Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Precitnutie

21.02.2013 (15:00) • Empress • FanFiction jednodílné • komentováno 7× • zobrazeno 1790×

„Bells, proste som ťa ešte musel vidieť..." šepol som, tvárou zaborený do jej vlasov. Voňali po jahodách, presne ako som si pamätal. Miloval som tú vôňu, presne tak, ako som miloval Bellu. Viac než vlastný život... „Musel som sa ťa vidieť skôr, než z teba urobia rovnakú príšeru, ako sú oni sami!"

„Jake!" napomenula ma s náznakom rozhorčenia v hlase. „Ty vieš, že takí nie sú. Sám si ich mohol poznať bližšie!" bránila ich. Veď nič iné sa ani nedalo čakať.

Hlavu, ktorú mala opretú o moje plece, zdvihla a zahľadela sa mi do očí. V jej čokoládových sa zaligotali slzy.

„Ale no tak, nevesta predsa nemá byť v svoj veľký deň uplakaná! Alebo áno?" chlácholil som ju. No sám som mal čo robiť, aby som svoj smútok udržal na uzde. Vlastnú ruku, ktorá spočívala na jej páse, som zovrel do päste. Druhou som stisol jej útlu dlaň a ona mi stisk ihneď oplatila. Takmer som získal dojem, akoby v poslednej chvíli váhala, či z tejto čudnej oslavy života a smrti nemá ujsť. Spolu so mnou...

„Budeš mi veľmi chýbať," povedala po chvíli. Strnul som v pohybe a zatlačil čudný pocit v mojom vnútri. „Ak ťa nebudem mať na blízku, nebudem úplná..." šepkala.

„A ty vieš ako rád by som bol, keby všetko dopadlo inak!" hlesol som potichu. „Prepáč, nechcel som, ja len... skrátka dnes mám poslednú možnosť vidieť ťa takúto. Chcem si ťa pamätať ako niekoho, komu bije srdce a začervená sa vždy, keď ho niečo rozruší... áno presne tak ako teraz," poznamenal som s úsmevom na perách, hľadiac pritom na jej sfarbené líca. „Potreboval som vidieť takúto Bellu, s tlčúcim srdcom, ľudskú," hovoril som priškrteným hlasom. Potom som ju rukou pritisol k sebe a urobil s nami otočku. Nič nepovedala a ani sa nijak nebránila, tak som pokračoval. „Kým mám ešte šancu, chcel by som ťa požiadať o jednu vec. Toto je posledná noc ktorú tráviš ako človek a ja by som bol rád, keby si na mňa nezabudla. Ani vtedy, keď sa z nás stanú nepriatelia!" vydýchol som sťažka. Miesto odpovede, len súhlasne prikývla.

Potom znervóznela. Pochopil som to z jej postoja. Celá zmeravela a srdce jej začalo prudšie biť. Vtom sa v hlbinách lesa ozvalo praskanie konárov spadaných na zem. Vzápätí medzi stromami zasvietilo niekoľko párov vlčích očí.

„Mohol som vedieť, že mi nedoprajú súkromie!" poznamenal som sarkasticky a pritom som sledoval všetky postavy, ktoré sa zakrádali tmou.

Obrátil som sa späť na Bellu. Tá len naprázdno otvorila ústa, no nevyšlo z nich ani slovo. Nervózne si začala hrýzť spodnú peru. Toto, na prvý pohľad nevinné gesto, mi nanútilo spomienku, na náš bozk v horách. Od úzkosti sa mi zovreli útroby. Musel som v sebe zmobilizovať všetky sily, aby som sa ju nepokúsil pobozkať.

„Ani to neskúšaj!" ozval sa v mojej hlave Edwardov hlas. No jasné, prečo by si pýtal dovolenie liezť mi do nej, keď sa s tým nikdy neobťažoval. S odpoveďou som sa ani nenamáhal.

Definitívne som sa vzdal lákavej myšlienky dotknúť sa Belliných pier a sústredil sa už iba na drobnú postavu v mojom náručí. Stále sa celá triasla.

„Urobil som niečo zlé?" pýtal som sa s obavami.

„Nie Jake, ty nie, ale ja!" odpovedala sotva počuteľne. „Vieš, niečo ti musím... povedať. Dnešná noc nie je mojou poslednou ako človeka," vysúkala zo seba zdráhavo.

„Čože? Myslel som, že..." Nechápal som, aspoň nie hneď. Znova si zahryzla do pery a hlavu si oprela o moju hruď. Bol to hrejivý pocit a mňa zalial príval tepla. A to aj napriek tomu, že som vedel, že sa mi nechystá povedať nič príjemné.

„Je ešte jedna vec ktorú chcem zažiť ako človek!" povedala nakoniec. „Vieš, nechcela som tráviť svadobnú cestu v bolestných kŕčoch..." Koniec zašepkala tak potichu, až som ho takmer prepočul.

„Bella, o takých veciach sa nežartuje! Veď u vás by aj tak nešlo o typické medové týždne!" zaprotestoval som. Nemohol som ani len pripustiť myšlienku toho scenára, ktorý ma počas jej reči napadol. Náhle sa odo mňa odtiahla.

„O tom ty nerozhoduješ!" ohradila sa a vo mne by sa v tej chvíli krvi nedorezal. Ako keby sa mi pri tých slovách, zapichli do hrude hroty ostrého noža.

„Robíš si zo mňa srandu? To je zlý vtip, všakže!? On ťa k tomu určite prinútil a ak mám pravdu, vymlátim z neho dušu!" vyhrážal som sa a začal som ešte viac kričať. Bol som ako zmyslov zbavený. Za žiadnu cenu nemôžem niečo také dovoliť! Zovrel som jej ramená a moje prsty sa zaryli do mäkkej kože, ktorá bola zahalená bielou látkou svadobných šiat. Triaška ma začala celkom ovládať.

„Jake, to bolí!" pípla nepatrne.

Neviem či som nepočul, nechcel počuť, možno oboje. Bella sa mykala, aby sa mohla vyvliecť, no ja som bol úplne bez seba a mliaždil som ju ešte silnejšie. Musí ma predsa počúvnuť!

„Bells, prosím, nemôžeš len tak zahodiť svoju šancu na normálny život!" žobronil som ako zmyslov zbavený. Už zase! „Kvôli Charliemu... kvôli mne! Nevieš si predstaviť jeho silu... zabije ťa! Potom už bude celkom jedno kto koho miloval, alebo nenávidel, pretože ty tu už nebudeš."

„Jacob Black, do toho ťa absolútne nič nie je!" odpovedala mi mrazivým hlasom. „S mojim životom si môžem robiť čo chcem a mojim životom je ON! Ak sa s tým konečne nedokážeš vyrovnať, myslím, že bude lepšie, ak sa už nikdy neuvidíme..."

Jej odpoveď nemohla mať na moje srdce drvivejší dopad ako práve teraz. Začalo mi biť tak prudko, akoby sa ono samotné snažilo zabrániť katastrofe, čo sa nevyhnutne blížila. Stál som tam a pritom som neprestával zvierať Belline plecia. Boli sme presne ako sochy vytesané do kameňa. Hlava sa mi začala trieštiť na milión malých kusov, mal som dojem akoby sa mi ju pokúšali rozbiť kladivom. Mohol by som odprisahať, že cítim, ako na schránku z mäsa a kostí čo zo mňa zostala, dopadajú jeho tupé údery.

Buch!

Buch!

Buch!!!

Dlane som si priložil na spánky a naivne som dúfal, že sa budem cítiť lepšie. Samozrejme sa mi neuľavilo, aj keď som sa akokoľvek snažil. Hlavou sa mi prehnalo tornádo a zanechalo v nej spúšť, nenechalo kameň na kameni. Zostala jedna jediná myšlienka:

Nesmiem to Belle dovoliť!

Nesmiem. Jej. To. Dovoliť!!!

Ak má zomrieť kvôli niekomu, pomôžem jej s tým a potom... pôjdem za ňou...

A potom opäť iba tupé buch, buch, buch...

Vtom niekde niečo luplo a začul som nejaké hysterické výkriky. Premenil som sa. Niečo tu však nebolo tak, ako by malo byť. Čosi sa zvrtlo a hrozne pokazilo. Neustále som ako keby padal do tmy, nedokázal som svoje reakcie ovládať. Moje ruky sa zabárali do niečoho hebkého a teplého, po koži mi stekala tekutina so železitou arómou. Vpíjala sa mojimi zmyslami, vďaka nej som sa začal preberať z hrozivého omámenia. Labami som dopadol na mäkkú čiernu pôdu, pokrytú spadaným ihličím a vyryl do nej brázdu.

„Ty bastard, zabijem ťa!" ozýval sa kdesi z úzadia Edwardov hlas.

Iste som sa ocitol v akejsi nočnej more, z ktorej sa jednoducho nedokážem zobudiť. No všetko okolo bolo až neuveriteľne jasné a skutočné. Ako ten oceľový stisk lámajúci moje kosti, tak aj výkriky hrôzy, ktoré sa zažierali do každého kúta mojej mysle. Rovnako aj znetvorené, zakrvavené telo, čo predo mnou nehybne ležalo. Takisto skupina ľudí, či skôr príšer, ktorý tvorili bizarnú kulisu k celej dráme. Všetko bolo až príliš skutočné.

Znova som sa pozrel na telo, v ktorom už neostala ani iskierka života. Nebol naň práve pekný pohľad, ale nemohol som od neho odtrhnúť zrak. Najprv som nedokázal rozpoznať, kde všade je dodriapané. No videl som, ako tri dlhé, hlboké škrabance, ktoré sa ťahali od ľavej strany čeľuste, až takmer k pásu, hyzdia drobné štíhle telo. Viac sa toho rozlíšiť nedalo, krv sa totiž zo všetkých šrámov, valila doslova prúdom. Do odhalenej priedušnice s chrapčaním vnikal vzduch. Bol to strašný pohľad. Červená sa pomaly začala vpíjať do každej prekážky, ktorá jej stála v ceste. Vsakovala do oblečenia, do pôdy pod bezvládnym telom, skrátka všade kam sa dostala.

Zrazu sa hmla, ktorá ma doteraz obklopovala, začala rozplývať. Ako keby som sa zobúdzal z nejakej strašnej nočnej mory. Zachcelo sa mi vrátiť čas, ale už bolo neskoro. Zmätene som sa rozhliadal okolo seba a videl som, ako sa na mňa všetky známe tváre dívajú s odporom. Ako na tú najhoršiu príšeru, ktorú kedy videli. Zdesene som si uvedomil, že stopy čo znetvorovali drobnú postavu, pochádzajú odo mňa. A jediný, kto stál pri mne, keď som vybuchol, bola Bella!

Ja som sa stal Belliným vrahom! Tak dlho a úporne som sa ju pokúšal chrániť, až zomrela mojou rukou.

Márne sa nad ňou Carlisle skláňal a pokúšal sa ju priviezť medzi živých. Potrhanú krčnú tepnu a zlomený väz, už nemohol dať dohromady ani jed upírov z celého sveta. Z krehkej telesnej schránky vyprchal život, jej srdce dotĺklo...

Vtom sa búchanie kladív v mojej hlave začalo opäť stupňovať. Každý nový úder bol o decibel hlasnejší a dôraznejší. Môj vnútorný hlas doslova vrieskal a podarilo sa mu prehlušiť všetko ostatné. Nevedel som čo ma bolí viac, či lámanie kostí v zovretí akejsi náruče, alebo zžieravé výčitky svedomia.

Jacob Black, stal si sa vrahom svojej jedinej lásky a zaslúžiš si to isté, čím prešla ona! Bolesť a smrť...

Na pravej lopatke sa mi rozhorel oheň. Vedel som, že sa blíži koniec a za chvíľu bude po všetkom. Zavrel som oči a prosil Bellu o odpustenie...

ಎಎಎ

Keď som precitol, bol som absolútne dezorientovaný. Pretrel som si oči a potom som nimi začal pátrať v tme borovicového lesa. Márne sa snažil nájsť čo i len náznak mojej, až príliš živej vidiny. Znova som si pošúchal oči. Kvôli štipľavému potu, ktorý sa zo mňa valil ako vodopád, som bol premočený skrz naskrz. Keď sa mraky na malý moment rozostúpili a odhalili úzky cíp mesiaca, bol som ešte viac dezorientovaný.

Jediné, čo chabo zakrývalo moju nahotu, boli tmavočervené krvavé šmuhy. No po ranách na pokožke nikde ani stopy...

Čože?! Ako sa... veď som nemal najmenšiu šancu ujsť. Aj tak som utiecť nechcel, chcel som smrť a zaslúžil som si ju! Fajn, ak sa o to nepostaral on, urobím to ja!

Postavil som sa a vtedy som si uvedomil jednu zásadnú vec. Vedľa mňa síce ležalo telo, no nebola to Bella, ale zvyšok mojej dnešnej večere. Vyvalil som oči na nebohú srnku, ktorá mi pred pár hodinami, počas potuliek krajinou, skrížila cestu.

Úmrtia v žiadnom prípade nebývajú veselé, to som nemohol poprieť. No toto jedno ma prinútilo, aby som sa rozosmial z plného hrdla. Náhle zo mňa spadla ťarcha o veľkosti čínskeho múru. Pocítil som takú silnú úľavu, až sa k môjmu uvoľnenému smiechu, spontánne pridal prúd sĺz.

Bella žije! rezonovalo mi v hlave.

Napokon som sa ako-tak spamätal a začal som sa zviechať Zase som na seba vzal vlčiu podobu a rozbehol sa s vetrom opreteky. Konečne mi svitlo. Pre pár týždňami som predsa ušiel z domu. Utiekol som pre bolesťou, ktorú do môjho srdca vypálilo Belline definitívne odmietnutie. Okrem toho sa práve v deň, keď mi bolo najhoršie, objavilo v schránke ich svadobné oznámenie a ja...

Skrátka som si myslel, že čím ďalej budem, tým skôr sa mi na ňu podarí zabudnúť. Kto povedal ono otrepané, zíde z očí, zíde z mysle, musel byť blázon. Čím dlhšie som bol preč a čím ďalej som sa dostal, tým sa moje pocity frustrácie a osamenia zhoršovali. Nielenže som na ňu nezabúdal, ale dokonca sa mi začali snívať sny. Najprv sa jednalo iba o malé útržky toho, čo sme zažili. Ako keď sme spoločne opravovali motorky, alebo sme sa učili u nej doma, či sa len tak tárali po okolí. Avšak posledný týždeň ma morili stále tie isté, sladkobôľne spomienky. Boli o našom bozku v horách a dnes moje sebatrýznenie vyvrcholilo desivo živou nočnou morou.

Musel som démonom konečne čeliť a vrátiť sa domov.

Počas behu som si uvedomil, ako ďaleko som sa vlastne dostal. Vedel som, že sa nachádzam kdesi v Kanade, ale to bolo asi tak všetko. Utekal som čo mi sily stačili a za niekoľko hodín som konečne prekročil hranice rezervácie. Z každého rohu na mňa dýchali spomienky a ja som si zrazu pripadal ako hrozný sebec a zbabelec. Potom sa ozval ten hlas.

„Jake, ty osol! Kde si sa tak dlho táral? Už sme ťa skoro oželeli." Leah? Ona bola tou poslednou osobou o ktorej by som si pomyslel, že si bude o mňa robiť starosti.

„Chýbal som ti?" podpichol som ju.

„Isteže, asi ako noha plná pľuzgierov!" povedala sarkasticky. „Paul, pozri kto sa vrátil..." oslovila svojho hliadkového spoločníka a ukázala mu moju podobu.

Stále sme po premene zdieľali rovnakú frekvenciu na prenos myšlienok, hneď som teda videl aj Paulovu reakciu. Prisahal by som, že teatrálne prevrátil očami, čo u vlka vyzeralo dosť smiešne.

Potom nastal okamih trápneho ticha, ktorý opäť prerušila Leah.

„Pôjdeš za ňou?" opýtala sa znenazdajky.

Do čerta, odkedy je práve ona zvedavá a sentimentálna? vŕtalo mi hlavou.

„No čo, som iba zvedavá ženská, to snáď nie je zakázané..." pajedila sa.

„Ale iste a všetci ti to veríme," rýpal do nej Paul.

„Aby si sa nepotentoval, Lahote!" vybafla. Chcela urazene odkráčať preč, načo sme my dvaja s Paulom vybuchli od smiechu. Tak predsa len ostali niektoré veci pri starom.

„Vidím, že vaše spoločné hliadky sú stále rovnako veselé," híkal som.

Ani som si nevedel spomenúť, kedy som sa naposledy tak schuti zasmial. Tá veselosť na mňa zapôsobila strašne oslobodzujúco. Bolesť síce neotupila, ale pomohla mi uvedomiť si, že som konečne doma. Ešte raz som sa na tých dvoch pozrel a pomaly som sa zdvihol na odchod.

„Včera sa u vás doma zastavil Edward Cullen..." Zastavil ma ešte Paulov hlas. Jeho slová na mňa zaúčinkovali lepšie ako studená sprcha a ja som celý doslova zamrzol. „Len aby si bol pripravený. Chce, aby si prišiel na svadbu a bol prekvapením pre Bellu..."

„Nie!" Moja stručná a nekompromisná odpoveď ich zaskočila, ale snažili sa nedať to na sebe znať. Určite také stanovisko nečakali.

No ešte skôr než som sa skutočne rozbehol domov, ukázal som im krátku časť z mojej nočnej mory. Ich nasledovný výraz hovoril za všetko. Dokonca ani Leah sa nezmohla na obvyklú uštipačnú poznámku.

„Máš nejaké oblečenie?" zmenil Paul tému.

„Ak ste niekto nevykutrali moju skrýšu, tak áno," odbil som ho a on mi odpovedal ďalším smiechom.

„Ani trochu si sa nezmenil," konštatoval sucho. Chvíľu zaváhal, no potom pokračoval. „S chalanmi sa zajtra večer chystáme do Port Angeles na ..."

Nenechal som ho dopovedať a skočil som mu do reči. „Idem s vami!" vyhŕkol som.

„Fajn, to rád počujem," potľapkal ma imaginárne po pleci.

„Tvoja matka ťa za taký výlet iste pochváli!" podpichla ho Leah.

Neriešil som aký zmysel mala jej poznámka. Nechal som ich na mieste, aby sa ďalej poštuchovali a konečne sa rozbehol domov.

Svojim nečakaným príchodom som spôsobil pozdvihnutie. Zrazu bol celý dom hore nohami. Otec mal slzy v očiach a ja som k nim tiež nemal ďaleko. Rachel ma najprv okázalo ignorovala, bola nahnevaná, že som sa celý čas neozval. No nakoniec sa mi aj tak vrhla okolo krku a rozplakala ako malé dieťa a ja som napokon plakal s ňou.

Konečne som bol zase doma a bol som rozhodnutý, že začnem odznova a pokúsim sa žiť. No tentokrát bez Belly...

Autor: Empress (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Precitnutie: