Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Soutěžní povídky » Zázraky se dějí od Forevergirl

24.12.2011 (15:00) • souteznipovidky • FanFiction jednodílné » Soutěžní povídky • komentováno 8× • zobrazeno 1498×

Edit: Článek je ponechán v původní podobě.

Bol to už rok, neuveriteľne dlhý rok bez neho. Každý jeden deň som čakala na jeho návrat,
vystávala som pri okne s jeho fotkou v rámiku pritisnutou na prsiach. Každý deň som plakala v
posteli, bezducho som hľadela na prázdne miesto vedľa seba, ktoré som narovnala za ten rok snáď
tisíckrát. Každý deň som si zo skrine zobrala jeho košeľu, aby som si ju mohla obliecť a cítiť ho na
sebe. Moje telo ostalo osamotené, pery čakali na jeho bozky, tvár na jeho nežné dotyky...

Zobrala mi ho garda upírov, ktorá ho povolala na ťažké boje na juh. Sľúbil mi, že sa vráti, aby
strávil so mnou budúcnosť, ale nevracal sa. Boli jeho sľuby len holými vetami bez významu? Nie,
nemohla som tomu veriť. On by mi nikdy neklamal. Bol môj celý život a ja jeho existencia. Náš
osud bol v rukách Volturiovských vodcov už od začiatku. Vedeli o mne ako o slabom človiečku,
ktorý chcel byť len s ním – s jedným z najsilnejších upírov na svete. Vždy som bola preňho jediná,
miloval ma, preto išiel do bojov, inak by ma zabili, ale to by on nikdy nedopustil.

Stále sa nevrátil, ani len nevedel o našom zázraku. Nevedel, že mi po jeho odchode ostalo niečo z
neho. Niekto, koho som dokázala milovať rovnako ako jeho. Malý zázrak, ktorý sa nám narodil na
štedrý večer.

xxx

Ani som nedokázala myslieť na to, koľko rokov bol už preč. No nádej vo mne nezmizla, to ona
mi ju dávala každým dňom. Dúfala som, že Edward niekde je, že má nejaký dôvod, aby neprišiel
naspäť. Nedokázala som si priznať, že by sa mu niečo stalo. Nie, tomu neverím a nikdy nebudem, aj
keby som si mala počkať do konca života.

Naša dcérka je nesmrteľná, možno niekedy uvidí svojho ocka, ale to ja nie som...

„Mami!“ skríkla Nessie do domu pisklavým hláskom. „Myslím, že sú tie medovníčky už hotové!“

Zliezla som z malého rebríku, z ktorého som zdobila náš obrovský stromček a išla za svojou
dcérkou. S týmto mi vždy pomáhal Edward. Pamätám si, ako ma držal za pás, akoby som nevážila
nič a ja som zdobila stromček spolu s ním. Vždy som mu dávala ochutnávať vianočné zákusky, aj
keď som vedela, že jedlo nenávidí, ale urobil pre mňa čokoľvek. Krv som, bohužial, preňho nemala.
Nad tými spomienkami som sa musela aspoň trochu pousmiať.

„Hlavne nič nechytaj, ja to vytiahnem,“ upozornila som ju, keď som videla, ako stojí netrpezlivo pri
rúre a s rožiarenými očkami hľadela na medovníčky, ktorých vôňa sa vznášala celým domčekom.
Mala ešte len päť rokov, ale múdrejšie dieťatko na svete nebolo. Nikdy sa nepýtala na svojho ocka,
lebo vždy videla, že som ostala smutná. Tak veľmi mi to zľahčovala, ale veľakrát som videla, ako
drží v ruke album s fotkami, kde som bola s Edwardom. Vždy sa tak krásne usmievala pri pozeraní
na tie fotky.

Z linky som zobrala rukavicu a otvorila rúru. Ihneď nás oviala sladká vôňa medovníčkov, Nessie
začala skákať na mieste a mlsne pozerala na plech.

„Nessie, až zajtra. Tých pár hodín počkáš,“ pripomenula som jej, aby sa mi hneď nevrhla na
ten plech a nič by neostalo. „Teraz ich odložíme, aby vychladli a potom ich dáme do krabice k
ostatným, dobre?“

„Mami, mami, však ti môžem potom pomôcť?“

„Samozrejme, miláčik. Teraz už pôjdeš do sprchy a spinkať, zajtra vytiahneme všetky ozdoby a
rozvešiame ich po dome, dobre?“

Roztomilo vystrčila bradu a s vážnym výrazom prikývla. V tejto chvíli sa tak veľmi podobala na
Edwarda. Zatočila sa mi hlava, tak som si radšej rýchlo sadla.

„Mami?“ spýtala sa trochu vystrašene a pricupitala rýchlo ku mne. „Čo ti je? Si v poriadku?“

„Som v poriadku, zlatíčko, len sa mi zatočila hlava.“

„Spomenula si si na toho pána s bronzovými vlasmi, však? Na môjho ocka, že? Vždy si takáto
smutná, keď vidíš jeho fotku alebo ho spomeniem. Prepáč, mami, nechcela som, aby si...

Ach, tak veľmi dobre ma poznala. „Nie, Nessie, nemôžeš za to. Veľmi som ľúbila tvojho ocka,
doteraz ho ľúbim a chýba mi.“

Natiahla ku mne svoju ručičku a pohladila ma prstíkmi po tvári. „Vráti sa, mami. Viem to, chcem
ho veľmi spoznať. Viem, že ho budem ľúbiť rovnako ako ty.“

Nežne som sa usmiala, no jej slová mi vtlačili slzy do očí. Je tak múdra a hlavne všímavá. Presne
ako Edward. Je jeho úplným obrazom, aspoň takto viem, že je stále pri mne.

„Tak poď, ideme sa okúpať.“ Rozžiarila sa a rozbehla sa hore schodmi do kúpeľne. Tam som ju
rýchlo okúpala a pripravila na spanie. Potrebovala som jej ešte zabaliť darčeky. Našťastie, sme mali
dosť peňazí, Edward mi nechal všetky svoje úspory, ktoré by vystačili aj na niekoľko storočí a ja
som mohla Nessie kúpiť, čo chcela. Možno som ju trochu rozmaznala, ale neprekáža mi to. Je to
moja dcérka a ja pre ňu urobím všetko... presne, ako by to urobil Edward.

Už bolo jedenásť hodín a ja som stále nedokázala zaspať. Darčeky už boli zabalené, všetko bolo
upečené. Každý rok som sa snažila Nessie urobiť tie najkrajšie Vianoce, ale vždy mi tak veľmi
pripomínali jeho. Už o hodinu je Štedrý deň a takisto Nessiine narodeniny. Pritiahla som si kolená
ešte bližšie pod bradu a nemo sledovala našu svadobnú fotku. Vianoce sú vraj časom zázrakov,
Nessie je môj zázrak, ale kde je môj Edward?

xxx

„Mami! Mami! Vstávaj, už sú Vianoce!“ pišťala mi pri uchu Nessie. Otočila som sa na druhú stranu
nepohodlnej sedačky a unavene otvorila oči. Nessie bola stále v pyžame a v ruke držala malého
medvedíka, s ktorým spinkáva.

„Všetko najlepšie, miláčik.“ Pobozkala som ju na líce, keď sa mi vrhla do náručia. Smiala sa ako to
najšťastnejšie dieťatko na svete.

„Mami, vieš, čo si myslím?“ začala s vážnym výrazom.

„Čo, anjelik?“

„Pamätáš si, ako si vždy hovorila, že sú Vianoce časom zázrakov? Podľa mňa dnes stane nejaký
zázrak,“ vysvetľovala mi roztomilým hláskom ako dospelá žena. „Dokonca mi ráno volala teta
Alice, keď mi gratulovala a povedala, že dnes sa stane zázrak.“

Zmätene som na ňu hľadela. „Kedy volala Alice?“

„Ráno, keď si ty ešte spinkala, tak som to zobrala.“

„Miláčik, hovorila som ti, aby si nikdy nebrala telefón, si na to ešte maličká,“ pokarhala som ju
nežne.

„Ja viem, mami. Prepáč, ale zvládla som to ako veľké dievča, však?“

Musela som sa zasmiať nad jej výrazom. Keby len videl Edward, akú má múdru dcérku, je celá ako
on.

„Poď, pôjdeme všetko nachystať na večer, urobíme si tie najkrajšie Vianoce na svete.“

xxx

Malá Nessie sledovala svoju mamku, ako chystá na stôl taniere, celý dom bol už ozdobený,
kuchyňou sa niesla vôňa medovníčkov a teraz ju prebila vôňa rýb. Nessie mala na sebe roztomilé
šaty, ktoré dostala od Alice.

Vtom niekto zaklopal na dvere. „Idem otvoriť!“ skríkla Nessie. „To bude teta Alice.“

„Dobre, ale najskôr sa spýtaj.“

„Jasné, mami.“ Rozbehla sa z kuchyne na chodbu a bez opýtania otvorila dvere. Stál tam vysoký
muž v čiernom obleku a na hlave mal mikulášsku čapisu. Nessie pokrčila nosík a zamračene naňho
pozerala. Bol veľmi pekný, na prvý pohľad jej niekoho pripomínal, ale nevedela si spomenúť. Ten
pán sa na ňu zmätene pozrel.

„Ako sa voláš, maličká?“ spýtal sa jej nežne.

„Ja som Nessie Cullenová, a ty si kto?“

„Edward. Je doma tvoja mamička?“

Nessie prižmúrila oči. „Áno, je. Čo od nej chceš?! Je to moja mamička! Nikomu ju nedám!“

Edward sa hrdelne rozosmial. „A máš doma aj ocka?“

„Nie, nepoznám svojho ocka, aj keď ty sa naňho trochu podobáš. Ale radšej ho nebudeme spomínať
pred mamkou, dobre? Ona je vždy veľmi smutná, keď o ňom hovorím alebo sa naňho pýtam.
Odišiel, keď som ešte nebola na svete a nevrátil sa. Mamka naňho čaká každý deň, vždy stojí pri
okne a plače, ale ja jej nehovorím, že ju vidím. Nepáči sa mi, keď plače,“ rozrozprávala sa Nessie.
Až potom si uvedomila, čo všetko prezradila úplne neznámenu mužovi. Rukou si prikryla ústa a
vystrašene naňho pozrela.

„Mamka mi dá po zadočku, keď zistí, že som to niekomu cudziemu povedala,“ šepla Nessie a
zamračila sa. Ten pán na ňu pozeral veľmi roztomilo a nežne sa usmieval.

„Nechcel by si byť mojím ockom? Páčiš sa mi,“ vypálila naňho zrazu.

„Čo keby sme sa najprv spýtali tvojej mamky?“ navrhol jej Edward a dal si z hlavy dole mikulášsku
čapicu. Nessie už chcela kričať na svoju mamku, ale keď uvidela bronzové vlasy toho pána,
podrobne si ho prezrela.

„Ty si ten muž z fotiek! Ty si mamkin manžel, však?! Páni... to ty si môj ocko!“ vypálila naňho
znovu. Edward otvoril s úžasom ústa, no vtedy sa ozvali tiché kroky. Obaja sa naraz pozreli na
prichádzajúcu Bellu.

Edward sa postavil a nemo pozeral do očí svojej manželky, ktorú nevidel neuveriteľne dlhých šesť
rokov. Ani boja so zabijáckymi upírmi sa tak nebál ako toho, či ho Bella prijme po toľkých rokov
naspäť. Bola ešte krajšia, ako keď ju videl naposledy, ak to bolo vôbec možné. Čokoládové oči mu
hľadeli priamo do očí, keď jej zrazu stiekla po líci slza.

„Edward?“ šepla, oči mala plné sĺz, takmer naňho nevidela.

„Som späť, láska moja. Máš ma tu a už navždy...“ Edward padol na kolená pred svoju ženu, Bella
mu skočila do náruče a rozvzlykala sa mu do ramena. Konečne! Konečne ju držal vo svojom
náručí, jej vlasy ako vždy voňali jahodovým šampónom. Stala sa z nej dospelá žena, krivky mala
zaoblenejšie, čomu prispelo určite jej tehotenstvo. Neudržal to už v sebe a rozvzlykal sa ako malý
chlapec. Tak veľmi sa tešil na svoju ženu a namiesto toho ho tu čakali dvaja anjeli.

„Héj, aj ja sa chcem objímať!“ skríkla ich dcérka. Bella sa od Edwarda trochu odtiahla, aby sa
medzi nich zmestila Nessie. Edward pohladil svoju ženu po líci a pobozkal ju nežne na pery.

„Ďakujem. Ďakujem ti, že si na mňa počkala a že si mi dala dcérku. Možno jej už nevynahradím
tých sedem rokov, ale teraz vám dám všetko,“ sľúbil jej a Bella mu nedokázala neveriť. Edward jej
nikdy neklamal. Sľúbil jej, že sa vráti a vrátil sa.

Vianoce sú naozaj časom zázrakov, už v to nikdy neprestane veriť...

Forevergirl

Autor: souteznipovidky, v rubrice: FanFiction jednodílné » Soutěžní povídky

Sdílet

Diskuse pro článek Zázraky se dějí od Forevergirl: