Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Asistentka II - 25. kapitola

robert


Asistentka II - 25. kapitolaÚtek nikdy nič nerieši. Ale je tak jednoduchý. Ušetrí nás konfrontácie s realitou a jej možnými následkami. Čo ale, keď sa budeme musieť raz vzoprieť svojmu strachu?

Bella

Už to boli tri dni, sedemnásť hodín, dvadsaťosem minúť a päťdesiatjeden sekúnd, čo som ho videla naposledy a každou ďalšou sekundou mi chýbal viac. Nie žeby som to počítala. Bojovala som len s tým najväčším protivníkom. Sama so sebou. 

Vedela som, čo je správne, ale nedokázala som urobiť ani krok, aby som to uskutočnila. 

Vedela som, čo mám spraviť, ale chýbalo mi odhodlanie nechať všetko za sebou a dať šancu Edwardovi na šťastný ľudský život.

Nie nadarmo sa hovorí, že múdrosť nie je v poznaní, ale v konaní. A ja som konať teraz nedokázala. Zatiaľ. Balancovala som na hrane a musela som konečne spraviť ten krok.

Privrela som oči a predstavila si, ako hádžem svoj mobil do mora a miznem priamo za ním bez toho, aby som tušila, kde sa vynorím. To nebolo ale dôležité. Vedela som, že sa nevzdávam iba Edwarda. Zanechám za sebou všetko a všetkých, čo som doteraz poznala. To znamená aj Emmetta a Alice. 

Hruď mi zovrelo žiaľom nad stratou všetkého, čo mi bolo drahé. Dokonca aj Rosalie mi osobitným spôsobom bude chýbať. Nedalo by sa povedať, že by som ju mala rada, ale naučila som sa ju tolerovať. Pre Emmetta. Lebo pre môjho brata by som spravila úplne všetko. Teda okrem pár vážne šialených vecí. 

Ako napríklad zostať a prehovoriť s Edwardom. 

No tak, Bella! Spamätaj sa! Robíš to preňho! Pre jeho bezpečie! To stojí za všetku obeť! Zahriakla som sa. 

Odvaha spraviť rozhodnutie musí byť nasledovaná odhodlaním ho aj realizovať, inak ide iba o prázdnu pózu.

V mojom vnútri sa však neustálej pozornosti domáhal pocit viny. Nie. Neutekala som. Toto bolo len jediné správne riešenie. Nemohla som sa predsa pred neho po tom všetko postaviť, nie?

Na bláznivý moment som si predstavila, akoby vyzeralo naše stretnutie. Mala som to pred očami jasnejšie, ako Alice svoje vízie.

Zoskočila by som z tohto brala a utekala domov rýchlejšie ako kedykoľvek predtým, hnaná túžbou vidieť Edwarda. Mohla som cítiť vietor vo vlasoch a poddajné steblá trávy pod nohami. Vrátila by som sa domov a on by ma čakal. Sedel by opretý o kreslo v mojej izbe, obrátenej na západ a sledoval by horizont. V ruke by mal pohár svojej obľúbenej whisky a najskôr by si ma vôbec nevšimol, čo by mi dalo chvíľu, aby som sa mohla kochať jeho zmyselnými perami, ostro rezanou bradou, rozcuchom medených vlasov a nádherne hĺbavými zelenými očami. Nevšimol by si ma ani po tom, čo by som vošla do izby, lebo moje kroky sú tichšie ako našľapovanie mačky. Opájala by som sa pohľadom naňho a zvukom jeho bijúceho srdca. Potichu by som vyslovila jeho meno a on by sa prudko otočil... 

Áno, potiaľto mi to bolo zrejmé. Ale, čo by bolo potom? Ako by reagoval na moju bezprostrednú prítomnosť potom, čo som ho tak nerozvážne ohrozila? To som netušila, bolo to pre mňa ako čierna diera vo vesmíre.

Chcela som spraviť krok dopredu, ale moje telo odmietalo poslúchnuť povel. Na nepatrnú chvíľu som si dovolila predstaviť, že stretnem Edwarda, že mu budem môcť všetko vysvetliť bez strachu z odmietnutia. Ale potom, čo som spravila, ako som mohla dúfať, že by ma vypočul?

Napriek tomu sa v mojom vnútri usadila túžba, ktorá mi teraz nedovolila sa pohnúť.  

Mohla by som ho ešte raz vidieť?

Len skontrolovať, či sa prebral a je v poriadku?

Tá myšlienka bola ako malwere. Posadla moju myseľ a nehodlala "nie" prijať ako odpoveď. Nemohla som ale teraz ísť za ním! To som dobre vedela. Ak by som sa priblížila k domu, Emmett by mi nedovolil znova odísť.

Mohla som ho ale skontrolovať aspoň cez astrálny prenos. Nemusel by nikto vedieť, že som sa bola za ním pozrieť. Potom ho nechám. Už nikdy viac to nespravím. Nechám ho žiť svoj život bezo mňa. Iba teraz. Iba raz. 

Zavrela som oči a zhlboka som sa nadýchla. Do nosa mi udrela silná vôňa oceánu. Sústredila som sa na zvláštne chvenie, ktoré vychádzalo z môjho vnútra ako jemná vibrácia. Hlava sa mi mierne zatočila ako v prvom náznaku nadviazania spojenia. 

Bola som na pokraji vnímania, keď v tom moje zmysly zachytili niečo, čo ma prinútilo sa vrátiť k miestu, kde som práve bola. V diaľke bolo možné zachytiť tichý zvuk pravidelného našľapovania a rýchly sled krokov, akoby niekto bežal. Beh príliš tichý a príliš rýchly na človeka. Na zlomok sekundy som sa napäla. Vietor vanul od oceánu a vôňa blížiaceho sa upíra bola zatiaľ pre mňa nezachytiteľná. Dotyčný musel vedieť, že som tu, lebo vietor k nemu moju vôňu privanul. Nebolo možné vyhnúť sa konfrontácií. Vyskočila som na nohy. Celá som skamenela a telo sa mi prikrčilo do obrannej pozícií.

Nemohla to byť ale náhoda, aby sa nejaký nomád mohol vyskytnúť v týchto končinách. Tak podozrivo blízko ku mne. 

Alice ma nikdy netrénovala na boj. Ale vedela som, že keby naňho príde, bude moje telo ovládať aspoň základ pomocou obranných primárnych inštinktov. V pozadí sa mi vynorila hmlistá ľudská spomienka, ako ma kedysi chcel Edward učiť základy bojového umenia. Zamietla som to ako zbytočnú aktivitu v mojom, už aj bez toho, preplnenom rozvrhu. Každopádne, proti upírovi by mi to nepomohlo. Ale možno by mi to bolo užitočné vtedy, pred viac ako piatimi rokmi. Keby som na tom letisku nezazmätkovala, svojím prenasledovateľom som sa mohla stratiť.

Rýchlo som tu myšlienku potlačila. Nemohla som zmeniť to, čo som. Mohla som zmeniť len svoje postoje. 

Kroky sa jasne blížili ku mne a ja som stále napäto čakala. Zrazu sa trochu otočil smer prúdenia vzduchu a ja som konečne mohla zachytiť pach prichádzajúceho. Samozrejme, nebola to náhoda a toto nebol náhodný nomád. Trochu som sa uvoľnila z defenzívnej pozícií, ako som zachytila známu vôňu môjho brata. Hneď ma však prepadol hnev, že sa tu objavil ešte predtým, ako som zmizla v oceáne. Alebo celé to váhanie bola len zámienka môjho podvedomia, aby ho niekto presvedčil? Nahnevane som sa zamračila.

Popravde, nečakala som, že mi Emmett dožičí toľko času. Otočila som hlavu smerom k lesnému porastu a čakala. Bola som ukrytá pred svetom, ale vedela som, že on ma tu nájde. Vynoril sa z húštiny a rýchlo pohľadom prehľadal okolie. Očami okamžite zastavil pri mne. 

Bez slova sme sa jeden na druhého pozerali, akoby sme odhadovali situáciu. On chcel vedieť v akom som stave a ja som sa zaujímala, ako je na tom Edward. Ale Emmettov výraz bol nečitateľný. Asi ako ten môj. Alebo tak som si to aspoň myslela.  

„Chystáš sa na prenos?“ spýtal sa bez rozpakov a založil si ruky na hrudi. Stál asi tristo metrov odo mňa a hoci svoju otázku zamyslene zašepkal, počula som ho rovnako dobre, akoby bol priamo pri mne.

„Prečo sa pýtaš?“ spýtala som sa ostražito. To, čo som sa chystala spraviť nebolo zakázané. Ale ak som chcela udržať dojem, že som nad vecou, nemala by som byť odhalená ako potajme sledujem Edwarda. Tak tento plán nevyšiel. Zbytočná snaha. 

„Mala si privreté oči a taký ten sústredený výraz, čo si pamätám,“ zamával pravou rukou pred svojou tvárou v nepravidelnom kruhu v snahe o názornú ukážku a ja som nechápavo pozdvihla obočie. 

Prevrátil oči a skúmavo sa na mňa pozrel. „Zvláštne. Okrem toho prvého razu som ťa už nikdy nevidel pri prenose. Nikdy si sa znovu pri mne o to nepokúsila.“

Na tvári mal zvláštny výraz a mňa napadlo, že Emmett bol pod tou fasádou bezstarostného chlapa neskutočne vnímavý. Zaváhala som. Svoju schopnosť som ešte neovládala spoľahlivo. Ťažko sa vysvetľovalo, ako som sa pri prenose cítila. Zraniteľná a úplne mimo kontrolu. 

Teraz som sa cítila ale mizerne a nemala som sa chuť rozprávať. Ale niekedy to nie je len o nás. Niekedy treba prekonať vlastnú bolesť, aby sme ju nespôsobili aj ostatným. A ja som nechcela Emmettovi ublížiť. Nemala som chuť žartovať, ale usmiala som sa a pokúsila celú situáciu zľahčiť. 

„To preto, aby si mi medzi tým nenakreslil nejaké hlúposti na tvár nezmazateľnou fixkou.“ Pochybovala som, že existovalo niečo ako účinná nezmazateľná farba na pokožku upíra, ale Emmettov výraz sa pri tej zmienke vyjasnil. 

„To ma nenapadlo! A ty by si to necítila?“ Oči sa mu zrazu šibalsky leskli a ja som si uvedomila, že napriek citovej prázdnote, ktorá sa v mojom vnútri rozhostila, mala som svojho brata rada. „Vieš ako to myslím. Tam, tam v krajine zázrakov za dúhovým mostom.“

„Neviem, ale nehodlám to skúšať.“ Musela som sa trochu smutne pousmiať. Jeho pozornosť bolo ľahké odpútať, ako keby bol stále dieťa. Ale práve v tej jednoduchosti bolo jeho čaro a charizma. Bral veci bez príkras a komplikácií. Často videl dokonca veci jasnejšie ako ktokoľvek iný. 

 „Bella, no tak, kam sa podel v tebe ten športový duch a pozitívny postoj k experimentovaniu? A keď už hovoríme o experimentovaní. Včera ráno sa zastavil u nás Tony Stark. Vraj si sa uňho mala zastaviť na dokončení nejakého projektu.“ odmlčal sa a čakal na moju reakciu. Upreto ma sledoval a ja som mu odhodlane pohľad oplácala. 

„Povedal ti niečo?“ spýtala som sa a len nezaujato pokrčila plecami.

Snahu o stabilizáciu vedomia pri cestovaní lietadlom som vypustila z mysle v momente, čo som ušla z nášho domu. Nikam som s Edwardom necestovala. Bolo to bezpredmetné. Možno by bolo slušné sa Tonymu ozvať a ospravedlniť, ale ja som kašlala na slušné správanie. V tomto momente sa rúcal môj svet a chystala som sa všetko nechať za sebou. Aký je rozdiel o jedného sklamaného a nahnevaného muža viac?

„No bol naštvaný, že si ho nechala v tom samého, ale vraj aspoň si mu nezavadzala.“ Siahol rukou do vrecka a vytiahol odtiaľ malú krabičku zabalenú nedbanlivo v novinovom papieri a zviazanú lepiacou páskou. Naklonila som hlavu nabok. Áno, typický chlapský prístup k baleniu. 

Stála som bez pohnutia a v Emmettových očiach pohaslo počiatočné nadšenie. 

„Teba nezaujíma, čo v tom balíku je?“

„Nie,“ odpovedala som jednoducho po pravde. Sklonila som hlavu a prerušila očný kontakt. „Práve som bola na odchode.“ 

Emmettovi klesla ruka so škatuľkou a cítila som, ako sa jeho vyčítavý pohľad mi zabára pod kožu „Predpokladám správne, že si to nemala namierené domov?“

Nepatrne som pohla hlavou a prikývla som. Nemala som sa prečo cítiť tak mizerne, ako som sa cítila, keď som Emmetovi povedala pravdu. Vlastne... Chystala som sa práve opustiť svoju rodinu a muža, ktorého milujem, aby som ho udržala v bezpečí. Počkať! Vlastne áno! Mala som dôvod!

„Utekáš? Znovu?“ Emmett akoby vycítil moje myšlienky znovu udrel klinec po hlavičke. „Opúšťaš nás?“

„Nie. Odchádzam pre jeho bezpečie.“ Stála som tam na brale a celá situácia bola absurdná. 

V záblesku stotiny sekundy sa Emmett bez varovania rozbehol, prekonal krátku vzdialenosť, preskočil okolité skaly a zastal priamo pod bralom. Našťastie bol v noci odliv a on tak stál len po pás vo vode. 

„To je najväčšia somarina od čias, čo Alice povedala, že už so mnou nechce spávať z morálnych dôvodov. Akoby niečo také sa na upíra vzťahovalo. Ale to vlastne nebol nezmysel, keď sa na to pozerám s odstupom času. Takže vedieš môj súkromný rebríček najhorších nápadov. To máš ale z toho sestrička, na akom mieste si strávila posledné tri dni. Tiež si si mohla vybrať menej depresívne miesto,“ povedal karhavo a prižmúril oči.

Pozerala som sa naňho ako na zjavenie z inej galaxie. O čo mu sakra išlo? 

„Čo chceš Emmett?“ šepla som ľadovo a uprela naňho prázdny pohľad. 

„Čo chcem? Aby moja sestrička prestala vymýšľať stupídne nápady a odsudzovala sa na súkromné peklo! Konečne, keď sa nám podarilo Alice prehovoriť, aby išla za Juanom...“

„Jasperom,“ opravila som ho automaticky, ale dobre som vedela, že s upírou pamäťou si jeho meno musí pamätať rovnako skvelo ako ja. Išlo o urazenú mužskú ješitnosť, aj keď bol zamilovaný do Rosalie. Upír alebo človek. Na to nezáleží. Je to chlap. Nevedela som si predstaviť, či sa tí dvaja budú môcť niekedy stretnúť v jednej miestnosti.

„Čo?“ zdvihol obočie a komicky otvoril ústa.

„Volá sa Jasper,“ povedala som netrpezlivo a oprela sa o stenu brala. Zvažovala som moje šance na útek. Ale neviem, kedy znovu Emmetta opäť uvidím. Mohla som mu dať tých pár minút navyše. 

„To je jedno! Už mám toho dosť! Vy ženské ste neskutočné! Niečo chcete a nie, aby ste sa snažili, išli a jednoducho si to vzali! Nie, vy analyzujete a premýšľate. Načo sakra?“ zavrčal už trochu nahnevane. Ale ja som vedela, že za tou zlosťou je skrytá frustrácia.

„Je to pre Edwarda tak lepšie!“ 

„Život nie je čiernobiely, Bella!“ vošiel si rukou do vlasou a ja som v tom spoznala Edwardovo gesto, keď je nervózny. „Niekoľkokrát som sa už vydal za tebou a vrátil sa znova späť, aby som ti doprial čas na premýšľanie, ako som sľúbil. Ale ten už vypršal a ver tomu, že som ti dal pár hodinový náskok k dobru. Ale už by stačilo trucovania. Zlez pekne dolu z toho tvojho depresívneho piedestálu pre nepochopených a nemilovaných.“

Ukázal na miesto hneď vedľa seba a ja som pretočila oči. „Stojíš vo vode.“

„Všimol som si. Ale vonkoncom mi to neprekáža. Nemusíš sa báť o moje zdravie a ani o svoje. Poď hneď sem.“ Znova demonštratívne ukázal na miesto po svojej pravici.

„Si blázon,“ šepla som.

„Máme to v rodine, sestrička. Možno je to dedičné alebo nákazlivé,“ usmial sa unavene a ja som si len povzdychla. Bola to nekonečná hra na mačku a myš.

„Čo tu robíš Emmett? Sľúbil si mi predsa, že dáš pozor na Edwarda,“ spýtala som sa vyčítavo a jeho úsmev zmizol. 

„Poď dole a ja ti to všetko poviem.“

 „To je vydieranie!“ zavrčala som nervózne.

„Ja tomu hovorím účinný prostriedok pre efektívnejšiu komunikáciu,“ usmial sa znovu ako vycítil moje slabé miesto.

Zaváhala som. Mohla som zmiznúť a nikdy sa nedozvedieť viac. Alebo zostať a riskovať od Emmetta nejaký úskok. Skúmavo som sa zahľadela na môjho brata a snažila sa odhadnúť jeho postoj a svoje možnosti. Bol uvoľnený no napriek tomu sa mu v očiach zráčila starosť. 

Nechcela som sa s ním zhovárať, ale nemala som na výber. Starosť o Edwarda ma zožierala a ja som sa potrebovala uistiť, že je v poriadku. Rozhodnutie bolo zrejmé. Áno. Musela som vedieť, ako je na tom Edward. Iba zistím, ako sa veci majú a potom odídem.

Jemne som sa zachytila dlaňami o okraj a ladne sa prehupla bokmi cez zráz skaly. Skok trval kratšie ako žmurknutie. Rozčerila som okolo seba hladinu tak, že som Emmetta poriadne ošpliechala. Zdvihla som pohľad a sledovala ako kvapky vody stekajú po jeho tvári. 

„Mám zničené šaty,“ povedala som vecne.

„Čo si čakala, keď skočíš do vody?“

„Povedal si, že mám zísť za tebou!“

„A ty nemáš vlastný rozum, aby si premýšľala o tom, čo ti ostatní povedia?“ spýtal sa pobavene a ja som sa zamračila. „Nie si hračka, za svoje konanie sa musíš zodpovedať sama.“

Zaťala som zuby, aby som ho neposlala rovno dočerta! Je to môj brat a myslí to so mnou dobre. Ja som ale práve nebola v stave prijať nejaké mravoučné kázanie.

„Ako je Edwardovi?“ spýtala som sa rovno.

„Lepšie,“ povedal jednoducho a naklonil hlavu na stranu, aby sledoval akúkoľvek moju reakciu. 

Prevalila sa mnou vlna úľavy, ale hneď bola vystriedaná tisíckou ďalších starostí. Už sa prebral? Čo bolo s ním? Musel ísť do nemocnice? Koľko hodín bol mimo? Ako sa cíti? Povedal niečo? Priskočila som k nemu a chytila ho pevne za golier bundy. 

„Emmett, prosím!“ hlas sa mi výhražne zachvel a z hrdla vyšlo netrpezlivé zavrčanie. „Ako je na tom? Prebral sa?“ 

Chcela som sa toho toľko spýtať, ale položiť otázku na to, či sa Edward pýtal na mňa, som nemala odvahu. 

„Nevrč na mňa. Si mladšia a ľahko ťa premôžem.“ Emmett sa mi uprene pozrel do očí a oboma rukami ma chytil silno za zápästie. „A možno taká výchovná by sa ti aj zišla.“

Prekvapene som vyvalila oči a pustila ho. 

„O čo ti ide Emmett?“

„Chcem, aby si spolupracovala. Zahráme si jednoduchú hru. Odpoveď za odpoveď. Ber alebo nechaj tak. A práve si dostala odpoveď číslo dva.“ Natiahol ku mne svoju obrovskú dlaň s otázkou v očiach. Vedela som, že ťaží z mojej starosti o Edwarda, čo mu dáva výbornú vyjednávaciu pozíciu. Uvedomovala som si ale, že by to nikdy nezneužíval, keby sa skutočne o mňa nebál. Napriek tomu mi ušlo zlostné zavrčanie. Podala som mu ruku a netušila, čo má za lubom.

„V poriadku. Ale prosím, ber na vedomie, že nie som v stave... “   

Prerušil ma pohybom ruky. „Sestrička, pôjde to tak rýchlo ako budeš ochotná spolupracovať. Ak budeš odpovedať úprimne, tým skôr sa dozvieš všetko ostatné.  Takže! A teraz vyklop, prečo si musela odísť, akoby si mala peklo za sebou.“

Ruku som si vytrhla z jeho zovretia. 

„Nebolo to jasné?“ ustúpila som stranou a oprela sa o skalu. Voda obmývala moje nohy a ja som jej teplotu vôbec nevnímala. 

Emmett pozdvihol obočie a ja som stisla pery. Samozrejme. Žiadne otázky bez odpovede, také sú pravidlá. Stupídna hra!

„Som preňho hrozba. Nemôžem mu byť nablízku a zároveň chcieť, aby bol v bezpečí a šťastný. Nemôžeme byť spolu, ale napriek tomu mu bránim nejakým spôsobom, aby sa posunul ďalej. Držím ho uzavretého v minulosti. A hoci som mu nedala nádej, že by sme mohli byť spolu, viem že by chcel, aby sme sa o to pokúsili. Bránim mu naplniť svoj vlastný život, tak ako by chcel a pritom ho stále ohrozujem,“ môj hlas sa zlomil a zovrelo mi hrdlo úzkosťou. Nahlas to znelo oveľa horšie ako v mojich myšlienkach.

„Zlá odpoveď,“ šepol a skúmavo si ma premeriaval. Nechápavo som naňho pozrela.

„Čo prosím?“

„Máš jednu správnu axiomu, ale zahlcuješ ju množstvom nesprávnych domnienok. Áno, váš vzťah nie je ideálny a ani veľmi tradičný. Ale rozhodne je hlúposť, že si preňho nebezpečná. Áno, si mladá. Dobre, si aj nebezpečná. Pre Rose, pre Tonyho a pre celý okolitý svet a pracovníkov Cullen Industries,“ odmlčal sa a uprel na mňa hypnotický pohľad, akoby zabudol, že toto na mňa nefunguje. No napriek tomu som ho počúvala, cítila ako sa trasie celé moje vnútro a čakala na záchranu. „Ale rozhodne nie si nebezpečná pre Edwarda.“

Akoby do mňa udrel blesk. Celé telo sa mi napälo a ja som sa neudržala. 

„Ako to myslíš? Veď som bola úplne zbavená zmyslov a sebaovládania! Napriek tomu, že som bola po love, stačila vôňa krvi a ja som bola nekontrolovateľná. Vystavila som ho nebezpečenstvu a nedokázala som sa ani uvažovať natoľko, aby som vybehla z domu! Namiesto toho som ho ale astrálne preniesla a zapríčinila kolaps jeho organizmu!“ Hlas sa mi zatriasol a celé moje telo sa zachvelo. 

Áno! Toto som pokašlala! Zavrela som oči, no napriek tomu som cítila, ako Emmett sa ku mne priblížil skôr, ako položil svoje ruky na moje ramená. Jemne ma objal a ja som sa rozvzlykala v jeho medveďom objatí. Prvýkrát odvtedy, čo som pred niekoľkými rokmi zabila toho študenta a myslela si, že to bol Edward. Plakala som bez sĺz a cítila, ako sa celé moje vnútro zviera bolesťou. Emmett ma držal v svojom starostlivom náručí a jemne ma pohladil po vlasoch.

„Bella. Edward je v poriadku. Už sa prebral,“ šepkal mi do vlasov chlácholivo. Význam jeho slov ku mne okamžite vyvolal úľavu. Zdvihla som trochu hlavu a hoci som sa stále cítila, akoby moje vnútro bolo tavené horúcim železom, nemohla som sa ubrániť nádeji.

„Je v poriadku?“ 

„Áno, síce je trochu unavený a zmätený, akoby vypil priveľa tej svojej whisky, ale inak je v poriadku. A to je práve to, čo sa ti snažím naznačiť. Napriek tomu, aká si mladá a odolávaš ľudskej krvi iba niekoľko rokov, dokázala si sa udržať,“ povedal dôrazne. Jednou rukou mi odhrnul vlasy z tváre a uprene sa na mňa zahľadel. V očiach sa mu odrážalo presvedčenie a ešte niečo, obdiv? 

„Ale veď skoro...“ nechápavo som od neho odstúpila a chcela namietať, ale on ma prerušil.

„Bella, počúvaš sa? Čo ty vlastne od seba chceš? Aby sa ti pri pohľade na krv neroztočila špirála v hlave a tesáky nemali chuť zabodnúť sa priamo do krčnej tepny? Na to zabudni. Si upír! Nie domáci maznáčik! Vždy to bude tak! O desať, päťdesiat aj o sto rokov, bude ten inštinkt stále rovnako silnou súčasťou teba. No napriek tomu, akokoľvek bude tá túžba silná, už teraz ju dokážeš ovládať,“ povedal rozhodne a presvedčivo.

Ustúpila som o ďalší krok a vymanila sa z jeho objatia. Tvrdohlavo som pokrútila hlavou.  

„Ty tomu nerozumieš! Ja sa nemôžem vrátiť! Som preňho neustála hrozba!“ šepla som frustrovane a snažila sa udržať svoje rúcajúce ochranné múry na mieste. „Teraz potrebujem byť sama, Emmett.“ 

„Nie, ty tomu nerozumieš! A láskavo neprekrúcaj, čo som povedal! Neublížila si mu. Odmietam ťa tu nechať napospas pocitu sebaľútosti a sebaobviňovaniu,“ jeho hlas sa chvel odhodlaním a ruky, ktorými ma ešte pred chvíľou držal, strčil do vrecka nohavíc.

„Ale...“ nevedela som, o čom to hovoril. Rozumela som mu, ale nechápala som to význam slov, lebo nemali logiku.

„Viem, že ženské majú prehnané nároky a očakávania. Ale, že to vzťahujú už aj na seba ma vyviedlo z konceptu.“ Poodstúpil odo mňa, ale blokoval mi možnú cestu úteku. Pozerala som naňho ako na zjavenie. „Ako ti mám vysvetliť, že to ako si celú situáciu zvládla, svedčí o tvojom úžasnom sebaovládaní a nie o opaku?“

Odmietala som počuť túto pokrútenú verziu. Bola som tam, vedela som, čo sa stalo a čo som cítila. Vedela som, že som nebezpečná pre Edwarda.

„Akoby si sa cítil ty, keby si takto Rose ohrozil?“ šepla som a dúfala, že názorným príkladom mu pomôžem pochopiť, prečo sa nemôžem vrátiť.

Zarazene sa na mňa pozrel. „Ja...“

„Vidíš! Aj ty nevieš ako reagovať. Tá predstava je príliš strašná,“ povedala som a cítila som ľútosť, ako som videla bolesť, ktorá sa dotkla Emmetta pri tej predstave. Musel však pochopiť, prečo som musela odísť.

Rýchlo však zavrtel hlavou, akoby tie myšlienky chcel zahnať. Uprel na mňa nahnevaný pohľad a ja som v ňom videla nie len naštvaného staršieho brata, ale aj upíra, ktorému došla trpezlivosť. Zlá kombinácia.

„Ale dočerta, Isabella! Už mám toho dosť! Ty si mu neublížila. Ale práve v tejto chvíli to dosť s veľkou pravdepodobnosťou robíš!“ zavrčal nahnevane.

Prekvapene som otvorila ústa a hneď ich zavrela.

„O čom to hovoríš?“

„Ženská, ty si hádam slepá? Ten chlap ťa miluje! Vedia to všetci naokolo. Stačí pohľad nezainteresovaného človeka a je mu jasné, že vy dvaja na seba pozeráte ako na vlastný stred vesmíru,“ prerušil príval slov a pozrel na mňa, akoby odhadoval dosah slov, ktoré mi práve povedal. Stála som tam a len šokovane naňho pozerala. „Čo myslíš, ako mu bolo, keď sa prebral, a ty si tam nebola? Akoby si o neho nemala najmenšiu starosť! Akoby ti na ňom nezáležalo! Ver, že tvojím odchodom mohol mať Edward len dôvod si myslieť, že si ho opustila. Znovu. Že mu nechceš dať šancu. Že ťa stráca ako pred piatimi rokmi, keď si mu zmizla a on nemal možnosť sa s tebou ani porozprávať ani rozlúčiť.“

„Ale veď, ja som neodišla,“ šepla som slabo ako v omámení z toho, čo mi povedal.

„A nepriznala si náhodou pred chvíľou, že si na odchode?“ spýtal sa s vytiahnutým obočím a ja som musela kapitulovať.

„Potom, čo sa stalo som si myslela, že už so mnou nebude chcieť hovoriť a odoženie ma od seba preč,“ povedala som bez dychu a ťažko spracovávala to, čo mi povedal.

„Takže si radšej preventívne ušla prvá?“ spýtal sa slabo a ja som to chcela poprieť. Ale nemohla som.

„Áno,“ odpovedala som neprítomne mysliac na dôsledky svojho nerozvážneho úteku.

„Tak to bola dobrá blbosť,“ povedal unavene a ja som nedokázala zabrániť tomu, aby sa nádej nezačala vkrádať do mojej mysle.

„Máš pravdu. Nemala som odísť. Nechcela som mu ublížiť,“ rezignovane som prikývla zahĺbená vo svojich myšlienkach. Ublížiť Edwardovi bolo to posledné, čo som chcela.

„Takže toto na teba platí? Edward?“ s úľavou sa zasmial a stisol mi povzbudzujúco rameno. „Ako vyhrážka aj ako odmena?“ 

„Vždy oboje,“ obrátila som sa naspäť naňho a usmiala sa. „Musím sa s ním porozprávať!“ Otočila som sa a chcela odísť, keď ma v tom zadržali jeho ruky, ako ma potiahli späť. Automaticky sa moje telo vzoprelo jeho zovretiu v snahe vytrhnúť sa mu.

„Čo sa deje?“

„Počkaj. Nie je v meste. Poslal som ho na tú konferenciu s Rose.“

Spýtavo som sa naňho pozrela a on si povzdychol, akoby sa odhodlával povedať niečo nepríjemné.

„Potom ako sa prebral začal vyvádzať, keď sa dozvedel, že si preč. Nejaký panický záchvat alebo čo. Bál sa, že si sa znova vyparila ako vtedy a on ťa už nenájde. Myslím, že keď nadíde vhodná chvíľa, aj toto by ste mali prebrať. Ale to som odbočil. Edward je racionálny chlap, tak som mu povedal, že bude lepšie, keď ti necháme čas na vychladnutie a porozprávate sa potom, keď sa vráti. Ale musel som mu sľúbiť, že ťa nájdem a zavoláme mu.“ Prestala som sa brániť jeho zovretiu a on ho uvoľniť. „Musím ti povedať, že som mu musel skoro odprisahať, že si neušla a len sa niekde blízko pofľakuješ. Mám pocit, že inak by ani neodišiel.“

Znovu mnou otriasli výčitky. Prečo som tak zbabelo ušla? Ale ako je možné, že Edward so mnou chcel hovoriť? Nechcel ma od seba odohnať ako monštrum? Oči sa mi rozšírili v uvedomení reality a skôr ako som stihla čokoľvek povedať, Emmett sa zasmial. 

„Dokelu, Bella, keď tak na teba pozerám, mal som si s tebou pohovoriť na rovinu už dávno.“ Iba som sa zasmiala a vytiahla mobil. 

„Dokelu! Namočil sa mi do vody, budem ho musieť vymeniť a kartu si vložiť do druhého,“ zašomrala som si potichu a vyslúžila som si len Emmettove podpichnutie.

„Čo tak zrazu nedočkavá? Každopádne v týchto skalách ani nie je signál.“

„Idem rýchlo do mesta,“ otočila som sa a vybehla z vody na kamenistú pláž. Moje oblečenie sa mi lepilo na nohy a trochu sklamane som sa na seba pozrela. Lodičky som rovno skopla z nôh, lebo podrážka sa im začala odliepať.

„No takto asi nie, zlato. Bež sa domov prezliecť a ja ti zoženiem ten mobil. Premočený chlap vyvolá menej rozruchu ako miss mokré tričko,“ usmial sa Emmett a rozbehol sa ku mne. On bol oblečený športovo a jeho sandále neboli vodou vôbec zničené. Ten mal ale šťastie.

„Ozaj, nechceš ten darček od Tonyho?“ Siahol rukou do vrecka a znova vytiahol ten nešikovne zabalený balíček.

Mykla som plecom. Nebola som vôbec zvedavá. No na druhej strane, chcela som vedieť, čo vymyslel. A či by to fungovalo. Zrazu sa mi celý svet videl farebnejší a plný možností.

„Povedal ti, čo to je?“ spýtala som sa so záujmom.

„Vôbec to nekomentoval. Nechal u nás len škatuľku a ako Dumbledore zanechal neviditeľný plášť pod stromčekom Harryho Pottera v štýle Používaj to s rozumom. Vraj nie je prekalibrovaná alebo čo.“  Prehodil si balík v ruke a poťažkal ho. Čo bolo absolútne nezmyselná, nakoľko váha pre nás neznamenala nič. Koľko áut by sme dokázali zdvihnúť? Dve, tri, na každej ruke?

„Už je to ale nemá význam. Tá konferencia aj naša cesta. Nepotrebujem to vlastne,“ povedala som vecne a zrazu mi to bolo ľúto. Na tú cestu sa Edward naozaj pripravoval a ja som sa tešila, že mu spravím radosť.

„Nikdy nevieš, kedy sa ti to môže zísť. Možno by si mohla Edwarda prekvapiť a ísť za ním na konferenciu. Vieš, ako prejav dobrej vôle,“ pokrčil plecami a čakal, ako zareagujem.

„Myslíš, že by to bol dobrý nápad?“ spýtala som sa pochybovačne a len ťažko sa mi skrývala radosť a nadšenie.

„Samozrejme, otvor to!“ rozkázal nedočkavo a podal mi balík.

Chvíľu som nehybne stála a uprene pozerala na predmet v svojich rukách. Jedným presným trhnutím som papier roztrhla a balík otvorila. Vnútri bol matný kovový náramok, osadený rôznymi farebnými prvkami. Dômyselný dizajn, ktorý dokonale kryl jeho pravú funkčnú podstatu. Pretočila som ho v ruke a na spodnej strane som si všimla vygravírovaný text: 

 

Aby ťa tvoje predstavy dostali vždy tam, kde chceš byť.

 

Neprítomne som sa usmiala. Bolo zvláštne, že mi Tony nezavolal. Akoby mal zvláštny dar pochopiť, kedy ani jeho sarkastické poznámky nie sú na mieste. Možno mu volal Emmett, alebo Rosalie. Bol to výnimočný človek, ktorý zasiahol do môjho života nečakane, no nezameniteľným spôsobom, akoby ho ku mne poslali hviezdy. Pravdepodobne ho nikdy nestretnem, aby som mu poďakovala. Ale budem nosiť jeho dar ako pripomienku, že mi pomohol nájsť samú seba. 

S nostalgickým úsmevom som si náramok pripla na ľavé zápästie.

„Môžeme?“ prerušil prúd mojich myšlienok Emmett po chvíli. 

Pozrela som sa na svojho brata a usmiala sa. 

„Áno, poďme.“

 

 

Edward

Prešla okolo toho valibuka dnu do miestnosti a v ruke držala malú čiernu krabičku. Prižmúril som oči, aby som zaostril. Všimla si môjho záujmu a predmetom v ruke mi zamávala. Kamera! Načo sakra...

„Myslíte, že vaša Bella ocení živý prenos, alebo jej bude stačiť video zo záznamu?“ ozvala sa zlomyseľne Nancy.

Pozeral som sa do jej chladných orieškových očí a nevidel tam nič iné, iba nenávisť. Väčšinou mi nerobilo problém odhadnúť svojho protivníka a podľa toho som vymyslel stratégiu. Ľahko som mohol čítať reakcie alebo pohnútky, akoby sa odzrkadľovali v očiach. Niekto by prehnane povedal, že je to ako čítanie myšlienok, ale to bola hlúposť. Každopádne, pri Nancy mi to bolo na nič. Pri tejto šialenej ženskej boli všetky motívy zastrené. Rozoznal som iba nenávisti, ktorú z nej bolo cítiť na míle.

Hnev otriasal celé moje telo a mal chuť, snáď po prvýkrát v živote, ublížiť žene. Ignoroval som jej otázku. Zaťal som pevne čeľusť a zaškrípal zubami. Snažil som sa logicky myslieť, nepodľahnúť impulzu paniky. Prečo by ale posielala Belle záznam z únosu? Akú zvrátenú hru to hrala? Bella bola niekoľko tisíc míľ odtiaľto, v bezpečí. Vlastne, netušil som, kde sa práve Bella nachádzala, ale nech to bolo kdekoľvek, bola dostatočne vzdialená od tohto skurveného miesta. Po prvýkrát od chvíle, čo som sadol do lietadla smerom do Seattlu som bol rád, že Bella nie je so mnou. Možno ju k tomu viedla panika, alebo jej jednoducho na mne až tak nezáležalo.

Silno mi zovrelo srdce už len z tej myšlienky. Nech je to akokoľvek, jej nesmie nikto ublížiť, ani sprostredkovane. A ja som vedel jednu vec veľmi jasne. Žiadne video, ktorej tá psychopatka chcela natočiť, by vidieť Bella nemala. Nech sú jej city ku mne akékoľvek, toto by bolo zdrvujúce. 

Zovrel som silno ruky v päste a bojovne vysunul bradu. Upävnenie pút bolo silné a ja som cítil ako moje svaly na zápästí zaprotestovali. Pulzujúca bolesť mi vystrelila okamžite do ramena. Nevšímal som si to.

„Vy so mnou nebudete komunikovať, pán Cullen?“ spýtala sa pohrdlivo a pomalým krokom vstúpila do tmavej miestnosti. „Mám naše stretnutie nahrať alebo spravíme živý prenos pre slečnu Swanovú? Či sa mám rozhodnúť sama?“

„Nechaj ju na pokoji, ona s týmto nemá nič spoločné!“ zavrčal som a prudko sebou trhol. Mal som vyschnuté v krku a bolestivo mi zavibrovali steny hrdla. 

„Nič spoločné? Ani neviete ako ďaleko ste od pravdy, pán Cullen. S ňou to má spoločne veľa."  Zdvihla pohrdlivo jedno obočie. 

Nerozumel som tomu. Čo s týmto mala Bella spoločné? O čo jej sakra išlo? Pochyboval som, že toto súviselo s našou avantúrou. Najal ju niekto? V hlave sa mi začali vynárať varianty viac a viac absúrdne. Zakrútil som hlavou. Nemohol som sa zaseknúť na jednom bode. Musel som si spraviť širokospektrálny záber na celú situáciu. 

Stisol som pery do pevnej linky a pozrel sa na chlapa stojaceho vo dverách. Nemal žiadny výraz v tvári, vďaka ktorému by som ho mohol odhadnúť. Bol desivo chladný, akoby sa ho tá situácia vôbec netýkala. Uprel som naňho skúmavý pohľad a vtom som ho spoznal. Bol to ten japonský člen ochranky v hoteli, čo ma tak uprene sledoval dolu pri bare. Takže som mal pravdu, keď som si všimol, ako si ma skúmavo premeriava. Popravde, slabá útecha, že ma moje zmysly neklamali, keď mi práve hrozí smrteľné nebezpečenstvo. Čo tu sakra chcel? Bol tu len v pozícií tupej gorily?

Nancy sa uškrnula, keď si všimla môjho pohľadu. Otočila sa k tomu chlapovi a zatvárila sa máličko koketne.

„Toto je Shio. Pred niekoľkými rokmi pracoval v Japonsku pri vypočúvaní dvojitých agentov pracujúcich pre vládu Spojených štátov. Špecializoval sa na získavanie citlivých informácií, o ktoré sa nikto nechcel dobrovoľne podeliť. Objavovali sa v ňom však známky silného sadizmu a chýbal mu trochu odhad, kedy prestať. Nemohli ho vyhodiť, lebo svoju prácu robil výnimočne efektívne. Nakoniec si ale vláda objednala nové detektory, vďaka ktorým už jeho talentu nebolo potreba. Škoda. Preto ho potom prepustili. Chceli ho eliminovať, ale prenasledovateľov zabil, utiekol a doteraz žil v anonymite.“

„Prečo mi to hovoríš?“ zavrčal som netrpezlivo a pozrel sa lepšie na toho šľachovitého chlapa s chladnými očami. Prisahal by som, že sú čierne a absolutne nečitateľné.

„Aby si vedel, s kým máš dočinenia,“ usmiala sa a obrátila sa späť ku mne. „Vraj mu Cullen Industries zničilo kariéru vďaka novým nástrojom vypočúvania. Byť na tvojom mieste, veľmi by som ho neprovokovala.“

„Takže ste našli spoločnú reč,“ precedil som cez zuby a pochopil, že sa mi snažila nahnať strach.

„Ó, áno. Svet je možno malý, alebo ty máš naozaj tak veľa nepriateľov. Po pravde, narazila som naňho náhodou, keď som zháňala loď do štátov. Túto prácu zobral zadarmo. Je to preňho niečo ako charita alebo Vianoce. Aj keď Japonci vlastne Vianoce neoslavujú.“ Zasmiala sa svojmu vlastnému hlúpemu vtipu a mňa zamrazilo.

„Čo plánuješ s nami urobiť?“ hneď ako som to vyslovil, chcel som to vziať späť. Kým doteraz mala v očiach psychopatický ošiaľ a zápal, teraz jej z nich sálal chlad.

Otočila tvár smerom k matracu v rohu miestnosti a bez záujmu prižmúrila oči. Moje vnútro sa zovrelo úzkosťou.

Rosalie ležala nehybne odkedy som nabral vedomie. Nedokázal som akceptovať ani len pomyslenie, že by sa jej už zbavila, kým som bol v mimo.

Bola len v bezvedomí, bude v poriadku. Potreboval som uistiť sám seba. Stiahol sa mi žalúdok a z tej bezmocnosti ma naplo na zvracanie. Cítil som sa absolútne bezmocný a stratený.

Priama konfrontácia s touto bezútešnou situáciou ma prinútila myslieť na to posledné a prvé, čo som mohol. Vedel som, že z tohto vyviaznem len zázrakom. Moje šance sa blížili k absolútnej nule. Vedomie toho, že by som už nemal možnosť Belle vysvetliť všetko, čo sa medzi nami odohralo, ma naplnilo pocitom prázdnoty. Možno som si to ale celé zaslúžil.

Mal som ju vedľa seba celé tie roky pred tou katastrofou. Namiesto toho, aby sme boli spolu, ja som sa zbabelo skrýval za strachom, že by jej niekto ublížil, ak by sme mali vzťah. Namiesto toho, aby som sa tomu postavil, riskol všetko, vzdal sa mamony a mal som opustil ten zasraný biznis už dávno predtým, ako sa celý stav vyhrotil. Teraz by situácia mohla vyzerať úplne inak. Mohli sme mať niekde malý domček na pláži, ďaleko od všetkých parchantov a živili sa kokosovými orechmi. Možno som si to zaslúžil. Umrieť sám, bez možnosti rozlúčiť sa s ňou. Áno, ja som si to zaslúžil, ale ona nie.

Zrazu som si naplno uvedomil jednu vec. Celé tie roky, čo Bella bola nezvestná, čo som po nej pátral a hľadal ju, keď mi zúfalstvo sekundovalo s každým ďalším neúspešným pokusom o jej nájdenie a utápal bolesť v alkohole a apatií, vo vnútri som cítil hnev. Hnev a zlobu na ňu, že ma opustila, aj keď som si to nikdy nepriznal.

Po jej návrate do firmy, keď som definitívne vedel, že je v poriadku, hneď po momente absolútnej eufórie nastal zlom, keď som sa pýtal sám seba, kde sakra bola? Prečo nezavolala za celé tie roky? Alebo aspoň e-mail neposlala?

Hneval som sa na seba, že som taký prchký a na ňu, že hoci sa vrátila, nikdy nepovedala, že ju mrzí všetka tá bolesť, ktorou som si musel prejsť.

A teraz, keď som tu teraz bol zviazaný, viac mŕtvy ako živý, som si uvedomil, ako musela trpieť, ako veľmi sa musela báť a ako veľmi som ju sklamal tým, že som ju nezachránil ani po tom, ako sa jej podarilo poslať S.O.S. signál vďaka topánkam, ktoré som jej venoval na narodeniny. 

Ak by Boh stál pri mne, a mne by sa predsa podarilo odtiaľto dostať, nemohol by som jej nikdy povedať, čo sa stalo. Tá bolesť bola nepredstaviteľná a ja som ju ňou nechcel vystaviť ani sprostredkovane. 

Teraz som tomu rozumel.

Zachránila sa. A to bolo hlavné. Prešla si peklom. To som vedel. Nie kvôli tomu, že by niečo povedala alebo naznačila. Nie. Ale jej oči mi to prezradili po každé, keď sa na mňa pozrela. Tá bolesť človeka zmení a ona jej musela zažiť za sto životov. No napriek tomu sa vrátila. Nie hneď. Ale vrátila. Ku mne. Lebo jej na mne záležalo.

Konečne po piatich rokoch som pocítil uvoľnenie a dokonalé odpustenie. Ten malý okamih raja bol ale absurdný v tomto pekle, v ktorom som sa nachádzal. Vedel som ale, že nech už ja skončím akokoľvek, neumriem naštvaný alebo sklamaný. Iba ak z toho, že som Belle nepovedal v reálnom svete, že ju milujem a najmä, že som nemal možnosť jej to dokázať.

Nancy si môjho zamyslenia nevšímala. Pristúpila k Rose a bez kúska opatrnosti jej kopla do lýtka. Rýchlo som sa vrátil do krutej reality. Zatajil som dych v očakávaní jej reakcie. Potreboval som počuť zastonanie bolesti alebo zachytiť mikro pohyb paže, ktorý by znamenal, že je v akom takom poriadku. Nič. Rosalie zostala bez pohybu a odozvy.  Nemal som poňatia, čo mala Nancy v pláne s Rose urobiť. Potreboval som ju dostať preč, niekam do bezpečia.

„Čo si s ňou urobila?“ hlas mi znel chrapľavo a škrabalo ma v hrdle. Snažil som sa vykašlať, ale môj žalúdok zaprotestoval.

Prekvapene sa na mňa otočila a v očiach sa jej mihla nechuť. 

„Máš o ňu starosť? Patrí tiež do tvojej zbierky kurieu, alebo si ju ešte nestihol pretiahnuť?“ spýtala sa nedbalo a prešla k jej hlave. 

Čupla si k jej krku a rukou nahmatal pulz. Jej otázku som ignoroval a len napäto sledoval výjav predo mnou. Po pravde, ani som Nancy nevnímal. Dych sa mi zasekol v krku a cítil som, ako mi pramienok potu steká po spánkoch.

Znechutene sa Nancy na mňa obzrela a postavila sa. „Neboj sa, dýcha. Zatiaľ.“

„Čo si sakra s ňou urobila?“ zavrčal som znovu svoju otázku a cítil sa zúfalo bezmocný. Nečakaná vlna výčitiek a zodpovednosti ma prekvapila, ale vedel som rýchlo identifikovať jej príčinu. Nech si ktokoľvek o mne myslí, že som bezcitný bastard, nebola to pravda.

Rose tu bola so mnou. Nie len dnes, ale celé posledné štyri roky. Prenasledovala ma, poučovala ma a vždy sa starala do toho, čo nemala. Bola niečo ako moja mladšia otravná sestra, ktorú som nikdy nemal. Mal som na ňu dávať pozor a chrániť ju.

Do očí sa mi natisli slzy zúrivosti a nemal som silu ich zahnať.

„Kurva, tak mi to povieš?!“

Prekvapene ku mne zdvihla oči. Keď si uvedomila moje utrpenie, potešene sa usmiala. Bola ako dementor živiaci sa strachom a utrpením. 

„Nič, iba som ju zdrogovala, aby neprekážala. Vieš, dosť si na mňa otvárala pusu po ceste, kým sa konečne ráčila odporúčať do bezvedomia. Myslela som si, že si na také tie typy tichej vody ako Isabella. Táto blondína ale veľmi nezodpovedá tvojmu zoznamu požadovaných kritérií na partnerku. Čím ťa teda dostala, ha? Orálnym sexom?” zašklebila sa a mne prišlo zle.

Trhol som zápästím a zaťal zuby. Povrazy sa mi zaryli hlbšie do kože, ale nevšímal som si toho. Musel som niečo vymyslieť. No tak, Cullen! Pohni tou šedou kôrou mozgovou!

Shio na mňa upieral prázdne oči a ruky mal založené na hrudi. Skoro ako džin z Aladinovej lampy. Ale toto nebola rozprávka a on rozhodne nemal v pláne splniť moje tri želania.

Nebolo z tadiaľto únikovej cesty.

Stočil som pohľad naspäť na Nancy, ktorá sa postavila a upierala skúmavý pohľad na Rose. O čo jej sakra išlo?

„Čím si ju zdrogovala?” prinútil som sa spýtať čo najpokojnejšie, aj keď som mal chuť kričať a rozdávať smrteľné rany. Nakoľko som bol však zviazaný, musím myslieť v prvom rade logicky. Potrebujem vedieť, čo koluje Rose teraz v krvnom obehu, aby som mohol premyslieť ďalší krok.

„Nič zvláštne. Štipka z toho, štipka z toho. Základ samozrejme je starý dobrý heroín. Osvedčená klasika okorenená o japonské prekvapenie šťastia. Volá sa Nazu. Experimentovali s tým pred pár rokmi. Nazu si vyžaduje presné dávkovanie, nakoľko len malá odchýlka má fatálne nežiaduce následky,” povedala s hranou ľútosťou a mne sa napäl každý sval v tele. Chcelo sa mi z tejto jej pretvárky zvracať.

„Fatálne následky?” spýtal som sa, aj keď som vlastne odpoveď vôbec nechcel počuť. Zrazu, akoby zhodila tú pretvárku a pozrela sa na mňa prázdnymi očami.

„Smrť,” povedala chladne. „Na základe testov sa zistila veľmi nízka odolnosť organizmu voči predávkovaniu. Takže to zakázali. Čo je škoda, je to pekná smrť. Má výnimočné halucinogénne účinky.“

„Tak prečo to nevyskúšaš sama?" vyštekol som, ale význam jej slov do mňa udrel ako baranidlo. Nie, toto nemôže byť pravda. Mykol som sebou prudko, ale bez žiaduceho výsledku.

 „Pekný pokus, ale Nazu je dnes iba pre blondínu," z očí jej sálal chlad a ja som skamenel. „Ani tebe som nedala. Potrebujem ťa pri vedomí.”

Možno sa mi nejakým zázrakom podarí dostať odtiaľto, pripojiť Rose do prototypu kryo stavu, na spomalenie postupu Nazu, kým by som mohol vymyslieť protilátku. Nedokázal som ale logicky myslieť, nie to ešte analyzovať kroky, ktoré by som mal podniknúť. Teraz sa pre mňa všetko zlievalo do jednej tmavej šmuhy. Zničiť a zabiť!

„Koľko si jej toho dala?” zavrčal som potichu a pred očami sa mi zotmelo.

„Dávku dosť veľkú, aby ju paralyzovala, ale nie tak veľkú, aby ju to hneď zabilo. O ňu by som si na tvojom mieste nerobila starosti. Práve teraz možno behá s jednorožcom na lúke, alebo sa necháva desiť svojimi najhoršími nočnými morami. V tom je to čaro Nazu, nikdy nevieš, akú halucináciu ti to privedie.“ Mykla plecom, akoby ju tento náš rozhovor unavoval. Podráždene som sa napäl v očakávaní rozsudku.

Uprela na mňa svoje prázdne oči v očakávaní na môj výbuch emócií. Pootvoril som pery a snažil sa akúkoľvek reakciu, ktorá sa drala na povrch, potlačiť. Nezabije ju to hneď. Možno mám ešte čas. Musím ju zachrániť. Musím sa sakra odtiaľto dostať.

Nancy sa narovnala a otočila mojím smerom. Klopot jej ihličiek o drevenú podlahu sa odrážal celou miestnosťou. Samoľúby úsmev v jej tvári nasvedčoval, že si kontrolu nad situáciou náležite užívala. Až teraz som si všimol, ako bola oblečená... Kurva, odprisahal by som, že si obliekla niečo podobné, ako v ten deň, keď zaútočila na Bellu v jej kancelárií, potom ako bola vyhodená z firmy. Niekto je tu teatrálny.

Všimla si môj pohľad a potešene sa usmiala. Evidentne si to vysvetľovala po svojom. Musela byť viac pomätená ako sa na prvý pohľad zdalo, ak čakala, že by ma v takejto chvíli mohla vzrušovať. Zastala priamo predo mnou a zamyslela sa. Na tvári jej bolo vidieť protichodné emócie, akoby niečo zvažovala. Napadlo ma, že by mohla chcieť provokovať, ale to čo nakoniec povedala, ma šokovalo.

„Nie je to nič osobné. Ak na tým tak uvažujem. So správnym odkazom, ktorý zanechám Isabelle, aj smrť tejto tvojej blonďavej bábiky, ktorá zaujala jej miesto na konferencií, tiež môže splniť požadovaný efekt. Tá mrcha je precitlivela a umorí sa výčitkami. Možno by som to spravila tak, že si ťa nechám a utečieme spolu. Čo ty na to? Stačí, ak by si pekne poprosil,“ povedala sladko a naklonila sa ku mne. Na tvári som cítil jej presladený parfém.

Myslel som si, že jej totálne preskočilo. Bolo to naozaj celé iba o tom, pomstiť sa Belle? To je absúrdne! Toto nemôže myslieť vážne! Navyše sa práve pokúšala na mňa žmurknúť, no v oku mala od tej potlačovanej zlosti tik. Chcelo sa mi hystericky zasmiať. Naozaj to myslela vážne! Svedčil o tom aj slabý náznak zraniteľnosti, ktorý sa jej mihol v očiach. Natiahla svoju ruku k mojej tvári a ja som prudko uhol stranou. 

Mohol by som predstierať záujem, aby som sa dostal z pút a zachránil Rose. Ale nebolo, čo zvažovať. Samozrejme, Shio by sa určite len prizeral naším romantickým prejavom, keď mu Nancy sľúbila vendetu. Pche! Nemusel som ani mu pozrieť do očí, aby som vedel, že by ma živého nenechal prejsť tými dverami. 

„Až peklo zamrzne,” precedil som pomedzi zuby. „To ma radšej zabi hneď, aby som sa nemusel ani o minútu dlhšie pozerať do tvojej pomätenej tváre.“ 

Nečakal som na jej reakciu. Trhol som prudko celým telom a ona šokovane odskočila. Kreslo sa trochu pohlo, ale celým telom mi prešiel kŕč. Povrazy sa mi zaborili hlbšie do kože a ja som cítil, ako mi do dlane stekajú pramienky krvi. Teraz som však nemohol podľahnúť bolesti, ktorá paralyzovala moje telo. 

Bleskovo stiahla ruku späť, akoby sa popálila. Iskra zraniteľnosti zhasla skôr, ako sa stihla pretaviť v nejaké výčitky svedomia. Nancy zovrela ruku v päsť a silno stisla pery tak, že jej až zbeleli.

„Aj na to príde. Nesmieme zabudnúť, prečo sme tu. Nemusíte sa tak náhliť pre smrť, pán Cullen. Alebo môžeme zostať pri oslovení Edward? V podstate sme si to celkom dobre raz užili, len nám nebolo dovolené nadviazať tam, kde sme začali,“ hlas mala jedovatý, ale v jej očiach sa ešte mihla bolesť z odmietnutia. Áno, ohrdnutá ženská je časovaná bomba. Najmä ak nemá žiadnu sebaúctu. 

„Tak to si pamätáš tú paródiu na sex dosť odlišne ako ja,“ odvrkol som a znova sebou mykol, tento krát sa mi podarilo so stoličkou pohnúť natoľko, aby sa nahla o riadny kus dopredu. Trhol som zápästím, ale povrazy sa ani o kúsok neuvoľnili. Nancy opäť uskočila bokom a desom sa jej rozšírili oči. 

„Načo tam stojíš ako kretén? Chyť ho, aby sa nehýbal!“ skríkla rozzúrene na muža opierajúceho sa neurčito o dvere. Prižmúril oči, akoby na chvíľu zvažoval situáciu. V očiach sa mu čosi mihlo, ale nedokázal som to identifikovať.

Nancy si všimla jeho zaváhania rovnako ako ja. Podišla k nemu a silno ho zovrela za pažu. „Vieš, čo je tvoja úloha, a čo je tvoja odmena. Drž ho a rob, čo ti hovorím.“

Celé to bolo absurdné. Šialená ženská, ktorá tu mala dvoch zajatcov a jedného kumpána. Shio však prikývol, a keď pozdvihol svoje oči, videl som mu v nich odhodlanie. Ruka jej klesla z jeho ramena a prižmúrenými očami spokojne sledovala, ako prešiel zozadu ku mne a plecia mi k sebe stiahol tak, že mi zapraskalo v ramene. Jeho ruky boli drapľavé a drastické. Zaťal som zuby, aby som nevykríkol. Kurva! To bola bolesť! Pravé rameno sa mi asi vykĺbilo a ľavému veľa nechýbalo. 

Nancy stála vo dverách a chvíľu na mňa pozerala. Nevedel som, čo má v pláne, ale rozhodne to nebude žiadny distingvovaný štruktúrovaný rozhovor. Chvíľu si ma premeriavala akoby rozmýšľala, koľko znesiem. Pomaly prešla k malému stolíku, kde predtým položila kameru.

Telom mi prešiel záchvat paniky, až mnou opätovne trhlo. Znova som si uvedomil silu hrozby, ktorej som čelil. Nepoznal som motív, aký mala Nancy na celé toto šialenstvo. Ale toto nebolo kľúčové. Rozhodujúca bola len Bellina reakcia na to video, keď ho uvidí. A ja som vedel, čo to s ňou spraví. Poznal som ju príliš dobre na to, aby som vedel odhadnúť, že ak by videla to video, tak ju to zničí. Bola citlivá a vnímavá. Obviňovala by sa aj bez tých skurvených klamstiev, ktoré jej Nancy chcela prostredníctvom videa povedať. A hoci som netušil, akej povahy sú Belline city ku mne, po tom všetkom, čo sa stalo, vedel som niekde hlboko v mojom vnútri, jej na mne záležalo. Skutočne a bez výhrad. Prečo by inak robila to všetko? Prečo by sa vrátila? 

Nie, nedal som sa oklamať tým vonkajším divadlom, ktoré hrala. Niečo v jej postoji a slovách, mi vravelo, že je tu stále pre mňa.

Nie, nenechám sa len tak ľahko presvedčiť o opaku. A rozhodne nie som len namyslený bastard. Bolo to viac a ja som to vedel.

Potreboval som sa odtiaľto dostať, aby som Rose mohol zohnať protilátku, a aby som mohol nájsť Bellu. Prinútiť ju povedať, čo ku mne skutočne cíti. Bez pretvárky a bez príkras. Všetko znesiem, len nie ďalšie klamstvo a neistotu.

Na chvíľu Nancy odvrátila odo mňa pohľad a do ruky chytila prenosnú kameru. Prevrátila ju v ruke, akoby to bol granát. A mala pravdu. Ak to zapne, zničí všetko. 

Snažil som sa ignorovať prudkú bolesť v ramene a znova som sebou prudko smykol. Vedel som však, že Shio ma len tak nepustí. Zovretie okolo mojich paží zosilnelo, ako ich prudšie prirazil k sebe. Druhé rameno zaprotestovalo a ja som cítil, ako málo chýba, aby sa aj ono vykĺbilo. Kurva! To bola bolesť! Pevne som zovrel pery, až som zacítil kovovú pachuť krvi, ako som si napätím rozhrýzol spodnú peru.

Nancy zapla prístroj, rozsvietilo sa červené svetielko a otočila sa k nám. Už sa neusmievala. Z očí jej išiel iba chlad. Pohla hlavou v posuvnom geste, Shio sa postavil bližšie ku mne a jeho silné zovretie mi neposkytovalo žiadny priestor. Jeho tvár zostávala v tieni. Dokonalá kompozícia pre podobné scény. 

Bez ohľadu na to, aká bola silná jeho motivácia pomstiť sa mi a pomáhať Nancy, ja som mal ale väčšiu motiváciu nenechať, aby to zašlo tak ďaleko. Láska a oddanosť je predsa silnejšia ako nenávisť, nie? Načo by boli potom všetky tie keci a šťastné konce v každej rozprávke? Aby nás oklamali? Inak by zo Snehulienky bola šlapka a z Popolušky bezdomovkyňa. Sakra! Nemal som chuť to zisťovať a vlastne mi to bolo jedno. Mal som pred sebou jasný cieľ.

„Tak na to zabudni!“ šepol som odhodlane sám pre seba. Všetku silu som sústredil do nôh, prehupol sa stoličkou na kraj a potom prudko späť. Nohami stoličky som sa zabodol Shiovi priamo do chodidla. Bolesťou skríkol!

„Skurvysyn!“ Prudko ma pustil a zaklial. 

Stolička dopadla späť a závratovala. Zovretie povrazov sa trochu povolilo a ja som opäť prudko mykol zápästím v snahe povoliť svoje putá ešte viac. No skôr ako sa mi to podarilo, z pravej strany mi pristál na brade pravý hák. Stolička sa naklonila na stranu a ja som myslel, že padnem na stranu rovno na hubu, no Shio si ma pritiahol za operadlo späť. Dal sa do kopy skôr ako som dúfal. Cítil som ako tvrdo dopadla jeho päsť znovu na moju sánku. Zubami som si zahryzol do jazyku a do úst sa mi dostala čerstvá krv. Kovová pachuť ma štípala v ústach a hlava mi padla na stranu. Zavrel som oči a chcel nabrať silu. Dobre, koledoval som si o to. Vypľul som krv z úst a pri tom pohybe ma rozbolela sánka. Mal som však pocit, že tých zlomenín utŕžim dnes ešte viacej.  

Pristúpil predo mňa a zdvihol ma k sebe tak, že sa moje nohy odlepili od zeme, chrbát sa prehol do oblúku, až mi ním bolestivo zašklbalo. Prudko pohol hlavou dopredu a čelom mi to napálil do temena. Kurva! Ten mal ale poriadne tvrdú palicu. Hlavu mi vyvrátilo do záklonu ešte viac a mal som pocit, akoby sa mi v ušiach rozozneli zvony môjho vlastného umieračika. Chystal sa na ďalší úder, ale zastavil ho mrazivý hlas.

„Je síce skvelé sa na vás pozerať, ale to by stačilo. Zapneme kameru a potom sa môžete hrať ďalej. Tá malá suka si to zaslúži vychutnať od začiatku,“ hlas jej bol pretkaný neskrývanou nenávisťou a nevôľou.

Hlava mi hučala, ale odmietal som sa vzdať. Shio ma prudko pustil a ja som zaťal zuby, aby som nezaskučal od bolesti, ako každý sval v mojom tele zaprotestoval.

„Nikdy sa k nej nedostaneš,“ povedal som odhodlane.

„To ani nie je mojím úmyslom,“ odpovedala chladne a mykla hlavou posunkom tomu magorovi. Nachvíľu zaváhal, ale potom ustúpil odo mňa a prešiel do rohu miestnosti. Chytil Rose do náručia a vyniesol ju von z miestnosti. 

“Kam s ňou ide?” precedil som medzi zuby, ale Nancy si ma nevšímala. Hrala sa s nadstavením kamery. 

“Kam ju odniesol?” zavrčal som nenávistne a znovu sebou trhol. Musel som Rose odtiaľto dostať preč, kým jej telo sa úplne pod vplyvom tej látky nevzdá.

Zdvihla pohľad a len sa pousmiala môjmu zúfalstvu. 

“Iba by ťa rozptyľovala. A toto je tvoje veľké antré a treba spraviť správny dojem. Musíš sa sústrediť. Šípková Ruženka bude vo vedľajšej miestnosti.” Opäť sa sklonila ku kamere a ďalej mi nevenovala pozornosť. Neviem o čo sa pokúšala, ale zjavne sa jej to nedarilo, lebo krčila čelo a mračila sa na ten malý displej ako posadnutá. Všimol som si, že červené svetlo už nebliká. Nebodaj sa jej vybila batéria? Mohol by som mať také šťastie? 

Po chvíli sa Shio vrátil späť. Prešiel k opačnému rohu miestnosti, kde sa po niečo zohol, ale nedovidel som naňho. Nemal som veľa času, tak som len skusmo potiahol zápästia od seba. Povraz sa prudkým trhnutím toho kreténa povolil ešte viac. Držal, ale nie až tak silno. To bola moja šanca!

Takže rýchla rekapitulácia môjho diabolského, absolútne nepremysleného únikového plánu?

Po prvé. Dostať zo seba tie povrazy a pritom ešte stále dýchať.

Po druhé. Vyslobodiť Rose.

Po tretie. Dostať sa z tejto chátry preč, a nie nohami napred.

Po štvrté. Utiecť do civilizácie a privolať pomoc. 

Výborne! Jednoduché. Že ma to skôr nenapadlo! Bol tu len taký malý háčik. Ako docielim, aby sa pozornosť tých dvoch zamerala niekam inam, kým ja sa s Rose budeme vykrádať preč.

Shio sa otočil a v očiach som mu nevidel nič, ani len zlomyseľný úsmev. Ovládal sa tak, že ma desil. V ruke zvieral nejaké vedro a skôr ako som stihol zavrieť oči, ľadová voda na mňa dopadla a vyhnala akékoľvek súvislé myšlienky z hlavy. Prebehla mnou okamžite zimnica. Každý nerv v mojom tele pod návalom adrenalínu ožil a oči som mal divoko otvorené. Vlasy sa mi prilepili na čelo a celým telom mi sa mi chcelo triaškou.

„Nič lepšie tam nemáš?“ Vypľul som vodu z úst a rýchlo zažmurkal. Po rukách mi prebehli zimomriavky. Cítil som, ako mi košeľa nasala chladnú vodu a pri dotyku s pokožkou sa mi zježili chlpy na ruke. 

Muselo mi preskočiť. Ale chcel som ho ešte viac vyprovokovať, viac rozhýbať ten povraz. Dúfal som len, že ma nezriadi tak, že keď sa mi konečne podarí uvoľniť si ruky, padnem a znova sa nepostavím. Zohol sa pre elektrické svorky uložené na stole a ja som si v hlave premietol rýchlu prednášku o bezpečnosti pri zasiahnutí elektrickým prúdom. Skvelé, vždy som chcel byť super vodič, teraz to len správne uzemniť.

S čím som ale nepočítal, bola ona. V tom návale adrenalínu som si ju prestal všímať.  Zlostne vykríkla a kameru hodila na stôl. Nikdy nebola technický typ. Chcel som prehodiť niečo o tom, či jej to nejde pripojiť na wifi, a že jej chýba asi heslo na prihlásenie do siete, ale keď som zbadal zbraň v jej rukách, už bolo neskoro.

Vystrelila bez výstrahy a varovania. 

Najskôr svetlo a potom výstrel. Rozdiel bol absolútne nepostrehnuteľný na tú vzdialenosť. Rameno mi zovrelo silným kŕčom, ako sa projektil prehnal mojím telom. Pre Krista, prosím, nech je to čistý priestrel!

Zaťal som zuby a pozrel sa na ľavé rameno ako z neho rýchlo krv presakovala do mokrého trička. Štípalo to ako sviňa a ja som tej suke odmietol spraviť radosť a vykríknuť bolesťou. Zrazu som ale videl všetkých svätých a počul spievať anjelské chóry. 

Neviem koľko toho ešte znesiem. Pomyslel som na Bellu. Na jej úsmev a vedel som, že rozhodne sa nemôžem vzdať.

Nancy bola mizerný strelec. Aspoň v to som dúfal. Bolesť to ale vôbec nezmenšilo. Prinútil som sa zdvihnúť hlavu a pozrieť jej do očí, v ktorých bola nenávisť a túžba po pomste. 

Chcú sa hrať? Tak len do toho. Nie, ja sa nevzdám. 

To ako Edward Cullen nemám v povahe.

„Vedľa,“ precedil som cez zuby a znovu som videl ten záblesk svetla a telom mi trhlo dozadu.


Toto je moja najdlhšia kapitola! Ak ste to zvládli až sem, máte za sebou viac ako 9400 slov! Dúfam, že sa vám kapitola páčila a nájdete si čas na komentár. Po tomto výtvore vaše komentáre potrebujem.  :) 


« Předchozí díl


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Asistentka II - 25. kapitola:

8. caroline
20.06.2014 [16:29]

Úžasný, vyborne napsaný ,už se těším na dalsi Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

7. Iva
20.06.2014 [15:29]

Emoticon Dokonalosť Emoticon úžasná kapitola ktorá mnoho vysvetlila a mnoho zauzlila Emoticon tie opisy pocitov Belly a aj Edwarda,tá akčnosť v edwardovej časti,a ten koniec ... Emoticon Dostala si ma,Maryangel.Ohromne sa teším na ďalšiu časť Emoticon

6. evelsten
19.06.2014 [22:53]

MaryAngel: Na úvod niečo z tvorby, ktorú zaručene spoznáš : Si výnimočný človek. ktorý zasiahol do môjho života nečakane, no nezameniteľným spôsobom, akoby ťa ku mne poslali hviezdy. Pravdepodobne ťa nikdy nestretnem, aby som ti poďakovala. Ale budem nosiť tento dar, tvoj dar v podobe tejto exelentnej poviedky, ako pripomienku, že mi pomohol nájsť samu seba. Prepáč, že som si prepožičala tvoje slová, ale toto bolo fakt napísané a stvorené priamo pre teba... Emoticon
Táto kapitolka bola fakt úžastná, najprv v podobe Belly, ktorá poukázala nato, aké silné puto je medzi ňou a Emmetom.A taktiež ako si uvedomila, že od lásky a HLAVNE od EDWARDA CULLENA, sa nikdy, ale podotýkam nikdy neodchádza Emoticon
A druhá polovica, ktorá patrila Edwardovi, bola tak napínavá Emoticon Musím sa priznať, že nikdy som nebola fanúšikom Rose, ale neprajem jej takúto bolesť prežívať.A Edward? Och, ten prežíva toho toľko, ale pritom nestráca ten svoj povestný šarm, duchaplnosť a iróniu. Je úžastný a som veľmi rada, že si priznal, že to jeho donchuanovské divadielko dosť prehnal a nakoniec bolo fakt zbytočné Emoticon
Veľké ĎAKUJEM patrí za túto extra dlhú dávku tej najkrajšej lásky, napätia a hlavne talentu, ktorý je neopísateľný. Nádherná kapitolka a teším sa, bože vôbec sa neteším na tú poslednú. Prečo nám to robíš MaryAngel, človek pri tebe nevie čo má citiť Emoticon Emoticon

5. Dommy1
19.06.2014 [20:41]

Bože ten konec Emoticon kapitola úplne úžasná Emoticon Emoticon Emoticon Hlavne rýchlo ďalšiu Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

4. Seb
19.06.2014 [20:06]

Tak to byl adrenalin. Edward je velký bojovník, ale to provokování mi nepřijde moc rozumné. Vypadá to, že dva výstřely bez následků nepřežije. Bude ho muset Bella proměnit? A jsem strašně zvědavá, co vymyslel Tony. Jsem ráda, že jeho postava aspoň takhle zasáhla do děje.
Chtěla bych napsat díky Bože, že Bella se konečně rozhodla vrátit, ale musím napsat díky Emmette. Ten jejich rozhovor byl dokonalý.
No a hlavně velké děkuji Tobě za tak úžasnou kapitolu. Moc.
Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

3. Katka
19.06.2014 [18:17]

Co ten konec? Emoticon Emoticon Toto nám nemůžeš přece dělat. Emoticon Že sem si nepočkala, až bude Asistentka ukončená a nepřečetla si to až pak. Emoticon Ale... jsem ráda, že jsem neodolala a přečetla si to, protože jsem měla už fakt absťák. Emoticon Emoticon Těším se na další kapitolu a doufám, že dopadne dobře a záchrana příjde včas. Emoticon

19.06.2014 [18:00]

DopeStarsOjojoooj, konečne je to tu!! Emoticon Ďalšia kapitola, na ktorú som už nedočkavo čakala!! Emoticon Emoticon Si super!!!
A ten dej, no proste niečo úžasné!! Emoticon Emoticon Emmett sa mi riadne páči!! Aspoň niekto z nich tam má rozum a konečne ho nalial aj Belle!! Tá mi už začínala s jej sebaľútosťou liezť na nervy! A chudák Rose, hádam bude v poriadku! Emoticon A Edward je proste Edward, hlavne, že nepodlieha tiež zúfalstvu a to ako provokuje tú šialenú semetriku sa mi páči! Ale len aby na to nedoplatil Emoticon

Absolútne úžasná kapitola a už sa nesmierne a nedočkavo teším na ďalšiu!!! si proste jednička!! Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

1. Blacky
19.06.2014 [17:49]

ojoj, tak konečne, ja ťa milujem ! aj ked ten koniec! ach, teraz zasa mesiac? no ale dobre,m aj to zvládnem počkám si, na odbré sa oplatí čakať. A táto kapitola bola genialny, iba dokaz tvojej geniality, nie nepreháňam skutočne je to tak.
Chcem už aby boli spolu aby belly prišla a zachránila ho, alebo Alic, alebo obe naraz... Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!