietil ako odblokovala klávesnicu na telefóne a v zozname našla Bellino číslo. Nevedel som, odkiaľ ho má, ale pravdepodobne z môjho mobilu.

Odstúpila bokom asi na dva kroky. V pravej ruke zvierala mobil na tlačítku vytočiť a v druhej ruke odistenú zbraň, ktorú stále mala namierenú na Rose.

V očiach jej bolo vidieť pološialený výraz očakávania.

Rose zdvihla oči a pozrela sa krutej pravde priamo do úzkej hlavne. Chcel som ju zastaviť, ale nevedel som nájsť vlastný hlas. Je zvláštne, ako človek celý život trepe somariny, a keď naozaj je potrebné aby niečo povedal, tak má problém vysloviť, čo i len slovo. Potreboval som sa jej pozrieť do očí, ale ona ich zavrela a snažila sa vyrovnane dýchať. Nebránila sa. Akoby hádam smrť vítala.

Nie! Kurva!

Nancy sa otočila na mňa a prižmúrila oči.

“Takže?”

Srdce mi bilo ako splašené a naplo ma na zvracanie. 

„Nie, Nancy nerob to,“ šepol som ťažko, „ja ťa prosím, nie.“

Upierala pohľad tmavých očí priamo na mňa. Nie! Bože, toto nemôžeš dopustiť!

„Žiadna odpoveď je často horšia ako zlá odpoveď,” povedala Nancy skoro smutne a ja som v jej výraze videl zvláštny záblesk ľútosti a porozumenia s Rosalie.

Na krátky moment by sa zdalo, že zaváhala, či sa jednoducho neocitla na nesprávnom mieste, v nesprávnej chvíli. Ale Nancy v sebe potlačila i ten najmenší náznak súcitu skôr, ako sa stihol akokoľvek prejaviť v jej konaní.

„Nie!” zakričal som zúfalo!

Chcel som sa postaviť a vrhnúť sa pred odistenú zbraň, ale zakopol som o vlastné nohy.

Nevedel som, na čo som kričal, chcel som ju len zastaviť. Stlačila zelené tlačítko na vytočenie hovoru, zvolila hlasitosť na konferenčný hovor a ozvalo sa zazvonenie spojenia.

V rovnakom momente som začul výstrel, ktorý sa otriasol celým mojím vnútrom. Oveľa odlišnejším ako ten predchádzajúci. Predtým sa mi výstrel zdal tichý a nenápadný, teraz ale trhal moje vnútro na kusy, akoby projektil prechádzal mojím vlastným telom. Dunel mi v ušiach tak, že som mal pocit, že na svete neexistuje iný zvuk, ktorý by ma mohol viac zničiť. Chcel som kričať, ale zrazu to na mňa všetko doľahlo a moje telo neprirodzene ochablo. Toto je koniec. Všetko bolo ako v spomalenom filme.

Zavrel som prudko oči, no slzy mi začali stekať po tvári skôr, ako som počul, ako Rosaliino telo dopadlo na podlahu. Až vtedy som pochopil, čo to v skutočnosti znamená stratiť kus seba. A ten zostávajúci kus som stratil vzápätí, keď ako v hmle pekla ku mne doľahol Bellin hlas z telefónu. Vystrašený a plný paniky, akoby to tušila.

„Edward?”

Privrel som oči a myslel na to, že tú bolesť nie je možno udržať. Koľko krát môže človek zomrieť? Ja som teraz práve zomrel znovu a naposledy. Nancy namierila zbraň oproti môjmu čelu.  


« Předchozí díl


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Asistentka II - 28. kapitola:

 1 2   Další »
19. Kala
21.09.2014 [18:41]

KalaOmlouvám se za pozdní komentář. Emoticon Četla jsem kapitolku hned, jak vyšla, ale komentík jsem nestihla. Vlastně mi i na chvilku došla všechna slova. Nechtěla jsem zanechat jen nějakého smailíka.

Mně se tato kapitola moc líbila. Je delší než ostatní a naprosto mimořádná. Jakoby se postupně uzavíral celý ten děj Asistentky. Celý ten jejich vzájemný vztah. Nikdy si vlastně úplně nepadli do náruče a neřekli jeden druhému, co k němu cítí. Pro Edwarda v jeho pozici je i cit k někomu dalšímu v podstatě projevem slabosti a zranitelnosti. On Belle nikdy veřejný vztah nenabídl, jen něco utajeného o čem nikdo neví. Chtěl ji jen chránit, ale která žena se chce skrývat, jak tajná milenka v ústraní. Ztratil ji dřív, než jí to mohl vysvětlit. Přesto na ni čekal. Jen pro to své položené sako vedle jejích bot. Pro střípek naděje, který mu Alice nechala. A čekal dlouho. Ani ona mu po návratu neřekla, co k němu cítí. Nemohl jsi být jistý. Probudil se z bezvědomí a jeho Bella nikde. Bolestná nejistota. Třeba ho i opustila… i tak by pro ni obětoval úplně všechno i Rosalii. Vyhrocenou situaci a Shiové údery do jeho těla, vnímám jen jako pozadí hlavního děje. Je to nádherná dechberoucí kapitola, alespoň pro mě. Něco naprosto mimořádného. Dost dobře nechápu, jak to někdo může přirovnat k telenovele a poletování nad letištěm před přistáním. Nebo napsat vata a nic?

MaryAngel, v tom případě, miluji tvoji vatu a pro mě ji můžeš psát i častěji.

Velmi se těším na pokračování. Jsem i zvědavá, proč Alice odešla od rodiny a jak to vlastně celé skončí. Jestli je pro Rosalii opravdu pozdě, je mi Emmetta už teď moc líto.

MaryAngel, děkuji za tuto krásnou kapitolku, kterou jsem si musela přečíst několikrát a ani jsem si neuvědomila jak dlouhá vlastně je. Měla jsi pravdu. Určitě nešla rozdělit v polovině. Ještě jednou moc děkuji

Tuto povídku si řadím mezi své osobní poklady, které jsem na tomto webu našla. Děkuji Emoticon

21.09.2014 [0:19]

anissskaMaryAngel,

tak tentokrát sis dala opravdu záležet a já jsem ti za to opravdu vděčná. Chci ti toho tolik napsat, že si snad udělám osnovu, abych na něco nezapomněla. Emoticon

1. Chtěla bych se ti moc omluvit, že jsem tady tak dlouho nebyla a nemohla jsem okomentovat ani tvou povídku, ani tě jen tak pozdravit u tebe na schrnutí. Emoticon Pravdou je, že jsem měla trochu problém s připojením k internetu a když už jsem měla tu možnost, tak jsem vyřizovala především maily a takovéhle záležitosti. Emoticon K tomu jsem zapomněla heslo, co mám tady na stmivani.eu, jo já vím Emoticon Emoticon Emoticon, takže jsem teď takovou dobu přemýšlela nad všemi variantami, až jsem to nakonec dala, takže je to v cajku. Emoticon

2. Ještě než se dostanu k samotnému komentáři, tak se musím pozastavit u těch vyjádření jistých slečen, o tom jak jsou kapitoly zdlouhavé. Ohromně se mi líbí přirovnání Petronely k Zločinu a trestu, to se ti opravdu povedlo Emoticon. Já nevím, jak ostatní, ale já jsem byla do toho děje tak zažraná, že jsem četla slůvko po slůvku, oči přišpendlený na obrazovce, ani jsem nedýchala. Nevím, jestli to byl dobrý nápad, protože mě z toho začala bolet hlava a z nervozity mi bylo špatně víc jak Edwardovi. Občas se do něčeho tak vnořím, že úplně žiju s postavami a to se mi právě děje při tvé povídce.
Ale abych se vrátila k tomu, co jsem ti tím chtěla říct. Nezlob se prosím na ty holky, trochu kritiky nikdy neuškodí, to vím z vlastní zkušenosti (ne, že by ses málo snažila, nebo se z tebe snad stával lajdák... i když ze mě občas ano). Zkrátka tvoje povídka není pro každého a někdo nemá tu schopnost se do děje tak ponořit, baví ho třeba zase něco jiného. Zbytečně bych se tím nerozrušovala, takových lidí je mraky, samozřejmě každý se hned nereprezentuje komentářem, ale nechme každému "prostor" se vyjádřit jak chce. Víc bych to neřešila, piš dál tak jako doposud. Zbývají dvě kapitoly, takže to už takové "natahování" nebude. Emoticon

3. Konečně ke kapitole... Emoticon MaryAngel, ty jsi fakt skvělá! Všechno tak do detailu popsaný, já ti říkám, zpocená jsem byla víc jak Shio. Emoticon Tolik zvratů, ta rozmluva s Rose a pak ty Edwardovo "drsňácký" řeči.Emoticon Víš, ty to popisuješ tak barvitě, že jsem si říkala, kdoví jak dlouho jsou tam už zavření... najednou volá Nancy Belle, čili ten telefonát asi před dvěma kapitolami? Takže už jsme se dostali dějově všude na stejnou startovní čáru a teď to vidím na úplnej maraton. Emoticon No řeknu ti, ten konec mě zase rozsekal! Dobře ty.. Emoticon

Tak snad jsem ti už napsala vše, co jsem chtěla. Teď ještě půjdu otravovat na schrnutí na chvilinku. Už se těším na příští kapitolu, držím palce, aby se ti podařila napsat v co nejpohodovějších podmínkách. Emoticon

Měj se krásně,
tvá anissska Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

17. Petronela webmaster
16.09.2014 [19:26]

PetronelaTak jo - nádech... výdech... a ještě jednou nádech.
Tohle se prostě musí nějak prodýchat, než budu opravdu schopna k této kapitole něco normálního napsat. Emoticon
Jak už víš, četla jsem komentáře předcházející tomu mému a dovolím si s holkami nesouhlasit. Je pravda, že jsem vždy ohromená délkou tvých kapitol - sama na podobně dlouhé kapitoly nemám nervy, většinou to zfouknu během 4000 slov a konec, počkejte si na příště. Ale ty se v těch délkách opravdu vyžíváš. Emoticon Ale tohle neber jako nějakou výčitku. Tady jedna slečna zmiňovala nějaký seriál, kde se někdo rozhodoval zemřít v letadle a byly o tom 4 díly v seriálu - dokáže si vůbec ta slečna překvapit, jak dlouhé by to bylo v knize? Kniha je mnohem obsáhlejší, čtenáři poskytne komplexní pohled na všechno a především i na myšlenky toho či onoho. Kdyby se tedy A měla natočit, určitě by tyhle scény nějakou tu minutu zabraly - možná i deset případně dvacet (Emoticon) ale bylo by to úplně o něčem jiném. Navíc by si slečna asi měla přečíst Zločin a trest od Dostojevského, aby pochopila, co je to omýlání jedné a té stejné věci pořád dokola - celá kniha je jenom o jedné myšlence, která se řeší pořád dokola a nemá to vůbec konce celých 576 stran.
To by bylo asi tak všechno k těm komentářům stěžujícím si na délku kapitoly a natahování děje. Teď k samotné povídce.
Kapitola se mi hodně líbila a to hlavně proto, jak jsi dokázala na malý okamžik tu situaci odlehčit Edwardovými vtípky ohledně Nebe a Pekla - jeho cynické poznámky byly opravdu skvělé a v tu chvíli jsem se dokonce i usmívala, jakkoliv to vůbec neodpovídalo situaci, ve které se s Rose nacházeli. Za to máš u mě Emoticon, protože to nebylo vůbec nucené, dokonale to tam sedělo a Edward byl perfektní.
Potom - díky všem těm spoilerům v komentářích - jsem celá nedočkavá četla tu část, kdy se Nancy začala věnovat Rose a vůbec se mi to nelíbilo. Pořád jsem byla napnutá, kdy ta potvora zmáčkne tu spoušť a tak... No, úplně mě mrazilo v zádech. Ale Rose byla, stejně jako Edward, perfektní. Ty její psychologické řeči, které vedla. Ono se tak vlastně mluví s každým vyšinutým zločincem, ale tohle mělo svoje kouzlo. Navíc mě význam a hloubka jejích slov opravdu zasáhla Emoticon.
V tuhle chvíli mi tedy nezbývá než doufat, že se to nakonec všechno otočí a Rose skutečně nezemře. Pořád pro mě totiž zůstává záhada ten telefonát z minulé kapitoly, který vedla Alice s tou další osobou. V téhle kapitole to nebylo nijak zmíněno, takže si pořád udržuji jistou naději, že všechno ještě není ztraceno. Ale i tak by si ti naši zachránci měli trochu pospíšit - vždyť mají ještě necelých dvacet minut, než podle Aliciny vize Nancy zabije Edwarda. Tak honééééém!!! Ať už jste tam, ať už je to kdokoliv.
Moc se tedy těším na pokračování a klidně si s tím dej na čas. Na tak kvalitní povídku se opravdu vyplatí čekat stejně jako na dobré víno. Emoticon

16. Danka2830
16.09.2014 [15:22]

Mary, ja len ďakujem, že toto nie je sfilmované, lebo by som preplakala celé toto dianie s Nancy.... Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon
Už teraz je hrozné si to iba predstavovať, ale ty si to tak dokázala opísať, že nemám najmenší problém s predstavami, dúfam, že ma to nebudú mátať v noci Emoticon Emoticon .
Je až neuveriteľné, koľko slov má táto kapitola, akože naozaj waaaauuuuu Emoticon Emoticon Emoticon a obdivujem Ťa, koľko citu si do toho dala, akoby si bola priamo na mieste diania Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon ....
No k záveru sa asi nebudem vyjadrovať, lebo som v šoku.... ale ešte stále dúfam, že sa tam tí naši dvaja upíri zjavia a nejako ich ešte zachránia!!! Dúfam, do posledného slova tejto prekrásnej poviedky !!! Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

15. winna
15.09.2014 [18:01]

A já si myslím, že tato kapitolka je dokonalá stejně jako ty předchozí. Navíc, pokud čtete, tak pokud měříte konverzace a děj, čas a mučení není až tak dlouhé, dle mě spíše reálné. Chce si s nimi zkrátka trošičku pohrát a přidává to na věrohodnosti. Po 5 ránách od Shia by se asi nesložil do stavu, v kterém je teď. A kdyby vycházela povídka den co den, natáhnutý by to stejně nebylo.Ano, doufám, že ho zachrání, doufám, že to dobře dopadne a ta nejistota mě ničí, ale nemyslím si, že rána, hrozící smrt, hop-skok happyend by byl lepší. Navíc plánuju začít pak povídku číst komplexně, od začátku a v takovém případě bude těchto pár kapitolek skutečně okamžik a moc se na ně těším. A vůbec, jak jinak to napsat? Kdy měla asi Nancy zastřelit Rose? Je psychopat, to ano, a to taky svádí k tomu, aby udělala nevypočitatelné a zastřelila Rose v první únosové kapitole, ale prostě myslím, že správně je to tak, jak MaryAngel píše. A pokud do toho má vměstnat pocity Edwarda, Rose jako samostatnou osobnost, Nancy a její potrhlost, Alice, Bellu, emoce i akci...divím se, že to zvládla tak úžasně a komplexně.

14. Kejt
14.09.2014 [16:21]

Super kapitola! Emoticon Doufám, že to Rose nějakým zázrakem přežije a záchrana příjde včas. A překvapilo mě, že Nancy zabila Shia. Emoticon
Těším se, snad na brzké, pokračování! Emoticon

14.09.2014 [8:36]

MaryAngelEvaD, Mačka, doda: Takýto typ komentárov nepíšem, ale asi si to situácia vyžaduje a neberte to, že sa idem obhajovať... Samozrejme, je to váš názor, a ja ho neberiem. Ale...
Chcela som sa spýtať, kde by ste teda riešili tieto otvorené otázky, keď toto je aj správna situácia aj načasovanie? Alebo by ste to všetko nechali otvorené a nezodpovedané? Lebo toto ja nemôžem. Nemám rada, ak autor zabudne na veci, ktoré načrtol a nechá ich nedotiahnuté. Ale kde potom to doriešiť inokedy, ak nie na konci? Áno, ak by boli kapitoly okolo 3tis. slov, tak by to bolo aj na 10 častí, čo by bolo zdĺhavé, ale práve tomu som sa chcela vyhnúť a písala každý s obsahom okolo 10 tis., aby to bolo kompaktné.
Ja na poviedku pozerám ako na celok. Aby jednotlivé časti na seba nadväzovali a to, že sú publikované v rozostupe, neovplyvním. Mám náročnú prácu a aj kvôli tejto kapitole som posunula všetko (doslova) bokom, lebo som chcela, aby ste ako tak mohli mať záver poviedky po sebe. Možno by bolo najlepšie publikovať v týždňových intervaloch, ale toto je absolutne mimo moje limity, možnosti a už aj motiváciu.

Ešte k prvej sérií. Tá bola len o ich vzťahu. Bola o hašterení, flirtovaní a vzájomnom potlačovanom iskrení. Áno, mohlo to skončiť tak, že Edward by Bellu zachránil, padli si do náručia a zazvonil by koniec. Tým by to bol príbeh, ktorý o ničom nevypovedá... Druhá séria je už o upíroch, kde je Bella mladá a napriek všetkému, rozhodne sa o lásku a šancu s Edwardom bojovať. A to je práve to, čo som vám chcela dať... Niečo, čo nie je ľahké získať, lebo ani v živote to tak nefunguje.

A zarazila ma tá zmienka o nekonečnom príbehu, hlavne, keď sú dve časti do konca... Ale to je iba môj pohľad na vec.

12. Dommy1
14.09.2014 [8:07]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

11. doda
13.09.2014 [23:39]

Autorka si asi berie príklad zo scenáristov nekonečných seriálov, ktoré nakoniec nik nesleduje a upadnú do zabudnutia bez ukončenia... škoda, prvú sériu som mala rada, ale toto je len vata a nič :( A je tam veľa gramatických chýb :(

10. M
12.09.2014 [23:25]

Emoticon Emoticon Emoticon

 1 2   Další »

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!