Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Soutěžní povídky » Ako sme sa stretli... - Blackstar

27.06.2010 (15:00) • RoseDublest • FanFiction jednodílné » Soutěžní povídky • komentováno 0× • zobrazeno 1696×

Gothic

Bella

Zdarec, volám sa Isabella Marie Swan. Nič na mne nie je zvláštne, iba možno to, že som gothic dievča. Áno, som gothic.

Zo začiatku som bola milá a na všetkých dobrá, a gothic som vážne nemusela, ale odkedy sa stala tá nehoda... No proste sa zo mňa stala gothic. Nič zvláštne, no nie? Teraz bývam zo svojou babičkou v meste Forks. Nič lepšie sa mi nemohlo stať.

„Píp-píp,“ počujem pípanie budíku. Znova ten otravný zvuk, ktorý ma vženie do tohto hnusného sveta. Rýchlo som doň treskla, aby už prestal otravovať. Myslím, že to bolo naň až moc rýchlo, pretože som už iba počula buchnutie, a nejaké praskanie. To bude asi budík. Pomyslela som si.

„Ach, no nič musím si kúpiť nový,“ povedala som otrávene, pretože to bol už tretí za tento mesiac. Neviem ako je to možné, že stále, keď sa ho snažím iba vypnúť ho roztrieskam...

Pomaly som sa preberala a hrabala z postele. Nemala som náladu nič robiť. Ako už celé mesiace. Iba sa flákať s partou. Vošla som do kúpeľne spraviť ranný rituál, ako to s obľubou nazývam. V tom je zahrnuté aj líčenie, samozrejme. Je to čierna ceruzka, tiene, špirála a čierny rúž na pery. Keď už gothic, tak poriadne. Po líčení, som si šla zobrať niečo na seba. Ako je zvykom všetko čierne,  a občas aj krvavo červené. Dala som si čierny korzet so sieťkovanými rukávmi. Presne obopínal moje telo. K tomu viac vrstvovú sukňu a legíny. Doplnila som to kozačkami, ktoré mi siahali ku kolenám. No, a doplnky nemôžu chýbať. Sú to buď gorále s výrazným krížom, alebo si dám len poriadnu nádielku náramkov. K tomu všetkému nesmú chýbať moje obľúbené náušnice. Proste som dokonalá. Musela som sa jednoducho pochváliť. Bola som v parte akoby kráľovná. Nikto to nebral tak, ako ja.

Po schodoch som zišla bez ujmi na zdravý, aspoň že tak. Povzdychla som si. Dole na mňa už čakala moja milovaná babička. Mám ju strašne rada. Vo všetkom mi pomáha a nijako ma neodsudzuje za to, akým štýlom sa obliekam, alebo ako sa správam. Samozrejme ma kontroluje, ako správna matka. Pred ňou sa správam milo, skoro tak ako inokedy, ale keď opustím dom, som niekým úplne iným. Som tá rebelka, a niektorý hovoria ousider. Ja ich nevnímam, mám svoj vlastný svet.

„Ahoj babi,“ pozdravila som s miernym úsmevom. Ona sa na mňa vrelo usmiala a už mi podávala raňajky.

„Dobrú chuť Belli,“ povedala so všetkou tou láskou, ktorú v sebe nosí.

„Ďakujem! A ty nebudeš?“ spýtala som sa, keď som to do seba ládovala. Ponáhľala som sa už teraz asi prídem neskoro, ale čo už.

Babička iba záporne pokrútila hlavou a niekam odišla. Ja som rýchlo dojedla, a hodila tanier do drezu. Vzala si bundu, kľúče a ešte som stihla zahučať odo dverí na babi.

„Ahoj, už idem!“ skríkla som a ani nečakala na odpoveď. Nasadla som do svojho miláčika a šinula si to do školy. Prišla som akurát včas. Ešte na parkovisku bola moja parta. Vždy na mňa čakajú. Ja som zaparkovala len kúsok od nich. Vystúpila som a kráčala k nim.

„Ahoj, Izz,“ povedali všetci zborovo, ale ich hlasy neprezrádzali nič. Boli proste uzavretí do seba, tak ako ja. No, len oni mi tak hovoria. Pre babičku som Bella, alebo Isabella. Pre učiteľov iba slečna Swanová.

„Ahojte všetci,“ poslušne som im odpovedala. V našej parte je nás osem. Čiže ja, Tara a Bill, Erika a Chuck, Melissa a Trip a nakoniec Stan. Všetci sú v pároch až na mňa a Stana. Mne to nevadí, ale on má na to asi iný názor. Stále sa ma pokúša zbaliť, no ja vždy odmietnem. Už to skúša najmenej tri mesiace a mne už to začína liezť na nervy. Snažila som sa byť normálna, teda normálne ho odmietnuť, ale on si nedá povedať. Vybrali sme sa na hodinu, lebo už za chvíľu malo zvoniť. Išla som na konci a zrazu ma niekto chytil. Ani som sa nemusela obracať, aby som zistila, že ja to Stan. Ešte chvíľu a vybuchnem, a to sa mu nebude páčiť, chlapcovi.

„Ehm... ja chcel som sa spýtať či by som mnou...“ ani som ho nenechala dohovoriť, lebo som vedela čo príde.

„Stan, koľko krát som ti to už hovorila? Ja nikam nepôj-“ tento raz ma nenechal dohovoriť on.

„Ja, nechcem ťa znova pozvať na radne,“ povedala to tak, že som mu vôbec neverila, ale nechala som ho dohovoriť, „ale chcel som sa opýtať, či so mnou pôjdeš na ten zraz, čo sa koná zajtra v Port Angeles,“ dopovedal to a bol značne nervózny. Vo mne sa hádali dva hlasy.

Choď tam, čo ti bráni. Proste budeš jeho pokusy ignorovať, a môžeš sa tam úžasne zabaviť. Prečo vlastne váhaš? Pýtal sa ma jeden hlas, ktorý miloval spoznávanie nových ľudí, a všetky takéto zrazy.

Prečo by si tam mala ísť? Veď, keď tam ťa bude stále otravovať a nedá ti pokoj. A možno si bude myslieť, že je to rande. Nenechaj sa obalamutiť. Hovoril ten ďalší hlas v mojej hlave.

Ale veď takáto príležitosť sa naskytne, len raz za rok. Koná sa tu len raz za rok. Je to síce iba deň ale je tam hrozne veľa ľudí. Je to tam preplnené, všade rôzne komiksy a dokonca sú tam aj kozmetické výrobky. Proste všetko na čo si spomeniete. Ale je to tam skvelé. Milujem to tam. Asi som rozmýšľala príliš dlho, lebo si Stan odkašľal. Hodila som po ňom zamračený pohľad. Vedel, že keď rozmýšľam, tak ma nemá nikto rušiť, no až teraz som si uvedomila, že už by sme mali ísť.

„No, Stan, ja... ešte si to musím rozmyslieť,“ povedala som polohlasno, ale tak aby to počul.

„A teraz by sme už mali ísť,“ dodala som a už som vybiehala z parkoviska. On sa hneď rozbehol za mnou. Vošli sme do triedy zo zazvonením a za nami práve šiel učiteľ. Posadila som sa na miesto a vedľa mňa si sadol Stan. Sedeli sme tak odkedy som prišla. Vtedy bol ešte normálny. Celú hodinu som nijako zvlášť nepočúvala. Stále som rozmýšľala nad tým, či mám ísť, alebo nie. No niečo ma tam strašne ťahalo. Úplne ma zalial pocit eufórie, keď som myslela na to, že tam pôjdem. Nedalo sa tomu zabrániť. Akoby som si niečo dala...

Celý deň ubehol rýchlo, pretože som vôbec nevnímala. Mala som na mysli iba ten zraz. Už som sa rozhodla a na obede mu to poviem, ale musím mu tiež vysvetliť prečo tam idem. Aby si to zle nevyložil.

Už som vchádzala do jedálne, keď do mňa niekto vrazil. Ohliadla som sa, kto to bol a zahučala naňho, pretože už sa blížil ku stolom.

„Nabudúce si daj okuliare, keď nevidíš,“ skríkla som po ňom. On len vypleštil oči a otočil sa na mňa. Keď ma zbadal, s pohŕdavým úsmevom mi povedal.

„A ty tu čo robíš? Ha? Nemala by si byť niekde v cirkuse? Alebo ešte lepšie na drákulovom hrade!“ tak toto ma dostalo. Otočila som sa na podpätku, a rýchlim krokom si to zamierila na dievčenské záchody. Toto mi ešte nikto nepovedal. A mal na to vôbec dôvod? Veď som mu nič nespravila. Dobre uznávam, predtým som mu niečo povedala, ale nič to nebolo. Zato toto sa ma dotklo, a ani neviem prečo.

Takto som premýšľala a potlačovala slzy po ceste na záchody. Ako som za sebou zavrela dvere, zviezla som sa po stene, zo stále hlasnejšími vzlykmi. Poddala som sa tomu, a ani som si nevšimla, kto za mnou prišiel. Iba som pocítila niečie ruky, ktoré si ma vzali do náručia. Ja som tam iba vzlykala a premýšľala nad všetkým, čo sa dnes stalo.

Po hodnej chvíli som sa utíšila a statočne sa postavila. Až teraz som si uvedomila, kto to bol po celý čas so mnou. Bola to Melissa. Je to dobrý človek, len sa schováva za touto maskou. Vďačne som sa na ňu usmiala, a pozrela sa do zrkadla. To čo som videla ma dokonale odrovnalo. Bola som ako nejaké strašidlo. Vyzerala som hrozne. Snažila som sa to umyť, no nešlo to. Zrazu mi Melissa podávala líčenie a všetko čo so potrebovala. Teraz už som to nevydržala a hodila sa jej okolo krku. Asi to nečakala a tak tam len tak stála. Ja som sa po chvíli odtiahla a s tichým „Ďakujem,“ som sa otočila k zrkadlu, a začala sa upravovať. Stihla som to len tak-tak. Ako som vychádzala začalo zvoniť. Rozbehla som sa do triedy a vošla spolu s učiteľom. Posadila som sa do prázdnej lavice a rozhodovala som sa, čo teraz. Nakoniec som sa rozhodla, že pôjdem. Vyhral nado mnou prvý hlas. Už to iba oznámiť Stanovi. Zrazu som počula zvonenie a ani si neuvedomila, že už sa hodina skončila. Toto bola moja posledná hodina a taktiež Stanova.

Rozbehla som sa na parkovisko, aby som ho ešte stihla. Bol tam a rozprával sa s Erikou a Chuckom. Pribehla som k nim a povedala čo som mala. Stan bol veľmi rád, že s ním pôjdem a Erika a Chuck sa k nám pridali. Len oni pôjdu iným autom.

Aspoň s trocha vylepšenou náladou som zapadla do auta a vyrazila domov. Doma ma čakala babička. Povedala som jej o svojich plánoch a ona súhlasila. Na ňu sa môžem vždy spoľahnúť...

***

Prišli sme tam, a celé parkovisko bolo zaplnené. Ani sa nedivým je to udalosť. Raz za rok sa tu všetci stretnú, a spoznávajú nových ľudí. Aj ja veľmi rada spoznávam nových ľudí. Je to fajn.

Spoločne sme zamierili dovnútra. Tam sme sa stretli s ostatnými. Ani som nevedela, že idú všetci. Dokonca som tam videla, aj niekoho z našej školy. Ako hovorím, je to udalosť. Ja som to obchádzala dokola, či nenájdem niečo zaujímavé...

Alice

Ja sa snáď zbláznim. Tak to čo som práve videla, budem rozdýchavať ešte dosť dlho. No, nemôžem chystá sa to spraviť už teraz. Pri ňom si nie je upír nikdy istý. Hlavne v poslednom čase. Je strašne divný. Správa sa... on sa ani nijako nespráva, iba sedí a číta, alebo počúva hudbu. Samé depresívne pesničky. Mňa z neho vážne trafí. Je tak zrelí na psychiatriu.

Moje znepokojenie vycítil Jasper a snažil sa ma upokojiť. No na toto ani jeho moc nestačila. Bola som taká vytočená. Esme sa bude hrozne báť, čo sa mu stalo. No počkaj ja ti ešte dám.

Ešteže ma nepočul. Bol na love a tam sa rozhodol. Stane sa z neho... no ani neviem ako to nazvať. Čo bude? No proste prejde na gothiku. Je to totálny blázon. Emm sa mu bude smiať ešte dlhých sto rokov a možno ešte dlhšie. To bude zábavy, a rozbíjania.

No to čo som videla potom ma zastavilo v mojom vyvádzaní. Videla som ho s nejakým dievčaťom. Bolo to veľmi rozmazané, ale podstatu som pochopila. Náš Ed už možno nebude sám. No, možno preto sa na to dal. No, hej, keď máte večnosť, a nemáte ju s kým prežívať je to žalostné. Nikomu by som to nepriala.

No nemyslela som si, že zájde až tak ďaleko. Rozhodol sa totiž, že nám zoberie čierne líčenie, a bude to poriadne. Tak toto už je moc, ale podľa toho čo som videla to myslí smrteľne vážne. No necháme sa pre tento krát prekvapiť. Uvidíme, čo sa z neho vykluje. Asi by som sa aj váľala po zemi, ale nemohla som nikomu nič povedať. Ešte by ma zabil. Tak to nie.

Odišla som do jeho izby, lebo som vedela, že pôjde hneď sem.

Po chvíli sa tu naozaj objavil. Chcel ísť do kúpeľne, ale zahľadel sa na mňa. Ja som si chránila myšlienky, lebo som vedela, že budem myslieť na to dievča, a to som nemohla. Ihneď by všetkého nechal. Ako si to predstavuješ? Spýtala som sa ho v myšlienkach. Predsa každý nemusí vedieť a čo sa jedná.

On len pokrčil ramenami. No tak to je super! Ani on sám nevie o čo sa snaží. Ako som rozmýšľala on zatiaľ utiekol  do sprchy. Zbabelec! Pomyslela som si dosť ostro. Z kúpeľne bolo počuť tlmené vrčanie. Nechala som ho tak. Nech si robí čo chce. Poslušne som zaliezla do izby a čakala kedy sa uráči vyjsť a uskutočniť svoj plán. Chcel ísť totiž na nejaký zraz, či čo to. Ja som po chvíli vytiahla Jaspera nech ideme do obývačky si niečo pozrieť. Samozrejme to bol zastierací manéver, lebo som chcela vidieť jeho tvár, keď sa pozrie na Eda. Už sa teším. Síce som to už videla, ale aj tak.

Po hodnej chvíli sa uráčil menovaný prísť. Celý v čiernom. Tiene a ceruzka na jeho očiach svietili ako maják. Bol k popukaniu. Jemu sa to zrejme zdalo normálne, ale mne a ani môjmu miláčikovi nie. Jasper to nevydržal a zrútil sa na zem v kŕčoch smiechu. To by nebol Emm, aby pri hocijakom zachichotaní nebol. Vletel do obývačky ako tornádo, a keď uvidel Edwarda váľal sa po zemi spolu s Jasperom. Bol na nich priam okúzľujúci pohľad. Ja som mala tiež na krajíčku, ale prežila som to. Od Edwarda sa ozvalo výstražné zavrčanie, po ktorom by nasledoval útok. Rýchlo som prehrala Edovi čo by sa stalo. Rozbili by Esme jej zbierku váz, a ona by s nimi týždeň nehovorila. Hneď ho to prešlo a vybral sa smer nejaký zraz. No ani nevie o čo tam ide. No nechala som to tak...

Bella

Našla som najskôr moju partu. Išla som a pridala som sa k nim. Chodili od k stánku k stánku, a bavili sa na každom rohu. Tu sa z nich stali iné osoby. Uvoľnené, prístupné. Boli tu vo svojom živle. Stan už sa nepokúšal o nič závažné.

Ja som sa od nich po chvíli odpojila. Musela som si kúpiť ešte nejaké líčenie a možno sa pozriem aj po niečom inom.

Predierala som sa davom ľudí, keď som zbadala čo som chcela. Stánok s líčením. Presne to. Mali tam všetko. Začala som sa tam pozerať, aké majú veci. Potrebovala som ceruzku a tiene. Iba to najhlavnejšie.

Mala som už vyhliadnuté, čo si zoberiem a chcela som si to zobrať. Načahovala som sa po čiernu ceruzku, keď som sa stretla s niečiou rukou. Asi mal na pláne si to zobrať on. Pozrela som sa dotyčného, s ktorým som sa „zrazila“. Ostala som nemo stáť. Bol ako boh pomsty nádherný boh. Čierne uhrančivé oči olemované čiernymi tieňmi a ceruzkou. Vlasy mal do všetkých strán. Krásne čierne priliehavé oblečenie, ktoré mu dokonale seklo. Myslela som, že sa tu zosypem. Bol proste dokonalý. Jemne sa pousmial, ako by mu to robilo problém, no aj tak z toho vznikol úžasný úsmev. Ja som mu to oplatila, no myslím, že z toho vznikol iba úšklebok. Bola som ako priklincovaná. Nezmohla som sa na slovo. Asi to pochopil a prehovoril on.

„Ehm... ahoj, prepáč...“ stále rozprával no ja som nevnímala. Bola som zabratá do jeho krásneho hlasu. Bol ako najkrajšia zvonkohra. Musela som sa tváriť strašne hlúpo, pretože prestal a iba sa na mňa pozeral. To som nepochopila, ale začala som hovoriť ja, aby to nevyzeralo, že som nemá.

„No, ahoj. Hm... som Izzi,“ povedala som roztraseným hlasom. Vôbec som nevedela čo povedať. No vedela som, že nechcem aby odišiel. Niečo ma k nemu tiahlo. Bol proste neskutočný. Ako pravý anjel temnôt. Asi by som sa mala báť, ale mňa to skôr lákalo. Lákalo ma byť mu nablízku, byť s ním.

Asi vycítil, že sa už k ničomu nebudem mať, tak znova pokračoval. Znova, akoby vedel na čo myslím.

„Ja som Edward,“ povedal a ja som myslela, že pôjdem do kolien. Krásne meno. Edward. Toto mi kolovalo hlavou po celý čas čo rozprával.

Občas som aj ja niečo zo seba dostala, no moc toho nebolo, pretože to boli iba nezmysli typu : „Ja... no... ehm...“  úplne skvelé Izz. Nadávala som si v duchu. On sa na mne asi dobre zabával, pretože sa potichunky smial. Mne to neušlo a musela som sa smiať tiež. Vtedy to zo mňa nejako zvláštne opadlo a cítila so sa s ním v bezpečí, tak ako nikdy.

Boli sme tam dlho až kým to nezavreli. Stále sme sa rozprávali, a ja som mu povedala o tom prečo som sa na toto dala. On mi celkom stručne tiež opísal, ako sa sem dostal. No moc som to nepochopila, on sa môjmu výrazu znova zasmial a ja som nemohla ako sa smiať tiež. Bol dokonalý. Lepšieho človeka by som v živote nenašla. Bol to môj ANJEL POMSTY...        

Alice

„Rodina,“ zavolala som do domu. Všetci, až na Eda, ako na povel prišli. V podstate to povel bol. No, nič.

„Budeme sa sťahovať!“ vyhŕkla som šťastne.

Autor: RoseDublest (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné » Soutěžní povídky

Sdílet

Diskuse pro článek Ako sme sa stretli... - Blackstar: