Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Osud si nájde cestu

Lion and lamb...


Osud si nájde cestuTáto jednorázovka vznikla, keď som tu chcela skončiť. Vtedy nešlo len o maturu a ostatné veci, ale mala som aj osobné problémy a... Proste som už naozaj nemala chuť písať. Je to vlastne môj osobný názor na to, prečo ľudia zomierajú, prečo sa to deje... Edward a Bella sú vo Volttere pred Arom, aj s Alice. Lenže, jeden z nich z tadiaľ už nevyjde živý, ako je to možné a čo bude ďalej? To sú otázky, na ktoré dostanete odpovede, až keď si tú poviedku prečítate. Príjemné a ničím nerušené čítanie, praje vaša Rosie...

Osud si nájde cestu.

Ludovico Einaudi - Eros

Ostré svetlo mi šľahalo do očí. Pod sebou som cítil teplú zem, ale vôbec mi to nebolo nepríjemné... Práveže, som sa cítil nezvyčajne dobre. Ako keby som bol na nejakom kúzelnom mieste. A keď som konečne otvoril oči, nemohol som tomu uveriť. To musí byť nebo...

Ležal som v tráve. V krásnej zelenej tráve a predo mnou, sa kľukatela dlhá prašná cesta, ktorá viedla až ku vodopádom. A pár metrov predo mnou stál nejaký chlap, ktorý sa jemne pousmieval. Pozrel som sa za seba, ale tam bola len dlhá čierna stena, ktorá ako keby odrezávala tento svet. Znovu som sa pozrel na chlapa s milým úsmevom... Tak nejako, som mu okamžite dôveroval. Začal som si ho prezerať. Asi najviac ma zaujali jeho vlasy, ktoré boli spletené do dredov, ale aj tak stále vyzeral, tak nejako prívetivo. Pohol sa a ešte ladnejšími pohybmi, ako mám ja sám, podišiel ku mne.

„Čauko. Ja som Gabriel, tvoj kamoš, aby si prešiel.“

Ale kam mám prejsť?

„Ako prešiel?“

„Ty si nič nepamätáš?“

Opýtal sa začudovane a ja som pokýval hlavou na súhlas. Nič si nepamätám...

„Ach, tak počkaj chvíľu.“

O čo tu ide? Ani som sa nestačil nad touto otázkou zamýšľať a mne sa zrazu pred očami zobrazila veľká sála a stál som tam ja, Alice a moja krásna Bell! A aj Aro, Marcus, Caius a Felix! Aro niečo povedal a vtedy som si začal rozpamätávať. Felix sa zahnal po Belle, ale ja som sa hodil pred ňu. Začal som sa biť s Felixom. Lenže Felix, nie je len taký nejaký upír... Najprv ma odhodil do kúta miestnosti, potom schytil za hlavu a hodil o schody. A ja som ešte stále žil a potom, som sa díval na niečo, čo som ani nevedel, čo som už nevnímal.

Felix ma vzal za hlavu, surovo s ňou trhol a oddelil mi ju od tela. Videl som už len ostatok môjho tela, ktorý sa zložil na chladnú zem a Bell s Alice, ktoré neveriacky pozerali na tú celú scénu. Ja som zomrel... on ma zabil... V tom sa obraz rozjasnil a ja som znovu stál pred Gabrielom, teda, ja som asi pred ním stál celú dobu.

„Chápeš to kámo, si mŕtvy a my musíme prejsť na druhú stranu, tam, za vodopádmi.“

Ukazoval mi smerom na vodopády, ktoré ma zo začiatku uchvátili.

„Ale, ale ja nemôžem byť v nebi... Zabil som ľudí, bol som, teda som upír.“

„Ja ti to neviem vysvetliť, len proste viem, že teraz budeš anjelom, teda, ak konečne so mnou prejdeš na druhú stranu.“

Jemne sa zamračil a už aj sa chcel otočiť a odísť ku vodopádu, no ja som ho včas zastavil.

„Počkaj! Ja nemôžem!!!“

Zakričal som dosť hlasno, že to možno aj za ten jeho vodopád počuli. Gabriel sa na mňa otočil a v sekunde bol pri mne. Tento pohyb ma dokonca vyľakal... Rýchlejší, ako my...

„Prečo by si nemohol?“

Spytoval sa a poriadne si ma prezeral. Bolo to, ako keby mi vidí až na dno mojej duše. Naozaj nepríjemný pocit... A tak som mu to musel vysvetliť.

„Ja, ja... mám tam dole rodinu, moju Bell, ja ju musím ochraňovať, je tam jedna osoba, dokonca nie len jedna, ktorá ju chce zabiť! Ja musím ísť späť! Musím!“

Ku koncu som sa už tam rozkrikoval a divoko gestikuloval, aby Gabriel pochopil, že ja vážne musím ísť naspäť.

„Ty tomu ešte stále nechápeš, že?“

Spýtal sa ma Gabriel a zrazu sa už netváril ako pohodový, čo bol vlastne?

„A čomu by som mal chápať?“

„Edward, si v nebi. Musíš sa s tým vyrovnať. Odtadiaľto sa už nedá dostať na zem, ani sám najvyšší to nedokáže, tak to pochop.“

Vo mne to začalo vrieť. Vždy som sa túžil dostať do neba, ale nie teraz, keď Bell bola v takom veľkom ohrození. Mal som tam byť s ňou a chrániť ju...

„Nepochopím to! Je to až tak ťažké, keď ste mi ten život – neživot vzali, mi ho zase dať?! Ja musím ísť za Bell, ona musí žiť!!!“

Rozkrikoval som sa stále a mal chuť Gabriela chytiť pod krkom a prinútiť ho, nech ma vráti späť. Zrazu sa Gabriel zamračil. Vietor sa zdvihol. Gabrielova tvár a vlasy sa začali meniť. Vlasy sa mu zmenili na blond, jemne zbrčkaveli, tvár vybledla a dostala ostré rysy. Ťažko sa nahrbil a ja som len otváral ústa vtedy, keď sa za ním roztiahli do obrovských rozmerov, prekrásne trblietavé a biele krídla. Nemo som sa na neho díval. Zrazu sa jemne zniesol do vzduchu, ale stále ostával pri mne.

„Ako sa opovažuješ odmietať nebo!!! Ty si myslíš, že sme ťa sem vzali len tak?! Že sme chceli niekomu urobiť zle?! Si myslíš že to MY sme tí zlí?!?!?! Omyl!!!“

Kričal na mňa, a ako by sa vtedy toto krásne miesto zmenilo na nejakú miestnosť, pretože jeho krik sa odrážal od každej strany a rval mi uši. Zrazu sa zhlboka nadýchol, vydýchol a postavil sa znovu na zem.

„Bol to osud. Musel si zomrieť, chápeš to? Je to tak lepšie...“

Zašeptal a pozrel sa prenikavým pohľadom na mňa. Ako to pomôže, že som zomrel? Ako to môže pomôcť Bell?

„Ver tomu, že pomôže. Bože...“ Povzdychol si. „Poď, ja ti to ukážem.“

Najprv som nechápal, ale potom ma vzal pod pazuchami do rúk, pár krát zamával krídlami a my sme sa ocitli vo vzduchu. Ako vedel, čo som sa pýtal v duchu? Číta myšlienky?

„Áno Edward čítam, aspoň teraz vieš, aké je to nepríjemné.“

Tíško sa zachichotal. Ako je možné, že je anjelom taký blázon? Zrazu ma pustil a ja som padal dole. No, tak nejako som pozabudol na to, že mi číta myšlienky a asi som ho mierne naštval.

Ospravedlňujem sa!

Zakričal som v mysli a v sekunde ma už zase držal a spolu sme leteli.

„Nabudúce ťa už nechytím.“

Zachechtal sa znovu. Radšej som si nič nepomyslel, lebo ten dlhý pád, ktorý ma čakal by som s najväčšou pravdepodobnosťou ani neprežil. Leteli sme nad trávnatými pláňami, vysokými stromami a ja som sa kochal tou nádherou.

„No povedz mi, že sa ti takéto nebo neľúbi?“

Spytoval sa ma a my sme pomaly “pristávali“ pred nejakým jazerom.

„Pravda je, že som si ho predstavoval omnoho iné, ako aj všetci ľudia, ale je veľmi krásne.“

Odpovedal som po pravde a konečne si nohy položil na pevnú zem. Otočil som sa na Gabriela a ten už zase vyzeral ako dredový puberťák.

„Puberťák nie som a okrem toho, zmena je život!“

Odfrkol si a venoval mi jemný úškrn. Pravdaže som ho napodobnil. Gabriel sa pohol a prešiel ku jazeru. Vstúpil do neho po kolená a ja som následoval.

„Tak, teraz si čupneš do vody a sústredíš sa na Bell, ukážem ti, čo by sa stalo, keby si žil, keby si sa vrátil.“

Prikývol som a kľakol si do vody. Spýtavo som sa pozrel na Gabriela. Len ma chytil za krkom a zrazu moju hlavu ponoril do vody. Je snáď nejaký psychopat? Začal som sa mu krútiť, až kým ma nevynoril na hladinu.

„Ty – ty!“

Zbieral som sťažka vzduch do pľúc a vtedy som si to uvedomil. Ja dýcham, ja potrebujem dýchať... Bol som znovu, ako človek.

„Nemyslel si na ňu, že?!“

Vyčítal mi.

„Ako som mohol na Bell myslieť, zatiaľ čo si ma ty blázon topil?!“

Soptil som sa na neho a Gabriel sa rozosmial. On nemôže byť vážne anjelom...

„Ver tomu, že anjelom som. A za to, že sa ti to nedarí, si môžeš len a len sám. Ja som ťa nechcel topiť. Ak okamžite, keď ti ponorím hlavu, začneš myslieť na Bellu, prestaneš sa topiť a budeš ju vidieť.“

Prehovoril a znovu ma, tentoraz jemnejšie, chytil za krkom. Tíško som si povzdychol. Znovu som si kľakol, zhlboka sa nadýchol a Gabriel mi hlavu strčil pod vodu. Zo začiatku som zase spanikáril, zabudol som už na ten pocit, keď potrebuješ dýchať... Zatvoril som oči a začal myslieť na moju Bell. Na to aká je krásna, ako vždy bola pri mne, ako ma hladila, dávala mi jemné bozky na pery, ako mi šeptala...

„Milujem ťa.“

Šokom som otvoril oči a naozaj som neveril tomu, čo som videl. V našej posteli som ležal ja a na hrudi mi ležala moja Bell. Krásne sa na mňa usmievala a dookola mi šeptala, ako moc ma miluje. Na svojej tvári, nie tej, čo ležala pri Bell, ale na mojej vlastnej som zacítil niečo mokré. Prstom som prešiel po mokrej cestička a potom si ho strčil do úst. Túto chuť som si pamätal. Keď som bol malý, často som ju cítil, vždy vtedy, keď som plakal, keď som si niečo urobil. Ďalšia vec čo ma zarazila... Plakal som.

Díval som sa na moju krásnu Bell a pri tom som nedokázal prestať ľutovať toho, že už ju nikdy takto neuvidím, že už nikdy nebudem pri nej...

„Dobre, chcel som ti ju ešte ukázať, keď bola šťastná... A s tebou. To bola minulosť. A teraz, ti ukážem, čo by sa stalo, keby si s nimi zostal.“

V tom, ako keby sa so mnou svet zakrútil. A ja som sa ocitol niekde v lese. Videl som tam svoju postavu, ktorá rýchlo utekala a v náručí držala nejaké dieťa. Za ňou sa hnala Volturovská garda, to snáď nie?! Zrazu sa ku mne dostali jeho, teda moje myšlienky.

Všetko je zle! Nemalo to takto byť!

Edward bežal ďalej a ja som v jeho mysli videl všetko, čo sa stalo, to naozaj nebolo možné! Potom, čo sme prišli od Volturiovcov a Alice im ukázala, že Bell bude jednou z nás, sa nám darilo skvelo. Všetci boli šťastní a dokonca som zachránil Bell od Victorie, spolu aj s Jackom. Ešte pred tým som ju však požiadal o ruku, takže som aj videl našu svadbu a aj to, čo nasledovalo po nej.

Najprv som si vyčítal, ako som mohol, ale Bell vyzerala byť šťastná, aj tak či tak. Ale potom sa stala vec, ktorej som naozaj neveril. Bell otehotnela a otec som bol ja! Ako to bolo možné? Po chvíli sa mi to všetko vyjasnilo a ja som sa dozvedel, že dokonca sme neboli jediní, ktorí sme mali poloupírie dieťa a vtedy sa to všetko začalo kaziť. Bell porodila Nessie, skoro pri tom umrela, ale premenil som ju a tak zostala nažive. Lenže to sa ešte len všetko zažalo.

O tomto sa dozvedeli Volturiovci. A išli si po našu Nessie. Bola to veľká garda a aj keď Alice odišla aj s Jazzom a hľadali pre nás pomoc, boj sme nevyhrali. Mali tam jedného upíra, ktorý dokázal kohokoľvek ovládať. Bell na nás držal štít, lenže pri nepozornosti ju jeden upír napadol. Díval som sa na moju lásku, ktorú práve trhal nejaký upír a kričal som nielen vtedy ako on, ale aj teraz.

Chcel som nejako zasiahnuť, ale to sa nedalo. A ani Edward vtedy nemohol zasiahnuť, práve sa na neho vrhala Jane a držala ho pekne pri zemi. Edward sa díval okolo seba a ja tiež. Bell bola mŕtva, moja jediná Bell zomrela, kvôli mne! Všimol som si Rose a Emma. Rose bola tak roztrhaná, že sa už nedokázala vyliečiť a pri jej tele kľačal Emm, plakal, vzlykal a prosil ju, aby sa vrátila. Zdesene som sa díval okolo seba. Väčšina upírov a vlkov, ktorí nám mali pomôcť bolo už mŕtvych a ja som sa nemo díval na Carlislea a Esme, ktorí sa vrhli na seba a navzájom sa zabili, keďže ich začal ovládať ten neznámy upír.

Edward sa rýchlo zvrtol a začal utekať smerom ku nášmu domu. Keď do neho vošiel, bola tam iba Alice, takže Jassper musel už tiež zomrieť... Trhane som sa nadýchol a díval sa na moju osobu. Edward vzal Nessie do rúk a rozutekal sa s ňou preč. Na Alice nebral ohľady, aj keď sa hnala za ním, bola pomalšia a po istej dobe som započul jej bolestný výkrik. Ako som mohol?! Ako som ju mohol len tak nechať umrieť?!

Bežal som ďalej s Nessie. A vtedy som sa dostal do okamihu, ktorý som už raz videl. Edward utekal s Nessie v náruči a za ním sa hnala Volturiovská garda...

Prudkým trhnutím som sa zobudil a moja hlava ihneď vystrelila von z vody, až som sa prevrátil a dopadol do vody. Bolo mi to jedno. Sedel som vo vode a vzlyky dusil v dlaniach.

„Prepáč, ostatok som ti už nechcel ukázať... Bolo by to... veľmi kruté, obaja by ste umreli...“

Ludovico Einaudi - Nightbook Lady Labyrint

Zašeptal Gabriel a jemne mi ruku položil na rameno. Sťažka som sa nadychoval. Kvôli mne, keby žijem... Všetci by umreli, úplne všetci! Uvedomil som si, prečo sa toto všetko stalo. Pozrel som sa nemo na Gabriela.

„Ď – ďakujem...“

Šepol som a znovu sa poddal vzlykom. Nikdy nezabudnem na to, ako som videl moju Bell, ktorá revala bolesťou, keď ju zabíjali, na mojich rodičov, sestry, bratov, na moje dieťa, ktoré neviem ako zomrelo, ale zomrelo!!!

„Ja... poď, ukážem ti ešte niečo.“


Usmial sa Gabriel. Bál som sa, že mi znovu ukáže to, čo by bolo. Tento raz ma jemne postavil na nohy a ja som sa nechal. Vzal ma za ruku a my sme spoločne vchádzali do jazera, postupne sme boli hlbšie a hlbšie a keď nám voda len tak tak, siahala po ramená, Gabriel prehovoril.

Ludovico Einaudi - Eros

„Ukážem ti niečo... Ukážem ti, že tvoja smrť nebola bezmyseľná.“

Znovu sa usmial, chytil ma za ruky a obaja sme sa spoločne ponorili hlavami pod vodu. Bol som na mieste, ktoré som naozaj poznal. Bola to naša spoločná lúka. Uprostred nej ležala moja Bell. Ležala na tráve, dlhé vlasy rozhodené okolo tela a na tvári jemný úsmev.

„Navždy ťa budem milovať... navždy.“

Šepkala a pár sĺz jej uniklo z tých krásnych hnedých očí. Bola tak krásna... a hlavne, bola živá, ona žila. Nazrel som jemne do jej myšlienok. Ukázala mi celú moju rodinu a všetci žili, a boli šťastní. Po dome bolo pár mojich fotiek, nielen s Bell, ale všelijakých fotiek. Ale boli šťastní. Dokonca mi ukazovala, ako ju učili hrať na mojom klavíri. Ako ich každý deň navštevovala, s Alice chodila na nákupy, a ešte aj s Rose. Boli spolu. Dokonca sa mnoho krát rozprávala aj s Jasperom, ktorý jej ochotne hovoril o jeho minulosti a o vojne.

Bell vyzerala na to, že má okolo 20 – 21 rokov. Takže to boli nanajvýš tri roky, čo som umrel. Bell sa postavila na nohy, ktoré mala bosé. Do jednej ruky si vzala šľapky a bosými nohami sa prechádzala po lúke. Jednou rukou jemne hladila vysokú trávu a ústami stále šepkala, svoje krásne:

„Milujem ťa...“

Chcel som niečo urobiť, nejako jej odpovedať, že aj ja ju milujem, ale nevedel som ako. Zrazu sa pri mne objavil Gabriel.

„Ja viem, že to nie je podľa pravidiel, ale niečo ešte pre teba spravím, mám pocit, že vy dvaja si to tak nejako zaslúžite...“

Povedal Gabriel a jemne sa na mňa uškrnul. Zrazu začal fúkať silnejší vietor a z oblohy začali padať biele malé kvety... Vyzeralo to ako sneh, ale boli to jarné kvety. Bell sa okamžite zastavila a dívala sa na ten zázrak.

„Povedz jej to, čo chceš, ona ťa bude počuť.“

Znovu sa usmial a ja som pootvoril ústa.

„Bell..?“

Šepol som tíško. Bella sa okamžite otočila a očami tekala pomedzi stromy.

„Ed – Edward?“

Spytovala sa tíško a z jej krásnych očí sa zase spustili slzy.

„Láska neplač prosím...“

Zašepkal som znovu tíško a Bell sa jemne pousmiala.

„Prepáč, len... o tomto snívam každý deň... si v nebi?“

Spýtala sa a pozrela sa na oblohu.

„Náhodou áno, ani ja sám som tomu najprv neveril.“

Gabriel sa na mňa uškrnul a ja na neho.

„Chcem ťa späť...“

Zašepkala Bell a znovu jej po tvári putovali horké slzy. Chcel som jej ich zotrieť, ale vedel som, že to by som už chcel veľa od Gabriela.

„Bell, ja som stále s tebou. Budem sa na teba dívať a dávať pozor Láska, aby ti nik neublížil.  Milujem ťa.“

Šepol som znovu a tento raz som sa už ani ja neudržal a tvár mi zmáčali slzy.

„Aj ja teba, navždy...“

Povedala ešte Bell. Vietor sa znovu zdvihol a v myšlienkach Bell som počul, že pochopila. Už som tam s ňou nebol, i keď som sa stále na ňu díval a ona v myšlienkach opakovala, ako veľmi ma miluje.

„Môžeme?“

Spýtal sa ma Gabriel. Ticho som prikývol. Znovu prišiel ten zvláštny pocit vedomia a ja som sa rýchlo vynoril z vody. Oproti mne stál Gabriel a na perách mal jemný úsmev.

„Ďakujem ti... Už viem, prečo si vážne ten anjel.“

Gabriel sa uškrnul.

„Ja som ti to vravel, no ty si mi nechcel veriť!“

Zasmial sa a ja som sa pousmial s ním. Pustil moje ruky a obidvaja sme sa vybrali späť na suchú zem. Gabriel sa premenil na anjela, vzal ma do rúk a spoločne sme leteli na prašnú cestu, ktorá viedla až ku vodopádom. Gabriel ma postavil na zem a premenil sa znovu na toho dredového týpka.

„Tak čo, môžeme už ísť na druhú stranu?“

Mrkol na mňa a ja som vedel, že naozaj môžeme ísť. Bol som pripravený. Konečne som si uvedomil, prečo ľudia zomierajú, prečo každý zomiera. Je to osud. Vždy je to lepšie, keď umrie jeden, lebo inak ich umrie mnoho. Znelo to hlúpo, ale bol som nesmierne rád, že som umrel. Keby som to nebol ja, umreli by všetci.

A tak som teraz, s úsmevom na tvári a mysľou pri Bell, stúpal po prašnej ceste. Už len pár krokov ma delilo od krásneho vodopádu. Teraz ma začal naozaj lákať. Vyzeral, ako keby  z neho namiesto vody, vyteká mnoho diamantov. V mojom vnútri som zacítil radosť, tešil som sa na stretnutie z druhým svetom. Konečne  budem naozaj vedieť, aké to tam je. Gabriel sa postavil pred vodopád a ja pri neho.

„Ty nejdeš so mnou?“

Spýtal som sa ho, keďže mi len pokynul, aby som vošiel dnu.

„Kdeže... Ja ešte musím pár osôb previesť dlhou cestou až sem.“

Mrkol na mňa. Usmial som sa na neho a nerozhodne prešliapol na miete.

„No tak už choď, tam už nie sú takí otravní anjeli ako ja.“

Tíško som sa zachichotal a myšlienkou mu poslala „Ďakujem“.

„Na to som tu!“

Povedal a ja som najprv napriahol ruku, ktorá prešla za vodopád. Nebolo to mokré, ale bol to, taký zvláštny pocit, ktorý mi spôsoboval zimomriavky. Zrazu som bol taký šťastný, ako keď som bol s Bell a s myšlienkou na ňu som vstúpil dnu... do neba.


 

„Raz pôjdem aj ja za tebou a budeme spolu navždy.“

Zašepkalo s úsmevom hnedovlasé dievča a popri tom sa posledný krát pozrelo na oblohu a potom sa vydalo spokojne domov.


 

Fata viam invenient.


 

Táto poviedka je venovaná pár ľuďom, ktorí vždy pri mne stáli a tým pádom som ani neskončila. V prvom rade je to moja Katinka:). Pretože ona vie, ako veľa toho pre mňa urobila, takže jej právom patrí táto poviedka. Ďalej určite musí byť venovaná Ronnie, Pajam, Petronelke, NeliQ, AliceCullenHale2, Mimi79, MilieCull, Letty, Huny, Blotik, Gine, DarkPassion, Nikki, Beny, Eternity, Poppy, Jarusinka, TayLoORiSsOoCuTeE, Rosalie 7, Elanorm, Lenjule, Niki311, Kixy25, Black Star a mnohím ostatním. Ďakujem vám!



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Osud si nájde cestu:

 1
31.07.2011 [23:25]

Janeline Emoticon kiež by toto bolo možné. no proste slzím ako malé decko, paráda. Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!