Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Soutěžní povídky » Tri oriešky pre Bellu - Kixy25

20.09.2010 (21:00) • souteznipovidky • FanFiction jednodílné » Soutěžní povídky • komentováno 0× • zobrazeno 1341×

Kixy25

Tri oriešky pre Bellu

„Veď vieš, že už nechcem, aby si ma premenil,“ šepla som Edwardovi do ucha a lenivo sa mu rozvalila v náručí. Pritiahol si ma bližšie ku sebe a nežne ma pobozkal do vlasov.

„Som rád, že si sa tak rozhodla. Tvoja duša ti bude vďačná,“ zasmial sa jemne a začal mi prstom krúžiť po dlani.

Vonku bolo neprimerane dusné počasie, teplomer v tieni ukazoval okolo tridsaťšesť stupňov Celzia a oblaky zahaľujúce oblohu to iba znásobovali. No mne bolo v Edwardovom chladnom náručí úžasne. Užívala som si túto chvíľu až dovtedy, kým mi na nočnom stolíku nezačal vibrovať mobil. Neochotne som sa po neho jednou rukou natiahla a pozrela na displej.

„Áno, mami?“ zodvihla som ho a vnímala som ju tak na pol ucha.

„Ahoj, zlatko, ako sa máš? Ja som momentálne v Port Angeles a tak som si myslela, že by sme sa tam mohli stretnúť, nemyslíš? Dlho sme sa nevideli...“

Zodvihla som sa na jeden lakeť a pozrela sa Edwardovi do očí. Nechcelo sa mi od neho veľmi odchádzať a v tomto teple už vôbec nie. Vedela som, že všetko počul. Iba mi kývol hlavou, že mu nevadí, ak odídem a usmial sa. Ľahko sa mi dotkol čela a odhrnul mi z neho prameň vlasov za ucho.

„Dobre, kde sa stretneme?“ opýtala som sa po pár sekundách rozmýšľania.

„O pol hodinu pri reštaurácii, dobre?“

„Budem tam,“ povedala som a potom sme sa rozlúčili. Odložila som mobil na stolík a pomaly sa vyškriabala z postele. Zamierila som ku skrini a otvorila som ju.

„Chceš ísť so mnou?“ otočila som sa s otázkou na Edwarda, ktorý ma sledoval z postele a zatiaľ som si na oblečenie vytiahla ľahké letné šaty. Aj v tých mi určite bude teplo, ale sú aspoň vzdušné. „Stavím sa, že Renée by to nevadilo.“

„Nie, ale ďakujem. A okrem toho, každú chvíľu môže spomedzi oblakov vyjsť slnko,“ odpovedal mi s povzdychom a posadil sa. Zlatohnedé oči sa mu leskli a vlasy mu neposlušne stáli na všetky strany. Prešla som ku nemu a jednou rukou mu ich uhladila, potom ho nežne pobozkala a vzala si do náručia veci, s ktorými som vošla do kúpeľne. Narýchlo som sa prezliekla a prečesala si dlhé hnedé vlasy.

Keď som nasadla do auta po tom, čo som Charliemu oznámila, že sa mám stretnúť s Renée, som zakývala Edwardovi a pomaly vycúvala spred domu. Rýchlo som stiahla okná, lebo v aute bolo ešte horúcejšie ako vonku. Vyrazila som smerom do Port Angeles.

Po príchode k reštaurácii som sa privítala s Renée, objali sme sa a vošli dnu. Vďakabohu za klimatizáciu, vnútri bolo celkom príjemne. Objednali sme si jedlo a začali sa rozprávať.

Večer už ale Renée musela odísť, tak sme sa rozlúčili a ja som nasadla do auta. Našťastie som ho zaparkovala v tieni, takže v ňom nebolo tak teplo. Vyšla som na hlavnú cestu a pustila sa po nej smerom do Forksu. Cesta ubiehala pohodlne, no po chvíli som musela spomaliť, lebo sa predo mnou začala vytvárať kolóna. Keď som úplne uviazla, tak som si všimla, že neďaleko odo mňa je zjazd z hlavnej cesty, ktorý ale tiež viedol do Forksu, tak som opatrne vyšla do odstavného pruhu a prešla tých pár metrov. Zišla som na užšiu asfaltovú cestu, ktorá bola relatívne prázdna a pridala som plyn.

Viezla som sa a Edwardova predpoveď sa splnila - v Port Angeles slnko svietilo aj predtým, no toto počasie sa prenášalo už aj ku Forksu, bola som pár kilometrov odtiaľ a stále nado mnou ešte svietilo slnko.

Na ceste predo mnou vytváralo zrkadlový efekt a vzduch sa chvel ako na púšti, takže viditeľnosť sa zhoršila.

A to sa mi stalo osudným.

Nevšimla som si auto pred sebou, ako sa ku mne približovalo v zlom jazdnom pruhu, no keď som ho konečne zbadala, tak už bolo neskoro. Rýchlo som dupla na brzdy a stočila volantom do boku, no to nebolo práve najšťastnejšie riešenie, lebo som vyletela z cesty rovno medzi stromy naokolo. Pocítila som tupý náraz, predné sklo sa rozbilo na tisíc kúskov a ja som v snahe ochrániť sa vystrela pred seba ruky. Zasiahla ma bolesť v oblasti brucha a hlavy. Zacítila som krv a z toho pachu mi prišlo ešte horšie, ako mi bolo. Zakrútila sa mi hlava a upadla som do bezvedomia.

______________________________________________________________________

Mladé dievča s hnedými vlasmi a hnedými očami sa v starom aute ponáhľalo domov. Slnko jasne svietilo a odrážalo sa od asfaltovej cesty rovno do jej očí. Oproti nej sa v zlom pruhu náhlilo veľké strieborné auto, ktorého vodič si ju nevšimol a ani to, že je v ľavom pruhu. Až keď bol nebezpečne blízko, tak si uvedomil svoju chybu, chcel sa okamžite uhnúť, no skôr, ako to stihol, tak videl, že oproti idúce auto začalo brzdiť, stočilo sa doprava a letelo medzi stromy. Zľakol sa, nechcel mať problémy a tak ani nezastavil, aby jej pomohol. Iba zrýchlil a rýchlo sa pozrel do spätného zrkadla aby zistil, či je niekto za ním. Potešil sa, keď tam nikoho neuvidel.

Zranené dievča zatiaľ v aute upadlo do bezvedomia.

„Edward!“ vykríkla som vystrašene a vyskočila z gauča.

„Alice? Čo sa deje?“ stál už pri mne. Skôr, ako som stihla odpovedať, tak už mi z myšlienok vyčítal čo chcel. Na tvári sa mu zjavil zdesený výraz a s výkrikom: „Bella, nie!“ zmizol vonku a rozbehol sa preč.

______________________________________________________________________

Pomaly som otvorila oči do ostrého svetla a pocítila som silnú bolesť. Chcela som zodvihnúť hlavu, no zatočila sa mi a ja som padla naspäť na vankúše.

„Bella!“ vykríkol vedľa mňa nejaký hlas a ja som v ňom spoznala Edwarda. Prižmúrenými očami som na neho pozrela a uvidela jeho vydesený výraz, na ktorom sa hneď objavila úľava. Sadol si na kraj mojej postele a opatrne ma chytil za ruku.

„Kde to som?“ dostala som zo seba a stisla mu dlaň. Jemne ma pohladil po líci a odpovedal mi.

„Bella, mala si autonehodu, teraz si v nemocnici.“ Snažila som sa na to spomenúť, no nešlo mi to. Pamätala som si iba to, ako som išla domov a slnko sa mi odrážalo od cesty do očí a potom nič, iba to, ako som sa prebrala tu.

„Ako to?“

„Alice mala víziu a povedala mi, že si sa skoro zrazila s niekým, kto bol v zlom pruhu. Stočila si to rovno do stromu. A ten vodič ušiel. Chvalabohu, že chvíľu na to išiel okolo niekto iný a zavolal záchranku.“

„Pán Cullen?“ ozvalo sa náhle z druhej strany. Pozrela som tam a uvidela lekárku v bielom plášti, ktorá v ruke držala nejaké papiere. Edward vstal a vyšiel za ňou na chodbu. Zatvorila som oči a oddychovala, no po chvíli sa z chodby ozval jeho nahnevaný hlas.

„Nie, to nie je možné! Musíte predsa niečo spraviť!“ kričal. Nadvihla som sa na lakťoch, no premohla ma bolesť a padla som späť. Počkala som, kým znova vošiel do izby a tvár mal skrútenú od nešťastia. Z úst sa mu vydral vzlyk a rýchlo prešiel ku mojej posteli, kde ma znovu chytil za ruku. Takéhoto nešťastného som ho ešte nikdy nevidela.

„Čo sa stalo, Edward?“ spýtala som sa ho a hladila ho po dlani, aby som ho upokojila. Zodvihol pohľad a pozrel na mňa. Zarazila som sa, jeho oči boli také plné bolesti, až ma pichlo pri srdci. Otvoril ústa a chcel mi niečo povedať, hľadal správne slová, no nakoniec ostal ticho. Zrazu mi to došlo, čo sa stalo, prečo kričal na tú lekárku.

„Ja-, ja zomriem, však?“ pozrela som na neho vystrašeným pohľadom. Keď  sa v jeho očiach mihla ešte väčšia bolesť a nič nepovedal, vedela som, že mám pravdu. Odtrhla som od neho oči a pozrela som von oknom. Slnko svietilo, no okno tienil vysoký listnatý strom, ktorý sa v jemnom vánku lenivo kýval.

No ja som stále vedela, že hoci mi išlo o život, nechcela som, aby ma Edward premenil. Nechcela som byť upírkou, ktorá by najprv chcela vyvraždiť pol dediny a potom, ak by ma Volturiovci kvôli tomu nezlikvidovali by som ostala navždy takou, ako som teraz. To, čo mi povedala Rosalie zmenilo môj názor. Povedala, že jej chýbajú možnosti, že teraz je všetko stále rovnaké, strnulé. A nechcela som, aby sa to stalo aj mne, keď mám na výber. Edwarda to potešilo, keďže mi nechcel „vziať dušu“ a odhováral ma od toho.

„Ja neviem-, neviem, ako ti pomôcť. Ja nechcem, aby si zomrela! Ja to nedovolím,“ prehovoril roztraseným hlasom a tým ma vrátil do prítomnosti.

„Edward, počúvaj ma,“ donútila som sa povedať čo najpevnejším hlasom. „Tiež ťa nechcem stratiť. Ale svoje rozhodnutie som nezmenila... Čo sa má stať sa stane.“ Na konci sa mi hlas zlomil, no snažila som sa vyzerať čo najvyrovnanejšie.

Edward vstal a prešiel ku oknu. Otvoril ho a natiahol sa ku tomu stromu. Odtrhol z neho halúzku, chytil ju do dlane a otočil sa späť ku mne. Spravil ku mne dva kroky a vložil mi ju do dlane. Prekvapene som na neho pozrela a potom som pohľad sklopila ku svojej dlani. Otvorila som ju a na nej ležala halúzka z liesky s troma orieškami. Keď som si spomenula na Popolušku, tak sa mi po tvári roztiahol úsmev, hoci som nevedela, čo tým chcel Edward povedať. Zvedavo som na neho pozrela.

„Môžeš si želať čokoľvek chceš,“ šepol mi a pokúsil sa o úsmev. Znova som pozrela na svoju dlaň.

„Takže mám tri želania a ty mi ich splníš, nech sú akékoľvek?“

Prišiel ku mne bližšie a pobozkal ma. „Želaní máš koľko chceš,“ šepol mi.

Zamyslela som sa.

„Ale ja beriem iba tri. Zvyšné by už neboli také... čarovné.“

Vždy som si myslela, že zomriem ako stará žena obklopená svojou rodinou. Potom, keď som spoznala Edwarda, tak som chcela byť upírkou, aby som s ním mohla byť navždy. Ale keď mi Rose povedala, aké to pre ňu je, byť upírkou, tak som si uvedomila, že má pravdu. Nemohla by som mať deti, nevidela by som sa už so svojou ľudskou rodinou, nemala by som možnosti. Zabíjala by som, aby som prežila. A to by som nestrpela. Ani teraz som svoj názor nezmenila.

Ale teraz, keď som vedela, že zomriem, som nezačala hysterčiť, ako by som to o sebe povedala predtým. Viem, že by sa tým nič nevyriešilo a nechcela som, aby Edward ešte viac trpel. Niežeby som sa s tým vyrovnala hneď teraz, ako mi to povedal, ale povedala som si, že budem trpieť potichu. Vždy mi hovorili, že sa viac starám o iných ako o seba a aj teraz to tak vyzeralo.

„Takže prvé želanie,“ začala som pomaly a rozmýšľala, ako to sformulovať ďalej. „Viem, že si ma nechcel zmeniť, aby si mi nevzal ľudský život. Ale teraz, ak si aj zmenil názor, lebo mi skoro žiadny ľudský život neostáva, tak si želám, aby si ma nemenil. Zmenila som názor, upírsky život nie je nič pre mňa...“ Takto nejako som to myslela.  A myslela som to naozaj vážne.

„Ja-, no dobre. Sľubujem ti to.“ Verila som mu. Nerobil by niečo, čo by som ja nechcela. Usmiala som sa a rozmýšľala ďalej. On sa zatiaľ opatrne presunul a ľahol si vedľa mňa. Oprela som sa mu o hruď tak, aby ma nič nebolelo. On ma zatiaľ bozkával do vlasov a objímal ma. Cítila som jeho skľúčenosť, strach a smútok, ktoré sa snažil skryť.

„Druhé želanie. Buď šťastný. Ak ostaneš nešťastný, ostatní budú zase nešťastní kvôli tebe. Ak sa ostaneš trápiť kvôli mne, tak si zničíš vlastný život. Spomínaj na mňa v dobrom.“ Otočila som hlavu hore ku nemu a pozrela sa mu do zlatých očí.

„Bells, pamätáš si, čo som povedal vtedy, keď sme ťa dostali z toho baletného štúdia?“ spýtal sa ma a ja som sa zamyslela. Pozrela som na svoju jazvu na ruke a spomenula som si. Ale toto mu predsa nedovolím. Nezničí si svoj život iba kvôli mne. To nejde, to nechcem. Presne som vedela, čo myslel.

„O to ide, Edward. Ja som si myslela, že nikdy nebudem šťastná, až kým som nestretla teba. Zmenil si mi celý život. A preto nechcem, aby si si zničil svoj. Mojím tretím želaním je,“ zašepkala som rozhodne a prosebne, „aby si nesplnil to, čo si vtedy povedal. Aby si neopustil tento svet preto, lebo tu už nebudem ja. Aby si žil ďalej. Nemôžeš predsa kvôli mne opustiť svoju rodinu. Pochop ma, prosím. Sľúb mi, že nespravíš nijakú hlúposť.“

Teraz ostal ticho. Vedela som, že rozmýšľa. Chcela som, aby mi to sľúbil. A chcela som, aby svoj sľub aj splnil.

„No tak, Edward!“ prosila som ho. Po líci mi stiekla slza.

„Sľúb mi to!“ žiadala som. Po líci mi stiekla ďalšia slza. Počula som, ako sa zhlboka nadýchol.

„Sľubujem,“ šepol nakoniec a zotrel mi slzy z líc. Obrátila som ku nemu tvár a pobozkala ho.

„Ďakujem ti,“ povedala som mu. Zatvorila som oči a opatrne ho objala tak, aby sa mi nič nestalo. Po chvíli som upadla do bezsenného spánku.

Nechal ju odpočívať. To však netušil, že sa už neprebudí.

______________________________________________________________________

Bronzovo-vlasý mladý muž sedel sklonený nad klavírom a prsty mu rýchlo behali po klávesoch. Skladba, ktorú hral, mu išla z duše, venoval ju jedinému dievčaťu, ktoré kedy miloval. Svoje sľuby, ktoré jej dal aj splnil. Okolo neho plynuli tóny a rozochvievali vzduch naokolo, dotkli sa duše každého, kto ich počul. Na klavíri mal položenú drobnú halúzku s troma orieškami.

______________________________________________________________________

Autor: souteznipovidky, v rubrice: FanFiction jednodílné » Soutěžní povídky

Sdílet

Diskuse pro článek Tri oriešky pre Bellu - Kixy25: