Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Len jedno prianie

Len jedno prianieAni neviem, čo by som vám k tejto poviedke mala dopredu povedať. Asi len toľko, že vás čaká oddychovejšie čítanie a ja dúfam, že sa vám môj príbeh o zoznámení Edwarda a Belly - znova trochu inak - bude páčiť.

Prajem príjemné čítanie. :)

 

 

Len jedno prianie

 

Z diaľky ju potajme sledoval a kochal sa jej nezvyčajnou krásou, ktorou ho okúzlila už hneď v ten prvý, mierne zamračený deň, čo ju zbadal po prvý raz. Momentálne držala za ruku susedovu štvorročnú dcérku a prstom ukazovala na rôzne stromy, kríky a zvieratá, ktoré sa nachádzali na okolí, pričom ku každej z týchto vecí vždy niečo charakteristické povedala. Vďaka svojmu upíriemu a citlivejšiemu sluchu nemal tento mladík problém počuť všetko, čo vyšlo z jej krásnych ružových pier. Opieral sa o kmeň stromu a snažil sa z mysle vypudiť všetko ostatné a venovať celú svoju pozornosť len tomuto dievčaťu. A veruže vytesniť všetko ostatné, nebol bohvieaký problém. Páčilo sa mu na nej, že bola iná než ostatné dievčatá, ktoré doposiaľ stretol – a že ich teda za svoju dlhú existenciu postretával už dosť!

Tejto nezáležalo na tom, čo si o nej myslia iní ľudia, ani na jej oblečení, ktoré nebolo najdrahšie, pretože si to jej rodina nemohla dovoliť. Predsa sa však zdala byť šťastná a nikdy na sebe nedala vedieť, že by jej niečo chýbalo. Bola tak milujúca a dobrá, že Edward mal chuť sa poriadne prefackať už len za svoje myšlienky, že si niekto ako on – netvor – vôbec dovolí zmýšľať o takej nevinnej dievčine takýmto spôsobom.

„Tento červený kvietok je ruža. Je asi najhonosnejší a najromantickejší zo všetkých kvetov,“ povedala Isabella, prichytila si dlhú sukňu, aby jej príliš nezavadzala a zohla sa k ružiam, ktoré rástli na veľkej lúke, ktorá sa rozprestierala v blízkosti jej domova, aby si k nim mohla privoňať.

„Aký je to najhonosnejší?“ spytovala sa zvedavým hláskom Rebecca, ktorú prechádzky s Isabellou veľmi bavili, pretože sa na nich veľa vecí naučila. Isabella k nej bola vždy milá a keď sa doučili, vždy sa s ňou aj hrala naháňačku, schovávačku alebo slepú babu, pričom sa vždy skvele pobavili a Rebecca líhala každý večer do postele úplne vyšťavená.

„Hm, povedala by som, že najkrajší alebo najslávnostnejší,“ vysvetľovala Isabella. Rebecca vážne prikývla.

„A najromanti... aký?“ Dievčatko sa zachmúrilo, prižmúrilo zelené oči a pozrelo sa na Isabellu, ktorá sa zachichotala.

„Najromantickejší. To je taký, aký dostávajú ženy od svojich nápadníkov, aby na nich zapôsobili.“ Isabella však toto ešte nikdy nezažila. Nápadníkov by síce aj pár bolo, ale nikdy sa žiadny z nich neunúval darovať jej kvety. Nie len ruže, ale celkovo. Isabella žila v tak trošku vysnívanom svete. Túžila po princovi na bielom koni, ktorý by jedného dňa po ňu prišiel a žili by šťastne až naveky vekov. Tak, ako to toľkokrát, keď bola ešte dieťa, čítala v rozprávkach. Už odmalička ju fascinovali.

„Aj ja niekedy dostanem takú ružu?“ spýtala sa Rebecca a nevedela sa odtrhnúť od ruží, ktoré príjemne voňali.

„Určite áno, ale až keď budeš staršia,“ odvetila Isabella a pousmiala sa. Nebála sa, že by Rebecca v budúcnosti mala problém s nápadníkmi. Už teraz bola veľmi pekná a nebolo pochýb, že keď dospeje, bude mať z čoho vyberať. Nie ako Isabella, ktorú chceli len samí farmári z okolia. Povedala si však, že na tom predsa nezáleží. Pokiaľ ju nejaký muž bude úprimne ľúbiť a ona ľúbiť jeho, je jedno, kde bude bývať a čím bude. V podstate toľko od života nežiadala. Ale už mala sedemnásť a po jej vyvolenom nebolo ešte ani chýru, ani slychu. Dočkám sa niekedy? Často sa sama seba pýtala v duchu, no odpoveď nikdy neprichádzala. Nestrácala nádej, ale keď sa pozerala na rozžiarené tváre svojich najbližších kamarátok, ktoré k nej občas zavítali na šálku čierneho čaju a hovorili o svojich milovaných, Isabella sa niekedy pristihla, že im závidí.

„A predstavte si, že mi George kúpil tie najdrahšie šaty, ktoré pochádzajú až z ďalekého Anglicka,  a  u nás je ich ťažko zohnať.“ Toto bola len malá ochutnávka z ich rečí, ktoré musela Isabella chcene nechcene počúvať a tváriť sa, aké je to úžasné. Samozrejme, priala svojim priateľkám, a hlavne Amande, šťastie. Amanda pochádzala tiež z chudobnejšej rodiny, rovnako ako Isabella. No zaľúbil sa do nej mladý devätnásťročný šľachtic a keď sa to dozvedela, takmer odpadla. Amande sa totižto páčil už od štrnástich, ale nedávala tomu veľké nádeje. Ale stalo sa.

Došľaka! Čo má ona a ja nie?   Rozčúlila sa Bella v duchu. Mala svoju priateľku rada, ale občas jej liezla na nervy, pretože sa jej zdalo, že spyšnela. Potrebovala mať tie najdrahšie šaty a najhonosnejšie účesy, aby spravila na ľudí najlepší dojem. Bella mala pocit, že jej stará dobrá kamarátka už nadobro zmizla. Lenže Isabella si musela priznať aj to, že takého nafúkaného a namysleného muža, ako bol George, ktorý celý život nemusel prstom pohnúť, by nechcela. 

„Poď, ideme si upliesť veniec z púpav,“ povedala a chytila Rebeccu za malú rúčku. Mala ju rada, pretože vlastnú sestru nemala nikdy a bavilo ju učiť niekoho nové veci.

Edward sa neubránil úsmevu, keď videl, ako dievčatá skackajú na tráve, ktorá im chladila nohy a chichocú sa. V tomto mestečku už trávil mesiac. Potreboval si oddýchnuť od svojej rodiny, kde sa cítil menejcenný. Preto cestoval po Amerike, bez nejakého jasnejšieho cieľa. Postretával veľa ľudí, ale žiadnemu z nich nikdy nevenoval nejako viac pozornosti. Pokiaľ nestretol ju. Každý deň si rád spomínal na chvíľu, keď ju zračil. Práve prechádzal po meste, keď ho do nosu udrela okúzľujúca sladká vôňa. A keď zdvihol pohľad, všimol si ju, ako sedí na kraji fontány a nos mala zapichnutý v knihe. V Edwardovej obľúbenej knihe. Romeo a Júlia. Už vtedy ho očarila, bolo to tak nečakané.

Odvtedy na ňu nevedel prestať myslieť, dokonca sa raz pristihol, že ju začal zámerne vyhľadávať. Sprvu po tomto veľkom zistení utrpel šok, ale nevedel sa od nej napriek tomu držať ďalej. Ťahala ho k nej neviditeľná a veľmi mocná sila, ktorú ani on – upír – nevedel premôcť.

Odvtedy ju sledoval často a učil sa o nej rôzne veci, ktoré si buď prečítal v niečej mysli – nakoľko mal dar, vďaka ktorému čítal ľuďom myšlienky, avšak jej myšlienky zostali preňho z nevysvetliteľného dôvodu skryté –, alebo jednoducho z jej vystupovania a konania.

Myslel na ňu stále a po čase prišiel na „kĺb“ celej veci. Pocítil to, čo doteraz ešte nikdy. Lásku. Áno, vedel, že sa bezhlavo zamiloval do ľudskej dievčiny s krásnymi čokoládovými očami.

Túžil ju držať v náručí a chrániť pred týmto zlým svetom. Pri tejto myšlienke sa musel uchechtnúť. Bola to irónia, pretože práve pred ním by sa mala schovávať. On bol chodiace nebezpečenstvo, napriek tomu, že sa živil len krvou zvierat. Ale zamilovaný upír je v podstate ešte nebezpečnejší, než nejaký iný, pretože cíti neskutočnú potrebu ochraňovať osobu, do ktorej je zahľadený. V podstate si stráži svoje teritórium a je preňho nanajvýš neznesiteľné, keď mu doňho niekto vstúpi. Taktiež je preňho ťažké držať sa od svojej drahej ďalej, nedotýkať sa jej... Ale dokázal by jej zničiť život? To radšej bude trpieť bolesť z neopätovanej lásky.

Bella s Rebeccou zostali na lúke, až kým nezapadlo slnko. Potom ju Isabella odniesla domov, kde ju Rebeccina mama Norah pozvala na večeru, no ona slušne odmietla, pretože vedela, že otec s matkou ju už určite čakajú.

Mala pravdu. Prišla domov a na stole ju už čakala večera a za stolom sedeli obaja jej rodičia, pričom sa otec tváril rozzúrene.  

„Kde si toľko bola, milostivá?“ skríkol na ňu a Bella sa inštinktívne prikrčila. Z jej otca Charlieho sršala autorita a Bella pred ním mala rešpekt. Dokonca aj Renée, jej matka, bola dosť v tejto domácnosti zakríknutá, pretože sama sa svojho manžela bála. 

„Bola som s Rebeccou na lúke. Tam sme strávili celý deň,“ odvetila Isabella nesmelým hlasom a pocítila, že nemá od plaču ďaleko. Oči sa jej zaplnili slzami a brada sa roztriasla. Nemala rada, keď na ňu niekto kričal, alebo zvyšoval hlas. Bola príliš citlivá, čo niekedy bolo zlé, pretože sa ľahko rozrušila.

„Ach ták, až doteraz?! Ty počúvaj ma, ak si bola s nejakým chlapom, ktorého si nám nepredstavila a ja som ti ho neschválil, neželaj si ma!“

„Nebola som so žiadnym chlapom.“

„Máš šťastie, pretože ja mám pre teba nápadníka,“ povedal Charlie a odrazu bol úplne pokojný. Bol so svojim výberom nadmieru spokojný.

„Koho?“ Isabelle sa stiahlo hrdlo. Nie, len toto nie. Vždy, keď jej Charlie vybral nejakého nápadníka, dopadlo to viac než katastrofálne. Vyberal nafúkancov (to však bola drvivá menšina) alebo hotových sedliakov (tí prevládali viac). A Bella nemala záujem ani o jedného z tohto „úžasného“ výberu.

„Volá sa Andrew a býva na konci ulice. Veď ho poznáš.“ Isabella sa po otcových slovách zhrozila.

„Nie! Otec, prosím, povedz, že to nemyslíš vážne,“ prosíkala Isabella a oči sa jej zaplnili slzami.

„Čo je na ňom zase zlé?“

„Je štrbavý,“ pípla Bella a začervenala sa. Prišlo jej to trápne aj za toho chudáka chlapca.

„Štrbavý je Alfonz, jeho brat a keby si chcela vedieť, zuby mu raz náhodou vybil kôň, ktorého majú na statku. Vieš, akou bolesťou musel prejsť? A mimochodom, zuby nie sú všetko. No to nie je podstatné. Andrew je slušný mladý muž, ktorý by mal o teba záujem,“ odvetil Charlie a Bella mala chuť sa rozkričať na plné hrdlo. Andrewa ani jeho štrbavého brata nemala rada. Nedbali na toľko vecí... A ktorá žena túžila prať chlapovi prepotené, niekoľko dňové ponožky? Isabella by takú chcela vidieť.

Ale našťastie mala ešte pár es v rukáve. V duchu sa samoľúbo pousmiala.

„Smrdí od potu a nosí špinavé oblečenie,“ pokračovala Isabella a dúfala, že tieto argumenty zaberú. Ale neklamala. Andrew mal skutočne tieto nedostatky, ktoré vymenovala. A bola si istá, že tentokrát si ho s jeho bratom nezmýlila, pretože smrdeli obaja. Renée chcela niečo podotknúť, aby sa zastala svojej dcéry, ale nakoniec si to rozmyslela, aby nemala zle ešte aj ona.  

„Isabella! Ako môže mladá dáma takto rozprávať? A aj keby smrdel, tak mu to oblečenie budeš prať a nebude smrdieť! Je to veľmi dobrý chlap, ktorý by nikdy nezdvihol na teba ruku, aj keby sa ti to niekedy skutočne hodilo, pretože si tak nevďačná a rozmaznaná, že už mne začína cukať v ruke!“

„Ale-“ chcela namietnuť Isabella, no otcov prísny výraz jej napovedal, že nemá šancu na výhru. Porazene si povzdychla, plecia jej ovisli a sadla si mlčky k stolu. Čo ona komu spravila?

Kým jedla večeru, v ktorej sa skôr len prehrabávala, otec si ju prezeral a krútil hlavou nad tým, aká je nevďačná. Tak on jej zoženie nápadníka a mladá dáma ešte frfle! To je za tú jeho dobrotu...

Isabella sa po večeri ospravedlnila a odišla do svojej izby, ktorá sa stala jej útočiskom. S plačom padla do perín a naplno vzlykala. Mala chuť utiecť niekam ďaleko a už nikdy sa nevrátiť. Nakoniec sa jej podarilo zaspať, no celú noc sa jej snívali nočné mory a ona sa zobudila skoro.

Ráno sa ešte pokúšala prehovoriť otca, aby to Andrewovo pozvanie na obed zrušil, ale ten o tom nechcel počuť ani slovo. A tak sa Bella musela poriadne pripraviť, aby spravila dojem. Zahrávala sa aj s myšlienkou, že zo seba spraví šedú myšku, aby si to nakoniec všetko rozmysel Andrew, ale vedela, že otec by to neschválil, ešte jej by vynadal. Matka jej vyčesala vlasy do vysokého copu, ktorý jej padal až do polky chrbta. Bola smutná a chcelo sa jej  stále plakať.

„Mama, ja ho nechcem,“ šepla Isabella a uslzené oči si utrela hodvábnou vreckovkou. Renée si smutne povzdychla a pohladila svoju dcéru po ramenách.

„Možno sa ti zapáči. Ani ja som nebola najprv spokojná s výberom mojich rodičov, keď sa v našich dverách zjavil tvoj otec. No po čase sme sa viac spoznali a ja som zistila, že to nie je zlý človek.“ Isabella si v duchu odfrkla nad matkinými slovami. Matka jej klamala, určite si nemyslela, že je jej manžel dobrý. Veď ich ani nikdy nevidela pobozkať sa, preboha! Chovali k sebe vôbec nejaké city? Bella však vedela, že odporovať sa jej nevyplatí a bude to na nič. Musela si obliecť jedny z tých slávnostných šiat, ktoré skutočne používala len na zvláštne príležitosti.

Mama na obed upiekla kačicu a k nej sa podávali knedle. Ak si Isabella myslela, že to bude katastrofa, mýlila sa. Bolo to ešte horšie. Andrew bol síce pekne vystrojený, ale Isabella si nevedela predstaviť, že by sa buď mala dotýkať ona jeho, alebo on jej. Jednoducho jej z tejto predstavy prišlo nevoľno. Rovnako nebola včera až tak mimo, keď povedala, že je štrbavý. Síce Charlie ihneď odvrátil jej tvrdenie, že štrbavý je Andrewov brat, no Andrew mal možno o tri zuby viac než Alfonz. Aj tomu vybil zuby kôň? Pochybovala...

 Isabella sa len ťažko ubránila povzdychu.

Počas obeda bola ticho, rozhodla sa ani nepípnuť. Otec ju častoval nepeknými pohľadmi a Bella vedela, že ihneď, ako ich návšteva odíde, dostane rodičovské kvapky. Našťastie sa ale zdalo, že ani Andrewovi nie je u Swanovcov veľmi príjemne. Ošíval sa na stoličke a povedal niečo len vtedy, keď sa ho niekto pýtal. Isabella sa mu však páčila, preto prijal pozvanie pána Swana a prišiel. Isabelle sa zdal byť obed nekonečný. A keď konečne bolo po ňom, rýchlo vstala zo stoličky a šla vyprevadiť Andrewa k dverám, ktorý sa div nezadrhol koláčom.

„Ako som ti už dnes povedal, ohromne ti to sluší, Isabella,“ usmial sa na ňu a ona sa taktiež pokúsila o úsmev, z ktorého však vyšiel len úškľabok.

„Vďaka,“ hlesla a pozrela sa do zeme.

„Čo by si povedala na to, keby sme sa zajtra šli prejsť do mesta? Mohli by sme ísť na kávu.“ Isabelle sa rozbúchalo srdce a premýšľala, ako sa z tohto vykrútiť. Charlie síce nebol hneď pri nich, ale nemala obavy, že počúva ich rozhovor za dverami a analyzuje každé jedno slovíčko, ktoré vysloví.

„Ehm,“ zahabkala Isabella. „Andrew, vieš, ja si to ešte musím všetko poriadne premyslieť a...“ Nevedela, ako pokračovať a tak si jemne hryzla do pery a pozrela do zeme. Nemala prax v odmietaní mužov a nechcela byť príliš nezdvorilá. Andrew však nebol hlupák a pochopil, čo mu chcela naznačiť - nejavila oňho žiadny záujem.

„Aha,“ povzdychol si smutne, „ja to chápem.“

„Naozaj?“ Isabella bola prekvapená, že nerobil veľké scény. Možno nakoniec nebude taký, aký si myslela, že je. Andrew len prikývol a bez ďalších slov vyšiel z dverí a rýchlym krokom sa rozišiel po prašnej ulici. Isabella si rezignovane povzdychla, mierne pokrútila hlavou, snažiac sa zbaviť pocitu viny a zlého svedomia, a zatvorila dvere. Otočila sa a ľakom nadskočila, keď zbadala, ako nad ňou stojí Charlie, ruky má prekrížené na hrudi a tvári sa ako boh pomsty.

Isabella sklopila pohľad a chcela popri otcovi prekĺznuť ako taká myška, no ten ju chytil za lakeť a stiahol ju naspäť.

„Myslím, že by sme si mali pohovoriť, mladá dáma,“ povedal vážnym hlasom a Isabella vedela, že je zle. 

„Otec, ja viem, že som sa chovala hnusne, ale ja ho neľúbim. Vôbec sa mi ani nepáči,“ povedala naliehavo, pričom krčila obočie.

„Ty ho ani nemáš ľúbiť, Isabella!“ sykol Charlie. „To nevieš, že vzťahy nie sú o láske? Nežijeme v rozprávke, moja drahá, a ty musíš pochopiť, že buď budeš brať to, čo sa ti núka, alebo zostaneš sama! Žiadny princ na bielom koni neexistuje a nepríde po teba! Ty nie si ničím výnimočná, aby si si niečo také mohla domýšľať. Tak sa konečne spamätaj!“ kričal Charlie. Usúdil, že je najvyšší čas povedať Isabelle pravdu, aby nežila v tom svojom vysnívanom svete. Ani on nemiloval Renée, ale nemohol sa sťažovať, že by sa s ňou žilo zle.

Isabelle sa oči zaplnili slzami. Skutočne nie je ničím výnimočná? Ani trochu sa neodlišuje od ostatných? A naozaj je láska len výmysel, ako povedal jej otec? Mohla aj Amanda ľúbiť Georgea len kvôli peniazom?

Za prvou slzou, ktorá sa jej vyronila z oka, nasledovali ďalšie a ďalšie.

„Nerev, prosím ťa! Už bolo na čase, aby si sa dozvedela, ako to vlastne je! Len dúfam, že sa skutočne nájde niekto, kto o teba ešte bude javiť záujem a že potom neporodíš také sprosté decko ako si ty!“ Isabelle akoby týmto tvrdením niekto kopol do brucha. To ju vlastný otec nemá vôbec rád, keď jej povie, že je sprostá? Už nemohla čakať. Otočila sa a bez jediného slova vybehla preč z tohto domu, kde lásku dostávala len od svojej matky, ktorá sa však už milých rečí tiež dávno vzdala. Utekala po ceste a rozkopávala hlinu, ktorá jej chrúmala pod nohami. Od sĺz takmer nevidela, všetko sa zlialo do jednej rozmazanej škvrny. Bežala smerom na lúku, kam chodievala s Rebeccou. Keď na ňu prišla, stále mala pocit, že je veľmi blízko domova. Domov. Zvláštne slovo. Isabella si doposiaľ myslela, že domov je miesto, ktoré je niečo ako bezpečný prístav, no teraz si nebola taká istá.

Odrazu sa tam necítila dobre, práve naopak, akoby bola v klietke. Počas behu si utierala slzy, ale márne, stále sa tvorili nové. Otcove slová ju hlboko ranili. Vbehla do lesa, kde by za normálnych okolností sama nevkročila, pretože sa v ňom mohla nachádzať divá zver,  v tejto chvíli na to ale kašľala. Odrazu sa jej však do cesty dostal spadnutý konár, ktorý si kvôli zaslzeným očiam nestihla včas všimnúť a ona spadla na špinavú zem. Sťažka sa postavila a pretrela si oči. Ten pád akoby ju prebral z toho amoku, ktorý chytila. Povzdychla si, vysmrkala sa a posadila sa na zemi. Už viac nevládala. Prečo aj ona nemôže byť šťastná? Doteraz však mala pocit, že je. Že v živote jej toho veľa nechýba. Ale opak bol pravdou.  Premýšľala nad otcovými slovami. Skutočne láska neexistuje a je to len výmysel nejakého človeka? Nie, tomu neverila. Len za to, že otec nebol nikdy zaľúbený – asi – tak to ešte predsa neznamenalo, že láska nejestvuje. Ale čo keď niečo na jeho tvrdení bola pravda?

Ale nie, povedala si Isabella, určite sa aj pre mňa niekto vhodný nájde. Nebude to predsa siliť a začínať si s niekým, keď ho nemá rada. Možno bola bláznivá, ale to nevadí. Ona sa nevzdávala. Len jedno prianie mala v živote. A ním bola láska. Chcela mať svojho vysnívaného princa, o ktorom jej otecko prehlásil, že nikdy nepríde a neexistuje. Isabella si odfrkla a pomädlila si ruky. Nebude veriť takým klamstvám! No a čo, ona si počká, neuspokojí sa predsa hneď s prvým, ktorý sa jej naskytne, no nie?

Ale čo keď sa skutočne nikto potom nenaskytne? Doteraz veľmi nepremýšľala nad mužmi. Jednoducho tomu nechávala voľný priebeh. Dnes jej však otec vložil chrobáka do hlavy a ona sa nad tým po prvý raz poriadne zamyslela. Oči sa jej znova zaplnili slzami, keď si spomenula aj na jeho ďalšie slová o tom, aká je sprostá. Mrzelo ju, že si to o nej jej vlastný otec myslí. Momentálne bola naňho poriadne nahnevaná. Veď ona nikdy nechcela nikomu zle, tak prečo sa k nej správa tak, ako sa správa?  Znova sa naplno rozplakala a bola rada, že ju nikto nevidí.

Ale to sa mýlila. Edward ju znova sledoval a trhalo mu srdce, keď ju počul plakať. Nenormálne ho vytočilo, keď počul, ako sa k nej správa jej otec. On si neuvedomoval, aký poklad má doma v podobe svojej dcéry. Bojoval s nutkaním podísť k nemu a vytriasť z neho dušu. Dať mu poriadne cez hubu, aby sa spamätal. A potom ten chlapec, ktorý mal byť jej nastávajúci! No poteš pánboh! Isabella si zaslúžila niekoho, kto sa k nej aj bude hodiť, nie hentaké bezzubé, spotené strašidlo. Edward pociťoval nekonečnú žiarlivosť na toho chlapca. Ale potešilo ho, keď zistil, že oň Isabella nemá ani najmenší záujem. Potom, keď ju videl, ako spadla, sa takmer neudržal a rýchlo ju zachytil, no uvedomil si, že by sa len ťažko vysekal z toho, ako sa k nej dostal.

A teraz stále plakala a Edward bol nahnevaný, že jeho milovaná trpí. Dosť, už stačilo, povedal si a uvedomil si, že je najvyšší čas, aby sa jej predstavil. On sa nemohol pozerať na to, ako trpela. Vtedy trpel aj on. Podišiel od nej trošku ďalej, aby sa mohol potom napojiť na cestičku, že ide akože okolo a ich stretnutie bude úplne náhodné.

Nahodil jemný úsmev a vošiel na cestu. Našťastie sa slnečné lúče neprebili cez koruny vysokých stromov a tak sa mohol bez problémov pohybovať. Začal dupať, aby ho zaregistrovala. Podarilo sa. Jemne zdvihla pohľad, aby sa pozrela, čo je zdrojom toho hluku. A vtedy si všimla vysokého mladého muža so širokými ramenami, ktorý k nej smeroval. Isabella si jemne hryzla do pery. Mala pocit, že niekoho tak zvláštneho ešte nevidela. Bol veľmi pohľadný a vyžarovalo z neho niečo, čo nevedela opísať. Z diaľky si všimla, ako sa na ňu usmial a jej sa pri tom rozbúchalo srdce, a ona ani nevedela prečo. Panebože, a teraz je niekto svedkom môjho trápenia, pomyslela si smutne. 

„Dobrý deň, slečna, stalo sa vám niečo?“ spýtal sa jej Edward, keď bol dostatočne blízko. Že sa jej prihovoril, nebolo nič nezvyčajné; muži sa často prihovárali ženám, keď videli, že majú nejaký problém.  Nahodil prekvapený výraz a zapozeral sa na ňu. Oči mala červené od plaču, no aj tak bola krásna. Dokonca takto zbližša ešte oveľa krajšia. 

„Dobré popoludnie, pane,“ zašepkala a hlas mala od plaču trochu zachrípnutý. Odkašľala si a pokračovala. „Nie, nestalo sa mi nič, som v poriadku.“ Edward mal chuť si ju pritiahnuť do náručia a pomojkať si ju.  Lenže tým by ju len zbytočne vystrašil ešte viac.

„Tak potom čo robí taká nádherná dáma sama v lese?“

Isabella sa pri spojení slov nádherná dáma jemne začervenala. Taký pekný muž a ešte k tomu lichotník.

„To nie je nič dôležité,“ odvetila a pokúsila sa o úsmev. Edward zaváhal, no potom sa posadil vedľa nej. „Nevadí, ak vám budem robiť spoločnosť?“ spýtal sa. „Nerád by som vás obťažoval.“

Isabella záporne pokrútila hlavou. „Nie, to nevadí. Pokojne zostaňte... Ale neponáhľate sa niekam?“

Edward zavrtel hlavou. „Nie, som len na prechádzke. Potreboval som vyjsť na čerstvý vzduch a trošku sa pomotkať,“ klamal ju milo. Isabella len prikývla.

„Mimochodom, ako sa voláte, ak sa smiem spýtať,“ hlesla nesmelým hláskom a mierne sa začervenala. Vedela, že to bolo od nej trošku drzé, pretože dáma nemá čo vyzvedať, ale jednoducho si nedokázala pomôcť. Edward sa pousmial. Nemal obavy, že by sa Isabella pred ním na niekoho hrala. Za ten čas, čo ju sledoval, vedel, že ona je takáto stále.

„Edward Anthony Cullen. A prezradíte aj vy mne vaše ctené meno?“ Takto milo sa k Isabelle správalo len skutočne málo ľudí.

„Isabella Marie Swanová,“ odvetila s úsmevom a pomaly, neisto načiahla k Edwardovi ruku. Ten jej ruku prijal a potriasli si. Oboma preletel zvláštny pichľavý pocit, akoby nimi niečo zatriaslo a rozvibrovalo sa im celé telo. Isabella svoju ruku rýchlo vytrhla, pretože ju to prekvapilo. Ešte nikdy nič podobné nezažila. Edward bol taktiež veľmi prekvapený. Bolo to ako iskra, ktorá medzi nimi preletela.

„Veľmi ma teší,“ zamrmlal a na tvári sa mu objavil lišiacky úsmev. Isabella sa musela zasmiať. Zdalo sa jej, že tento muž je uvoľnený a hovorí skutočne to, čo si aj myslí, nie len to, čo sa od neho očakáva. A niekoho takéhoto bolo v tej dobe nájsť ťažké. Isabella si zahryzla do pery. Začali sa rozprávať o maličkostiach a záležitostiach každodenného života. Isabella musela uznať, že všetok jej smútok, ktorý dnes pociťovala, sa vyparil ako voda vďaka prítomnosti tohto milého, ale za to záhadného muža. Dozvedela sa, že Edward je na cestách Severnou Amerikou a v Nashville sa mu veľmi zapáčilo, preto sa rozhodol tu zostať na dlhší čas .

„Nebude sa vaša snúbenica hnevať, keď sa tu so mnou tak zahadzujete?“ spýtala sa Isabella znenazdajky, keď tu len tak sedeli dlhú chvíľu.

„Nemám snúbenicu,“ usmial sa Edward a v hlave si doplnil slovíčko zatiaľ, pretože on už mal vybratú svoju vyvolenú a tá sedela vedľa neho. Isabella musela prekvapene zamrkať. Takýto muž a nemal snúbenicu? To bolo priam nemožné.

„A váš snúbenec vás nebude zháňať?“ spýtal sa teraz Edward, ktorý síce vedel, že Isabella nikoho nemá, ale bol zvedavý, čo mu odpovie.

„Nemám snúbenca... A pochybujem, že sa vôbec nejaký pre mňa nájde,“ dodala a rýchlo sa chytila za ústa. Čo ju to napadlo? Prečo sa sťažuje tomuto cudziemu mužovi? Veď to nie je jej obvyklé správanie. Vždy si svoje problémy nechávala pre seba a nikoho nimi neobťažovala.

„Prečo si to myslíte?“ Zvedavo sa na ňu pozrel a ona mu pohľad opätovala. Mal pocit, že jej vidí až do duše. Isabella však po chvíli sklopila svoj pohľad.

„Ja... prepáčte, zle som sa vyjadrila. Proste mi to len tak vyletelo.“ Nemohla mu povedať predsa pravdu, veď by sa jej len vysmial.

„Keby som ja mohol mať niekoho ako ste vy, každé ráno by som za vás ďakoval Bohu a nosil by som vás na rukách,“ zašepkal Edward a neovládateľne sa k nej naklonil bližšie. Prvýkrát povedal slová, ktoré mu doteraz zneli len v mysli, nahlas. A povedal jej to. Isabelle sa stiahlo hrdlo a srdce sa jej rozbúchalo ako tomu kolibríkovi, ktorý sedel na konári vysokej borovice obďaleč. Nebola zvyknutá na takéto slová a musela uznať, že jej to veľmi lichotilo.

„Ste veľmi milý, pane, ale ja už asi budem musieť ísť,“ vyhŕkla Isabella rýchlo a postavila sa zo zeme. Edward ju však ešte nechcel pustiť. Ách, prečo jej to musel povedať tak rýchlo? Určite ju vystrašil. Možno keby počkal, aby sa viac spoznali, nezobrala by to takto.

„Slečna, ospravedlňte moje správanie. Povedal som však iba pravdu, ste skutočne nádherná žena... Nemohli by sme sa zajtra stretnúť?“ V očiach mu blysla nádej.

„J-ja neviem,“ zakoktala sa Isabella a začala si žmoliť prsty. Chcela by tohto muža ešte vidieť, ale vedela, že si nemôže dodávať zbytočnú nádej. Aj keď on mal možno všetko to, po čom túžila. Bol milý, inteligentný, vysoký, mužný a v neposlednom rade aj krásny.

„Prosím,“ zašepkal Edward, postavil sa na nohy a podišiel k nej bližšie. Vedel, ako vplýva na ľudské ženy a teraz sa rozhodol, že využije svoj upírsky šarm. Zapozeral sa jej do očí a počul, ako Isabelline srdce prudko naráža do hrudného koša.

„Tak dobre,“ vydýchla ešte stále tak trošku omámene a Edward sa anjelsky usmial.

„Ďakujem vám, tak zajtra o tom čase, ako sme sa stretli dnes, na tej lúke, ktorá sa rozprestiera neďaleko odtiaľto?“ Isabella len prikývla, ešte raz sa usmiala a otočila sa.

„Nemám vás odprevadiť domov?“ zakričal Edward, aby ho počula. Isabella zastala a pomaly sa otočila. „Ďakujem, ale netreba. Naozaj. Poznám to tu.“ Párkrát sa naňho ešte otočila a pozrela naňho a on jej raz zakýval a zachichotal sa. Podľa Edwarda bola dokonalá. Tak rozkošne hanblivá a nesmelá.  Slnko už pomaly zapadalo a kým Isabella mierila po známej cestičke domov, cítila sa ako omámená. Stretnutie s týmto mužom na ňu veľmi zapôsobilo a ak mala byť sama k sebe úprimná, musela uznať, že sa na ich zajtrajšie stretnutie veľmi tešila. V bruchu cítila taký zvláštny pocit, aký ešte nezažila. Akoby sa jej tam hmýrilo tisíc motýľov.

Domov prišla o pár chvíľ neskôr a až keď otvárala dvere, spomenula si na dôvod, prečo odtiaľto poobede ušla. Vrúcne dúfala, že nestretne otca, ktorý by jej len znova vynadal. Ten rozhovor si môže ušetriť.

„Isabella,“ vydýchla jej matka s úľavou, keď sa Isabella zjavila na chodbe. Rýchlo k nej priskočila a objala svoju dcéru. Celé popoludnie tŕpla, kde je a nemala o nej žiadne správy.

„Si v poriadku? Nič ti nie je?“ strachovala sa a poriadne si prezerala jej tvár a všimla si, že má jej celé červené líca a oči jej jemne iskrili.

„Nič mi nie je, mama,“ pousmiala sa Isabella.

„Poď, pripravím ti niečo na večeru.“ A tak si Isabella vydýchla a šla sa posadiť ku kuchynskému stolu.

 

Ráno sa zobudila skoro a celé dopoludnie bola ako na ihlách. Nervozita s prichádzajúceho stretnutia nedala na seba dlho čakať. Isabella si obliekla pekné letné šaty a vlasy si nechala rozpustené. Otec si ju chvalabohu nevšímal a ona sa ním tiež prestala zaoberať. Keď bol najvyšší čas vyraziť, povedala matke, že sa ide poprechádzať a nevie, kedy sa vráti. Keby povedala pravdu, Renée by začala vyzvedať a Isabella si zatiaľ chcela nechať Edwarda len pre seba a nikomu o ňom nepovedať. Samozrejme, nemohla vedieť, čo sa môže stať. Edward sa jej páčil, to musela priznať. Prišla na lúku a už z diaľky ho zbadala, ako stojí pod stromom v tieni. Neubránila sa úsmevu. Potešilo ju, že ho nemusela čakať ona, čo bolo aj celkom pravdepodobné, lebo odišla z domu trošku skôr než bolo nutné. Strávili spolu príjemný deň a dohodli sa, že si to ešte zopakujú. A veru, že si aj zopakovali. Každý deň sa stretávali na tom istom mieste, prechádzali sa, rozprávali a smiali.

„Dobré popoludnie,“ poprial jej Edward na šiesty deň, keď k nemu podišla. Isabella sa znova začervenala, ako aj každý deň, keď jej povedal niečo takéto a poďakovala. Edward sa k nej nahol a nežne jej priložil pery na líce a vtisol jej malinký božtek. Isabelle udrela do nosu jeho krásna vôňa a zachvela sa, keď sa jeho pery dotkli jej líca. Aj ten jemný dotyk v nej vyvolával neznáme pocity, ktoré ešte nezažila. Edward si tak dlho predstavoval, že by sa jej dotýkal a bolo to ešte lepšie, než jeho predstavy. Dnes si povedal, že je ten správny čas. Najradšej by sa jej vrhol aj na pery, ale vedel, že musí byť trpezlivý. On ju miloval a chcel pre ňu len to najlepšie. Usmial sa na ňu. Isabella prijala jeho ponúkané rameno a zakvačila sa doňho. Spoločne sa vybrali do lesa tou cestou, ako aj posledné dni.

„Ako si sa dnes vyspala?“ spýtal sa Edward.

„Dobre,“ odvetila Isabella. Pravda však bola trochu iná. Celú noc sa prevaľovala na posteli a dokonca sa jej aj snívalo o Edwardovi. Bolo až neuveriteľné, ako rýchlo sa jej dostal tento muž pod kožu. Dokonca sa pristihla aj pri tom, že ju postihol smútok, keď si spomenula, že Edward sa v Nashville nezdrží veľmi dlho. Pritlačila sa k nemu ešte pevnejšie. Kde ešte na svete nájde takého muža, ako je on?

„To som rád. Poď, dáme si lesné jahody,“ povedal a tiahol ju k nim.

„Tie milujem,“ vypískla Isabella a doslova sa na ne vrhla. Ja milujem teba, pomyslel si Edward a usmial sa na ňu, kým si vkladala do úst tie červené bobuľky.  Isabella si všimla jeho pohľad a keď mu ho oplatila, začervenala sa a odrazu si bola istá, že je ešte červenšia než tie jahody.

„Dáš si?“ hlesla a načiahla k nemu ruku, v ktorej mala obratých pár plodov. Edwarda najprv premklo zdesenie, ktoré však o chvíľu prešlo. Otvoril ústa a čakal, čo spraví. Isabella sa zasmiala a jednu jahodu mu vložila do úst. Smiech ju však prešiel, keď sa jej studenými perami obtrel o prsty. Nevedela svoje pocity opísať. Zachvelo sa jej celé telo a vyskočila jej husia koža na celom tele. Vydýchla a náhodou jej ostatné jahody, ktoré zvierala v ruke, vypadli. Edward sledoval jej reakciu. Prekvapila ho. Zdalo sa, že jej to nebolo nepríjemné. No Isabella si potom odkašľala a odstúpila od neho. Bez slova sa otočila a začala zbierať ďalšie jahody. Edward sa bál, že to všetko pokašľal.

„Prepáč,“ ospravedlňoval sa. Isabella len zavrtela hlavou. „Nemáš za čo.“ V lese strávili ešte celé popoludnie a Isabella musela uznať, že sa cítila príjemne. Edward jej vravel rôzne historky, ktoré zažil a na niektorých sa smiala ako šialená. Mala pocit, akoby ho poznala už viac, než len pár dní. Cítila sa s ním uvoľnene. Keď krajina potemnela, so smútkom si uvedomila, že sa musí vrátiť domov, aby jej rodičia nemali strach. Edward ju však už dnes odmietol pustiť samú, pretože bola tma a ľudia boli nevyspytateľní. Nechcel si ani predstaviť, čo by sa jej mohlo stať, keby narazila na nejakého podnapitého človeka. Načiahol k nej ruku a ona ju s úsmevom prijala. A tak ruka v ruke kráčali po ceste smerujúcej k Isabellinmu domu. Hviezdy na oblohe žiarili a Isabella by bola schopná sa na ne pozerať asi donekonečna.

„Edward, počkaj ešte. Chcem si užiť krásny letný večer. Naši ma veľmi nepúšťajú z domu takto neskoro,“ povedala a posadila sa na mokrú trávu na lúke. Edward sa pousmial a posadil sa vedľa nej. Chvíľu obaja hľadeli do neba, no Edward to dlho nevydržal a pozrel sa na ňu. Pritiahol sa bližšie k nej a rukou ju objal okolo pliec, a Isabella sa po prvopočiatočnom šoku z jeho dotyku usmiala.   

„Si tak krásna a tak skvelá žena,“ zašepkal Edward.

„Toto hovoríš každej?“ vydýchla Isabella omámene. Ani nevedela, čo trepe, slová sa z nej sypali samé. Edwarda to nahnevalo. Ako si niečo také mohla myslieť?

„Nie, ty si prvá. Ešte nikdy som nestretol niekoho tak úžasného, ako si ty, Bell.“

„Tomu neverím,“ protestovala.

„Je to pravda. Na čo by som ti klamal?“ Objal ju pevnejšie a pritlačil si ju k sebe bližšie.

„Pretože nie som ničím výnimočná. Nemáš dôvod si o mne myslieť, že som úžasná.“ Nepovedal jej to jej otec? Nepovedal jej, že nie je ničím výnimočná? Že je presne taká istá, ako aj stovky ďalších dievčat z ich mesta?

„Pre mňa si výnimočná. Viem, že sa veľmi nepoznáme, ale viem, že mi na tebe záleží. Milujem, keď sa červenáš, milujem, keď si hryzieš peru. Daj mi šancu, Bella,“ vydýchol jej do tváre a ona sa sťažka nadýchla. Natočila hlavu k nemu a pozrela sa naňho. Je možné, že on by bol tým pravým, na ktorého tak dlho čakala?

Všetky tieto pocity boli pre oboch nové. Edward ju jemne pohladil po líci.

„Je ti so mnou dobre?“ spýtal sa. Isabella odvrátila pohľad a postavila sa zo zeme. Nebola si istá, čo má povedať. Nakoniec sa však rozhodla pre pravdu. Prikývla.

„Veľmi dobre,“ zašepkala takmer nečujne. Edward sa tiež postavil a prešiel k nej. Nežne ju prstom pohladil po chrbte. Potom si ju natočil k sebe a nežne jej chytil hlavu do dlaní. Pomaly, akoby čakal na povolenie, sa približoval k jej perám. Vedel, že teraz je tá správna chvíľa. Isabella zhlboka dýchala a čakala, čo sa bude diať. Takto blízko seba ešte nemala žiadneho muža, no predsa privrela viečka. Edward sa jemne obtrel perami o tie jej. Prešiel ním pocit, ktorý sa nedal opísať. Ale najbližšie to malo asi ku šťastiu a radosti... Bol to úplne prvý bozk, ktorý za celú svoju existenciu dal nejakej žene. Teraz však bol rád, že zostal vždy trpezlivý a čakal na tú pravú, pretože si bol istý, že Isabella ňou bola.

Dotyčná strnulo stála a nebola schopná žiadneho pohybu. Koľkokrát čítala romány, v ktorých sa opisovali prvé bozky a pocity z nich? Myslela si, že to aj celkom pochopila, no sakramentsky sa mýlila. V skutočnosti to bolo oveľa intenzívnejšie a krajšie.  Pochopila, že niečo také sa nedá tak ľahko opísať. Akoby pre ňu všetko naokolo prestalo existovať, zostal len Edward. Isabella nevedela čo s rukami. Nemala absolútne žiadne skúsenosti a bola až príliš nevinná. Edward bez toho, aby sa odtrhol od jej pier, chytil jej ruky a priložil si ich na svoje ramená. To Isabellu posmelilo a ona ho začala hladiť po chrbte. Bozky boli čoraz vášnivejšie. Lenže Isabella sa potrebovala nadýchnuť, tak sa neochotne odtiahla. Stále však Edwarda objímala, ktorý mal na tvári spokojný úsmev.

„Ďakujem,“ šepol.

„Ja ďakujem,“ pousmiala sa Isabella a pohladila ho po bronzových vlasoch. Edward si položil hlavu na jej plece. „Môžem ti niečo povedať?“ spýtal sa nesmelo.

„Čokoľvek,“ zamrmlala Isabella.

„Milujem ťa,“ vydýchol Edward a vtisol jej bozk na čelo. Konečne to mohol povedať. Isabella sa zhlboka nadýchla. Ak láska znamená, že je ochotná s týmto mužom v tejto chvíli odísť aj na koniec sveta bez všetkého, čo je jej životu milé a spravila by preňho prvé posledné, tak potom mohla s istotou pokojne povedať: „Tiež ťa milujem.“ Edward mal pocit, že by najradšej od šťastia plakal. Pritisol svoje pery znova na tie jej a užíval si túto romantickú chvíľu. Bol si vedomý toho, že ešte nemá celkom vyhraté, ale rozhodol sa, že spraví všetko preto, aby boli spolu naveky. Isabella bola skutočne šťastná. Vedela, že Edward je ten muž, na ktorého sa oplatilo čakať. Vstúpil jej do života nečakane a ona za to bola rada.

To však ešte nevedela, že jej šťastie sa po príchode domov zrúti ako domček z karát...


Tomu, kto sa dostal až sem, patrí odo mňa obrovské ďakujem. Smajlo Dúfam, že sa niekomu táto poviedka páčila a predtým, ako ju zatvorí, mi tu zanechá nejaké písmenká, čo si o nej myslí.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Len jedno prianie:

 1 2 3   Další »
28. hannah
17.06.2013 [19:56]

bylo ta uzasna a tesim sa na další kapitola.
Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

27. LuLuu
26.12.2012 [23:47]

LuLuubolo to krasne a teším sa že plánujes napísat pokračovanieee Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

26. Bia
08.09.2012 [13:50]

K tejto jednorazovke som sa dostala vďaka sweetheart a podľa mňa by si určite mala pokračovať ,ale je to na,tebe v prípade pokračovania ťa vopred prosím HE Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon pretože SE by som asi neprežila Emoticon Emoticon

19.08.2012 [20:38]

KristinaCullenbolo to úžasné, mne by celkom stačila ďalšia jednorazovka so zatvoreným happy endom Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

16.08.2012 [21:24]

N1I1K1O1LKdyby tam nebyla ta poslední věta, klidně bych to nechala jako jednorázovku. Emoticon Takhle nevím, co se stalo a to mě štve. Emoticon
Jinak ano, konečně jsem si to přečetla. Emoticon Emoticon Ale takovou povídku bych si nemohla přečíst za pochodu, takže jsem čekala na správnou chvíli. A ta přišla dnes! Emoticon Emoticon Emoticon
Když mám chuť na romantiku, musím si přečíst tvojí tvorbu. Ta je plná romantiky, což je nááádhera. Emoticon Emoticon Emoticon
Jo, šmírování Belly mě pobavilo. Emoticon Edward jako tajný agent 007, který sleduje objekt jeho zájmů. Emoticon Proč ne, že. Emoticon
Bells má v této jednorázovce krutýho otce. Podle mě obzvlášť, protože mám podobný pohled na svět jako ona. Čekám na prince na bílém koni. Emoticon Ale alespoň ji mohl Edward zachránit v lese. Emoticon
Na můj vkus jsi až moc rychle přeskočila jejich sbližování. Tohle si zaslouží rozepsat. Emoticon No, alespoň jsi tak krásně popsala jejich první "bozk". Emoticon Emoticon
Ten konec mě nutí přemýšlet, což je pro mě vysoce namáhavé, chápej. Emoticon Ale opět to byla nádherná jednorázovka plná romantiky. Emoticon
Zase nějakou napiš, ráda si ji přečtu. Emoticon
Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

16.08.2012 [15:42]

kachnullkaJessy, to je nádhera!!! Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon
Je to naprosto svkěle napsané, je mi líto Belly, že má takového otce, který ji - aspoň to tak vypadá a chová se tak - nemá rád... Emoticon
Mám radost z toho, že se Bella zamilovala do Edwarda a Edward zase do ní. Emoticon Emoticon
Tahle jednorázovka by si určitě zasloužila pokračování, ne-li kapitolovku! Emoticon Už kvůli tomu konci, prosím! Emoticon Ale je to na tobě. Emoticon

22. Len39
15.08.2012 [18:19]

Dokonale Emoticon Emoticon a ak by sa dalo kapitolovku Emoticon....

21. Kim
14.08.2012 [21:37]

KimAch, Jessy, zlato, to bylo naprosto ÚŽASNÝ! Emoticon
Já zbožňuju jednorázovky a ta tvoje nebyla výjimkou.
Líbilo se mi, jak Edward potají sledoval Bellu a tak se o ní více méně všechno dozvěděl. Taky bych chtěla, aby mě takhle sledoval, ale víc bych chtěla, abych se s ním stejně jako Bella setkala. Emoticon Já vím, já vím, ale snít snaf můžu, no ne? I Bella přece měla jen jedno přání a to se jí pak přece jen vyplnilo. Ach, jak já jí závidím. Emoticon
Co jsem jí teda nezáviděla ani náhodou, byl Charlie. Emoticon On asi svou dceru moc rád neměl, co? Nejen že ji sjede, sotva přijde domů, ale on jí k tomu vybere chlapa. Chudák Bella, ale aspoň, že tam ten kluk nebyl nějak přes příliš a že pochopil, že u Belly nepochodí.
Ale kdoví, co znamená ten useknutý konec. Něco mi našeptává, že to mělo s tím nějakou spojitost. Určitě se pletu, jak je mým zvykem. Emoticon Emoticon
No, ale když uděláš pokračování, tak se dozvíme, o co šlo a to by bylo fajn. Stále si ale stojím za tím, že jednorázovky mají své kouzlo, které by se nemělo kazit pokračováním. Jestli ho ale uděláš, přečtu si ho. Emoticon Emoticon
Povídka to byla krásná, Jessy. Opět jsi mi dokázala, jak velká autorka jsi. Mám ráda tvoje psaní a už se těším na další jednorázovku od tebe. Emoticon
Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

20. 1ajjka1
14.08.2012 [0:19]

poviedka bola úžasná Emoticon Emoticon nemám slov Emoticon Emoticon Emoticon poriadne si všetko premysli a napíš pokračovanie Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

13.08.2012 [20:45]

BellaSwanCullen8ja by som určite brala pokračovanie Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon
úžasné to bolo Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon no okrem toho konca Emoticon chudak oni...
inak píšeš naozaj úžasne Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1 2 3   Další »

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!