Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Piano tones

emily


Piano tones

Zacítil posledný úder srdca, posledný plameň, ktorý z neho opadol a počul šustot krvi, ktorá sa valila v žilách bytosti vedľa neho.

"What lies ahead will always be a mystery. Do not be afraid to explore."

 

„Oci, idem iba rozniesť noviny, čo také by sa mi mohlo stať? To máš z toľkej práce, mal by si si odpočinúť. Choď za Billym.“ Úsmev dievčaťa bol upokojujúci a zhovievavý. Mala otca nadovšetko rada, no niekedy to preháňal. 

„Ale aj tak. Dávaj si pozor, Bell,“ napomínal ju už po stýkrát Charlie. Iba sa jej zväčšil úsmev na tvári a už vyrážala z domu. 

Po ceste stále premýšľala, prečo to vlastne robí. Na škole má práce nad hlavu a ona sa tu vyvážala na bicykli. 

Áno, vie, prečo to robí. Je to dokonalé uvoľnenie z toľkého stresu, ktorému je vystavená v tom obrovskom meste. Niežeby nemala rada Vancouver, no toto jej je bližšie. Je to jej domov, tu je jej srdce. 

Štuchla si slúchadlo do ucha, aby zahnala všetky pochmúrne myšlienky, ktoré sa jej rojili v hlave.. Pustila pesničky a pomaly sa vydala na cestu okolo Forks.

 

*

 

„Esme, poď, zobudí sa nanajvýš o tri hodiny. Dovtedy budeme všetci späť,“ povedal naliehavý, no o to pevný hlas najmladšej dcéry. V ňom bolo cítiť všetku tú istotu a odhodlanie. 

Niečo v jej hlase ju zlomilo a po troch dňoch od neho odchádzala. S ťažkým srdcom, ktoré tu pre istotu nechala, no išla. Potrebovala to. Vedela, že ak by sa malo niečo stať, Alice by jej neklamala... 

„Dobre, ideme...“ povzdychla si a pomalým krokom sa presúvala na druhú stranu izby, preč.

 

*

 

„Sakra práce, tak toto mi mali povedať skôr,“ kliala Bella, keď sa snažila dostať k domu, ktorý stál tesne za mestom, ukrytý v hustom lese. 

Prvýkrát jej povedali, že má prísť aj sem a ona rada súhlasila, no ak by vedela, čo bude musieť všetko spraviť... 

Tieklo z nej a ona len-len, že to neotočila. Bicykel sa jej natriasal pri každom ďalšom metre a ona z toho bola poriadne vytočená. 

A to si myslela, že strávi príjemný deň. 

Keď sa konečne dostala do blízkosti domu, zhlboka si vydýchla. Z batohu vybrala poštu, k tomu noviny a začala si pospevovať svoju obľúbenú pesničku, ktorá sa práve dostala na radu. 

Prišla bližšie a chcela všetko nechať v schránke. Vytiahla si slúchadlo z ucha, vložila poštu do schránky a zaklopala. 

Pri takomto počasí sa všetko môže hneď zmáčať. Robila to tak vždy, tak prečo nie teraz. 

Sama pre seba pokrčila ramenami a keď už chcela ísť na cestu späť do mesta, začula krik. 

Ostala omráčene stáť.

 

Toto nebolo normálne...

 

Jej zvedavosť bola omnoho silnejšia ako ona samotná, a tak sa pristihla, že kráča ku vchodu do domu. 

Pár krokov pred vchodom sa zastavila.

 

Nie je to moja vec, okríkla sa v duchu.

 

Ale čo keď sa tam niečo deje?

 

Párkrát zaklopala, no nikto neotváral. 

Určite sa snažia zahladiť stopy, napadlo jej. 

V krvi sa jej dvíhal adrenalín a ona si spomenula na tie tony detektívok, ktoré videla. 

Prehrávala si scenáre, keď sa niekto bije o život a potom mu vystrelia guľku do čela. Hneď sa jej vybavila scéna z filmu.

 

Mafián sa škodoradostne pousmeje a svojim poskokom prikáže, aby sa zbavili tela.

 

„Naložte ho do auta a zhoďte z mosta. Nik po ňom už ani len neštekne. Ak niekoho stretnete, môže mu robiť spoločnosť,“ zhodnotil to Boss a už si ukrýval Glock sedemnástku do puzdra pod pazuchou.  

 

Striaslo ju. 

Mohla si len domýšľať alebo... 

Otočila kľučkou. S tichým cvaknutím sa dvere otvorili. Bola vystrašená, no adrenalín ovládal jej telo. Chcela zistiť, čo sa stalo.

 

*

 

Mladý chlapec, mysliac si, že je to v tom najhorúcejšom pekle, sa snažil zachrániť aspoň niečo, čo z neho ostalo. 

Upol sa na myšlienku, ktorá mu dodávala svetlo, obraz, ktorý nosil v hlave ako ten najväčší poklad, ktorý sa nikdy nebude dať dosiahnuť. Vedel to, vedel, že už teraz je všetko stratené, no on dúfal. Veril, že ak sa z tohto vyslobodí, bude mať šancu. Tá nádej tu bola... a stále pretrvávala. 

To len kvôli nej nekričal od bolesti, pre ňu to všetko pretrpel, no vedel, že to nemalo zmysel. 

Možno by radšej odišiel do pekiel, než žil sám, bez nej. 

Keď mu hlavou prebleskla myšlienka, že už by ju nemal vidieť, jeho srdce sa zovrelo ešte väčšou silou akou bolo zvierané doteraz a nedokázal potlačiť výkrik. 

Bola to všetka bolesť, no najmä zúfalstvo, ktoré ho v tej chvíli prepadlo.

 

*

 

Toto nebolo normálne, toto bol krik človeka, ktorého pália zaživa, prebehlo jej mysľou. Začala mať ešte väčší strach, no vedela, že to musí prekonať. 

Silou vôle sa prinútila k pohybu. Nohy prekladala jednu cez druhú tak pomaly, až sa sama bála, čo sa s ňou stalo. 

 Jeden schod, druhý, tretí... počítala si ich v duchu a myslela, že sú nekonečné. Vedela, že raz tam určite príde a bude musieť čeliť niečomu, čo v skutočnom svete nie je... 

Prišla na posledný schod, ktorý ju delil od miesta, z ktorého vychádzal ten srdcervúci krik. 

S natiahnutou rukou sa zastavila nad kľučkou odo dverí. Váhala, no premohla sa a s miernym tlakom nakoniec dvere otvorila. 

To, čo videla, sa vôbec nepodobalo na neprirodzené, niečo čo neexistuje.

 

Bol to chlapec... Nevinný, taký čistý...

 

Ak by v rukách nezvieral okraje postele tak intenzívne, myslela by si, že iba spí. Dokonca aj jeho vráska medzi obočím jej prišla nesmierne neodolateľná. Túžila sa ho dotknúť a svoje pudy aj poslúchla. 

Rozišla sa k posteli a keď bola iba pár centimetrov nad jeho tvárou, zaháčila sa a prestala dýchať. Pár neposedných, dlhých vlasov jej vypadlo z vrkoča a dopadlo chlapcovi na tvár. 

Ona to nevnímala, vedela len, že je tu s ním a nič iné neexistovalo. 

Nechcela vidieť skutočnosť, prečo je tu. Prečo sa kŕčovito drží okrajov postele, prečo má tú vrásku medzi obočím. 

Nie, nechcela to vedieť. 

Jemne ako pierko sa dotkla toho hrboľu na jeho tvári. Ihneď poľavil a ona sa zľakla, že sa prebúdza. Nájsť tu cudzie dievča nemusí byť príjemné. 

No i tak si bezmyšlienkovite sadla na okraj postele, pozerala na anjela a premietala, čo sa s ním môže diať. Bola zahĺbená do myšlienok o neskutočne bolesti, o utrpení, ktoré musel znášať, keď ho vykázali z neba. 

Áno, pretože nikto nemôže byť taký ako on. Len niekto, kto práve zostúpil z nebies. 

Jeho bledá tvár, kontrastujúce medené vlasy, výrazné črty tváre akoby hovorili „som z iného sveta“. Oblečený v bielej košeli, ktorá sa mu napínala pri pohyboch jeho svalov a voľné tmavomodré tepláky, ktoré boli nebezpečným spôsobom stiahnuté z bokov a odhŕňali milimetre jeho belostnej pokožky. 

Túžila sa ho dotknúť ešte viac ako pred tým. Vedela, že by mala zmiznúť. 

Videla, že je všetko v poriadku, preto sa mohla zdvihnúť a pokračovať v roznášaní, no stále jej tu niečo nesedelo. Jej inštinkt na ňu kričal, priam jej trhal bubienky, aby odtiaľ čo najrýchlejšie odišla, no ona sa iba pousmiala nad tou bláznivou myšlienkou.

 

Ako by som mohla opustiť toto nebeské stvorenie, ktoré tak trpí...?

 

Nie, ona si prisadla na posteli ešte bližšie, načiahla ruku, vydolovala prestieradlo z chlapcovej dlane a jeho prsty sa s prirodzenosťou zaplietli s tými jej, no začali ju zvierať ako vo zveráku. 

Práve vtedy si spomenula na uspávanku na dobrú noc, ktorú jej spievala mama. Presné slová si nepamätala, no vedela melódiu, ktorú si začala pospevovať. Najskôr jemne, akoby sa bála, že sa chlapcovi ešte priťaží, no postupne jej hlas silil a chlapcove prsty sa uvoľňovali jeden po druhom až ju nakoniec držal ako ten najväčší poklad. Jemne, no zároveň ochranársky. 

Pospevovanie po hodine prešlo do súvislého hmkania jednoduchej melódie. Stále sa pozerala na jeho tvár, jeho jemnú ryhu v tvári, ktorá sa trochu vyhladila a prišlo jej nanajvýš normálne, ba priam prirodzené, aby si k nemu ľahla. Najskôr zľahka naklonila svoje telo na tú jednu stranu postele, na ktorej sedela a na ktorej bol kúsok voľný. Bola trocha vyčerpaná z rozvážania a pospevovania, ktoré tu predvádzala hádam hodinu.

 

Bože, veď ja ani neviem spievať, pomyslela si zahanbujúc sa, že sa tak dokázala uvoľniť.

 

No nič ju už nedokázalo odradiť od toho, aby sa pohodlne usalašila na posteli tvárou k nemu. Ich prepletené ruky položila na chlapcovu hruď a začala opäť hmkať melódiu. Teraz neznámu, ktorá jej prišla na myseľ. Vedela, že ju pozná. Bola si tým stopercentne istá. 

Možno som ju počula v škole. Predsa len susedíme s umeleckou školou, tak prečo by som si nemohla zapamätať nejakú melódiu, pomyslela si. 

 Zatvorila oči a začala spomínať ako sedávala cez voľno na múriku pred otvoreným oknom učebne v západnom krídle umeleckej školy, kde počúvala vždy v ten istý čas rôzne známe, no aj úplne nové klavírne skladby. Vedela, že ich hrával chlapec. Smutné, blúdivé tóny tiahnuce sa z miestnosti, ktorú v živote nevidela. Nevidela ani chlapca, ktorý musel zažiť bôľ a osamelé chvíle, ktoré si človek ani nedokáže predstaviť. 

Sprvu si myslela, že to určite hráva profesor. Smutný, so zničenou dušou, osamelý... No vzápätí sa dozvedela, že je to mladý, maximálne sedemnásťročný,  chlapec, ktorého prijali na školu vďaka svojmu talentu. 

Odvtedy tam sedávala každý deň. Každý deň v ten presný čas si sadla pod okno, či bol mráz alebo pršalo, vždy si prišla vypočuť tie krásne tóny, ktorými teraz upokojovala chlapca vedľa seba...

 

*

 

Niekto ho chytil za ruku. Sprvu sa zľakol, myslel, že to bude ďalšie týranie, nový spôsob ako ho pripraviť o všetko. O to, čo ho robilo aspoň trochu šťastným, jedine jeho prsty na klávesoch dokázali vyjadriť zármutok, ktorým prešiel. No o chvíľu na to počul jemný zvuk piesne. Nie veľmi vydarené spievanie, no na jeho dušu a bolesť to pôsobilo priam blahodarne. 

Začínal si uvedomovať, že v miestnosti nie je sám. Vedel, že s ním bola jeho nová rodina. Rodina, ktorá sa ho ujala, keď bol v tom najhoršom a pomohli mu prekonať všetko, čo sa mu stihlo udiať za ten krátky čas, čo bol na tomto svete. 

Prijali ho medzi seba ako rovný s rovným a dali mu lásku, ktorú celý život hľadal. Našiel v nich skutočnú rodinu. 

No toto nebol nikto z nich, ich hlasy poznal. Poznal presnú výšku, hĺbku aj frekvenciu. Toto neboli oni, no kto potom? Bolo mu to jedno, upol sa na tie tóny a odmietal sa ich pustiť. To ony boli tým svetlým bodom v jeho utrpení. 

Hmkanie po chvíľke začínalo slabnúť až napokon prestalo úplne. Začal sa báť, že dotyčná osoba snáď ani neexistuje, že si ju vymyslel. Srdce už aj tak poháňané jedom sa rozbehlo, keď si uvedomilo, že jeho posledný boj je pri konci, no tiež, že ten hlas sa snáď môže vytratiť. 

No zacítil pohyb, jemný pohyb matraca a jeho ruky. Stále svoju myseľ upínal smerom k spevu. K hmkaniu, ktoré mu vlialo do žíl aj niečo iné ako jed. 

Zatajený dych mal už od chvíle, čo dokázal myslieť, tak ako mu poradili ostatní. Vedeli, čím si bude musieť prejsť, preto mu povedali najviac ako mohli. No ak by ho mohol zatajiť ešte raz, bolo by to práve v tejto chvíli. Nemal ani tušenia, kto tu je, čo tu robí alebo prečo si k nemu líha. 

Na hrudi pocítil teplú ruku a na to sa ozvalo hmkanie. Najskôr malo nesúvislú melódiu, no postupom sa formovalo na skladbu. Na klavírnu skladbu! Uvedomil si vzápätí.

 

Moju klavírnu skladbu!

 

Srdce mu bežalo ako splašené, chcelo vyskočiť z hrude. Už ho nedokázala vytrhnúť z hrôzy ani melódia, no stále sa snažil, aby tej osobe nerozdrtil ruku. Nevedel, či je to iba jeho fantázia, no prial si, aby nebola. 

Dlhé minúty prechádzal horúcim peklom. Neskutočným a najhorším na celom svete. Myslel na všetky udalosti, ktoré sa mu kedy stali. Chcel si uchovať spomienky zo svojho predchádzajúceho života, pretože ho naučili veľa a on je im na „sklonku života“ aj vďačný.  

Zacítil posledný úder srdca, posledný plameň, ktorý z neho opadol a počul šustot krvi, ktorá sa valila v žilách bytosti vedľa neho.

 

Prudko otvoril oči, natočil hlavu a prvýkrát sa nadýchol, zazrel čokoládové zreničky rozšírené poznaním a... neodolal. 



I want to go ahead and explore everything I can. And maybe my story will find its happy ending, too. :)

Love,            

Black



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Piano tones:

 1
03.10.2016 [15:07]

TeenStarJa som to tak nejako aj tušila Emoticon Ale bolo to tak prirodzené, akoby každé slovo bolo stvorené len preto, aby plynule prešlo do svojho konca Emoticon Tak, ako za nádychom musí nasledovať výdych Emoticon
Nádhera Emoticon

2. D
02.10.2016 [9:07]

Pěkné. Kde jsou ale ostatní ? Že by ho nechali samotného se mi nějak nezdá. Emoticon Emoticon Emoticon

1. BabčaS.
01.10.2016 [21:39]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!