Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Osud hrá proti nám

01.07.2011 (15:15) • TeenStar • FanFiction jednodílné • komentováno 11× • zobrazeno 2224×

Osud hrá proti nám

Triedou sa rozliehalo melodické bubnovanie vody o okennú doštičku a monotónny hlas pomerne strašieho učiteľa, ktorý prevyšovali myšlienky mnohých ľudí, neprítomne hľadiacich a neposedne mrviacich sa v laviciach z dreva.

Toky myšlienok mu prúdili hlavou neustále. Každá myšlienka sa aj cez ten najväčší hukot, cez nepreraziteľnú vrstvu jeho ľadovej pokožky, predrala až k nemu. Všetky okrem tých jej. Ani jedna jediná zblúdilá myšlienka vyslaná ňou sa mu ani pri tej najväčšej snahe nepriplietla do cesty. Mohol sa snažiť akokoľvek, výsledkom bolo vždy len frustrujúce, hrobové ticho. Lenže to ticho ho zároveň nepochopiteľne upokojovalo a priťahovalo. Bola preňho záhadou. Záhadou, ktorú chcel rozlúštiť.

V rodine sa stal centrom vtipov, v škole zase mrzutým študentom. A to všetko kvôli posadnutosti menom Isabella, ktorej sa nemienil za žiadnu cenu vzdať.

Lenže ona nebola taká, ako ostatné. Nepodliehala jeho zvodným pohľadom, kolená sa jej vo chvíľach, keď k nej jeho snehobiele ruky náhodou zablúdili, nepodlamovali. Ak tak aj urobil, len bezmyšlienkovite zodvihla oči, potichúčky niečo zašomrala a kráčala ďalej. Práve dnešným dňom sa rozhodol zmeniť to.

Zvonček, oznamujúc koniec vyučovacej hodiny, sa rozozvučal do najnovšej skladby jednej z dnešných hudobných skupín a študenti, doteraz sediaci na stoličkách, sa postavili a namierili si to priamo, bez ďalších zbytočných a zdĺhavých zastávok, k východu. Ak by sa celú noc nesnažil vsugerovať si, že je to len obyčajné dievča, nohy by sa určite podlamovali jemu, nie jej. No musí to skúsiť, za to nič nedá. Teraz, alebo nikdy.

Prudko sa vyhúpol na rovné nohy a hľadiac na žiakov, tisnúcich sa na seba tak dôkladne, že medzi sebou nezanechávali ani len najmenšiu štrbinku, hľadal modré tielko, na ktorom by sa až po pás vlnili orieškovohnedé pramienky vlasov.

„Bella, počkaj... Bella! Stoj!" skríkol a oprel sa ramenom o zárubňu. Bol si istý, že pre dnešný deň sa s ňou rozlúčil. Vlastne ani nevedel, či sa s ňou stretnúť chcel. Po toľkých týždňoch, čo sa ju každým dňom pokúšal spoznať viac a viac, sa bál, že by ho jednoznačným ,Nie!´ nadobro odrovnala. Nechcel prísť o nádej, ktorú v sebe po toľké dni pestoval.

Avšak vo chvíli, keď sa jedna z hláv otočila a nádherné oči farby tej najsladšej čokolády sa stretli s Edwardovými, s miernym úsmevom, ktorý sa mu usadil na tvári, jej šiel bez akéhokoľvek premýšľania oproti.

Pretočila oči a odsunula sa nabok, aby nestála v ceste hustému prívalu ľudí, ktorý by jej krehkú postavu dokázal bez povšimnutia pošliapať, ak by náhodou nestihla včas odskočiť.

„Ahoj, Bella,“ ozval sa tesne vedľa nej, „máš chvíľku?“ Stále z nej nespúšťal zlatisté oči, kĺzal nimi po jej hodvábnej pokožke, po jej plných perách a nakoniec sa zapichol do bezkonkurenčne najkrajších očí.

„Čo chceš?“ zahundrala a ruky si zložila na hrudi. Iskričky, milióny črepov skla, ktoré jej svietili v očiach, teraz vytvorili nebezpečný plamienok, ktorý signalizoval: Ber nohy na plecia, kým môžeš, pretože za seba neručím.

Trhol sebou a zalapal po dychu. V jeho predstavách ich prvý dialóg nevyzeral takto. Scenárov opisujúcich túto situáciu mal v zálohe veľa, ale ani jeden z nich sa nezhodoval s touto chvíľou.

„Tak čo, do kelu, chceš?“ odsekla podráždene, až sa jej spodná pera nepriateľsky zatriasla.

„Nechcela by si so mnou zájsť von?“ Slová sa z neho začali valiť takou rýchlosťou, že ani sám nevedel rozoznať, čo vlastne povedal.

„Nie, vďaka.“ Zatrepala hlavou a otočila sa na päte. „Skús niekoho iného, u mňa nemáš šancu!“ sykla smerom k nemu.

„Ale Bella, ja ťa prosím... Bella, daj mi šancu!“ zašepkal a horúcu ruku, voľne sa hompáľajúcu vedľa Bellinho tela, si vložil do svojej.

„A kde pôjdeme? Do kina? Na večeru? Alebo k vám domov? No tak povedz, čo by si také chcel robiť?“ vyhŕkla a natočila hlavu do strany.

Pootvoril ústa a nemo hľadel pred seba, vstrebávajúc celú túto situáciu. Keby len teraz prišiel na to, kam ju vziať. Prvá z možností bola kino, druhá večera... V podstate všetko, čo vymenovala. Zdalo sa, že má všetkých naokolo do podrobna prečítaných. Dokonca aj jeho.

„A čo tak Lunapark?“ stál si za svojim a očami prepaľoval šnúrky topánok, snažiac sa skryť, ako ho jej slová ranili. Po dlhej chvíli ticha oči neochotne odlepil od podlahy a zadíval sa hlboko do tých jej. Zrazu boli také priateľské, až mu to dodalo na odvahe a aspoň z malej časti pozdvihlo ego.

Pousmial sa. „Tak pôjdeš?“ opýtal sa zvoľna. Letmo prikývla a jemne si vyslobodila ruku z jeho oceľového zovretia.

„Príď po mňa o siedmej,“ vydýchla. „A posnaž sa nemeškať.“ Nadvihla obočie a pery zvlnila do úsmevu.

„Prídem včas,“ prikývol, no Belly už na chodbe nebolo.

***

Okolo chodníka posiateho drobnými kamienkami svietili lampičky takým žiarivým svetlom, že ak by bol Edward človek, musel by si pretrieť oči. On však chodníkom, ktorý viedol pred vstupné dvere rodiny Swanovcov, kráčal stroho a nenechal na sebe badať ani štipku strachu, ktorý sa v ňou miešal.

Popravil si čiernu košeľu, ktorá výrazne kontrastovala s jeho pleťou a rukami si prehrabal nagélované kučery bronzových vlasov. Ešte stále si výberom oblečenia nebol istý, na kolotočoch nikdy nebol, no čo sa týka módy, na Alice sa môže vždy spoľahnúť. Okrem iného...

Pred vchodom do útulného domčeka sa zastavil a ukazovák, ktorým chcel stlačiť zvonček, odtiahol. Potom sa zhloboka nadýchol a krátkym cinkaním privolal Bellu k dverám. Opatrne pootvorila dvere a kútikom oka vykukla von. Pozorne, od hlavy po päty a od päty po hlavu, si ho premerala a až potom otvorila dvere naplno.

„Čo tu robíš?“ spýtala sa ho odmerane a ruky si zložila v bok.

Nechápavo zakrútil hlavou. „Mal som prísť po teba, o siedmej, nepamätáš sa?“ spýtal sa jej s miernym podfarbením strachu v hlase. „Pretože nevyzeráš na to, že si sa niekam chystala. Nemyslím tým, že tie tepláky a tričko ti nepristanú, ja len...“ Zmĺkol a za hlúposti, ktoré pre chvíľou vypustil z úst, by sa najradšej ukameňoval.

No ona sa len zasmiala. Jej smiech bol preňho ako úspávankou, najkrajšou melódiou, akú kedy počul. Bol taký vľúdny, hrejivý a melodický, akoby sa rozozvučali všetky zvončeky sveta a zliali sa do toho jedného, úprimného smiechu. „Prepáč, úplne som na to zabudla. Počkáš chvíľu? O minútku som späť, len sa prezlečiem.“

Keď sa dvere opäť otvorili, bola Bella navlečená do modrých šiat a vlasy, ktoré jej zvyčajne voľne povievali oko tváre, mala sčesané dohora. Bola taká nádherná... Najkrajšia žena, akú kedy Edward videl. Vyrazila mu dych. Síce už na jej dychberúcu krásu čiastočne zvyknutý bol, dnes to bolo iné. Od úžasu nemohol dych popadnúť.

„Tak čo? Takto to už môže byť?“ Otočila sa okolo svojej osi, aby svoju ,róbu´ ukázala z každej strany a do posledného detailu.

„Si nádherná,“ zašepkal a ani si neuvedomil, že má ústa neslušne pootvorené a oči neprirodzene vygúlené.

Znova sa zasmiala a nasilu sa zamračila. „Si vážne nejaký divný.“ Prešla okolo neho a lakťom sa oprela o strechu strieborného Volva, ktorým Edward prišiel. „No tak... Ideš?“ zvolala naňho a otvorila si dvere na strane spolujazdca. „Nemám na to celý deň.“ Začala netrpezlivo poklepkávať nohou, kým sa Edward chôdzou, akou bol zvyknutý kráčať v spoločnosti ľudí, dostavil k autu a štrngajúcim zväzkom kľúčov naštartoval motor, ktorý celou cestou do Port Angeles príjemne priadol.

---

„Tak toto si ešte niekedy musíme zopakovať!“ vyskočila natešene z auta, túliac si lepkavými prstami od cukrovej vaty čierno-bielu pandu, ktorú jej Edward kúpil.

„Chceš tým povedať, že sa ti so mnou páčilo?“ Šibalsky zodvihol kútiky úst a žmurkol na ňu.

Sklopila oči a prosiac gravitáciu, aby jej červeň strhla z líc, sa otočila k domu. V malej kuchynke na prízemí sa ešte svietilo, znak toho, že Charlie ešte nespí a úpenlivo čaká, kedy sa jeho sotva dospelá dcéra vráti z rande.

„Asi áno, bolo mi celkom fajn,“ priznala narovinu. Veď aký dôvod by mala k tomu, aby zapierala? Možno jeden... Čas na tomto svete sa jej neúprosne kráti a ona už nesmie nikomu dovoliť, aby si našiel cestu k jej srdcu. Veď aj tak je pre ňu lúčenie s týmto svetom dosť ťažké.

„Čo by si povedala na to, že by som po teba zajtra prišiel a zopakovali by sme si to?“ Oči zúžil do malilinkých štrbiniek, až z nich ostali len dve malé bodky.

„Edward, dnes mi s tebou bolo vážne úžasne, ale to je všetko. Nemyslím si, že je dobrý nápad, aby sme sa naďalej stretávali, prepáč.“ Rozbehla sa k dverám a bez toho, aby sa čo i len obzrela, vkročila dovnútra.

***

Ešte v ten večer si sľúbil, že ju nechá napokoji, no ani len netušil, aké ťažké bude tento sľub dodržať. Hlavne, ak ho už v prvú noc bez mihnutia oka porušil a vkradol sa k nej do izby. Jej krása v momente ožiarila celú izbu a jej vôňa mu opantala myseľ tak dokonale, až si hodnú chvíľu nedokázal spomenúť, ako sa vlastne volá. Celú noc, úplne ňou fascinovaný, hľadel na jej tvár, jej telo, jej pokožku, jej vlasy a neustále vdychoval jej vôňu. A vo chvíli, keď sa slnko dotklo oblohy, jej na vankúš položil prekrásny tulipán, s lesklými lupeňmi a očarujúcou vôňou.

Ale to už myšlienkami pátral zase niekde inde. Prebáral sa minulosťou, v ktorej ešte nevedel, že existuje, v čase, keď ju ešte len spoznal a nakoniec skončil tam, kde je vlastne posledné dva týždne stále, v čase, kde Belle daroval celé svoje srdce a celú svoju dušu.

No on sa jej nemieni vzdať. Ani teraz a ani nikdy inokedy. Bude o ňu bojovať. Síce ani len netuší, prečo sa správa akoby ho nikdy nepoznala, prečo ho ignoruje a pri každom pokuse o nadviazanie konverzácie odvracia pohľad, zistí to.

Už celé dva týždne ho Alice naháňa s opaskom v ruke a prosbou v očiach, že ak sa jej nemieni celý oddať hneď, nech to už potom neskúša. Akoby nevedela, že jeho mŕtve srdce jej patrí už dávno.

Strieborné Volvo odstavil na okraji cesty a zadíval sa na slnečné lúče, ktoré sa strácali za obzorom. Na oblohe nebolo ani mráčika, len široká modrastá pláň rozliehajúca sa nad celým mestečkom.

Videl ju, ako vyzrela z okna a zreteľne vnímal, ako jej pri pohľade naňho srdce prudko udrelo do hrude a potom začalo zrýchlene, ako škovránie krídla, biť.

Zbehla točivým schodišťom, berúc schody po dvoch, a ladnou chôdzou tej najpôvabnejšej víly pribehla k dverám.

„Čo tu robíš?“ spýtala sa zostra a oprela sa o rám dverí.

„Prišiel som ťa vykúpiť od každodennej nudy,“ zachichotal sa, hoci jeho oči tvrdili pravý opak. Boli chladné a neprístupné, plné strachu. Jej mimické svaly sa nepohli ani o milimeter, boli bez známky akéjkoľvek snahy o úsmev. Ostali v rovnakej polohe, do akej sa pred chvíľou usadili. Oči sa jej vpíjali priamo do tých jeho. Boli priateľské a hrejivé, ako dve studničky plné zlata. Bola v nich úplne stratená... Zmenili sa zo stotiny na stotinu.

„Nie je to dobrý nápad. Prepáč.“ Zarazila ho prísnym pohľadom a vŕzgotom dokorán otvorila dvere. V tej chvíli mu zišlo na um, že by ich trebalo troška naolejovať.

„Tak toto počúvať nebudem. Vážne! Ja viem, že ti niečo je a síce netuším čo, nenechám ťa trápiť sa. Pretože keď si so mnou, tá úzkosť, ktorá ťa celú zaplavuje, sa vytráca. Prečo si to nechceš priznať?“ Na čele sa mu objavila hlboká vráska, ryha, spôsobená urputným zamyslením. Zľahka, ako motýľ, po nej prešla a vrátila tvár do bezchybného stavu, na aký bola zvyknutá.

Po krátkom vnútornom boji sa rozhodla vzdať sa, nebrániť sa posledným chvíľam šťastia, ktoré by mohla s Edwardom prežiť. Rozhodla sa prijať osud taký, aký je.

„Musím ti niečo povedať. Myslím si, že práve ty máš právo to vedieť." Sladkým dychom mu ovanula tvár. „Už mi neostáva veľa času, Edward. Umieram." Pritisla si jeho dlaň k hrudi. Slzy jej zaliali oči a v drobných, ligotavých kvapôčkach jej začali rynúť zo slzných lalôčkov.

No on len mlčal. Pritisol si ju k sebe a pery si priložil k jej čelu. V krúžkoch jej prechádzal po chrbte, tíšil ju a chlácholil. Tak, akoby sa nepoznali sotva pár mesiacov, ale akoby sa poznali už od narodenia. A možno si boli len súdení...

Vzápätí si prsty zaplietol do jej vlasov a letmo si pery pritisol na tie jej. Akoby len skúšal, či sa neodtiahne. No ona mu bozky začala oplácať omnoho vášnivejšie. Pod prívalom toľkej vášne a lásky sa zachvel.

„Poď, niečo ti ukážem." Vytiahla z vrecka nohavíc kľúče od svojho BMW a potiahla ho za ruku. „Ukážem ti moje miesto. Budeš jediný, kto o ňom vie. Okrem jedného jediného muža." Prekvapene zastavil a stisol jej ruku. „Ktorý má rovnakú DNA a je o dvadsať rokov starší," zachichotala sa s veselým úsmevom na perách.

Prechádzali útulnými uličkami Forks, až kým na hlavnej ceste, ktorá mesto pretínala, neodbočili smerom k pláži. Slnko príjemne hrialo, vetrík strapatil vlasy a lístie stromov sa pohojdávalo na konároch. Leto sa nepopierateľne blížilo.

Na opustenom mieste, kde okrem Belly a Charlieho ešte nikdy nevkročila žiadna noha, sedeli, hľadiac si do očí a túliac sa k sebe ako k najväčším pokladom.

„Keď som bola malá, mala som veľa snov." Oprela sa oňho a zahľadela sa na tmavú, zamatovú oblohu plnú hviezd. „Lenže teraz, keď viem, že mi už neostáva veľa času, sú tie sny také bezvýznamné. Letieť balónom, spať pod hviezdami, byť na dvoch miestach naraz, stretnúť pravú lásku..." vzdychla s nezvyklým podfarbením sarkazmu, ktorý sa v nej miešal.

„Myslím si, že minimálne jedno želanie sa ti už splnilo," zasmial sa.

„Možno, že máš pravdu," nepoprela. „Asi by sme už mali ísť. Charlie už o mňa bude mať strach," dodala a vstávajúc z drobných zŕn piesku si oprášila nohavice.

„Dobre, ale pre tentokrát budem šoférovať ja," zvískol a behom charakteristickým pre smrtelníkov, nie pre najnebezpečnejšieho dravca na svete, sa rozbehol k otvoreným dverám auta.

„To sa ešte uvidí." Rozbehla sa za ním najväčšou rýchlosťou, akú zo seba v tej chvíli dokázala vydať.

So šibalskými iskričkami v očiach zatočil kľúčom v zapaľovaní. Viacerými šmykmi po piesku sa po pár minútach dostal na hladký asfalt. No nenamieril si to k nej domov. Skrútil volant a vydal sa úplne upačným smerom. Veď na dnešnú noc mal ešte iné plány.

„Kam to ideš?" vyhŕkla zdesene, nezakrývajúc hrubú vrstvu strachu v hlase.

„To je prekvapenie," odvrkol so šibalským úškrnom na tvári a ďalej sa sústreďoval na cestu.

„No super." Naoko urazene sa zapozerala z okna a ruky si preplietla na prsiach. Nad smiechom, ktorý sa Edwardovi predral cez pery sa len zamračila a naďalej ho ignorovala.

„A sme tu!" zvolal radostne a vyskočil z auta. Bella si otvorila dvere a s nahnevanou grimasou na tvári sa pritackala k jeho boku.

„No jasné. Poviem ti, že táto cesta je vážne zaujímavá," zašomrala žmúriac do ďaľky, či sa tu náhodou znenazdajky neobjaví akási skrytá atrakcia, ktorá by túto situáciu vylepšila. No cesta bola pustá, obopnutá len vysokými jedľami, ktoré svojími obrovskými konármi posiatými ihličím clonili nad asfaltom.

„Skús jednu nohu položiť sem," ukázal na presné miestečku na ceste. „A druhú sem." Ukazovák namieril na kúsok cesty oproti tabuľke, ktorá označovala koniec Forksu. Namosúrene vykonala, čo jej prikázal a s perami od hnevu neprirdzene našpúlenými hlasno vzdychla. „Tak a teraz čo?"

„Práve si si splnila ďalší zo svojich snov. Myslím si, že málokto má také šťastie a za jeden deň si splní až dva celoživotné sny," zachechtal sa a bruškami prstov jej prešiel po tvári. „Práve si na dvoch miestach naraz. Pravou nohou v La Push, ľavou vo Forks," oznámil jej a kútikom mysle spriadal plán, čo asi urobí, ak ho Bella vysmeje.

Hlavu si zaborila do jeho hrude a hlasno sa rovzlykala. „Milujem ťa, Edward. Nadovšetko ťa milujem." Perami obopla tie jeho, až splynuli v dokonalom bozku.

„Síce toto na tvojom zozname nebolo, môžeš to tiež rátať k splneným snom," prerušil túto dokonalú chvíľu Edward. „Práve si dostala bozk od upíra." Naprázdno pregĺgla.

„Bella, dovoľ mi premeniť ťa," zašepkal a tvár sa mu stočila do bolestnej grimasy.

Vystrašene odskočila a ruku si priložila k ústam, aby sa nerozkričala. „Čože?" vydýchla tíško, kráčajúc dozadu.

„Bella, prosím ťa, ja ti neublížim. Len som chcel, aby si bola so mnou. Toto je jediný spôsob, ako by sme spolu mohli ostať už naveky. Áno, ja viem, že to určite nie je život, po akom si túžila, veď aj ja sa za svojou upíriu podstatu nenávidím, ale boli by sme spolu, to je hlavné. Navyše, my nie sme ako iné klany, živíme sa krvou zvierat, nikomu neubližujeme a..." sypal zo seba jedno slovo za druhým, kým mu so slzami v očiach nepritisla prst k perám.

„Edward, ja ti verím, že nie si zlý. Ale musíš to pochopiť. Taký je náš osud. Ty síce svoj život nenávidíš, žiješ ho. Tak, ako aj ja nenávidím chorobu, ktorá ma pomaly zabíja, ale aj tak sa každý deň zobúdzam a snažím sa robiť všetko tak, ako zdraví ľudia. Osud nezmeníš, Edward, musíš sa s tým zmieriť. Tak, ako ja nezmením tvoj osud, ty nesmieš zmeniť môj." Tváre mali od seba vzdialené len pár centimetrov, vrúcne na seba hľadeli, prsty prepletené.

„Ale čo ak práve to je tvoj osud?" spýtal sa jej s nádejou, ktorá v ňom ešte nestihla vyprchať.

„Postaviť sa proti prírode... To nie je osud!" odpovedala rozhodne a rukou mu prešla po vlasoch. „No navždy ťa budem milovať. Ale najskôr mi sľúb, že aj keď už na tomto svete nebudem, budeš šťastný, hoc aj s niekym iným a nezanevrieš na ostatných ľudí." Odvrátil pohľad. „Edward, sľúb mi to!" šepla naliehavo, nevnímajúc horúce slzy, ktoré jej vystrekli z očí. Letmo prikývol a pevne ju objal.

***

Edward

Ako by to bolo len včera, čo bezvládne ležala na posteli, čo sa v agónii zmietala na posteli, láskyplne na mňa hľadela a držala ma za ruku. To ona chlácholila mňa, nie ja ju. V tomto smere som zlyhal na plnej čiare. No ja som to nedokázal... Nedokázal som sa zmieriť s jej smrťou, s tým, že sa už nikdy nebudem dotýkať jej smotanovej pokožky, že sa môj pohľad už nikdy nestretne s tým jej. Dokonca aj teraz, po piatich rokoch od okamihu, čo bola vložená do tejto hliny, mi chýba. Ale musím ísť ďalej... Sľúbil som jej to a ja sľuby dodržiavam.

No navždy bude v mojom srdci. Pretože ona je tá, ktorá ma naučila milovať. Ktorá mi ukázala, že život nie je len čierno-biely, ktorá mi pripomenula, že ak sa budem naveky len ľutovať, nikdy nebudem šťastný.

Tak veľa jej toho ešte dlžím. Toľko dotykov, toľko bozkov, toľko pohladení... No osud si nevyberá a láska tiež nie. A ak chcem žiť ďalej, je to prvá vec, s ktorou sa musím vyrovnať.

Na mramorový obklad náhrobku som položil červený tulipán. Presne taký, ako v prvý deň. Lesklý, hodvábny, s nádhernou vôňou.

„Láska, poď už. Musíš sa zmieriť s tým, že sa už nevráti." Pozdvihol som hlavu a jemne prikývol. Chytil som Monicu okolo štíhleho drieku a viedol ju z cintorína. Milujem ju. A viem, že práve Bella je tá, ktorá mi Monicu vložila do života. Monica - ona je tá pravá.

Koniec

___________________________________________________________________

Túto jednorázovú poviedku, by som chcela venovať dcvstwilight, ScarlettCullen, JoheeeCullen, Kike57, MidnightShadow a aLcA0bOrDeRs. Veď Vy viete za čo. A ešte Forevergirl za nádherné slovíčka chvály k tejto poviedke. Ďakujem. :))

Viem, že veľmi veľa podobných poviedok už na tomto webe bolo, a hlavne preto som rozmýšľala, či ju sem mám pridať. Po nikom som sa rozhodne nechcela opakovať! Ale keďže nápad prišiel čisto z mojej hlavy, bez akéhokoľvek opisovania, s čistým svedomím som sa rozhodla to sem vložiť. Dúfam, že sa aspoň niekomu páčila. :))

Takže... Ak ste sa dočítali až sem, gratulujem a ďakujem za každý jeden komentár, ktorý zanecháte. ;*

Autor: TeenStar (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Osud hrá proti nám: