Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » I love you, but we can't be together... - 1. časť

I love you, but we can't be together... - 1. časťČo ak Bella vyhrá pobyt v Taliansku? Ako veľmi sa jej plány za dva týždne môžu zmeniť?

Súťažná poviedka v súťaži Zamilovaný červen.

„V tých šatách si vyzerala nádherne,“ povzdychla si Melanie, keď sme práve odchádzali zo salónu Trudys, kde som mala skúšku šiat. „Už sa nemôžem dočkať svadby. Až ťa Patrick uvidí, dostane infarkt!“ Zastavila som sa a otočila sa smerom k nej.

„Zas až tak vyzerať nebudem,“ odporovala som. Mel sa na mňa dívala tými prenikavými zelenými očami.

„Ale áno. Nezabúdaj, že ja, ako tvoja najlepšia kamarátka, mám vždy pravdu!“ Zodvihla varovne ukazovák, aby ma v tom ešte utvrdila. Iba som sa zasmiala a objala ju na rozlúčku.

„Maj sa,“ šepla som s úsmevom, keď som sa od nej odtiahla a pomalým krokom sa vybrala k parkovisku. Niekde tam sa mal nachádzať môj nový biely sedan značky Mercedes, ktorý mi prednedávnom kúpil Patrick. „Mimochodom, nemám ťa vziať domov?“

Pokrútila hlavou. „Radšej sa prejdem.“

Len som prikývla, zamávala jej a rýchlo prešla k autám na parkovisku. Až po niekoľkých minútach som našla to svoje. V kabelke som nahmatala kľúče, odomkla ho a nastúpila doň. Od Patricka to bol naozaj drahý darček. Nazval ho, že je to môj predsvadobný dar. Najprv som to nemienila prijať, ale napokon ma nejako prehovoril. Možno svojim šarmom, či bozkom...

O pár sekúnd už som bola na ceste domov. Trošku som sa zdržala na jednej križovatke, kde došlo k dopravnej nehode. Nevyzeralo to nijako hrozivo, preto som tomu veľmi nevenovala pozornosť a zapla si radšej rádio.

Zvyšok cesty som premýšľala len nad svadbou, pretože tou témou som sa poslednú dobu zaoberala dosť často. Mala som chuť na istý čas odtiaľ ujsť, mať pokoj a ničím sa nezaoberať. Niekedy som toho mala vážne až po krk. Väčšinu som zariaďovala ja, Patrick to iba financoval. Spolu sme jedine vybrali miesto svadby. Kde bude hostina, ostávalo na mne. Ako aj výber kvetov a výzdoby v kostole a v sále, kde sa hostina mala konať. Všetko muselo byť luxusné. Predsa, Patrick je riaditeľom známej banky, takže všetko musí byť dokonalé.

S výberom svadobných šiat mi pomáhala Mel a musím uznať, že mala veľmi dobrý vkus. I pri voľbe šiat pre družičky, ktorou bola i ona. Veď je to moja dlhoročná kamarátka, spoznali sme sa ešte na strednej. Potom sme sa pár rokov nevideli, no osud nás opäť nejako spojil.

O pol hodiny som sa už dostala do ulice Blackpool, tam sa nachádzali len tri domy – všetky, samozrejme, luxusné a drahé. Niekedy sa mi zdalo, že toho prepychu bolo až príliš. Mne by naozaj stačilo bývať niekde v centre mesta v nejakom byte, ale hlavne byť s mojim snúbencom.

Oproti ostatným dvom domom, bol ten Patrickov – takmer celý presklený – v modernom štýle a bol na nie veľmi strmom svahu. Mal tri spálne, dve kúpeľne, tri spojené garáže, balkóny a terasu. A samozrejme aj kuchyňu prepojenú s obývačkou. Musela som uznať, že ten architekt mal vážne dobrý vkus.

Zaparkovala som pred jednou z garáží, vystúpila z auta a vyšla po troch úsekoch schodov, až som zastala pred dverami. Zo schránky som vzala poštu a odomkla dvere. Po tom, čo som vošla dnu, som zažala svetlá, ktoré rozžiarili celý dom. Dvere sa za mnou zabuchli a ja som sa pomalým a vyčerpaným krokom vybrala do obývačky. Jediné, čo prehlušovalo to ticho, bolo klopotanie mojich ihličiek po drevenej podlahe mahagónovej farby, ktorá sa nachádzala v celom dome. Až na kúpeľňu.

Rovnako, ako aj exteriér, i interiér bol úchvatný. S Patrickom tu žijem už vyše pol roka, no aj napriek tomu ma tento dom dokázal vždy ohúriť svojou eleganciou a luxusom.

Prešla som pár krokov malou predsieňou, kde sa napravo od schodov nachádzal nízky šatník. Vyšla som tie štyri schodíky a dostala sa do kuchyne prepojenou s obývačkou. Celé to tu bolo priestranné. Hlavne aj kvôli presklenej stene. Bola som rada, že som sa po tom únavnom dni strávenom v svadobnom sále mohla zvaliť na čiernu koženú sedačku a na malý konferenčný stolík hodila poštu spolu s kabelkou. Konečne som si vyzula tie vysoké lodičky.

Diaľkovým ovládačom som zapla televíziu pripevnenú na stene, naľavo od veľkej vitríny, ktorá tvorila jednu časť steny a dalo sa cez ňu vidieť do predsiene, keďže na každej poličke bola nejaká váza, či dekorácia. Alebo naša spoločná fotka s Patrickom.

Práve začínali televízne noviny, čo ma dnes veľmi nezaujímalo. Preto som do rúk vzala poštu a začala si ju prezerať. Väčšina obálok bola pre Patricka, keď sa tu vzala jedna aj s mojím menom. Ostatné som položila späť na stolík a tú svoju som nedočkavo otvorila, nevedela som, od koho by to mohlo byť. Vzala som do rúk papier, ktorý sa v nej nachádzal, roztvorila ho a rýchlo preletela očami text.

Panebože! Znova som to celé prečítala, či som len niečo neprečítala zle. Avšak všetko som si prečítala dobre.

„Ja som vyhrala pobyt v Taliansku,“ vydýchla som v nemom úžase, prudko sa vystrela a snažila sa to nejako vstrebať. Najprv mi to nedávalo zmysel, ako som mohla len tak vyhrať, no potom som si spomenula, že som sa prihlásila do nejakej súťaže, kde hlavnou cenou bol dvojtýždňový pobyt v Taliansku. Preboha, veď ja som práve prvý raz v živote niečo vyhrala!

Dva týždne v luxusnom päťhviezdičkovom hoteli blízko pláže na ostrove Sardínia, presnejšie v mestečku Porto Cervo. A dokonca all inclusive.

Vlna radosti, ktorá sa rýchlo dostavila, rovnako aj vyprchala. Písalo sa tam, že už zajtra je odlet do Talianska, presne o jednej poobede. Nemôžem predsa len tak odísť, keď toho musím zariadiť ešte veľa. Prípravy na svadbu sú vážne náročné.

Sklamane som vybrala z kabelky mobil a chcela im zavolať na číslo uvedené na tom papieri zavolať, že nemôžem ísť. Keď som však otvorila adresár, objavilo sa mi tam číslo Melanie. A vtom ma to napadlo. Ten pobyt pre dve osoby by som mohla dať jej, aby išla aj so svojim priateľom Billom. Možno by som jej tým preukázala láskavosť, pretože často vravievala, že chce ísť do Talianska. A zároveň by som sa jej tým odvďačila, čo všetko pre mňa robí.

Stlačila som tlačidlo volať, priložila si telefón k uchu a čakala.

„Ahoj, Bella. Deje sa niečo?“ ozvala sa po pár sekundách.

„Ahoj. Vlastne áno. Mám pre teba prekvapenie.“ Na druhej strane bolo ticho, vedela som, že čakala na to, čo jej poviem. „Zajtra letíš aj s Billom do Talianska!“

„Čože?“ opýtala sa nechápavo.

„No, vyhrala som v jednej súťaži dvojtýždňový pobyt na Sardínii pre dve osoby. Ja kvôli prípravám ísť nemôžem, tak ma napadlo, či by si nechcela aj s Billom užiť Taliansko. K tomu je to aj all inclusive,“ vysvetľovala som jej. Avšak ona mlčala. Až po niekoľkých dlhých sekundách prehovorila.

„Ach, Bella. Vážim si to a ver mi, že by som aj šla, ale...“ Počula som ako sa zhlboka nadýchla. „My s Billom... My sme sa proste rozišli,“ vzlykla.

„Rozišli? Ako to?“ nechápala som tomu. Melanie a Bill tvorili pár už možno rok a veľmi sa ľúbili. A teraz sa rozišli?

„Veď vieš, Bill je často na cestách a už... už si našiel inú.“ Začula som ako sa Melanie rozvzlykala. Poznala som ju už dlho. Ona bola vždy silná, teda po tej psychickej stránke, ju len tak niečo nerozhodilo. Ale toto nezvládla.

„Och. To je mi ľúto, Mel,“ odmlčala som sa. Nevedela som, čo jej na to povedať. „A čo keby si išla s niekým iným?“ navrhla som. To by sa hodilo. Potrebovala by sa odreagovať a Taliansko je to pravé. Možno by tam aj spoznala niekoho iného a na Billa by rýchlejšie zabudla. I tak ma to dosť vyviedlo z miery, že Bill ju opustil.

„Napríklad s tebou?“

„Ja teraz nemôžem,“ nesúhlasila som.

„Ale no tak, Bella. Obe potrebujeme oddych. A zvyšok svadobných príprav by si nechala na Patricka, alebo by si zavolala svoju mamu,“ povedala už optimistickejšie. Chcela ísť do toho Talianska, veľmi. A nebol to vlastne ani zlý nápad, moja mama by to aj s Patrickom nejako zvládli. Predsa, na skúške šiat som už bola, niečo tam len upravia a posledná skúška bude niekedy týždeň pred svadbou, ktorá sa bude konať presne o tri týždne a dva dni, čo bude deviateho augusta. „Takže?“ ozvala sa Mel, čím ma vytrhla zo zamyslenia.

„Tak teda dobre. Zajtra letíme do Talianska!“ Už len vymyslieť, ako to povedať Patrickovi...

***

Po telefonáte s Melanie som sa pustila do kuchtenia Patrickovho najobľúbenejšieho jedla, čím bol losos so švédskou omáčkou. Rada som varila, doslova som varenie milovala. Plánujem sa tomu niekedy viac venovať, ako len vyvárať doma a vymýšľať nejaké nové recepty. Chcela by som si raz otvoriť vlastnú malú reštauráciu. Možno po svadbe...

Už som to takmer mala hotové, nebolo to časovo náročné na prípravu. Vtom som ale začula zabuchnutie dverí. Vrátil sa z práce. Pohľadom som zavadila o hodiny. Pár minút po ôsmej. Tak to býva zvykom. Málokedy chodí domov skôr, no niekedy sa vráti už o piatej.

O niekoľko desiatok sekúnd som pocítila jeho silné ruky na mojom páse.

„Ahoj, zlatko,“ šepol mi do ucha. Pootočila som k nemu hlavu, čo využil a venoval mi jeden dlhý a vášnivý bozk. Následne sa odtiahol a ja som sa vrátila k vareniu.

„Čo dobré vyváraš?“ spýtal sa. Začula som jeho kroky ako sa vzďaľoval. Vypla som sporák a začala to ukladať a aranžovať na taniere.

„To, čo máš rád.“

Vzala som oba taniere a položila ich na dlhý jedálenský stôl, za ktorým už sedel Patrick a v rukách držal poštu, čo som dnes objavila v schránke. Samozrejme bez toho listu určeného pre mňa. Avšak len čo som pred neho položila tanier aj s lososom, v okamihu ich odložil nabok a nadýchol sa vône jedla. Sadla som si na stoličku po jeho pravici.

Patrick si ma premeral skúmavým pohľadom. „Čo sa deje?“ Nadvihol jedno obočie a čakal. Bože, on bol taký nádherný. Dokonalý prototyp vhodného chlapa! Tie jeho modré oči pripomínajúce jasný oceán a vlasy nagelované dohora farbu tmavý blond. Jemne opálená pokožka pri tej bielej košeli vynikala.

Vrátila som sa späť z myšlienok do reality. Patrick vytušil, že sa niečo deje, pretože jeho obľúbené jedlo som pripravila iba v krízových alebo výnimočných situáciách.

„No,“ začala som a položila príbor z rúk, zatiaľ čo on sa už pustil do jedenia, aby to lepšie strávil. Nádych, výdych. „Zajtra odlietam do Talianska.“ Povedala som to tak rýchlo, že by tomu málokto rozumel, ale práve on rozumel každé jedno slovo.

Príbor pustil z rúk a dopadol do taniera, čo nepríjemne zarachotilo a ozývalo sa to celým domom. „Čože?“ šepol, akoby zle počul.

Zahryzla som sa do spodnej pery. Teraz to nejako vysvetliť, aby sa nenahneval, že sa s ním ani len neporozprávam, ale mu iba oznámim novinu: Zajtra odlietam!

Uprene sa mi zadíval do očí a ja som vedela, že ak mu to okamžite nevysvetlím, bude nedobre. „Vieš, vyhrala som dvojtýždňový zájazd do Talianska. Teda pobyt. A keďže ty máš veľa povinností v práci a ja zas s prípravou svadby, darovala som to Melanie, aby išla s Billom, no nejako sa rozišli a chce ísť so mnou.“

Patrick vstrebával moje slová. Bola som rada, že mi už nehľadí do očí. Musím ešte niečo dopovedať, inak by to vyzeralo, ako keby som chcela pred svadbou ujsť a všetko hodiť za hlavu.

„Bola by to taká babská jazda, rozlúčka so slobodou,“ snažila som sa ho prehovoriť. Neodišla by som, keby nesúhlasil. Nechcela som ublížiť ani Patrickovi, že by som ho nepočúvla, ani Melanie, že by som sa na ňu vykašľala. „Prosím,“ šepla som a chytila ho za ruku, načo prudko zodvihol hlavu a pohľad uprel na mňa. Opäť.

„Dobre,“ schválil mi to. Len som sa poďakovala a vrátili sme sa k jedlu. Všimla som si na Patrickovi, že mu to chutilo, čo ma potešilo. Každú ženu by potešilo, keby ich manžel – v mojom prípade zatiaľ snúbenec – alebo partner nepohrdol ich jedlom.

Po tom, čo sme dojedli ma Patrick pochválil. „Bolo to výborné. Ako vždy.“ To ma dokázalo zahriať u srdca.

Odpratala som taniere a príbor zo stola a s vecami použitými pri varení do umývadla. To počká aj do zajtra, dnes som naozaj nemala energiu na to, aby som sa s tým babrala. Môj snúbenec zatiaľ otváral niektoré obálky.

„Idem do sprchy,“ povedala som, on iba prikývol.

Vybrala som sa do našej izby. Napravo od kuchynskej linky boli jedny dvere, potom dlhšia úzka chodba – tam sa nachádzala jedna z troch izieb a jedna kúpeľňa z dvoch – a nakoniec schody, ktoré viedli na ďalšie poschodie, kde sa nachádzala naša izba. Ešte tu bolo ďalšie menšie poschodie. Tam sme však spali iba občas. Často sme menili spálne, nevedeli sme sa rozhodnúť, v ktorej byť. Posledné mesiace to bola spálňa a kúpeľňa na prvom poschodí.

Vyšla som hore po schodoch bosá držiac v ruke lodičky. Neunúvala som si ich na ten čas obúvať. Došla som do našej spálne, kde sa okrem posuvných dverí od balkóna nachádzali i ďalšie dvere vedúc do obrovského spoločného šatníka. I v ňom sa nachádzali ďalšie dvere ukrývajúc veľkú kúpeľňu so sprchovým kútom i pre päť ľudí a taktiež aj vaňa, do ktorej sa dalo dostať po schodíkoch. Toto bol doslova zámok. Ale moderný. Bolo tu všetko, na čo by si človek pomyslel. Teda až na bazén a vírivku.

Pomalým krokom som sa dostala do šatníka, kde som odložila lodičky a snažila si dať dole šaty, lenže som nedokázala rukou nahmatať zips.

Než som sa nazdala, začula som kroky a následne čiesi ruky, ako mi rozopínajú šaty. Patrick.

Jemne som sa zachvela. Stiahol mi šaty z ramien, kde som pocítila jeho pery.

„Odídeš na celé dva týždne,“ šepol mi do ucha. Rozpustil mi vlasy z drdolu a ja som sa k nemu otočila čelom pridržiavajúc si šaty na prsiach. Hľadela som do tých jeho prekrásnych očí. „Budeš mi chýbať.“ To aj on mne...

Pohladil ma rukou po líci a jeho tvár sa začala približovať. Srdce bilo ostošesť, dych sa mi zrýchlil. Konečne spojil naše pery v bozk. Bol to neopísateľný pocit, dokázal sa perfektne bozkávať a už vedel, ako na mňa. Tak jednoducho si ma podmanil.

Za pás si ma pritiahol k sebe bližšie, až medzi nami nebol skoro žiaden priestor. Ruky som si skrížila za jeho krkom. Naše jazyky sa v bozku preplietali, tancovali vo vášnivom tanci. O pár sekúnd zo mňa stiahol tie šedé elegantné šaty, ktoré som si zvykla nosiť iba kvôli nemu, keď sme často chodievali na rôzne firemné večierky či oslavy. Tak som si na ne zvykla, že ich nosím aj bežne vonku, i keď idem s Mel na kávu.

Moje ruky sa presunuli na jeho košeľu, snažila som sa ju rozopnúť, čo mi trvalo dlhšie. Za chvíľu aj jeho košeľa ležala na zemi, nasledovali nohavice a obaja sme boli len v spodnej bielizni. Prešla som rukami po jeho dokonale vypracovanej hrudi. Patrick sa len na sekundu odtrhol od mojich pier, aby si ma vyzdvihol do náručia. Došiel so mnou až do sprchovacieho kúta, kde sme sa jeden druhému naplno venovali...

***

Ráno som sa prebudila okolo šiestej, tak som bola aj zvyknutá. Po rannej hygiene, som sa obliekla, upravila si vlasy a nalíčila sa. Pripravila som pre mňa a Patricka raňajky a uvarila kávu. Každé ráno takto prebiehalo. Len čo sme sa naraňajkovali a Patrick si prečítal dnešné noviny, sa so mnou rozlúčil. Tentoraz dlhšie, pretože dnes mal nejakú poradu a nemohol ma odprevadiť na letisko.

Sužovalo mi srdce pri predstave, že ho neuvidím celé dva týždne. Určite si budem musieť zobrať notebook a nejako sa na internet napojím, aby sme si zavolali cez Skype.

Teraz je hlavné sa nejako pobaliť. Zo šatníka som vzala jeden kufor, položila ho na zem a začala vyberať veci, ktoré si do Talianska vezmem. Trvalo mi hodnú dobu, kým som tam toľko oblečenia napchala. No potom ma napadlo. Načo si tam beriem samé elegantné šaty?

Nahnevane som celý kufor vysypala a veci len pohádzala naspäť. Zablúdila som do skríň, kde som mala oblečenie už dlho nenosené. Ako boli rifle, tričká, košele či tenisky. To mi pripomínalo dobu, keď som ešte nebola s Patrickom. Vtedy som bola voľná a bez záväzkov. Avšak teraz som zasnúbená a onedlho ma čaká svadba. No do Talianska idem preto, aby som si užila posledné týždne slobody. S Melanie budeme chodiť po baroch a utrácať peniaze. Budem opäť mladou a bláznivou, nie elegantnou.

Povyberala som odtiaľ všetky veci a začala ich triediť. Vybrala som niekoľko dlhých riflí, ale ihneď som ich z kufra vybrala. Idem do Talianska, nie na Aljašku!

Nenávidím balenie.

Nakoniec som si pobalila kraťasy, pre istotu i jedny s dlhšie rifle, tričká s krátky rukávom a tričká na ramienka, kokteilové šaty a aj sukne. Chcela som si vziať ešte topánky a kozmetiku, no jeden kufor bol už plný. To si snáď zo mňa niekto uťahuje! Ako sa mám na dva týždne pobaliť do jedného kufra? Nie že by som bola nejako zaťažená na módu, ale jeden kufor mi proste nevystačí.

Vytiahla som si ďalší menší kufor, do ktorého som zbalila rôzne sandále, žabky, topánky na klinovom opätku a i dvoje lodičky. Nikdy predsa neviem. Ešte som tam napchala kozmetiku a bola pobalená. S úsmevom som sa postavila a zadívala sa na zavreté kufre opreté o stenu.

Zdalo sa mi, že som na niečo zabudla, ale na čo? Po dlhšom premýšľaní mi to ťuklo. Notebook! V duchu som si povedala, že to teda nie, nebudem otvárať kufor a potom ho s ťažkosťami zatvárať. A taktiež neviem, či by sa mi tam vôbec zmestil. Kašlem na to, budem mať so sebou mobil, tak budeme komunikovať len cezeň.

Pohľad mi padol na hodinky. Bolo pár minút po pol dvanástej. Rýchlo som si zavolala taxík a odniesla dole ku vchodovým dverám kufre. Nechcelo sa mi nechávať na parkovisku letiska svoje auto.

Do kabelky som si ešte zbalila mobil, nabíjačku, knihu a peňaženku už so zmenenými peniazmi na euro. Patrick vedel všetko rýchlo zariadiť.

Onedlho som začula trúbenie, preto som sa pobrala dole. Ešte som pohľadom preletela po dome. O dva týždne som naspäť.

Vytiahla som kufre vonku pred dvere a zabuchla ich za sebou. Taxikár si všimol, že si s tými kuframi sama neporadím, preto vyšiel z taxíka a pomohol mi s nimi. Bol to už starší pán, no bol milý.

Len čo sme sa usadili do taxíka, prehovorila som: „Na letisko, prosím.“ V spätnom zrkadle som zahliadla, ako prikývol. Pohodlne som sa usadila a snažila sa striasť ten stres, ktorý sa na mňa lepil.

Cesta na letisko trvala približne štyridsať minút. Pán vyložil kufre z taxíka, zaplatila som mu poslednými dolármi, potom som mala už len eurá, a vybrala sa do haly ťahajúc za sebou dva kufre. Po krátkom hľadaní pohľadom som našla Melanie a vybrala sa za ňou.

„Ahoj,“ pozdravila som sa ako prvá a objala ju.

„Ahoj,“ odzdravila sa nadšene. Do toho Talianska sa neskutočne tešila. A ja som nebola výnimkou. Všetko sa zomlelo tak rýchlo, že som ani nestihla jasať z toho, že letím do Európy. Keďže Taliani sú gurmáni, mala som v pláne ochutnať všetko možné a možno sa naučiť nejaké pravé talianske jedlo.

Na Mel ani nebolo badať, že len včera sa rozišla so svojím partnerom. No bola som rada, že sa teší a nesmúti. Musí na Billa zabudnúť a ja jej v tom pomôžem. Hneď v prvý večer pôjdeme do nejakého známeho baru a budeme pokukovať po pekných chlapoch. A nejakého jej nájdem.

Ten pobyt je hlavne na to, aby sme si oddýchli a užili. Ja si smiem užívať len do istej miery. Keby som toho vypila veľa, mohla by som skončiť v cudzej posteli a ja Patricka nikdy nepodvediem. Navzájom sme si verní a tak to aj zostane.

***

Na letisku všetko prebiehalo normálne a takisto aj let. Až na to, že bol zdĺhavý a únavný. Melanie dokázala zaspať, no ja nie. A aj keď áno, tak len na chvíľočku. Let trval asi deväť alebo desať hodín, a keď sme pristávali, vonku práve vychádzalo slnko. Bol to nádherný pohľad, ako lúče slnka dokázali rozžiariť celé more. Ďalej všetko prebiehalo normálne – vystúpili sme z lietadla spolu s ostatnými cestujúcimi, autobus nás odviezol k hale, kde sme dlho čakali, kým z lietadla vyložili batožiny, potom sme čakali na naše kufre. Keď sme vyšli pred letisko, obzerali sme sa a hľadali náš odvoz, ktorý by nás mal odniesť k tomu hotelu. Ten sa nachádzal v meste Porto Cervo, čo z Olbie trvalo necelú hodinku.

S Melanie sme zahliadli chlapíka, ktorý držal tabuľku aj s mojím menom. Obe sme k nemu pricupkali i s batožinou a prihovorili sa k nemu po anglicky. Bol to starší pán, typický opálený Talian. On sa na nás len pozeral, nakoniec zo seba dostal tri slová s talianskym prízvukom.

„Vy Isabella Swan?“ Len som prikývla, načo na nás mávol a my sme išli za ním. Doviedol nás do malého mikrobusu. Nastúpili sme, zatiaľ čo on uložil našu batožinu do kufra a potom si sadol na miesto šoféra a viezol nás k hotelu.

My sme sa dívali z okienka a mohli oči nechať na kráse tej prírody.

„Bože, ja som v Taliansku!“ zapišťala Mel. Ten pán sa na nás pozrel do spätného zrkadla.

„Vy z Ameriky?“ opýtal sa, načo som mu taliansky povedala áno. To bolo jediné, čo som po taliansky vedela. Viac sa už nepýtal, možno nevedel toho viac po anglicky alebo nevedel, čo povedať.

 

O pol hodiny nás vysadil pred obrovským hotelom. Vyzeral ako z minulého storočia, bol v takom rustikálnom štýle. Iba som užasnuto hľadela a nevypravila zo seba ani hlásku. Aj napriek tomu, že som bola nesmierne unavená, obzrela som sa okolo seba. Všetko tu bolo také krásne, až som zatajila dych.

Pán šofér na vyložil batožinu a s talianskym pozdravom odfrčal preč. Obe sme sa pobrali dnu na recepciu a kufre sme ťahali za sebou. Len čo sme vošli dnu, mohli sme hodiny obdivovať interiér. Tá podlaha musela byť z mramoru. Mala som chuť zohnúť sa a dotknúť sa jej. Ale odolala som.

Došli sme k recepcii, kde som im ukázala list a aj pas. Po tom, čo všetko skontroloval, k nám prišiel nejaký ich zamestnanec. Všetci tu boli taliani s tou ich tmavšou pokožkou. A ja som tu vynikala vďaka svojej bledej pokožke. Nikdy som sa veľmi nedokázala opáliť, čo ma aj hnevalo. Ale zas na druhú stranu Patrick vravel, že bledá pleť sa ku mne hodí a Melanie s tým iba súhlasila.

Ten zamestnanec menom Constanzo – zistila som to z jeho visačky na košeli – nám zobral batožinu a doviedol nás do našej izby, ktorá sa nachádzala na treťom poschodí. Bolo ich tu asi päť, ale za to bol hotel dosť široký.

Keď sme uzreli interiér našej izby, obom sa nám dych zadrhol niekde v pľúcach. Typický taliansky štýl. Rustikálny a pritom taký pekný. Ja som bola vďačná predovšetkým za veľkú a na pohľad pohodlnú posteľ. Síce bola manželská, ale Mel mi bola ako sestra, preto mi to nevadilo.

Tomu Constanzovi som dala prepitné, asi päť eur. Iba sa usmial, zdvorilo poďakoval po anglicky a zmizol. Ešte nám tu nechal kľúčik od izby číslo 318. Kufre som nechala zatiaľ v predsieni a s nadšením som si to tu obzerala aj s Melanie. Bolo to tu dosť veľké a k tomu ten balkón a výhľad na more.

Všetko bolo dokonalé, až sa mi zdalo, že je to len sen. Ja – tá, čo má málokedy šťastie v hre, som vyhrala dvojtýždňový pobyt na Sardínii v luxusnom hoteli. Mala som dokonalého snúbenca, priateľku a život. Nevedela som, čo mi viac treba.

Padla som do postele ešte stále oblečená v tričku, rifliach a sandáloch. Cítila som sa akoby o desať rokov mladšia. Čo všetko dokážu urobiť šaty s človekom.

„Tak, čo ideme teraz robiť?“ opýtala sa Melanie a radostne sa hodila vedľa mňa na posteľ.

„Spať,“ zamručala som unavene. Mel sa postavila a dala si ruky v bok.

„To snáď nemyslíš vážne?! Hádam nechceš celú dovolenku prespať na izbe?“ Hlas jej vyskočil o niekoľko oktáv vyššie.

Postavila som sa späť na nohy. „Neboj, celú nie. Len ten let ma príliš vyčerpal.“ Vybrala som sa ku svojím kufrom, mala som v pláne nájsť si nejaké pyžamo. „Sľubujem, že večer spolu vymetieme jeden bar,“ povedala som a s úsmevom sa na ňu otočila. Ona len pretočila očami.

„Dobre, tak si pospíme a večer žúrujeme!“ vyhlásila. Niekedy som sa cítila ako jej otrok. To, čo povedala, som väčšinou musela spraviť.

***

Zobudila som sa až večer okolo piatej, konečne som bola odpočinutá. Prezliekla som sa do šortiek a trička a spolu s Melanie sme sa vybrali do reštaurácie v hoteli na večeru. Bolo tam toľko jedla a ja som nevedela, čo si dať. Chcela som zo všetkého! Nakoniec som sa ovládla a dala si len špagety s nejakou zvláštnou, no za to chutnou omáčkou. Melanie si dala nejaké mäso s cestovinou a potom aj malé koláčiky.

Po večeri sme sa vrátili na izbu, kde sme sa pripravovali na žúrku. Melanie to chcela dneska roztočiť.

Ja som si obliekla tyrkysové šaty bez ramienok, ktoré mi siahali sotva do polovice stehien. Trocha som sa v nich cítila ako teenager. Následne som sa nalíčila, vlasy si nechala voľne rozpustené a mohlo sa ísť. Ešte som si obula čierne lodičky s vysokým opätkom. Spočiatku som myslela, že to spolu nebude ladiť, ale keďže vrch tých šiat bol čierny, dokonalo to spolu pasovalo.

Melanie vsadila na tričko na ramienka s hlbokým výstrihom tvaru V a čiernou minisukňou. Môj outfit ohodnotila tak, že mi povedala, že som kočka. To aj ona bola.

Keď som si umývala ruky od špirály a očných tieňov, zaujal ma prsteň na mojej ruke. Plánovala som si ho nechať po celý čas, ale som na dovolenke a užívam si posledné kúsky slobody. A keby niekto zazrel môj prsteň, okamžite by zmenili smer. Zložila som si ho z ruky dole a odložila do kozmetickej taštičky. Dnes budem slobodnou, bez záväzkov.

 

Na bar sme sa spýtali na recepcii. Tam nám povedali, kde nájdeme ten najlepší v tomto meste. Blúkali sme sa uličkami, až sme ten bar našli. Bol to naozaj moderný podnik, i keď zvonka tak nevyzeral. Dnu už bolo celkom rušno a Mela sa mi hneď stratila v dave. Radšej som si sadla k baru, odkiaľ som ju aj našla, ako tancuje s nejakým tunajším mladíkom. Objednala som si drink, veľmi sa mi tam nechcelo pchať.

Popíjala som si Cosmopolitan a sledovala okolie. Vtom som zazrela akéhosi chlapa. Alebo mladíka? Nedokázala som ho rozoznať, pretože sedel v jednom boxe tak, že na neho nedopadalo svetlo, dokonale sa ukrýval v tme. Jediné, čo som dokázala rozoznať boli nádherné zlaté oči, ktoré v tej tme žiarili. Zdalo sa mi, že sa díval na mňa. Iba som potriasla hlavou a otočila sa späť k baru.

Znova som sa snažila pohľadom nájsť Mel, ale tá sa kamsi vytratila. Aspoň na Billa rýchlo zabudne. Stále som nedokázala pochopiť, ako ju mohol kvôli nejakej inej opustiť. Veď Mel bola dokonalá! Neviem, čo mu na nej chýbalo. Mala som chuť mu dať facku, nech sa spamätá!

Náhle ma vyrušil barman, ktorý hovoril aj anglicky.

„Toto vám posiela ten pán, pre krásnu slečnu,“ povedal, položil predo mňa nejaký drink a ukázal na toho chlapa, ktorého som zazrela sedieť v tom boxe. Avšak tentoraz vychádzal z baru.

Rýchlo som hodila barmanovi bankovky za môj predošlý drink a vybehla von z baru za ním. Neviem prečo, ale niečo ma k nemu tiahlo. Žeby nejaké tajomstvo? Alebo to, že som mu nevidela do tváre a chcela som ho uzrieť na svetle? Či som sa len chcela poďakovať? Ja sama som dôvod nevedela.

No keď som vyšla von na tmavú ulicu osvetlenú pouličnými lampami, nikoho tam niet. Obzrela som sa dookola, ale nikde nebol. Nemohol sa predsa za takú chvíľu niekam vypariť!

Zafúkal chladnejší vietor. Vrátila som sa späť dnu do baru, i keď som tajne túžila spoznať toho, kto mi poslal ten drink. Pre krásnu slečnu...

Vypila som ho na jeden šup a potom som sa vybrala späť do hotela, cesta bola jednoduchá a na uliciach som nikoho nestretla. Len čo som zapadla do našej izby, vydýchla som si. Nato som začula zvláštne zvuky z kúpeľne. Moja zvedavosť mi nedala a preto som nakukla dnu. Melanie sa skláňala nad záchodom.

„Odíď.“ To bolo jediné, čo povedala.

„Si v poriadku?“ opýtala som sa a naďalej tam stála, aj keď ma vyhadzovala.

„Áno, len...“ nestihla dopovedať a opäť zvracala. Kľakla som si k nej. Vyzerala hrozne. Myslím ako v tvári. Jej obvykle svietiace zelené oči teraz nežiarili a jej optimizmus sa kamsi vyparil. Priložila som ruku na jej čelo. Nemala teplotu. „Bude to asi z jedla.“ Len som prikývla. Rýchlo som vzala pohár položený pri umývadle a napúšťala doň vodu. Následne som ho podala Melanie, ktorá ho aj hneď vypila.

„To bude dobré,“ šepla som jej povzbudivo a objala ju. Aj keď bude chorá, budem tu s ňou a budem ju mať rada rovnako. Budem s ňou pokojne i celé dni na izbe, alebo sa aj vrátime späť do Ameriky, ak by chcela. Uvidíme ráno...


Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek I love you, but we can't be together... - 1. časť:

 1
2. aaali
15.06.2014 [0:04]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon chci pokračovánííí Emoticon

12.06.2014 [16:11]

AlenaCullen Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!