Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Soutěžní povídky » Keď nezvoní budík od beer

02.06.2014 (16:15) • souteznipovidky, beer • FanFiction jednodílné » Soutěžní povídky • komentováno 6× • zobrazeno 2372×

Keď nezvoní budík

„Neznášam svoje zvonenie,“ zamrmlala som sama pre seba, aby som sa v tom ešte viac utvrdila. Natiahla som ruku na šmátrala všade, kam som mala dosah, až mi mobil skočil do ruky. Ani som nepozrela, kto volá a rovno si ho priložila k uchu.

„Prosím?“

„Ahoj, Bella. To som ja Angela. Mohla by si ma, prosím, ospravedlniť u profesorky Loutnovej, na test z histórie? Vieš aká je, keď jej niekto nedá vedie, že na test nepríde...“

„Iste, Ang,“ zachrapčala som.

„Ďakujem, už som si myslela, že ti nestihnem zavolať pred zvonením. Povedz, že som musela ísť k doktorovi. Ahoj a ďakujem.“

Nestihla som ani odzdraviť a zložila. 

„Do prdele!“ zahrešila som, keď som sa pozrela na hodiny. O pár minút začína história, na ktorej píšeme test a ja som sa neučila, lebo som si naivne myslela, že si ráno privstanem.

Z postele som vystrelila rýchlosťou svetla. Do kúpeľne nebol čas ísť. Navliekla som na seba pančušky a sukňu, čo som nechala prevesené na stoličke ešte zo soboty z kina. Natiahla som si prvé čierne tielko a vzala kabátik. Schmatla som tašku a utekala dole, dúfajúc, že v nej mám učebnice na dnes. 

Dosť ma potešilo, že aspoň auto neprotestovalo.

Známka z tohto testu je dvadsaťpäť percentná. Proste si nemôžem dovoliť neprísť. Angele sa nečudujem, že išla k doktorovi. Pri žiakoch s výbornými výsledkami robí profesorka ústupky a preskúšania, či niečo také... Ale ja s mojím hodnotením sa môžem tak maximálne radovať, že je ešte jedna písomka, na ktorej si to môžem opraviť. No, opraviť ako opraviť. Samozrejme som víkend namiesto učenia flákala. V sobotu kino a v nedeľu som išla do rezervácie. Učenie som odkladala stále na potom a včera večer som si to prečítala, presviedčajúc samú seba, že si nastavím budík a privstanem si, aby som sa mohla ešte učiť...

Fakt by ma zaujímalo, že prečo mi ten budík nezvonil... 

Našťastie som našla na parkovisku voľné miesto a zaparkovala. Hodina začala pred desiatimi minútami. To mi dá ešte napísať, ale budem to musieť stihnúť za kratší čas. Dúfam...

Rozbehla som sa cez parkovisko k budove 3, keď niekto zakričal moje meno. Otočila som sa a oľutovala to... Na naťahovačky s Cullenom som nemala čas ani náladu.

Rýchlo ma dobehol, no ja som stále kráčala ďalej. 

„Bella,“ oslovil ma, no ja som ho stopla hneď zo začiatku. 

„Pozri, Edward. Už desať minút som mala písať test z histórie, naozaj na teba nemám čas.“ Otočila som sa a chcela ísť ďalej, ale chytil ma za ruku a otočil k sebe.

„Tak neskôr?“ opýtal sa s takou nádejou, že aj keby chcem povedať nie, tak to proste nejde.

„Neskôr,“ súhlasila som a on ma pustil. Stála som a hľadela do tých zlatých očí.

„Bella? Ten test?“ zasmial sa Edward.

„Do kelu.“ Znova som sa rozbehla v ústrety profesorke Loutnovej. Na Edwarda som sa radšej ani neobzrela.

„Dobré ráno,“ povedala som až príliš piskľavo, keď som sa uistila, že kľučka ostala v poriadku po tom ako som lomcovala s dverami.

„Slečna Swanová.“ Profesorka Loutnová si zložila okuliare a chladne na mňa pozrela.

„Prepáčte, že meškám, pani profesorka. Zaspala som. Ja neviem, čo sa stalo. Budík mi nezvonil...“ vysvetľovala som, za mojím chrbtom sa ozval smiech. Fakt vtipné.

„To stačí, slečna Swanová. Sadnite si a začnite pracovať.“ Podala mi niekoľko hárkov papiera a opäť sa k sklonila k nejakým testom.

„Hmm, pani profesorka, Angela sa ospravedlňuje, ale išla k doktorovi, nemohla prísť.“

„Angela Weberová?“ Prikývla som. „V poriadku.“ Viac nepovedala, tak som si šla sadnúť.

Tak do toho!

Prvá otázka bola jednoduchá. Kedy začala druhá svetová? To predsa viem! Napísala som správnu odpoveď a modlila sa, nech je celá písomka takto ľahká.

Všetky otázky sa týkali druhej svetovej... Celkom som to vedela, až na to, že niekoľko úloh som nestihla vypracovať, keďže som na to mala málo času. Niektorými odpoveďami som si nebola istá, ale čo už? Kto môže za to, že som sa neučila?

Ozvalo sa zvonenie, tak som podpísala písomku a počkala, kým ju Mike vezme.

„Bella? Máš úlohu z trigonometrie?“ spýtala sa Jess celkom milo. Mne ruka automaticky vyletela k čelu, aby som sa po ňom buchla.

„Ja som na to zabudla.“ Môže byť tento deň ešte horší? Ten starý mrož mi teraz navalí toľko úloh navyše, že minimálne tri dni neuvidím denné svetlo.

„Och, tak nič,“ povedala Jessica skoro až urazene a odišla. 

Haló. Ja som tu ostala... No aspoň viem, kto ma pozná len vtedy, keď niečo potrebuje. Síce od Jessicy som to mohla čakať.

Z triedy som šla rovno na dievčenské záchody. Keďže sa nekonala kúpeľňa, nekonal sa ani záchod. Všetky kabínky boli obsadené, tak som sa zatiaľ otočila k zrkadlu. 

Vyzerala som obyčajne ako každý iný deň. Žiadne náznaky toho, že ráno som sa videla iba v spätnom zrkadielku. 

Jedna kabínka sa uvoľnila a ja som neváhala ani chvíľu... Myslela som, že to už nevydržím.

Zrazu zazvonilo. To už? 

Rýchlo som si naťahovala pančuchy a zdvíhala tašku zo zeme. Neprežila by som, keby si neumyjem ruky, tak som rýchlo otočila kohútikom a voda ošpliechala celé moje tričko až na sukňu. 

„Super! Čo ďalšie sa ešte stane?“

Otvorila som dvere a mierila k učebni. Na chodbách bolo stále veľa študentov. Málokto pokladal za dôležité prísť do triedy pred zvonením. 

Ako som kráčala ďalej, tak sa za mnou ozýval stále hlasnejší a hlasnejší smiech... Mala som pocit, že sa smejú na mne.

Ale no tak, veď je to len voda. Tvárila som sa, že neviem, že moje mokré tričko ich tak náramne baví a išla ďalej.

„Bella?“ ozval sa zrazu Edward tesne za mnou. Otočila som sa naňho, ale to už ma ťahal do nejakej miestnosti. Bola to prázdna učebňa.

„Čo to robíš?“ Skoro som zakričala. Samozrejme neodpovedal.

„Nechceš si stiahnuť tú sukňu?“

„Prosím?“ opýtala som sa šokovane. Trochu ma vystrašil. 

„Naprav si tú sukňu,“ povedal milo, aj keď som mu na hlase počula ako skrýva pobavenie.

Pozrela som sa na svoju sukňu a rukami ju uhladila. Chcela som ju vyrovnať aj na zadku, ale tam som nemala sukňu! 

Ja som sa z toho záchoda tak ponáhľala, že som si ju omylom zapravila do pančušiek a nevšimla si to. Naberala som červeň, tak som sa Edwardovi otočila chrbtom a naprávala sa. Ale to že som sa otočila znamenalo, že som mu znova predviedla svoj polonahý zadok. Ach, bože!

Ukazujem svoj zadok v spodnom prádle Edwardovi Cullenovi a celej škole.

Už poriadne oblečená som si sadla na stoličku a založila si tvár do dlaní. Samozrejme, celá červená a už aj uplakaná.

To je tak ponižujúce. Práve teraz by som sa chcela prepadnúť pod zem. Takéto niečo sa mi v živote nestalo... No dúfam, že ani nestane! To je tak strašné!

Teraz mám ako vyjsť von a ísť na hodinu, na ktorú tiež meškám? To nejde! Ako sa vôbec môžem ešte ukázať pod slnkom?

Odsťahujem sa naspäť ku mame do Phoenixu! To je tak potupné!

„Bella?“ oslovil ma Edward jemne. Úplne som zabudla, že tu je. „Si v poriadku?“

Neodpovedala som. Aké by mu bolo, keby ho celá škola vidí v slipoch? 

Bože! Čo ak ma niekto odfotil?! O chvíľu budem na Facebooku a nechcem vedieť, že kde ešte!

Možno to bolo iracionálne, ale začali mi tiecť ďalšie slzy. Takto trápne som sa v živote necítila.

„Bella.“ Edward sa zľahka dotkol mojej ruky, no aj tak som sa mykla. Po prvé som to nečakala a po druhé mal príšerne ľadové ruky.

Stiahol sa, ale o chvíľu som počula ako si pritiahol ďalšiu stoličku vedľa mňa a znovu vzal moju ruku do svojej. Neodporovala som, ale pozrieť som sa naňho nedokázala.

„Prosím, otoč sa. Veď sa nič nestalo, zajtra si to už nikto pamätať nebude.“

„Nič sa nestalo?“ Myslím, že to bol hnev, čo ma prinútilo sa naňho otočiť. „Tebe! Ja som si spravila trapas minimálne na tri zimy, čo je dosť dlho!“

Nič na to nepovedal. Pomaly zdvihol ruku a položil mi ju na líce.

Prudko som sa nadýchla, nečakala som to. Palcom mi zotrel slzu, ktorá sa mi kotúľala po líci.

„Poď, vezmem ťa odtiaľto,“ povedal po dlhej chvíli, čo na mňa len pozeral a postavil sa na odchod. Bol to výborný nápad, ale...

„Edward, ja tu mám auto. A nemusíš sa obťažovať...“ Chcela som sa nejako vyhovoriť. Asi by som nezvládla , keby sa s ním rozprávam a on hodí nevinnú narážku...

„V tomto stave ťa nenechám šoférovať. Mohlo by sa ti niečo stať,“ povedal nežne. On sa o mňa bojí?

„To naozaj nie je potrebné-“

„Bella, ja viem o čo sa pokúšaš. Ja sa ti smiať nebudem.“ Zavrela som oči. Vedela som, že s tým začne. Počkať, čo? Nebude sa posmievať?

Znova som otvorila oči a spýtavo sa naňho pozrela. Prikývol.

„Mohlo sa to stať každému. Nemám dôvod sa ti smiať. A navyše...“ Odmlčal sa. „Ja sa nesmejem na tom, čo sa mi páči a čo mám rád.“

Ústa sa mi samé šokom otvorili. Určite som sa červenala viac, než pred pár minútami. Edward Cullen povedal, že sa mu páči môj zadok? A že ma má rád?

 „Tak ideš?“ Venoval mi oslňujúci úsmev.

Autor: souteznipovidky, beer, v rubrice: FanFiction jednodílné » Soutěžní povídky

Sdílet

Diskuse pro článek Keď nezvoní budík od beer: