Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Nie vždy je hádka na škodu

Nie vždy je hádka na škoduBella sa poháda s Jessicou... Jessice však tá hádka prinesie ovocie, no kým to zistí, rozklebetí o Belle rôzne klamstvá... Ale prečo nie je hádka na škodu?

„Nie, Jess. Nechaj ma to vysvetliť. Nebolo to tak,“ bránila som sa, ale zbytočne, lebo ma vôbec nepočúvala.

„Neverím ti! Ty si to povedala naschvál, aby si mi ublížila. Ako sa mu mám teraz ukázať na oči? Ha? Vieš si to predstaviť?!“ kričala po mne, ale nenechala si to vysvetliť.

„Jess, daj mi šancu, aby som ti vysvetlila, ako to bolo. Naozaj to nebolo tak...“

„Áno? A ako to teda bolo?“ Och, už ma bude konečne počúvať.

„My sme stáli pred kabinetom a obaja sme čakali na profesora Masena. Klopali sme, ozvalo sa moment, tak sme čakali a zarozprávali sa.“

„A len tak mimochodom si mu povedala, že sa mi páči?“

„Nie...“

„Ja si myslím, že áno! Chcela si mi ublížiť! Ja som ťa videla, ako sa zhováraš s Mary. Chceš novú najlepšiu kamarátku?“ Chcela som niečo povedať, ale jej obvinenie mi zmylo všetky argumenty.

Len som na ňu nemo pozerala. To nemôže myslieť vážne.

„Došli ti slová? Mám pravdu, však? Chceš ma odstrčiť, ale dobre. Fajn, ako ty chceš! Ja sa nepotrebujem s tebou kamarátiť. Nepotrebujem ťa! A vieš čo? Si trápna, ako stále zízaš po Cullenovi a myslíš si, že by si u neho mohla mať šancu. Myslíš si, že si práve všimne teba? Také nič! A počula som Mary, ako ťa ohovára! Budete skvelé kamarátky - podrazáčky!“

„Teraz to vie celá škola! Bolo jediné šťastie, že Mike nebol v škole, ale keď príde, určite sa všetko dozvie a ja budem za tú najväčšiu chuderu! Teda, až na teba!“ Neviem, čo stalo skôr. Či som sa najprv rozplakala, alebo mi zabuchla dvere pred nosom.

Sklesnuto som nastúpila do môjho auta a vyrazila domov. Šoférovala som len jednou rukou, lebo druhou som si musela utierať slzy, ktoré nie a nie zastaviť.

Stratila som najlepšiu kamarátku. A prečo? To vlastne neviem. Ja som to Tylerovi nechcela povedať. To bolo nechtiac, ale ona si to nedá vysvetliť. Nepočúva ma! Snáď sa z toho vyspí a zajtra by som jej mohla zavolať a všetko jej vysvetliť. A čo keď nie? Čo keď si to ani zajtra nenechá vysvetliť? Ona mi je v tomto zapršanom mieste najbližšou osobou.

Charlie nebol doma, takže som mohla pokojne plakať v posteli a nemusela som sa báť, že by si o mňa robil starosti. Po čase mi úplne došli slzy. Len som ležala a premýšľala, čo bude ďalej. Z toľkých sĺz som bola unavená a netrvalo dlho, kým som zaspala.

Zobudilo ma pípanie budíka. Chcela som ho len vypnúť, ale omylom som ho zhodila. Posadila som sa a zistila, že mám na sebe rifle a sveter zo včera.

Včera. Toľko sa toho stalo a vlastne nič. Zakázala som si na to myslieť. Nemám na to dosť síl. Osprchovala som sa, naraňajkovala a premýšľala nad dnešným programom.

Sobota. Dnes bol naplánovaný ten výlet. Ale mak vezmem v úvahu, že tam bude Jessica, Tyler, Mike a Mary, tak radšej zostanem doma.

Nechám Jessicu vychladnúť a možno jej zajtra zavolám. Charlie bol v práci a ja som sa snažila učiť na test z biológie, ale myšlienky mi stále niekam utekali. V nedeľu sa moja odvaha, zavolať Jess vytratila... Argumentovala som si to tým, že si to musíme vysvetliť z očí do očí. Pri príprave večere som si uvedomila, že som sa bála. A budem sa báť aj zajtra v škole.

Ľahla som si skoro, ale zaspať sa mi nedalo. V hlave mi vírilo nenormálne veľa otázok. Rozprával sa už Tyler s Mikeom? Bola Jess na výlete? S Mikeom? Vedel už o tom, že sa páči Jess? Rozprávali sa spolu Jess a Mary? Ako sa budú ku mne správať zajtra v škole? Príde Edward do školy? Učil sa na test? Samozrejme, že nie! On to nepotrebuje! Na rozdiel odo mňa! Zajtrajšok bude katastrofálny.  Ešte dlho som nemohla zaspať, ale moje myšlienky sa už nezaoberali Jessicinými problémami. Bude sa so mnou Edward zajtra rozprávať? Asi nie, už to bolo dávno. Naposledy po tej nehode. Jessica mala pravdu. Ako by sa niekto, ako Edward Cullen mohol, čo i len pozrieť na také nič ako som ja. Jess mala pravdu aj v tom, že som hlupaňa... Opäť som zaspala s myšlienkami pri Edwardovi.

 

Dnešok bude hrozný. Dúfam, že sa Jess aspoň trochu upokojila a bude schopná ma počúvať.

A keď nie, tak... Tak... Ja neviem! Jednoducho si to musí nechať vysvetliť! Celú cestu do školy som premýšľala, ako ju prinútiť, aby ma počúvala. Som ochotná použiť aj násilie, ale iba v prípade, že to bude nevyhnutné...

Zaparkovala som na svojom zvyčajnom mieste. Takýto pocit som nezažila už pár mesiacov. Skoro všetci na parkovisku na mňa hľadeli a mali prihlúple úškrny. Čo sa deje? Žeby...

Ponáhľala som sa do budovy, aby som unikla tým zvedavým očiam. Prešla som okolo strieborného Volva, ktorého majiteľ práve vystupoval. Samozrejme sa mi divoko rozbúchalo srdce a moja tvár pripomínala paradajku, ale nemohla som odtrhnúť zrak od toho nádherného úsmevu, ktorý sa mu objavil na perách. Tak dlho som nevidela túto emóciu na jeho tvári. Hlupaňa!

Niekto sa nahlas zasmial, čo ma prinútilo pridať do kroku. Mala som pocit, že sa smejú na mne. Zamierila som rovno na dievčenské záchody a tam sa zavrela. Horúčkovito som premýšľala, čo sa mohlo stať. Žeby Jessica...

Otvorili sa dvere o ja som okamžite spoznala oba hlasy. Jessica a Mary.

„Chceš vedieť, ako na to Mike reagoval?“ opýtala sa Mary.

„Samozrejme!“

„Povedal, citujem: Jessica? Naozaj?“ Odkašľala si. „ Potom sa usmial, tak-tak, akoby som to povedala? Tak zamilovane.“

„Čože?“ vyštekla Jess.

„No naozaj. A potom som počula ešte časť rozhovoru, ako sa zhováral s Benom ...“

„A?“ Jessica bolo nedočkavá a ja tiež... Ešteže nevedeli, že som tu. Toto nie je špehovanie, či? Určite nie. Toto je čistá náhoda...

„Jessica, nebuď prekvapená, ak ťa dnes Mike niekam pozve...“ Mary ani nestihla dopovedať vetu a Jess už jačala nadšením.

„Och, možno sa budem musieť nakoniec Belle poďakovať.“ Na Jessicinom hlase bolo počuť, že sa usmieva.

„Jess, myslím, že si všetko pokazila tým, čo si o Belle naklamala v sobotu. Teraz sa o tom všetci rozprávajú. Myslela si si, že ťa Bella poníži tým, čo povedala, ale ona to nechcela. Ty si Bellu už ponížila. A navyše nejakými klamstvami a urobila si to zámerne...“

„Ona si začala, to už nie je moja vina. Tie klamstvá si zaslúžila...“

Čo? Aké klamstvá o mne Jessica rozšírila? Preto všetci na mňa tak zízali... Chcela som vybehnúť a opýtať sa ich, čo to má znamenať, ale v tom zazvonilo na hodinu a ony už dávno zmizli.

Och, čo mám robiť? Biológia, test, Edward s tým jeho úsmevom, klebety, ktoré o mne Jessica rozšírila, všetci ostatní študenti, ktorí tým, ani neviem akým, klamstvám uverili...

Chcela som sa uliať z hodiny, prakticky z celého dňa, ale moja poctivosť mi to nedovolila, navyše, keď píšeme test, učiteľ by si myslel, že som neprišla kvôli tomu, a potom by ma skúšal pred celou triedou...

Pri tej myšlienke som okamžite vyrazila do triedy. Chodby boli skoro prázdne, no nie úplne. Snažila som sa nevnímať všetky tie pohľady, ktoré na mňa padali. Keď som vošla do triedy všetci stíchli. So sklonenou tvárou farby paradajky som sa došuchtala na svoje miesto. Práve, keď prišiel učiteľ. Edward sedel na svojom mieste a snažil sa zachytiť môj pohľad, samozrejme, že sa mu to podarilo. Vyzeral, že sa niečím trápi. Testom z biológie určite nie! Edward otvoril ústa, akoby chcel niečo povedať, ale vtedy k nášmu stolu prišiel učiteľ so zadaním testu. A obaja sme sa otočili k svojim testom.

Presne to som očakávala! Skoro nič z toho neviem. Niekto zozadu sa trafil a hodil kúsok odo mňa nejaký pokrčený papierik. Rýchlo som ho stiahla z lavice, aby si učiteľ náhodou nemyslel, že chcem použiť nejaký neexistujúci ťahák. Edward ma sledoval skúmavým pohľadom, akoby sa o mňa bál. Nie, čo si to tu nahováram? Hlupaňa! Sústreď sa na test!

Kým som napísala odpoveď na prvú otázku, Edward už otáčal druhú stranu testu. Ako to robí? Vedela som približne polovicu. Snáď to nebude tak zlé. Dopisovala som poslednú odpoveď, zatiaľ čo Edward už hodnú chvíľu sedel so založenými rukami. Pozrela som sa mu do tváre, chcela som vedieť, či nie je aspoň trošku v strese, či to má dobre. Hneď, ako vycítil môj pohľad sa na mňa otočil. Jemne sa usmial. Jeho úsmev hovoril - všetko je okej, svet je nádherný, žiadne starosti... Nedarilo sa mi nepousmiať nad jeho optimizmom, no vzápätí som pokrútila hlavou nad jeho optimizmom. Usmial sa ešte viac a zahľadel sa na môj test. Svoj test posunul tak, aby som naň dobre videla. Ešte raz sa na mňa usmial, a potom sa zahľadel von oknom.

Čo malo toto znamenať? On mi dáva odpísať jeho test? Čože? Ráznejšie som pokrútila hlavou, prehodila si vlasy, aby mi zakryli moju červenajúcu sa tvár a pozerala do prázdna. Prečo sa dnes všetci správajú tak zvláštne? Niečo mi uniklo?

Zazvonilo na koniec hodiny a pán Mason sa postavil. „Položte perá. Slečna Barnsová, pozbierajte mi testy. Dovidenia.“ 

Balila som si veci, keď som si uvedomila, že v jednej ruke stále držím ten papierik, čo mi pristál na stole. Rozhliadla som sa po triede, či nezbadám niekoho, koho by zaujímal ten papier a tým by sa usvedčil, že mi ho hodil. V triede som bola už len ja, Edward, dievča, čo zberalo testy, učiteľ a ešte pár dievčat, ktoré vôbec nebrali na vedomie, že som v miestnosti, ale zato pokukovali po Edwardovi.

Povzdychla som si a vybrala sa na ďalšiu hodinu. Dievčina, čo zberala testy prechádzala okolo mňa a úmyselne ma potkla. Už som skoro cítila studený dotyk chladnej podlahy, no len skoro. Namiesto toho som ucítila pevné zovretie môjho ramena, niečiou studenou rukou. Edwardovou. 

Ani som sa na neho nepozrela a celá červená som vybehla z učebne. Okrem toho, že som horela hanbou, som bola nesmierne zvedavá, čo je na tom papieri. Zazvonilo na ďalšiu hodinu a chodby sa pomaly vyprázdňovali. Skvele! Aspoň na mňa už nebudú zízať... No bolo veľmi nepríjemné, keď som okolo niekoho prešla, ten niekto na mňa nevychovane hľadel, ako by mám dve hlavy. Alebo keď niekto o päťdesiat metrov ďalej na mňa ukáže prstom, alebo keď sa niekto začne smiať, keď prechádzam okolo. Chodby boli skoro prázdne, len pár oneskorených študentov sa hnalo do tried, no nezabudli sa za mnou obzrieť...

Teraz som mala mať telocvik a vôbec mi nebude vadiť, keď tam nebudem... S hrôzou som si uvedomila, že som začala chodiť za školu... Hmm.... Čo na tom záleží? Aj tak je už koniec roka, teda, skoro...

Neviem, kam som kráčala, ale popritom som roztvárala ten papier. Po prečítaní som zastala. Prečítala som si to znovu, bolo tam napísané presne to isté. V očiach ma začali páliť slzy. Tak toto je to klamstvo, čo si Jessica vymyslela. Na papieriku bolo písané, mne neznámym rukopisom:

Si šťastná, že sedíš vedľa Cullena? Aj tak ti je to na nič. On by ťa nikdy nechcel, aj keď som počula, že o ňom snívaš... A nie len to... Nemala by si ho špehovať a prenasledovať, mohol by ťa udať a ty by si nepekne skončila... Si naozaj hlúpa, keď si nahováraš, že by s tebou chcel niečo mať... Uvedom sa, lebo zle skončíš... Také ako ty sa na neho nemajú právo ani pozrieť, tak uvoľni cestu niekomu, o koho by Edward stál...

Začalo pršať a ja som začala plakať, tak pre toto sa mi celá škola smeje? Lebo si Jessica vymyslela, že špehujem a prenasledujem Edwarda Cullena. Čo teraz? Idem domov. Dnes by som to tu už asi nezvládla... Teda asi isto... Teraz, keď viem, čo za tým stojí. Jessica sa urazila a chcela sa pomstiť...

„Bella?“ ozval sa mi za chrbtom Edwardov hlas. Prudko som sa otočila až som stratila rovnováhu. Opäť som skoro spadla, ale Edward ma opäť stihol zachrániť pred nejakým zranením.

„Prepáč, nechcel som ťa vyľakať,“ povedal stále ma držiac za rameno.

„V pohode.“ Snažila som sa pred ním skryť moju uplakanú tvár. Bože môj! Vie o tých Jessiciných klamstvách? Vymanila som si ruku z jeho zovretia a bez otočenia som vykročila vpred. Zastala som, keď som si uvedomila, že mierim do lesa.

„Nechceš sa porozprávať?“ opýtal sa Edward vedľa mňa. Vôbec som nepočula, že by kráčal. Nezastavil sa, ale pokračoval ďalej do lesa. Čo mám robiť? Samozrejme mu musím vysvetliť, že to, čo o mne Jessica hovorila sú len klamstvá...

Edward zastal na kraji lesa a oprel sa o strom. Ja som si so sklonenou hlavou sadla na jeden z mnohých pňov, ktoré tu boli. Čakala som, čo sa bude diať. Mám začať hovoriť? Čaká na to? Zodvihla som hlavu a zistila, že sa na mňa pozerá. Tie jeho zlaté oči... Pevnejšie som zovrela papier, kde bolo napísané, že som hlupaňa.

„Prepáč,“ povedala som. Za čo sa ospravedlňujem? Zjavne to nevedel ani on. „Určite si už počul...“ hovorilo sa mi ťažko, lebo stále som sa poriadne neupokojila. Ale nemusela som hovoriť.

„Áno, počul. Ale viem aj to, že časť z toho nie je pravda.“ Zmätene som zdvihla hlavu. Edward sa usmieval.

„Bella, pamätáš sa, ako som sa k tebe správal po tej nehode?“ Samozrejme, že áno. Slabo som prikývla. „Vieš, prečo som sa tak správal?“ Pokrútila som hlavou. „Určite to chceš vedieť.“ Prikývla som.

„Chcel som ťa pred sebou chrániť. Stále ťa chcem pred sebou chrániť, ale nedávno som prišiel na to, že sa to dá aj inak. A dnes som sa v tom len utvrdil. Vyhýbal som sa ti, lebo som sa bál, že keď  ťa budem mať až príliš rád, tak sa ma nezbavíš... A dnes som prišiel na to, že už je neskoro... Už ťa mám príliš rád na to, aby som sa od teba držal ďalej.“ Môj dych sa zastavil, a potom, akoby bežal maratón. Čo to povedal? „A tie hlúpe klebety, čo Jessica Stanleyová rozširovala... Len som sa nad nimi zasmial... Viem, že ma nešpehuješ.“ On sa tak nádherne usmieva. Neviem, ale zdalo sa mi, že povedal aj niečo ako: To skôr ja teba prenasledujem. Asi som tak opantaná jeho úsmevom, očami a slovami, že mám halucinácie.

„Vystrašil som ťa?“ opýtal sa s úsmevom. Prikývla som. Edward sa zasmial a neviem prečo som sa k nemu pridala tiež.

„Tak čo spravíme s tými klebetami?“

„Ja neviem,“ povedala som. On určite žartoval, keď mi rozprával všetky tie veci. Aj on si zo mňa uťahuje.

„No... Mal som taký nápad. Jessica rozklebetila, že si myslíš, že by som s tebou mohol niečo mať.“ Prudké začervenanie. „Ja si to tiež myslím. Že by som s tebou mohol niečo mať, ale to by si musela súhlasiť...“ Zas ten úsmev, keby nesedím, tak sa mi podlamujú kolená. Edward sa pohol smerom ku mne. Sadol si na jeden peň blízko pri mne.

„Som zmätená,“ povedala som úprimne. Edward sa zasmial, opäť. Postavil sa a natiahol ku mne ruku.

„Klebety nemusia ostať klebetami... Bella, čo robíš večer?“ opýtal sa a ja som nebola schopná slova. On to myslel vážne. Školský zvonček bolo počuť až sem. „Myslím, že nás budú hľadať.“

„Máš pravdu.“ Postavila som sa. „Čo mám teraz robiť?“

„Už som ti povedal.“

„Čože? Prepáč, nevedela som, že ideš za mnou.“

„To som asi nemal počuť, však?“ zasmial sa. 

„Asi nie.“ Čo je na tejto situácií smiešne? Už sme boli v areáli školy. A teraz na mňa pozerali ešte viac, keďže vedľa mňa išiel Edward. Zrazu sa oproti nám vyrútila Jessica a za ruku sa držala s Mikeom...

Mike na nás ukázal prstom. Jessica sa zamračila mojím smerom. Zrazu ma Edward chytil za ruku. Prekvapene som sa pozrela dole na naše ruky. Edward sa mi pozrel do očí a ja som v nich videla, že všetko, čo mi povedal, bola pravda...



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Nie vždy je hádka na škodu:

 1
10. leluš
01.07.2012 [16:33]

Jessica je riadna krava:D a aspon pomohla Belle Emoticon Emoticon Emoticon

19.06.2012 [13:43]

monokl009Áááá to je úžasná jednorázovka.:D

18.06.2012 [19:22]

kollart Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

18.06.2012 [0:08]

AfroditaAliceCullenNádhera... akorát bych chtěla vědět jak to dopadlo s Jessicou, jestli se umoudřila, nebo co to mělo to na konci znamenat. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

17.06.2012 [21:16]

BellaSwanCullen8krása Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

17.06.2012 [18:45]

daslli141Veľmi pekné a milé Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

4. lucka2010
17.06.2012 [17:28]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

3. cechovicovam
17.06.2012 [17:04]

17.06.2012 [16:21]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

1. martty555
17.06.2012 [16:15]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!