Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Koniec samoty

Quil


Tak mám tu jednu jednorázovku. Dej ma napadol len tak z ničoho nič, takže možno to nebude bohvie čo. Ale dúfam, že zas také hrozné to nie je. No nechám vás to ohodnotiť samých. Prajem príjemné čítanie.

Koniec samoty

Pre tých, čo ma nepoznajú sa najskôr predstavím. Som Isabella Volturiová. Dievča s nevýraznou tvárou, ktorú obklopujú hnedé vlnité vlasy do pol pása. Som v podstate obyčajná 17 ročná tíneďžerka. Áno, tíneďžerka žijúca už vyše 120 rokov. Dôvod mojej dlhej existencie je v tom, že niečo je na mne predsa len odlišné. Som upír. Tá známa mýtická bytosť živiaca sa krvou ľudí.

Zo svojho domova som bola nútená odísť. Prečo, to vysvetlím neskôr. Vlastne to ani nebol môj skutočný domov, no svoj vlastný som si nepamätala. Jednoducho som sa raz zobudila na akomsi cudzom mieste. Nevedela som prečo a ani ako. Prisvojil si ma Aro Volturi. Vravel, že sa snažil nájsť informácie o mojom domove, rodičoch, ale nič nenašiel. Niečo sa mi na ňom nezdalo a nebola som si istá či mi hovorí pravdu, ale nikoho iného som nemala. A tak som zostala s ním. Po čase mi povedal, že celá jeho ,,rodina" sú upíry a že mňa premení tiež, pretože mám veľký potenciál. Vedel to od jedného člena gardy, ktorý mal schopnosť vycítiť schopnosti toho druhého, aj keď ešte nie je upírom. A tak sa aj stalo. Stala som sa upírom.

No prepočítal sa. Moja schopnosť sa vymkla spod kontroly. Jediným dotykom som dokázala zabiť a to  aj keď som nechcela. Každého, ktorý sa ma len na stotinu sekundy dotkol, som nechcene zabila. Po pár rokoch som Arovi vyvraždila už početnú časť armády a tak ma jednoducho vyhnal z hradu. Pôvodne sa ma chcel zbaviť, no nakoniec ma vraj ,ušetril´. No teraz je to ešte horšie.

Už asi 100 rokov neustále behám po svete, z miesta na miesto. Nemám domov, rodinu, nemám nikoho. Som nútená zabíjať nevinných ľudí len aby som prežila. Aj keď som chcela prestať, nevydržalo to dlho. Stratila som zmysly a opäť vraždila. Zabila som mnoho ľudí a nie som za to na seba pyšná. Jediné, čo som, je netvor.

Uchýlila som sa do lesa. Je teraz jediným mojím priateľom. Je tmavý, tichý a to mi vyhovuje. Opäť som sedela na svojej obľúbenej skale na čistinke a premýšľala o mojej biednej existencii. V tom vedľa mňa niečo zašuchotalo. Spomedzi krovín vystúpil nádherný chlapec s bronzovými vlasmi. Ihneď som zistila, že je tiež upírom. Je bledý a tvár mu zdobia krvavé oči ako nám všetkým. Je to kvôli tomu, že sa živíme krvou.

Aj keď pre mňa mohol byť nebezpečný a možno sa práve teraz končila moja posledná minúta života, nemala som v úmysle sa brániť. Len nech ma zabije. Brala by som to za láskavosť. Ale je v tom problém. Nedokáže to a to aj keby som ja chcela. Len čo by sa ku mne priblížil, moja sila by ho zabila. Ako veľmi chcem, aby som ju niekedy mohla použiť proti sebe, ale to je asi nemožné. Ale ja nechcem zabiť jeho. To znamená, že sa ku mne nesmie priblížiť. Je taký... nádherný. Nikdy som nič krajšie v živote nevidela. Mal vyšportovanú postavu. A na tvári mu pohrával...... úsmev? Prečo sa usmieva? Teraz sa ešte viac rozžiaril. Do pekla čo je to s ním? Keby som stála, určite by sa mi podlomili kolená. Začal ku mne pomaly pristupovať. On...on sa ma nebojí?

Žeby som už nemusela ostať sama? Nemohol by zostať so mnou? Nemôžem byť aj ja niekedy šťastná? Alebo ma chce len zabiť. Nie, nemôže umrieť. To nedovolím.

Opäť spravil pár krokov ku mne. ,,Stoj!" Výhražne som na neho zakričala. Mohol by pochopiť, že u mňa nemá šancu.

,,Už nikdy nemusíš byť sama." Čo...čo to povedal? Ako to vie? A ako to myslí?

,,Ako o tom vieš?" Nemá z kade vedieť, že som osamotená.

,,Viem čítať myšlienky." Povedal pokojným hlasom. Čože? Na to nemá právo liezť mi do hlavy.

,,Nehrab sa mi v hlave!" Skríkla som. Teraz ma už naozaj štve, ale nechcem ho zabiť. Prosím, odíď. Mal by to počuť, nie?

Uchechtol sa. Zrejme na mojej poslednej myšlienke. Áno, zrejme to počul.

,,Tak prosím, odíď." Zopakovala som už nahlas a aj značne zúfalo.

,,Nechcem odísť." Tvrdil si svoje. Opäť posunul bariéru medzi nami o pár metrov.

,,Nechcem ťa zabiť, tak vypadni! Zmizni, rozumieš!?" Začínala som byť už mierne hysterická.

,,Neublížiš mi, ver mi." Tento chlapec je asi poriadne tvrdohlavý. Čo nevie, že hneď ako sa ma dotkne, zomrie? No teraz to už vie. Prečítal si to v myšlienkach, tak prečo stále postupuje ku mne? Chce zomrieť? To preto prišiel?

Už bol len pár centimetrov odo mňa. Zodvihol ruku a blížil sa ňou k mojej tvári. Tak také ľahké to u mňa mať nebude. Odskočila som od neho a dávala obrovský pozor, aby som sa ho nedotkla. Vyplašene som na neho pozrela.

,,Čo chceš zomrieť?" opýtala som sa ho.

,,Nezabiješ ma. Ver mi, prosím." Vravel to tak úprimným hlasom. Ale o čo mu ide. Čo nevie ako tým trpím? Fajn ako chce.

Oprela som sa o kmeň jedného stromu a zviezla sa k zemi. Skrčila kolená, obmotala ich rukami a začala vzlykať. Tak nech ide ku mne, nech sa ma dotkne a pocíti tú bolesť. Nepozerala som sa na neho. Nevedela som, čo robí a teraz mi to už bolo aj jedno. Keď chce zomrieť, tak nech sa páči. Nech si poslúži.

Zrazu som pocítila niečo teplé dvíhajúce moju bradu. Bol... on! Jeho ruka! A žije. Stále žije! Hľadela som do jeho nádherných očí v ktorých som neviem prečo, videla lásku. Som si istá, že v mojich videl len chaos a zmätok.

,,Vidíš? Vravel som. Ďalšia moja schopnosť." Mrkol na mňa jedným okom a pokrivene sa usmial.

Takže... takže ja už naozaj nemusím byť sama? Vyskočila som a pevne ho objala. Aj keď som ho nepoznala, ukázal mi, aký môže byť život vrtkavý a to všetko len v pár minútach. Po prvýkrát som sa niekoho dotýkala. Niekoho objať je tak nádherný pocit. V jeho náručí som sa cítila neuveriteľne bezpečne. Verila som mu. Už áno. Stáli sme tam takto nejakú chvíľu a jediné, čo som si vtedy priala bolo to, aby sa to už nikdy neskončilo.

Moja samota sa skončila. Ostali sme spolu..... už na večnosť.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Koniec samoty:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!