Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » If you cry... 1/3

Emmett by Jitule


If you cry... 1/3Roztržka skončila?
Keď Renesmee zmizla bez stopy, Cullenovci ihneď vedeli, o čo ide. Vedeli, že v takomto čine majú prsty Volturiovci. Čo sa však stane, keď ako nástroj na vydieranie a istú satisfakciu využijú najváženejšieho člena kráľovskej gardy.
Čo ak unesú Jane?

rfmk

Predslov: (Bella)

Renesmee zmizla. Bez stopy, bez listu na rozlúčku, bez akéhokoľvek znamenia: bola proste... preč.

Každý z nás vedel, kto za tým stojí.

Volturiovci si jednoducho pokoj nedajú. Budú to skúšať znovu a znovu, kým sa navzájom my, alebo oni, nevyhubíme. To mi je dokonalá, úžasná monarchia.

Vedeli sme, že to oni ju uniesli. Nikto iný by nedokázal urobiť niečo také tak dokonale, aby sme sa o tom dozvedeli príliš neskoro. Preto sme sa nakoniec dostali k takému závažnému činu. Alice to zariadila.

Renesmee prežije a dostane sa späť k rodine. 

Oko z oko, zub za zub, Aro.

Jane za Renesmee.


1. časť (Jane)

Aro hrozne zúri.

Každý jeho náladu tušil... Už vtedy, ako sme sa vrátili z Forksu. Celú cestu bol ticho, nevnímajúc okolité prostredie.

Potom sa zavrel do svojej izby a začal rozbíjať jednu vec po druhej, niekoľko častí. S Alecom a Demetrim sme pri tom museli byť, ako vždy. Nemala som rada takéto výlevy. Bol vtedy schopný ublížiť hocikomu.

Potichu sme sa krčili v kúte pri dverách, tŕpnuc vyčkávajúc jeho ďalšie pohyby. 

Ešte niekoľko ráz nahnevane tresol po zničenom stole a zazrel smerom ku nám. Pri pohľade na nás mu naštvane zacukalo kútikmi. Strnula som... Párkrát ma pri tomto pohľade udrel...

Toto snáď nie je možné!“ zasyčal naštvane. Nervózne som si zahryzla do pery a rozklepane stisla Alecovu ruku. Kútikom oka na mňa bezradne pozrel.

Sú to vegetariáni! Ako je možné, že úbohí bylinožravci potopia Volturiovskú gardu!“ zvrieskol, až som sa prikrčila.

Unavene vydýchol. Potom si prešiel prstami po spánku a vyčerpane si vzdychol.

Mali sme zaútočiť, pane,“ nadhodil opatrne Demetri. Chyba...

Aro rýchlosťou blesku prebehol k nemu, drapil ho pod krkom a hodil do priestoru za jeho chrbtom – tam, kde sme stáli my. Hocijako sa Demetri snažil korigovať pád, nakoniec dopadol na stanu a nás dvoch strhol k zemi so sebou.

To si skutočne tak neschopný?!“ zvrieskol na neho Aro nepríčetne. „Cullen ťa vo vízii zabil! Všetci ste zomreli! Myslíte si, že by som to chcel?“ Všetci sme na neho šokovane čumeli. Sú jeho slová myslené skutočne?

Áno.

On to tak však nenechá. Nie, príliš chce vedieť o tom dieťati. O tom... polupírovi? Poloupírovi? To nehovorím o jeho klenotoch. Alice a Bella. Obidve neschopné.

Aro na nás ešte niekoľko sekúnd nepríčetne hľadel, potom si znovu povzdychol a tvár si vložil do dlaní. Demetri sa opatrne postavil, podávajúc mi pritom ruku. S poloúsmevom som sa na neho vďačne pozrela.

Pane,“ šepol Alec potichu opatrným tónom. Aro na neho zmučene pozrel.

Nenecháme to len tak,“ prehodil suchým tónom, pozerajúc pritom naše rozklepané tváre.

Mám istý... nápad,“ začal pomaly, „vyšleme Demetriho, Jennifer, Felixa, Jane a Aleca do Forks,“ Jenna mala dar zamaskovať pachy, „tak, aby sa o nich Cullenovci nedozvedeli. Keď sa naskytne vhodná chvíľa, takže, keď bude mladá Isabella preč od domu, zakročí Alec. Felix bude všetko kontrolovať. Kým budú všetci pod vplyvom jeho daru, Jane a Demetri zoberú Renesmee preč z Forksu. Snažte sa byť... rýchli,“ doplnil. Všimla som si, ako sa Alecovi rozlieva po tvári ten istý sadistický úsmev, ako som mala ja.

Čo s ňou chcete spraviť?“ spýtal sa Demetri profesionálnym tónom.

Jej dar je úžasný, v spojení s druhom, aký je, dokonalý,“ prehodil. Pohŕdavo som si odfrkla.

Nie je o nič lepšia, než iný vegetarián,“ prehodila som povýšene.

Nenechaj sa napáliť, drahá Jane,“ usmial sa na mňa Aro upokojujúco.

Cez to je to len trápny malý mutant. Nie je jediná svojho druhu a trúfam si povedať, že podľa Nahuela ani najlepšia,“ odsekla som. Aro zase chvíľu vyzeral, akoby bol naštvaný.

Tvoja prostorekosť nie je vhodná, sestra,“ upozornil ma Alec potichu. Vydýchla som.

Vyrazíte zajtra,“ oznámil nám, „choďte to oznámiť Felixovi a Jennifer,“ dodal sucho. Prikývla som.

Choďte už,“ vzdychol si potichu.


Demetri potichu načúval zvukom forksého lesa. Ostražitosť. Tichá ostražitosť. Zmeny v pláne boli úplné. Jennifer zistila, že Renesmee ostáva sama len v čase, keď idú všetci na lov, kedy je pri nej len to smradľavé zviera. Preto sme sa snažili o dodržanie takého času. Momentálne sme boli všetci chdánení Jennou. Ani Arové dievčatko – Alice – nemohla prísť na to, že sme v lese. Čoskoro sme začuli, ako na severe od nás sviští vietor rýchlosťou, ktorú by ľudské oko nepostrehlo.

Plán sa začína.

S Demetrim sme vyrazili z miesta. Netrebalo nám dlho hľadať. Ten zápach by spoznala aj mŕtvola.

Alec potichu stál pred vilou, na mieste, ktoré sme dohodli. Kývla som na neho.

Vzduchom sa okamžite začal šíriť kúdol čierneho dymu. Rýchlosťou niekoľkých sekúnd sa dostal do domu popod dvere.

Započula som tiché zakňučanie.

S Demetrim sme rýchlo otvorili predné dvere a v sekunde vkĺzli dnu.

Tá malá stála pri mieste, kde bola Alecová energia najslinejšia, vystrašene vzlykala a triasla čímsi v epicentre.

S Demetrim sme si vymenili uškrny.

Potom som podišla ku jej chrbtu a jemne jej poklepala po pleci.

Do jej vystrašenej tváre sa vlial šok. Nepotlačila som vysmiaty úškrn.

„Ty si Jane,“ šepla konštatáciou potichu. Zvesela som sa zasmiala.

„Radil by som ti nekričať, maličká,“ usmial sa na ňu Demetri prívetivo. Ešte vystrašenejšie si ho zmerala.

„Ja s vami nechcem ísť!“ vyhŕkla falzetom. Teatrálne som si vzdychla, keď ju Demetri silne, no nie bolestivo chytil za ruky a vytiahol k nemu do náruče. Chystala sa vystrašene vykríknuť, keď jej voľnou rukou zapchal ústa. So slzami v očiach sa mu začala v zovretí prudko mykať, no jej sila a účinok bol nulový. Neubránila som sa veselému smiechu.

Alec vonku potichu nechal, nech sa mu časť energie oddelí od tela.

„Máme pol hodiny. Potom sa všetci vrátia a on a prebudí,“ informoval nás stručne. Malá vzlykavo vyhŕkla a kusla Demetrimu do dlane na ústach. Zavrčal a chytil ju pod krk.

„Pokoj,“ prehovorila som ticho. Obidvaja na mňa zarazene pozreli.

„Ideme,“ zavelil znenazdajky Felix a kývol ku východu. Demetri pritisol malej znovu ruku pevne na ústa a spoločne sme sa vytratili.

Potrebovala som sa trochu vyventilovať. Arov prístup mi liezol na nervy. Celý čas sa tváril, akoby to, čo sa stalo, záviselo na nás. Z hradu som vyšla, keď na obzore zapadali posledné lúče.

Mala som rada takéto vychádzky. Poriadne si vyventilovať myseľ, na pár hodín sa odpútať od ťaživého života vo Volterre.

Už po prvých chvíľach strávených v meste som však vedela, že niečo nie je v poriadku. Normálny upír by to nepostrehol. V meste ale bola čerstvá stopa vegetariánov. Nebola to stopa tej malej. Tá ma na môj vkus až príliš ľudskú vôňu. Klasický vegetarián...

Sú v meste?

Asi by som sa mala vrátiť...

V polovici mesta som sa otočila späť, vkĺzla do vedľajšej uličky a v rýchlosti sa rozbehla do hradu.

Do chrbta ma odrazu niečo silne udrelo. Náraz ma vyviedol z miery. Nohy sa mi podlomili a hlava narazila do chodníku.

Nikde nikto. Znepokojene som sa rozhliadla, keď ma do boku zasiahol ďalší, drvivý úder. Narazila som do steny oproti a zrútila sa k zemi.

Teraz už znepokojene som sa obzrela po okolí. Chrbátom som sa natisla na stenu a snažila sa usporiadať si normálne myšlienky. Čoskoro sa tak stalo a ja som provokatívne zavrčala, keď sa v prítmí uličky objavili štyri postavy, tri mužské a jedna ženská. Naštvane som sa ohnala a na príchodziu siluetu použila svoj dar...

A nič.

Bella...

Keď som si to však uvedomila, v šoku som pomaly začala ustupovať. A každým krokom boli oni ku mne bližšie.

Keď som sa rozbehla preč, do krku sa mi silne zakvačila jedna ruka a prudko mi ho zovrela. Vydesene som sa zahýkla.

„Kde je?“ zavrčal tichý, naštvaný tón blízko pri mojej tvári. Vystrašene som sa pozrela na zjazveného blonďáka.

„Kto?“ šepla som pridusene.

„Ty veľmi dobre vieš kto!“ zvrieskol na mňa tak nahlas, až som sa prikrčila. Strnula som.

„To vám nepoviem,“ povedala som rozhodným tónom. Naštvane zavrčal a potom priletela silná rana do pravej časti tváre. Bolesťou som zvraštila tvár.

„Bolí to, že?“ spýtal sa provokatívne. „Tak kde je?!“ zvrieskol na mňa.

„Tu je niekto hysterický, hádam správne?“ odfrkla som si pohŕdavo, keď priletela druhá rana do ľavého líca.

„Choď do riti!“ zasyčala som na neho potichu.

„Emmett?“ Mohutný upír, statikou podobný Felixovi ku nám podišiel, zvieraúc pritom niečo obrovskými prstami. Keď som zbadala v jeho zovretí tenkú, dlhú skúmavku naplnenú priezračne zlatavou tekutinou, šokovane som vydýchla. Viem, čo to je. Zmes látok, ktorých účinok dokáže upírovo telo dostať do stavu, akoby bol nadrogovaný.

Pocítila som, ako mi blonďák násilím odtisol pery od seba, druhou rukou zdrapil fľaštičku a vtlačil mi jej hdlo do úst. Na jazyku som pocítila odpornú, horkú príchuť.

Omráčia ma.

Začala som sa prudko mykať zo strany na stranu, hystericky pritom mávajúc rukami, aby som sa mohla z ich stisku oslobodiť. Môj dar opäť nefungoval.

Pocítila som, ako mi voda vtiekla do hrdla, až som sa rozkašľala. A spolu s kašľom ma začalo v pľúcach páliť aj niečo iné. Zrak sa mi začal nepríjemne rozmazávať a telo bolo čoraz slabšie.

Prečo?“ vydýchla som tesne pred tým, než som upadla do temnoty.

 

Moje zmysly boli stále otupené. Nedokázala som sa poriadne nadýchnuť, akoby mi tým vytlačili z pľúc všetok vzduch. Rovnako ako dýchanie, aj čiastočne naučené stopovanie by bolo teraz nemožné. Telo som mala zoslabnuté a ochradnuté, cez to som zaznamenala, kde som. Oproti mojej tvári bol kamenný, mohutný strop, podo mnou pre človeka chladná zem pivnice. Sťažka som sa nadýchla, posadila sa a oprela sa o stenu povedľa mňa. Koľko hodín som bola mimo?

Všimla som si jeden jediný vystupujúci pásik svetla. Bol jednoliaty, nesúmerný, dosť dobre slúžil na štrbiny medzi dverami. A práve za tými pásmi svetla sa začalo čosi diať.

Ktosi sem išiel.

Okamžite som sa natisla k stene ešte viac a potichu sa priplížila ku dverám. Tesne pri zárubni som zastala.

Kroky boli príliš ladné na človeka či meniča, no zároveň príliš hlučné na upírku. Podľa pachu dom teraz skutočne nedokázala rozoznať, kto sem išiel.

Jedno však bolom jasné. Môj priateľ to nebude.

Keď sa dvere pootvorili, zadržala som dych. Osoba otvorila dvere ešte viac a zvedavo nakukla dnu.

Keď ich otvorila ešte viac, v sekunde som sa zavrátila, plaziac sa ako had vytrielila a rýchlosťou svetla vyrazila dotyčnému cez nohy. Potom som sa na kolenách nadvihla a najrýchlejšie, ako sa dalo, utekala preč.

Ako som sa však obzrela späť, nikto tam nebol. A na druhej strane – predo mnou – už stál Edward. Stuhla som.

Pokúsila som sa na neho zaútočiť, nakoľko mi bolo jasné, že on je chránený štítom a môj dar na neho nebude pôsobiť. Súboj prebiehal podivne rýchlo. Každý môj výpad odrazil naspäť a keď som sa pokúsila mu udrieť do boku, podkopol ma. Nohy sa mi podlomili a ja som znovu padala tam, kam som pred chvíľou vyšla. On sa na mňa neurčito pozrel, potom mnou tresol o stenu a zabuchol za sebou dvere, aby som sa nedostala von.

Náraz ma úplne vyviedol z miery. Hlavu som si udrela o svoje vlastné telo a v hrdle sa mi ozval známy oheň, ktorý mi oznamoval, že mám smäd.

Potichu a zničene som ostala ležať na podlahe.

Na krku sa mi stále jagalo zlaté V, opradené rubínmi, hoci červenou podšitý plášť bol celkom doničený. Hrdosť Jane Volturi sa stratila.

Edward stál pri dverách, ticho ma sledujúc.

„Čo odo mňa chcete?“ zavrčala som potichu. Zvedavo natočil hlavu na stranu a podišiel ku mne.

„Uniesli ste našu Renesmee,“ preniesol chladne, „uniesli ste naše najväčšie šťastie. My za to unášame volturiovský klenot,“ šepol potichu a zároveň tak vecne, akoby komentoval farbu dverí.

„Ale prečo ja?“ zasyčala som na neho, „nemôžem za to, že to Aro prikázal,“ šepla som takmer nepočujne a odvrátila od neho hlavu.

Čo teraz bude robiť Alec? Vie už Aro o tom, čo sa mi stalo? A čo Demetri...

Ach, môj Demetri. Prečo sa toto stalo?

„Tvoj brat, alebo priateľ, ťa teraz nezachráni,“ zavrčal na mňa temne, až som prekvapene ustúpila.

„Prečo to robíš?“ sypla som na neho naštvane. Ruky som si dala z tváre dolu a nahnevane mu pozrela do tváre.

„Pretože mi na Renesmee záleží,“ šepol potichu. Potom sa na mňa ešte raz pozrel a znovu sa pobral ku dverám. Počkať...

„Nie!“ skríkla som hystericky a rozbehla sa k nemu, „nenechávaj ma tu!“ skríkla som vydesene, potom dobehla k nemu a prosiac ho som sa dotkla jeho ramena. Do brucha ma zasiahol drvivý úder, ktorý mi vyrazil dych. Pustila som.

„Nie,“ šepla som ešte raz potichu, keď sa dvere zabuchli. Ešte chvíľu som trieskala na dvere, akoby som ich tým mohla otvoriť.

Potom som sa otočila, stočila do klbka a zavrela oči.

Prečo mi to spravili? Čo som spravila ja im? Keby len vedeli, čo sa vo Volterre skutočne deje...

Alec sa na mňa pozorne pozrel, skúmajúc moju reakciu.

Volturiovci druhé šance nedávajú,“ preniesla som chladne. Mladučká upírka sa zachvela.

Volturiovské zákony boli postavené na pravidlách, ktoré sa museli dodržiavať. Viem si veľmi dobre predstaviť, ako by Aro zúril, keby sa dozvedel o tom, keby som ju nechala prežiť a rozrásť tým klan Cullenovcov o ďalšieho člena.

Vybav to, Felix. Chcem ísť domov,“ nakázala som suchým tónom môjmu priateľovi. Kývol. Felix bol jedným z tých, ktorí sú v garde kvôli ich neuveriteľnej sile a výhody v boji. Spolu so Santiagom sme my piati tvorili tú najsilnejšiu časť gardy. Kráĺovská garda. To sedí.

Sledovala som ako sa napriamil a vytiahol upírku zo zeme na nohy. Do uší mi prenikol jej vystrašený výkrik a ja som potlačila zavretie očí. Namiesto toho som sa donútila k letmému úmevu.

Felix však nebol sadistický. Všetky boje miloval, ale s rovnocennými. Bez hocijakých obtočiek chytil upírkin spánok a jedným ťahom trhol. Nebadane som vydýchla.

Odpusť mi, Bree, ja som ťa nechcela zabiť...

Čo vtedy Edward nepočul moje myšlienky? Nevšimol si, že by som bola ľútostivá? Čo im nikdy nedošlo, akí skutočne sme?

Každá strata upíra pre mňa bola neprirodzene ťaživá, na Jane Volturi neuveriteľná. Im to nikdy nedošlo. Vždy som sa hrala na tú krutú. Veľmi dobre si uvedomujem, že keď sa na niekoho usmejem, namiesto oplatenia mu začnú vstávať chĺpky na zátylku od desu.

Ja som však stále len trinásťročné dievča...

Už to tak ostane. Navždy. Anjelská tvár, diabolský úmev, nádherné oči a krutý pohľad. To som ja.

Ako veľmi sa každý mimo Volterry vo mne mýli. 



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek If you cry... 1/3:

1. Seb
07.05.2014 [16:04]

HM, zajímavé, jsem zvědavá, jak máš vymyšlené pokračování. Emoticon

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!