Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Októbrová súťaž: Všade dobre, doma najlepšie

05.10.2021 (09:00) • ACullen • FanFiction jednodílné • komentováno 8× • zobrazeno 858×

Všade dobre, doma najlepšie

Sledovala som, ako cesta za oknami autobusu ubieha a premýšľala som nad tým, koľko som sa už doma neukázala. Dnes to boli presne štyri roky, čo som odišla od otca a šla na vysokú školu, čo najďalej od minulosti, ktorá tu po mne ostala.

Pri pohľade na stromy, ktoré stáli popri ceste a ich listy pomaly chytali nádych jesene som sa vrátila v spomienkach na deň, kedy ma v jeseňou sfarbenom lese nechal stáť on. Bolo to už dávno, no každá myšlienka na neho alebo na jeho rodinu bolela. Niekde hlboko vo svojom vnútri som vedela, že som ho neprestala milovať, ale snažila som sa tieto city potláčať tak dlho, až sa to stalo mojou súčasťou.

Zatrepala som hlavou, aby som tie bolestivé myšlienky vytriasla a opäť som sa zamerala len na ubiehajúcu prírodu. V diaľke som matne videla značku, oznamujúcu, že som vo Forks. Že som doma.

S otcom som sa mala stretnúť až doma, zastávka nebola od domu ďaleko a s tým jedným kufrom, čo som mala to prejdem aj peši. Zvyšné veci som si nechala poslať ale ani tých nebolo nejako veľa.

Keď som vystúpila a nadýchla som sa, vedela som, že som doma. Studený vzduch mi prečistil pľúca a jemný dážď mi kropil tvár, ktorú som im z radosťou nastavila. Všimla som si, ako otec stojí na verande domu a netrpezlivo ma vyzerá.

Keď ma konečne zbadal, rozbehol sa ku mne a pevne ma objal. Zhlboka som dýchala jeho vôňu a cítila som, ako mi slzy zmiešané s dažďom stekajú po tvári.

„Konečne si doma, dcérenka,“ šepkal mi do vlasov a ja som bola konečne opäť šťastná.

„Aj ja som rada, že som tu ocko. Ani nevieš ako si mi chýbal,“ povedala som mu, keď ma konečne pustil a spoločne sme sa vybrali domov.

Pred dverami som sa ešte poobzerala okolo seba a až potom som vstúpila do domu. Do domu, kde som nechala množstvo spomienok, mnoho preplakaných nocí a mĺkvych dní.

Prvé, čo som zbadala a vôbec ma to neprekvapilo bol všadeprítomný neporiadok. Zakrútila som hlavou a s úsmevom som sa otočila na ocka. „Toto som mohla čakať ocko. Kedy si tu naposledy upratoval? Určite ešte pred tým ako som šla na výšku, však?“

„Bella, čo si to o mne len myslíš. Jasné, že som sem tam utrel prach, ale nebolo to tak často, ako keď si tu bola so mnou!“ povedal s nevinným pohľadom, ale kútiky sa mu stáčali do beťárskeho úsmevu.

„No nič, budem ti tu musieť upratať, nemôžem sa na to pozerať. Bojím sa, čo ma čaká v kuchyni aj keď nemyslím si, že si varil, čo?“ doberala som si ho stále a to sme už nevydržali a začali sme sa obaja smiať.

„Chýbal si mi naozaj veľmi moc.“ Objala som ho po tom, čo sme sa dosmiali. Jeho objatie bolo ešte pevnejšie. Tak ma naposledy objal po tom, čo ma našli v lese.

„Idem si vybaliť, osprchujem sa a potom niečo urobím aspoň s obývačkou.“

Rýchlo som si vzala kufor a bežala som do svojej starej izby, aby ma opäť neprepadli bolestné myšlienky. Moja izba sa za tie roky, čo som tu nebola, vôbec nezmenila, ale tiež ma tu čakali vrstvy prachu a sem tam malá pavučinka. Zakrútila som hlavou, položila kufor na zem a hodila som sa do postele z ktorej sa okolo mňa rozliala známa vôňa. V tej chvíli som cítila, že som tam kde mám byť. Bola som doma, no podvedome som tušila, že mi niečo chýba.

Po vybaľovaní a následnej dlhej sprche som zbehla dole pripravená zachrániť tento dom pred neporiadkom a našla som ocka sedieť v obývačke. Vyzeral trocha nervózne, akoby nevedel, čo má povedať.

„Ocko, deje sa niečo?“ spýtala som sa váhavo.

„Vieš Bella, nechcel som ti to povedať v deň, keď si volala, že ideš domov, Bál som sa, že by to mohlo zmeniť tvoje rozhodnutie ale mala by si to vedieť.“ Začal opatrne.

„Vedieť čo?“ nerozumela som mu, kam tým mieri.

„Vieš, začiatkom leta sa vrátili. Nie som z toho nadšený, ale nemôžem s tým nič urobiť.“

„Kto sa vrátil? Ocko, obávam sa, že ti nerozumiem.“ Kto sa len mohol vrátiť? Možno Spencerovci, naši susedia, ale z toho by ocko nebol taký nervózny.

„Bella, Cullen a jeho rodina sú späť v meste,“ pošepol tak, že som mala chvíľku pochybnosti o svojom sluchu.

„Prosím?!“ vyskočil mi hlas prekvapením. Tak oni sú späť? A rovno teraz, keď som sa vrátila domov. To naozaj musia všetko zničiť?

„Mrzí ma to Bella. Oni nevedia, že si doma. Do mesta moc nechodia, tak by to nemal byť problém,“ drmolil, ale ja som ho už nevnímala. Celé tie roky som ich potláčala do najzadnejšieho kúta mojich spomienok a oni sa vrátia zrovna vtedy, keď prídem domov a som relatívne šťastná a spokojná. Ale potom ma niečo napadlo. Malo to byť akoby nikdy neexistovali. Ak Alice videla môj návrat domov, určite zdupkajú ako pred rokmi. O tom niet pochyb.

„To nevadí oci. Oni sú už za mnou. Som nová Bella. A keď hovoríš, že do mesta nechodia, nie je šanca že by som niekoho z nich stretla. Je to v poriadku. Som doma a už ti nikam neutečiem.“ S týmto presvedčením som sa zhlboka nadýchla a usmiala som sa na ocka, ktorý na mňa prekvapene pozeral ale viac sa v tom nerýpal. Museli mu moje slová stačiť a tak sa obrátil k televízoru a pustil si baseball. Typický ocko.

Zvyšok dňa som upratovala a tak som večer padla do postele ako zabitá. V tú noc sa mi o ňom opäť po rokoch snívalo.

„Si doma, Bella,“ šepkal zamatovým hlasom a približoval sa ku mne. Zmätene som sa poobzerala a zistila som, že stojíme na našej lúke. Srdce mi bilo ako o závod, nevedela som čo robiť.

„Edward...“ nechala som jeho meno znieť do vzduchu a nepatrne som sa vydala jeho smerom.

„Bella, tak si mi chýbala. Celé tie roky, čo som ťa nevidel boli pre mňa utrpením. Keby moje srdce bilo, búšilo by ako o život, keď Alice videla tvoje rozhodnutie. Musel som sa sem vrátiť. Musím ťa získať späť,“ šepkal a už bol odo mňa len kúsok. Chcela som sa ho dotknúť, bola som tak blízko, že som mohla cítiť jeho chladnú ruku, ktorú ku mne naťahoval na mojom líci...

Trhlo mnou a zistila som, že ležím vo svojej posteli. Bol to len sen. Opäť len sen. Žiaden Edward ani nikto z nich sa sem nesťahovali kvôli môjmu návratu.

Pozrela som sa na hodinky a zistila som, že je len pol dvanástej v noci. Zavŕtala som sa späť do perín a zavrela som oči, za ktorými sa mi opätovne zjavovala jeho tvár a tváre celej rodiny.

Ráno som sa zobudila a cítila som sa ako po prejdení nákladiakom. Nečudovala som sa tomu, celú noc som mala sny o Edwardovi a o tom ako ma nikdy neprestal milovať, no boli to len sny. Nikdy nebudú realitou, no vďaka tým snom sa rana v mojom srdci opäť mierne otvorila, čo som nemohla dovoliť. Vstala som z postele, umyla sa a zbehla som dole. Charlie už bol zrejme v práci tak som sa len rýchlo najedla a pustila som sa do zvyšku domu.

Okolo obeda som bola hotová a nevedela som, čo robiť. Vzala som z vešiaka bundu a rozhodla som sa prejsť. Môj plán bol prejsť sa po mestečku, nadýchať sa čerstvého vzduchu a utriediť si myšlienky.

Počas prechádzky som stretla aj pár známych tvári, dokonca aj Angelu, ktorá si vzala Erica a teraz čakajú bábätko. Dohodla som sa s ňou, že ju prídem navštíviť a povieme si, čo každá za tie roky, čo sme sa nevideli robila. Domov sa mi však ešte nechcelo ísť, tak som sa vybrala do kúsok do lesa za domom. Počúvala som zvuky prírody a kochala sa paletou jesenných farieb. Milovala som jeseň práve kvôli jej farebnosti.

Ani neviem ako, zatúlala som sa na, pre mňa, veľmi dobre známe miesto. Bolo to miesto, kde ma nechal pred rokmi stáť. Postavila som sa do stredu kruhu, ktoré okolo vytvorili stromy, zdvihla som hlavu k oblohe a ticho som zašepkala: „Prečo Edward?“

V tom niekde za mnou praskla vetvička a ja som sa vydesene otočila. Nikde som však nič nevidela, no zreteľne som vnímala to ticho, ktoré okolo mňa nastalo. Znervóznela som a radšej som sa vybrala domov. Dávala som si pozor, aby som sa nestratila ale stále som mala pocit, že nie som v lese sama. Možno to bola len moja paranoja, no pridala som do kroku, chcela som byť čo najskôr doma.

Už som bola na kraji lesa, keď sa po mojej pravici niečo mihlo. Bol to len záblesk tieňa, samú seba som presviedčala o tom, že to bolo len nejaké nevinné zvieratko, ktoré som vyplašila.

Keď som bola konečne doma, zistila som, že je čas pripraviť večeru. Ocko tu bude každú chvíľku a ja som ho chcela prekvapiť. Uvarila som si teplý čaj a pustila som sa do prípravy zapečených zemiakov a steaku.

Presne o piatej buchli dvere a ocko vošiel do kuchyne.

„Čo to tu tak krásne vonia? Belli ty varíš? Myslel som si, že by sme sa mohli ísť najesť do mesta,“ povedal prekvapene.

„Chcela som ťa prekvapiť. Vieš ako sa hovorí, že všade dobre doma najlepšie? Tak to platí aj o jedle. Niet nad domácu večeru ocko.“ Usmiala som sa a už som mu pokladala pripravený tanier na stôl.

„Ty moja kuchárka. Vyzerá to úžasne ale zajtra ťa pozývam na večeru. Príď ma počkať do práce a pôjdeme do reštiky, dobre?“

„Dobre oci, ale teraz už jedz lebo ti to vychladne.“ Súhlasila som a pustili sme sa do večere. Pýtal sa ma, čo som robila a pri zmienke, že som sa bola prejsť v lese sa netváril nadšene.

„Bella, už raz si sa stratila, chceš aby sa to zopakovalo?“ spýtal sa ma vyčítavo.

„Neboj oci dávala som pozor kam idem. A som tu, živá a zdravá. Stretla som aj Angelu a dohodla som sa s ňou, že ju prídem navštíviť. Chýbala mi, rovnako ako ty.“

Kým v strede mestečka dcéra spokojne večerala so svojim otcom a vynahrádzali si roky, ktoré sa nevideli sa v dome uprostred lesa rozoznela skladba, ktorá bola tabu rovnako dlhá ako roky kedy ju nevidel.

„Opäť hrá jej uspávanku,“ šepla žena svojmu manželovi a pritlačila sa k nemu s tichým vzlykom.

„Ja viem miláčik. Chýba aj mne, ale neviem či bol dobrý nápad sa sem sťahovať,“ pošepol jej späť tak, aby ich nepočul ich syn, ktorý mal v hlave len jej hlboké čokoládové oči a nežný úsmev.

K pianu za ktorým sedel a hral dlho zakázanú skladbu podišla jeho malá sestra.

„Alice, videl som ju. Cítil som jej vôňu. Je to stále moja Bella. Krehká a dokonalá. Nemal som ju nikdy opustiť! Zničil som život jej a aj sebe! Chcem to napraviť, ale obávam sa, že je neskoro!“ vzlykol rovnako, ako pred tým jeho matka.

„Edward, ja ju tiež milujem. Je to moja sestra. Chcem, aby naša rodina bola opäť pokope. Chcem, aby sme opäť žili a nie len prežívali,“ šepkala malá elfka a objala svojho brata.

„Skúsim sa k nej dostať. Neviem ako, ale musím. Musím ju požiadať o druhú šancu a o odpustenie. Milujem ju, keby ona nebola, nemám dôvod žiť, Alice!“ povedal rozhodne chlapec z bronzovou hlavou.

„Ja viem, braček, ja viem. Získame ju späť do našej rodiny!“ rovnako rozhodne povedala aj ona.

Bolo to tu opäť. Ten istý sen, no s tým rozdielom, že teraz som zreteľne cítila chlad jeho dotyku. Zobudila som sa a potichu vzdychla. Bol to len sen. Už nikdy nebudem cítiť jeho dlaň na mojej tvári. Určite už odišli niekam ďaleko a nikdy ich už neuvidím.

Dnes som do poobedia, kedy pôjdem za otcom do práce, nemala čo robiť a tak som vyšla pred dom a sledovala tichú ulicu a vtedy ma opäť premkol pocit, že ma niekto pozoruje. Bol to neznámy pocit, ale zároveň som cítila, že sa mi nič nestane. Poobzerala som sa okolo seba, no nikoho som nevidela. Možno sú to len moje predstavy.

Rozhodla som sa, že čas, ktorý mi ešte ostal využijem a pôjdem za Angelou. Vedela som, že bude doma keďže sa jej blížil pôrod, tak som odhodlane vyšla ulicou k jej domu.

Zazvonila som na zvonček a o chvíľku mi otvárala dvere. Strávila som s ňou veľmi príjemné doobedie takže pri odchode sme sa dohodli na ďalšom stretnutí. Bol už najvyšší čas vybrať sa za otcom a tak som veselým krokom kráčala k policajnej stanici. Myšlienky mi utekali rôznymi smermi, preto som si nevšimla osobu kráčajúcu oproti mne.

Bolo to ako vraziť do betónovej, studenej steny a vtedy mi došlo, že je to niekto z nich.

„Pardon,“ zamumlala som so sklonenou hlavou a chcela som pokračovať v ceste, no studená ruka ma chytila za zápästie.

„Bella!“ ozval sa zvonivý hlas a to ma prinútilo zdvihnúť hlavu.

„Alice?“ Stála predo mnou, taká istá ako pred rokmi. Usmievala sa na mňa, ale v očiach mala obavu.

„Bella, ani nevieš, aká som rada, že ťa vidím. Nedokážeš si predstaviť, koľko krát som za tebou chcela ísť, no nemohla som porušiť sľub daný Edwardovi,“ drmolila a pri jeho mene mnou nepatrne trhlo.

„Prepáč Alice, hoci ťa rada vidím, nie je to pre mňa ľahké. Malo to byť akoby ste neexistovali, čo sa aj splnilo. Teda aspoň kým som neprišla späť a nezistila som, že ste sa vrátili. Nemám záujem otvárať staré rany, tak prosím tvárme sa, že jedna pre druhú naozaj neexistujeme. A teraz, ak dovolíš ponáhľam sa za otcom.“

Otočila som sa a nechala ju zarazene stáť na ulici. Počas večere sa ma ocko pýtal asi sto krát, prečo som taká mĺkva ale nechcela som mu povedať o mojom stretnutí s Alice. Viem, že by ho to naštvalo. Jej slová mi však zneli v hlave po zvyšok večera. Chcela ma vyhľadať? Prečo to teda neurobila? Vždy bola tvrdohlavá a odrazu počúva Edwarda na slovo? Opäť klamstvá rovnako ako pred rokmi, kedy klamala, že som pre ňu ako sestra. Presne tak to bude.

Doma to nebolo o nič lepšie. Prechádzala som sa po izbe ako tiger v klietke. Do čerta aj s nimi. Takto rozhádzane som sa necítila už roky. Rozhodla som sa odreagovať a napísať mame. Boli s Philom v New Yorku takže určite bude mať pre mňa kopec zážitkov.

Len čo som otvorila e-mail vyskočili na mňa potvrdenia o doručení všetkých správ, čo som poslala práve Alice. Do čerta! Na čo to robí? Na čo sa vŕta vo veciach roky starých? Okrem doručených potvrdení na mňa svietila aj nová správa práve od nej.

Bella,

mrzí ma akú bolesť sme ti spôsobili Edward a naša rodina. Nevedela som, že si tak veľmi trpela. Viem, že je neskoro ale daj mi prosím šancu. Chcem späť svoju sestričku. Chýbala si mi každý deň, nedokážeš si predstaviť ako. Ak by si sa chcela stretnúť, tento mail je opäť aktívny. Môžeš mi napísať a dohodneme sa na stretnutí.

Ľúbim ťa, sestrička,

Alice

Čítala som ten mail dookola asi milión kráť. Čo mám teraz robiť? Mám jej dovoliť, aby mi vtrhla do života a následne ma opäť opustila? Je pravda, že mi neznesiteľne chýbali celé tie roky, no urobiť tú istú chybu a nechať sa opäť zlomiť?

Hodnú chvíľu som pozerala na monitor, no nakoniec zvíťazilo moje zvrátené ja a napísala som jej, že nechám otvorené okno a môžeme sa porozprávať. Je to lepšie než sa s ňou stretnúť za bieleho dňa.

Neprešla ani pol hodina a objavila sa v okne. Nervózne stála s rukami za chrbtom a pozerala do zeme.

„Ahoj Alice, som rada, že si prišla,“ povedala som a tým prelomila bariéru. Alice mi skočila okolo krku a drtila ma v studenom objatí.

„Bella, nevieš si predstaviť aká som šťastná, že si súhlasila. Ver mi prosím, nechcela som ťa opustiť. Bolo to to najťažšie, čo som v živote urobila. Celá rodina sa len trápi. Už nežijeme, len prežívame, pretože sme prišli o dcéru, sestru a životnú lásku,“ sypala zo seba. Životnú lásku? O čom to hovorí?

„Alice, dusíš ma. To že som ťa sem pozvala, ešte nič nemení. Chcem sa len porozprávať a to hlavne preto, že si čítala tie maily. Ale to je už minulosť. Nemala si ich otvárať.“ Snažila som si držať odstup, no pri pohľade do jej tváre som túžila vrátiť sa späť do doby, kedy som k nim patrila a opäť sa s ňou smiať a znášať jej výstrelky.

„Ja viem Bella. Nedokázala som si pomôcť. Vedela som, že si vo Forks, musela som ťa vidieť. A ver mi, nie som jediná, ktorá po tom túži. Všetci ťa chcú vidieť, dokonca aj Rose. Ver alebo nie, chýbala si jej.“

„Rosalie? Alice, nebuď smiešna,“ vyprskla som.

„Je to tak. Aj ona pochopila, že si bola súčasť rodiny, sestra o ktorú sme prišli kvôli rozhodnutiu jedného zadubenca.“

„Alice, ak tu chceš ostať, prosím prestaň sa vracať do minulosti. V nej už ani jedna z nás nežije. Čo bolo, bolo. Nezmením to, aj keď som si to kedysi priala viac než čokoľvek na svete. Radšej mi povedz, čo si za tie štyri roky robila a ako si sa mala.“ Posadila som sa na posteľ a ukázala na miesto vedľa seba. Prisadla si a spustila. Vraj veľa cestovali avšak bez Edwarda, ktorý ich na dlhšie opustil. Nechcela som sa pýtať aj keď zvedavosť tam bola. Čo mohol tie roky robiť on?

Ani neviem ako s ňou ten čas letel, zrazu boli tri hodiny ráno.

„Mala by si spať Bella. Môžeme sa stretnúť aj cez deň. To, že som upír neznamená že budem vychádzať len v noci.“ Zasmiala sa a ja s ňou.

„Dobre ak chceš, príď zajtra keď bude otec v práci. Nie som si istá, ako by reagoval, keby ťa tu našiel.“ Povedala som jej pravdu.

„Neboj sa, určite prídem. Môžeš mi veriť. Už ťa neopustím Bella. Nikdy!“ povedala rozhodne a ladne vyskočila s okna.

Ani neviem ako, zaspala som. Ráno ma zobudil zvonček pri dverách. Ospalo som zišla v župane ku dverám, no to čo ma čakalo za nimi ma okamžite prebralo. Stála tam Alice v celej svojej kráse a za ňou Esme a Rosalie.

„Ehm... Čo tu robíte?“ prekvapene som pozerala na ich usmiate tváre.

„Prepáč, chcela som ťa už vidieť a tieto dve som nedokázala udržať doma. Hovorila som ti, všetci ťa chcú vidieť.“

Ustúpila som od dverí a všetky tri ladne vošli do domu. Posadila som ich do obývačky a utekala som sa upraviť. Stále som medzi nimi vyzerala ako škaredé káčatko. Rýchlo som sa umyla, obliekla a bežala dole. Na schodoch som sa skoro prerazila, čo bolo sprevádzané ich krútením hlavou a úsmevom.

„Vôbec si sa nezmenila zlatko.“ Pristúpila ku mne Esme a objala ma snáď silnejšie ako včera Alice.

„Aj ja ťa rada vidím Esme.“ Usmiala som sa a spýtavo som sa pozrela na Rosalie, ktorá pôsobila nervózne.

„Vyzeráš dobre Bella. Dospela si. Rada ťa vidím.“ Jemne ma objala a ja som len prekvapene stála. Všetky tri sme sa posadili na gauč a celé dopoludnie sme sa rozprávali. Bolo to ako kedysi, s tým rozdielom, že Rosalie sa už na mňa nepozerala ako na nič. Dokonca som zistila že si veľmi rozumieme.

Čas utekal ako o závod a nastal čas ich odchodu. Vo dverách sa ešte Alice otočila a podala mi bielu obálku.

„To je od...“ nechala vetu visieť vo vzduchu šla za dievčatami. Pri odchode mi ešte mávali z auta a keď zmizli z dohľadu zatvorila som dvere a pozerala som sa na obálku s mojím menom.

Nebola som si istá, či chcem opäť otvárať staré rany, no zvedavosť ma premohla. Opatrne som otvorila obálku a začala čítať.

Moja jediná milovaná Bella,

Keď budeš čítať tieto riadky, ver že na teba myslím. Neviem, ako mám vyjadriť ľútosť nad tým, ako som nám obom pokazil život. Pred rokmi mi prišlo ako dobrý nápad, nechať ťa žiť svoj ľudský život bez nás. Myslel som si, že na mňa zabudneš a budeš šťastná. Nevedel som, ako veľmi si trpela len preto, že som si sebecky myslel ako ťa ochránim našim odchodom.

Chcel by som, aby si vedela, že od toho dňa čo som ťa opustil som na teba neprestal myslieť ani sekundu. Trhalo mi srdce, že nemôžem vidieť tvoj úsmev, tvoje oči a počuť ako zo sna šepkáš moje meno a vyznania lásky. Zakazoval som si sledovať ťa aspoň cez Alicine vízie, no v deň ako si sa rozhodla, že sa vraciaš domov som dostal nádej. Musel som ťa vidieť a preto sme sa vrátili.

Vtedy v lese som ťa videl a sledoval som ťa. Počul som ako k nebi šepkáš moje meno a stálo ma to mnoho síl, nebežať za tebou a už ťa nikdy neopustiť.

Milujem ťa viac ako svoj život a chcem aby si to vedela. Chcem aby si vedela, že keby na tomto svete nie si, nájdem spôsob ako zachrániť moju dušu a nasledovať ťa.

Viem, že mi neodpustíš moje činy. Svoju šancu som premrhal ale musel som ti to aspoň napísať. Som rád, že aspoň Alice si dovolila vstúpiť ti do života.

Neboj sa, dám ti pokoj a bude to ako som ti sľúbil. Ako keby som neexistoval.

Milujem ťa z celého srdca, a milovať ťa budem navždy. Ešte raz odpusť.

S večnou láskou,

Edward

S poslednými slovami sa vo mne pretrhla hrádza so slzami. Prečo to urobil? Prečo ma opustil, keď ma tak miluje? A teraz otvára opäť moje srdce a moja láska k nemu sa derie na povrch.

Ešte dlhú chvíľu som plakala a potom sa vo mne prebudil hnev. Hnev na neho, na jeho zadubenosť a sebeckosť. Počkala som kým príde ocko z práce a vzala som si jeho policajné auto. Keď sa prekvapene spýtal kam idem, povedala som, že k Angele.

Cestu k ich domu som si pamätala veľmi dobre. Keď som odbočila na lesnú cestu srdce mi bilo ako o život. Po štyroch rokoch ho opäť uvidím a aj zvyšok rodiny ale to ma neodradilo od môjho rozhodnutia.

Prudko som zabrzdila pred domom a vystúpila som z auta. Odhodlane som kráčala k dverám, keď sa z nich vyrútil Emmett, Jasper a Carlisle.

„Bella!“ zvolali zborovo a už putovala z jedného kamenného objatia. Dokonca aj Jasper ma objal a potom sa mi ospravedlňoval za to, čo sa vtedy stalo. Pridali sa aj dievčatá, no hlavný dôvod mojej návštevy stále chýbal.

„Kde je?“ spýtala som sa Alice. Ukázala dnu a ustúpila od dverí.

„Edward Cullen!“ zvolala som rázne, vedela som, že vie o mojej prítomnosti. Nervózne som dupkala nohou, keď sa zjavil na schodoch.

Zalapala som po vzduchu. Vyzeral tak ako v mojich snoch, tak ako som si ho pamätala. Opatrne sa na mňa pozrel, čakal na moju reakciu.

„Môžeš mi toto vysvetliť?“ spýtala som sa zúrivo a mávala mu listom pred tou jeho dokonalou tvárou.

„Prepáč, chcel som len aby si to vedela. Ak som ti ublížil opäť, ja aj celá rodina odídeme. Nechcem ti ubližovať a ani ti znepríjemňovať život. To som nikdy nechcel Bella.“ Hovoril ale na mňa sa ani raz nepozrel. Pozeral sa na svoje topánky a vyzeral ako malý chlapec.

„Ak je to pravda, prečo si odišiel? Nemala som aj právo rozhodnúť o tom, čo je pre mňa bezpečné a čo nie?“ spýtala som sa ho. Prudko zdvihol hlavu a jeho oči sa zabodli do tých mojich.

„Myslel som si, že konám správne. Netušil som, že ti tým tak ublížim.“

„To máš pravdu ublížil si mi. A teraz mi napíšeš list a myslíš si, že tým všetko skonči?“

„Nie, Bella! Bál som sa, že sa so mnou nebudeš chcieť stretnúť, tak som zvolil túto cestu.“

„Prestaň už konečne myslieť za iných! Už raz si za mňa rozhodol, kto ti dal právo urobiť to opäť?!“ Môj hlas sa pomaly menil na krik. Od dverí som počula Emmettove chechtanie tak som sa na neho prudko otočila.

„A vy? Milovala som Vás ako svoju rodinu! Chcela som s vami žiť večne ale vy ste radšej poslúchli toho zadubenca a odišli ste bez rozlúčky! A teraz sa na tom smeješ Emmett? Príde ti to vtipné? Že Vás milujem ako rodinu celé tie roky aj napriek tomu, že ste ma opustili? Ak áno, mal by si navštíviť odborníka!“ štekla som ich smerom a otočila som sa opäť na prekvapeného Edwarda.

„Čo si čakal? Že moje spomienky sú ako sito? Že na Vás zabudnem? Že sa pohnem ďalej a nebudem na teba myslieť každý prekliaty deň? A zrazu sa rozhodneš len tak vrátiť a napísať mi list? Čo tak sa konečne správať ako chlap a povedať mi tie veci do očí? Alebo si zas rozhodol za všetkých?“ hučala som, zatiaľ čo on sa nezmohol na slovo.

„Bella, ja...“ začal ale skočila som mu do reči: „Čo ty? Povedz mi čo ty? To ja som trpela ako  kôň a celé roky som rozmýšľala prečo sa to stalo. Celé roky som ťa milovala a myslela som si, že som nebola hodná tvojej lásky. A potom mi napíšeš list!“

„Bella, čo si to povedala?“ spýtal sa prekvapene.

„Áno, dobre si počul. Milovala som ťa a milujem ťa stále ale už nie som to dievča ktoré si nechal v lese. Som iná Bella a tá ti okolo krku po jednom liste neskočí!“ skríkla som a so slzami v očiach som sa rozbehla von. Prebehla som okolo celej jeho rodiny a ignorujúc auto som zamierila do tmavého lesa. Nevedela som kam utekám, cez slzy som takmer nič nevidela. Začínal mi dochádzať dych a tak som z behu prešla do kroku. Les okolo mňa bol tmavý, nevidela som na krok, no cítila som, že som blízko toho miesta.

Kráčala som ešte pár minút, keď som sa cez krovie predrala na našu lúku. Vošla som do jej stredu a v studenej tráve som sa schúlila do klbka. Ako som mohla otvoriť Pandorinu skrinku a povedať im, že ich stále milujem? Prečo som vôbec dovolila, aby mi opäť vošli do života? Koľko krát som snívala, že ich opäť uvidím a teraz keď sa to stalo neviem ako sa mám zachovať.  

Neviem ako dlho som tam ležala ale zrazu sa mojich vlasov dotklo niečo studené. Aj keď som nevidela ani na krok, vedela som, že to je on. Hladil ma po vlasoch a mlčal.

„Prečo Edward? Chcem len vedieť prečo,“ plakala som.

„Bella, ani nevieš ako veľmi ma to mrzí. Nechcel som ti ublížiť. Naozaj som si myslel, že ťa tým chránim. Myslel som si, že náš odchod bude pre teba bezpečnejšie riešenie ako náš vzťah. Keby som vtedy tušil ako sa budeme obaja trápiť nikdy by som to neurobil. Musíš mi veriť. Možno už je neskoro, ale chcel by som ešte jednu šancu. Chcel by som s tebou stráviť večnosť pokiaľ aj ty so mnou. Milujem ťa. Milujem ťa viac ako svoj život Bella. Už nikdy ťa neopustím ak ma prijmeš späť.“

Z jeho vyznania som prestala dýchať. Nevedela som čo povedať. Na jednej strane som ho šialene milovala ale na druhej som sa bála, že odíde ako aj pred tým.

„Milujem ťa Edward. Ale bojím sa, že opäť odídeš. Už nechcem ostať zlomená,“ šepla som.

„Bella, ver mi, už ťa nikdy neopustím. Si moje všetko, si dôvod prečo žijem.“

Jeho slová zneli tak presvedčivo. Pomaly som sa k nemu otočila a aj keď som nič nevidela, cítila som, že naše oči sa do seba vpíjajú. Jemne som sa začala približovať k jeho tvári. Cítila som vo vzduchu túžbu, ktorá bola ukrytá hlboko vo mne.

Naše pery sa konečne spojili a ja som cítila, ako sa moje vnútorné rany opäť scelili a ako nezložiteľná skladačka konečne zapadla na svoje miesto. Bola som celá. Cítila som našu lásku, ktorá ani za tie roky neochabla. Bozkávali sme sa akoby sme si chceli vynahradiť ten stratený čas.

Nad nami sa spustil dážď. Edward ma vzal do náruče a niesol domov. Pred domom stálo ockovo auto.

„Emmett,“ odpovedal na moju nevyslovenú otázku.

Vyskočil so mnou do mojej izby, nechal ma sa osprchovať, a keď som si ľahla do postele a Edward ma pevne objal cítila som to, čo mi chýbalo po návrate.

A hoci som ležala v jeho studenom objatí konečne som cítila teplo domova, ktoré mi tie roky chýbalo.

Všetko bolo konečne tak ako má byť.

Navždy.

Autor: ACullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Októbrová súťaž: Všade dobre, doma najlepšie: