Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Smiem?

09.04.2011 (16:00) • BlackStar • FanFiction jednodílné • komentováno 5× • zobrazeno 2046×

„Prečo nám malé a rýchle zážitky spôsobujú toľký zmätok?

Prečo niečo tak jednoduché, ako letný bozk, náhle ukradne naše srdce? Možno je to preto, lebo v jednom tak jednoduchom geste je zrazu ukrytý celý vesmír."

 „Povedal som to miliónkrát a poviem to znova. Alice, nie!“

S týmito slovami vybehol z domu a nebral ohľady na ich krik a Esmein žalostný vzlyk. Prúdila v ňom zloba. Neznášal, keď sa mu niekto hrabal do života a už vôbec nie, keď to bola jeho vševediaca sestra.

 *

Prechádzal sa po okraji mesta už niekoľko hodín. Ľudské, banálne myšlienky ho upokojili natoľko, že začal vnímať okolie. Neuvedomoval si, že je hladný. Už niekoľko týždňov nebol na love, no dokonale sa ovládal a nerobili mu problémy ani myšlienky.

Čo ho však dokázalo nahnevať bolo, ako boli niektoré ženy prízemné. Vydatá sa za ním otáčala a dávala neslušné návrhy – v mysli, samozrejme. No aj tak to bolo na hranici slušného správania.

Dokázal by sa on otočiť za inou, ak by mal niekoho, koho miluje? Nie, rozhodne nie, ostal by s ňou. Na veky...

Boli neskoré hodiny večer a jemu už dochádzali nápady, ako sa zabaviť bez toho, že by šiel loviť alebo by sa vrátil domov. Chcel ešte niekam ísť. Niekam ho to tiahlo...

Povedal si, že previesť sa po meste nebude na škodu. Nastúpil do autobusu, kde sa po ňom začali všetci – tí traja ľudia, čo sedeli v autobuse - otáčať. Nevšímal si ich a sadol si do zadného sedadla, aby mal výhľad na všetkých, ktorí tu sedeli. Nechcel si dovoliť zaváhať...

Po pár minútach jazdy sa autobus znova zastavil. Dnu nastúpilo zopár ľudí. Medzi nimi bola aj mladá, dvadsaťročná študentka.    

Sadla sa si o pár sedadiel pred neho. Jej vôňa mu opantala zmysli a on sa dokázal sústrediť len na ňu.

Zatiaľ čo on mal dosť práce s ňou, ona sa trápila nad svojou úlohou.

Už dlhé dni nespala a chodievala pravidelne týmto spojom , aby prišla na spôsob, ktorým by oživila svoj krátky film. Nenachádzala žiadnu inšpiráciu. Obyčajne, keď sa na niekoho pozrie, napadnú ju úžasné veci. No teraz nič. Akoby to niekto chcel. Chcel jej prekaziť jej životný sen.

Chcela sa stať slávnou režisérkou. Zahrať si pár malých rolí vo svojich filmoch a vytvárať príbehy, ktoré by očarili svet.

Toto sa však nemohlo stať pokým nenájde a nepritiahne späť svoju múzu. No kto, alebo čo to je? Sama netušila čo ju poháňalo vpred. Možno to boli jej priatelia... Netuší.

Preto sa už skoro vzala nádeje, že sa niekde objaví niečo, čo by stálo za to.

Zapozerala sa von oknom a premýšľala, či by to náhodou nemala prenechať niekomu inému. Veľa študentov sa hlásili na túto tému, no ona si ju vybrala prvá. Vždy mala veľké ambície, no teraz sa jej rútili priamo pre očami...

 Čo môže byť také zvláštne na téme upíri?

Drákula, ostré zuby, ľudské obete, rakvy, hrady...

Toto všetko sa doposiaľ udialo, toto vymysleli tí pred ňou. Ona chce vlastný príbeh, ktorý by prehovoril ku všetkým.

Zrazu sa začala obzerať po autobuse. Zbadala starého, mrzutého chlapíka, ktorý rýchlo a nezrozumiteľne niečo bľabotal do telefónu. Starú ženu, ktorá sa evidentne nemohla dočkať, kedy z autobusu vystrelí von. Mladý pár, ktorý bol na seba natisnutý, až medzi nimi nebol ani centimeter voľný. Toto všetko bolo... obyčajné. No zrazu jej zrak padol na božskú bytosť, ktorá sedela za ňou.

Jej myseľ pracovala na plné obrátky. Obrazy jej vírili hlavou, nechceli dať pokoj. No len čo sa otočila naspäť a chcela si zapísať začiatok príbehu, všetka inšpirácia ju opustila. Akoby stratila niť myšlienok, ktoré jej kradol on. On bol tá príčina, pre ktorú si všetko vybavila, no náhla všetko stratila.

Potrebovala sa na neho dívať, no bolo veľmi netaktné, že ho prepadne uprostred autobusu. Ale za pokus nič nedá. Potrebuje ho...

Dievča sa postavilo a tým rozvírilo vzduch okolo seba. Chlapec sa v nemom úžase zadíval na to stvorenie. Vedel, že sa niečo stane, pretože jeho telo mu nechcelo dať pokoj. Napínalo sa pod návalom jeho nerozhodnosti.

Dievča pomaly prišlo k jeho sedadlu a uprene sa mu zadívalo do očí.

„Smiem?“ spýtalo sa tichým, plachým hlasom, ktorý rozhodne nezodpovedal jej pravej povahe. Nástojčivé, tvrdohlavé dievča, ktoré má svoju hlavu a rozhoduje samo za seba.

Chlapec prikývol a ďalej sa snažil ovládať.

Dievča sa snažilo prísť na to, čo mu na ňom nesedí. Videla dosť programov na to, aby vedela, že je na ňom niečo neobyčajné. To ona potrebovala.

„Mohla by som sa ťa na niečo spýtať?“ predklonila sa, aby mu lepšie videla do tváre. On iba strnulo hľadel pred seba a znova nemo prikývol.

Nadýchla sa a uvoľnila všetky svaly v tele. Práve sa chystala pozvať neznámeho chlapca k sebe na izbu.

Určite ma vysmeje a pošle do kelu, ale čo, pomyslela si horko.

„Nechcel by si ísť so mnou na izbu?“ vyhŕkla zo seba a až po chvíľke si uvedomila, čo vlastne povedala.

„Nie, nie, tak som to nemyslela. Je len by som sa chcela porozprávať. Môžeme ísť ku mne na izbu a tam...“ zasekla sa, pretože sa na ňu chlapec otočil uhľovo-čiernymi očami. Znova si bola istá, že niečo pokazila.

„Bože, nie. Iba ťa potrebujem. No vieš...“ Hlas sa jej vytratil, keď si prehrala svoje monológy, ktoré vyzneli úplne inak ako boli zamýšľané.

Stúpla jej červeň do tváre a bola schopná sa ísť niekam von zahrabať pod zem. Takto sa strápniť, to dokáže len a len ona.

Rukou sa plesla po čele a chcela pokračovať v tejto činnosti, no ucítila chladnú ruku na svojom zápästí.

Prekvapene sa otočila na dotyčného a zbadala milý a prívetivý úsmev, ktorý mal účinok roztrasenia kolien a stratu reči.

„Môžeme sa niekde porozprávať.“ Usmial sa na ňu a ona sa spamätala skôr akoby bol vôbec čakal. Bola šťastná, že niekto rozumel jej táraniu, že znova našla to čo potrebovala.

„Ďakujem, ďakujem,“ štebotala a už ho ťahala k východu. Stačila červené tlačidlo a autobus po pár sekundách zastal. Stále ho držala za ruku a ťahala k svojmu bytu, ktorý sa týčil len pár blokov od zastávky.

*

„Ešte posledné slová,“ mrmlalo si popod nos dievča, ktoré sedelo za počítačom a horlivo vyťukávalo posledné slová, na ktoré bola neskutočne hrdá a ktoré jej pomohol stvoriť sympatický, neuveriteľne krásny chlapec, ktorý sa až moc ponášal na upíra v jej príbehu.

Nechcela to ani len vysloviť, no popísala jeho. Za tú krátku dobu – presnejšie hodinu – čo ho poznala, si o ňom vytvorila celkom presvedčivý zoznam, ktorý potom aplikovala na svoju postavu.

Pri písaní sa červenala snáď pri každom slove a pri každej jeho poznámke jej vynechalo srdce. Hanbila sa na neho pozrieť, tak len neprítomne pozerala do obrazovky na blikajúci kurzor, ktorý mal v tú chvíľu upokojujúce účinky.

„Hotovo!“ vykríkla a prudko odsunula stoličku, až padla s rachotom na zem. Zahanbene ju zodvihla a nesmelo sa pozrela na chlapca.

„Som rád, že som pomohol,“ vyslovil každé slovo s takou nehou, až sa bála, že niečo pokazí tento úžasný moment.

Dve úplne odlišné osoby stretnúce sa v autobuse, ktorých spojí jeden nevinný projekt...

Jeden druhému sa dívali do očí a nevedeli, čo tam hľadajú a čo vlastne našli. Možno to vedeli, možno nie, no ani jeden sa neodvážil povedať čo i len slovo.

Alice, zaklial chlapec, keď zacítil úplne nepatrné vibrovanie telefónu v jeho nohaviciach.

Keď pomyslel na to, že má odísť, zmocnila sa ho panika a jeho vnútro ostávalo prázdne. Niečo v ňom chýbalo. Niečo veľmi podstatné.

Pozrel sa na dievča a pochopil.

Toto sa nesmie stať...

Chlapec si uvedomoval, aká hrozná vec sa stala. Nikdy by si nepomyslel, že práve jemu vo večnosti nastražia takúto pascu. Bola to rana pod pás.

„Ďakujem za všetko, Edward,“ šeplo dievča a postavilo sa na špičky. Po jemnom zaváhaní sa naklonilo a vlepilo Edwardovi letmú pusu na tvár.

Len toto si bude môcť odniesť domov. Krásnu spomienku na jej hebké pery pritisnuté na jeho tvrdej a chladnej pokožke. Jej úsmev, výkrik, hryzenie spodnej pery...

Vedel, že viac už sa vidieť nemôžu. Toto bola rozlúčka...

„Nie, ja ďakujem, Bells. Dúfam, že budeš šťastná.“ Posledné slová si šepol pre seba. On musí spraviť to rozhodnutie, on bude ten, ktorý to všetko spraví...

Stál na prahu jej izby a chodby internátnej školy. Nemohol sa povzniesť nad skutočnosť, že tu necháva svoje srdce, svoju dušu, svoju lásku...

„Zbohom, Belli...“ Slová odnesené vetrom, ktoré sa nevrátia späť. Môžu zostať uchované iba v srdciach milovaných...

Ako sa zjavil, tak sa aj vytratil. Ostala len letmá spomienka na jeho dokonalú krásu, na neho samotného...

 Ďakujem za všetko.

Black

Autor: BlackStar (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Smiem?: