Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Musí to tak byť

12.12.2012 (15:00) • KatarinaCullen • FanFiction jednodílné • komentováno 4× • zobrazeno 2347×

„Toto sa nemalo stať,“ šepla Isabell, keď precitla z nežného milovania.

„Máte pravdu, slečna,“ pritakal Edward. Na viac sa nezmohol. Vedel, že za tento čin ho čaká krutá smrť, ale vedel aj to, že by to urobil znova...

„Keď sa to dozvie matka, ba nebodaj otec, zomrieš a ja nechcem, aby si zomrel.“ Isabell nežne pohladila otroka svojej matky po vlasoch. Zavrela oči a jej myseľ sama utekala k Edwardovi.

„Ako sa to stalo?“ položila otázku do vetra, na ktorú nečakala odpoveď, tá však prišla.

„Nestalo by sa to, keby to obaja nechceme,“ povedal trúfalo. „Prepáčte, slečna. Viem, kde je moje miesto.“

„Vieš, kde je tvoje miesto? Tak prečo ležíš pri mne?“ opýtala sa so smiechom Isabell.

„Možno preto, lebo tu je moje miesto,“ povedal Edward vážne a začal Isabell bozkávať. Isabell zabudla, čo chcela povedať a podriadila sa Edwardovým dotykom.

•••

„Chloe, zavolaj Edwrda!“ rozkázala lady Swan pri popoludňajšom čaji svojej slúžke. Isabell prekvapene zdvihla hlavu a zahľadela sa na matku.

Čo môže od neho chcieť? pýtala sa v duchu, keď sa s ňou matka začala zhovárať.

„Lord Volturi ma pozval na jeho panstvo, aby dohodol podrobnosti vášho sobáša, Isabell. Teší ťa to?“

„Samozrejme, drahá matka,“ zaklamala Isabell presvedčivo. Akoby ma to mohlo tešiť? Neznášam Lorda Caiusa a nechcem ho za muža. Moje srdce prahne za iným...

„Ach, výborne,“ zatlieskala matka, keď sa v dverách objavil Edward. Uklonil sa ako sa patrí a venoval Isabell túžobný pohľad. „Budeš ma sprevádzať do Volterry. Idem navštíviť Lorda Caiusa. Bude to dlhší výlet a ty mi tam budeš neustále po ruke.“ Tajomne sa usmiala.

Isabell chcela niečo povedať, ale bála sa, že prezradí, ako veľmi sú si blízki. Smutne sklopila pohľad a počúvala, čo sa bude diať.

„Zajtra skoro ráno vyrážame. Ešte na úsvite. Nech je pripravený kočiar. To je všetko.“ Edward venoval Isabell pohľad, ktorý jasne hovoril, že chce byť v noci s ňou, ale ona ho nemohla zhliadnuť, keďže znechutene sledovala svoj nápoj.

„Ospravedlň ma, prosím, matka. Pôjdem sa prejsť do záhrady.“ Isabell vstala, nečakala na matkinu odpoveď a utiekla plakať do záhrady.

Isabell tichučko plakala pod starým dubom za kopcom. Bolo to jej tajné miesto, vedel o ňom len Edward. Od ich prvého milovania sa stretávali najčastejšie ako mohli a Isabell si teraz bolestne uvedomila, že sa zaľúbila. Prvýkrát vo svojom živote pocítila, čo znamená skutočná láska.

Jej matka dostala Edwarda od svojho manžela ako dar. Vtedy, keď ho priviezol ako vojnovú korisť pocítila k nemu zvláštne sympatie, ale to bolo iné. Nepoznala význam slova láska.

Edward je otrokom jej matky, preto s ním trávila dosť času. Jej matka ho mala rada blízko seba. Až neskôr pochopila ako veľmi blízko...

„Bell?“ ozvalo sa spoza stromu. Bol to Edward iba on jej hovoril takto. Nikto sa neodvážil skracovať jej meno.

Isabell si rýchlo utierala slzy, aby jej na tvári nebol badať, že má na srdci smútok.

„Edward,“ ozvala sa zvesela a nanútila sa mu do objatia. Edward si ju pevne pritiahol k sebe. Poznal, že plakala, no taktne mlčal. Nechcel v nej prebúdzať nepriaznivé pocity.

„Poznáš môj názor,“ povedal hneď ako uvoľnil jej pery. „Najradšej by som s tebou niekam utiekol.“

„Viem, ale nemyslím si, že by to bolo teraz možné. Môj otec je vplyvný človek, našiel by nás. Sľúbili ma lordovi z Volttery, ktorý by moje zmiznutie určite nenechal len tak.“

„Ach. Moja nádherná Isabell, nájdeme spôsob, ako byť spolu. Ver mi. Ja sa ťa nevzdám.“

„Verím,“ šepla Isabell do Edwardovho ramena skormútene. „Ale mám strach, že sa niečo pokazí.“

„Aj ja. Už dlho ti chcem niečo povedať, Bell,“ priznal Edward.

„Deje sa niečo?“

„Možno áno... Ja neviem, kedy sa to stalo, ale zamiloval som sa.“ Isabell náhle posmutnela, že ho stratí. Vymanila sa mu z náruče a posadila sa na spadnutú vetvu.

„Aha.“ Bola nešťastná, chcela byť sama a plakať nad neopätovanou láskou. Nevedela ako sa má správať. Cítila sa ponížene a sama.

„Povedal som niečo, čo ťa rozrušilo? Odpusť, ak som priskoro vyjadril svoje city k tebe, ale už som nedokázal mlčať, keď som dnes...“

„Zopakuj to,“ prerušila ho Isabell celá šťastná.

„Odpusť mi, že som tak neuvážene vyhŕkol, že ťa milujem, ale...“

„Ach, Edward, som taká šťastná. Ani si nedokážeš predstaviť ako,“ šepkala v jeho objatí. „Aj ja ťa milujem. Už dávno. Prepáč, myslela som, že hovoríš o niekom inom, koho miluješ...“

„Koho by som tak mohol milovať, ak nie teba?“ Isabell radšej neodpovedala, nechala sa Edwardovými bozkami unášať do neznáma.

•••

Vo Volterre:

„Tvoj otrok za tento nehorázny čin zasluhuje smrť,“ zahrmel lord Caius na celú miestnosť.

„Samozrejme vás chápem, pane,“ súhlasila neochotne lady Swan. Netrápila ju smrť človeka, trápila ju smrť otroka, ktorý vždy spravil všetko, čo dostal príkazom. Všetko.

„Neslýchané! Ako si môže také nič dovoliť zdvihnúť ruku na nástupcu trónu Volterry?!“ sťažoval sa ďalej. „Postihne ťa krutá smrť, človek,“ povedal znechutene.

„Nemyslím si,“ ozvala sa z kúta malá čiernovláska. Caiusov brat prekvapene otočil hlavu.

„Asi vieš niečo, čo my nie, však?“ opýtal sa Aro prekvapene.

„Môžeme sa staviť, že hej,“ odvetila opovážlivo mladá žena a mierila rovno k bratom Volturiovcom. Lady Swan bola pohoršená s akou trúfalosťou sa táto žena správa k tak významným mužom. Keby toto urobí jej dcéra, dá ju zbičovať...

Čiernovláska pomaly podala ruku najstaršiemu z bratov. Chytil ju a uprene jej pozeral do tváre karmínovými očami.

„Máš pravdu, Alice,“ oslovil ju Aro. „Tak choď, choďte obaja.“

Mohutný strážca pochopil a pustil Edwarda, ktorý tvrdo dopadol na zem.

„Pozdravuj Carlisleho,“ zakričal Aro nemiestne, keď malá čiernovláska odvádzala otroka nevedno kam. „A my môžeme pokračovať, však?“

„Čo sa deje?“ opýtal sa Edward dezorientovane.

„Zachránila som ťa. Ďakovať nemusíš. Ja som Alice. Neoslovuj ma madam, slečna, lady a ani inak... Som Alice.“

„Prečo?“

„Lebo to tak musí byť,“ odpovedala pokojne čiernovláska so zlatými očami.

„Čo musí byť?“ opýtal sa stále zmätený Edward.

„Neskôr ti to Carlisle vysvetlí, ale najskôr, ak chceš získať svoju Isabell...“ Edward okamžite spozornel, keď začul jej meno. „Musíš sa od základu zmeniť.“

„Nechápem,“ priznal nerád.

„Veríš na upírov?“ opýtala sa veselo Alice.

•••

O rok a pol:

„Prepáč, matka, ale nechcem sa vydať za lorda Caiusa. Nie je môjmu srdcu blízky,“ povedala Isabell vážne pri večeri.

„O tomto sme už diskutovali. S otcom sme rozhodli, že to je ten najvhodnejší ženích. Keby nie je na cestách, tak sa neodvážiš vyriecť takú nehoráznu vetu.“

Isabell prudko vstala od stola, až sa svietnik zatrmácal. „Budem u seba,“ povedal prekvapivo pokojne a odišla.

Ako veľmi jej chýbal Edward. Matka sa vrátila z Volterry a jeho neprítomnosť vysvetlila tým, že ho predala za výhodnú cenu.

Isabell jej neverila ani slovo. Vedela, aký by chcela jej matka vzťah s Edwardom, nikdy by ho nepredala.

Ale čo sa teda stalo? Prečo nechal Isabell trpieť? Prečo sa nevrátil? Prečo...

Isabell si mohla oči vyplakať, ako veľmi túžila byť s ním. Snívalo sa jej o ňom. Ako spolu sedia pod starým dubom, ako sa spolu smejú a zhovárajú...

Isabell si utrela slzy a zišla dole za matkou, chcela sa ešte raz pozhovárať o blížiacom sa sobáši. Matku našla v záhrade osvetlenej len mesiacom. Pomaly k nej pristúpila.

„Vydávala si sa z lásky?“ opýtala sa. Lady Swan šokovane vzhliadla k dcére.

„Samozrejme, že nie, čo ti to napadlo? Kto sa už len sobáši z lásky? Iba ak nejaký chudáci,“ odpovedala a odvrátila tvár k červeným kvetom.

„Ja verím na lásku a trúfam si povedať, že sa vydám jedine za muža, ktorého budem milovať.“ Isabell sa posadila a čakala výbuch hnevu.

„Kto ti dáva právo o sebe rozhodovať?!“ opýtala sa jej matka rozhorčene. „Na tvoj názor sa nikto nepýtal a ani nebude. Jednoducho si lorda Caiusa vezmeš!“

„Nevezmem,“ oponovala Isabell vzdorovito. „Radšej zomriem, akoby som nemala prežiť život so svojou láskou.“ S týmito slovami utiekla Isabell na jej tajné miesto. Ešte bolo počuť matkin krik, ako ju volá, aby sa vrátila.

„Bell?“ ozvalo sa z tmy a Isabell sa strhla. Takto ju oslovoval iba Edward.

„Edward?“ opýtala sa slabým hláskom.

„Chýbala si mi.“ Edward vyšiel spoza vysokého kríka a zovrel Bellu v náručí. „Láska moja, tak veľmi si mi chýbala.“

„Ach, Edward,“ plakala Isabell do košele svojho drahého. „Kde si bol? Čo sa stalo? Prečo si ma opustil?“

„Moja drahá Isabell, udialo sa toho veľmi veľa, ale konečne som zaistil našu budúcnosť. Môžeme byť spolu a nikto nás nerozdelí. Pôjdeme preč, za mojím priateľom Carlisleom, ktorý ma zachránil pred nemilosrdnou smrťou...“

„Edward, čo to hovoríš? Aká smrť? Aký priateľ? Veľmi si sa zmenil,“ povedala Isabell a pohladila ho po nezvykle chladnom a hladkom líci.

„Áno.“ Stiahol jej ruku do svojej. „To bola cena za budúcnosť.“

Zrazu sa spoza krovia, kde sa skrýval Edward, vynoril strážnik s kopijou.

„Čo za nehanebníka obťažuje mladú slečnu?“ opýtal sa nebojácne. Nebol však sám, kto sa zľakol, keď Edward vydal hrôzostrašný zvuk, tak veľmi podobný vrčaniu.

Strážnik sa pohol vpred, aby zranil Edwarda svojou zbraňou, ale jeho zrazu nebolo. Isabell skríkla, čo určite počuli aj ostatní strážnici. Muž s kopijou zrazu padol k zemi a nad ním sa desivo týčil Edward.

„Edward?“ šepla Isabell nepočuteľne. Zrazu sa ocitla v jeho objatí a niečo jej naliehavo šepkal. Nevnímala ho, nemohla odtrhnúť zrak od mŕtveho muža, ktorý chcel za ňu obetovať svoj život.

„Poď, Bell. Musíme ísť. Čakajú na nás. Musíme utiecť, rýchlo. Láska moja, musíme sa ponáhľať.“

„Ty si ho zabil,“ ozvala sa Bella vyľakane, keď pribehli ďalší strážnici. Isabell zbadala svoju matku.

Isabell sa nestihla poriadne ani nadýchnuť a všetci šiesti muži ležali nehybní na zemi. Bella vydesene sledovala Edwarda. Čo sa to s ním stalo?

„Nikoho som nezabil,“ vyvrátil Edward moje tvrdenie.

„Kde sa tu berieš, otrok?“  opýtala sa povýšenecky lady Swan. Ani okom nemrkala nad siedmimi mŕtvymi.

„Ustúpte nám z cesty.“ Chytil Bellu za ruku a pevne ju zovrel. „Nechcem vám ublížiť. Chceme len odísť.“

„Tak si choď! Ale moja dcéra ostane.“ Zo záhybu sukne vytiahla tenkú dýku a namierila ju na Edwarda.

„Nechaj nás odísť, matka,“ povedala Bella rázne. Nechápala, čo sa tu deje. Chcela, aby jej Edward všetko vysvetlil a aby to pochopila. Nechápala ani to, čo sa tu práve odohralo, ale chcela byť s Edwardom. Cítila, že tak to bude najlepšie.

„Nie, Isabell! O mesiac sa vydáš za lorda Caiusa.“ Zdvihla dýku a blížila sa k Edwardovi. „Nedovolím, aby si ušla s týmto otrokom. Samozrejme, že viem o tom, čo medzi vami bolo, ale ja som ti odpustila, Isabell. Vezmeš si lorda a dokonca na to aj zabudnem.“

„Prosím, odlož tú dýku, matka. Nevezmem si toho... Vezmem si Edwarda. Neovplyvníš to, prosím, pusti nás.“

„Nie!“ skríkla a dýka zašvišťala Edwardovi pri tvári. Šikovne sa uhol, schytil Bellu do náruče a splynul s tmou.

„Bella, odpusť mi, že ťa teraz unesiem. Ale pre dobro našej lásky to musím urobiť,“ šepol naliehavo Edward.

„Čože? Nemôžeš! Ja nemôžem.“ Edward zbadal na jej očiach ako veľmi túži zmiznúť z tejto zlatej klietky, ale lojalita k rodine jej v tom bráni. Zasmial sa.

„Prepáč, Bell, ale o tomto sa s tebou nebudem dohadovať. Vidím, že chceš byť so mnou a vidím, že nechceš byť tu. Budeme spolu ďaleko od všetkých, čo by chceli ničiť naše šťastie...“ Edward urobil, po čom tak dlho túžil, a spojil svoje pery s Bellynými...

„Dobre,“ súhlasila Isabell a nechala sa uniesť...

Páčilo sa Vám? Prípadne nepáčilo?

Autor: KatarinaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Musí to tak byť: