Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Happy together? 2

02.08.2010 (14:45) • Janeline • FanFiction jednodílné • komentováno 1× • zobrazeno 1221×

Vybehla som na verandu na druhej strane domu a moje pocity ma skoro donútili zachovať sa tak, ako som to mnohokrát videla v škole. A tak som sa oprela o stenu, ale nepomohlo mi to. Bola som taká nesústredená, že mi trvalo celú sekundu zistiť, že na verande sú aj Edward s Carlislom. Obaja mlčali a sledovali ma. Pozrela som do Carlisleovej znepokojenej tváre. Jeho výraz napovedal, že je pripravený okamžite pomôcť. Oči mi skĺzli na Edwarda sediaceho na zemi. Tváril sa pobavene a očakávala som, že čochvíľa vyprskne smiechom. Vošla do mňa neobvyklá zúrivosť. Ešte to mi chýbalo, aby vedel Edward všetko lepšie ako ja sama.

A samozrejme, začal sa smiať na plné kolo. Bez rozmyslu som sa vrhla na neho, s úmyslom umlčať ho. Edwardov hlúpy výbuch smiechu priláka pozornosť zvyšku rodiny a to som skalopevne odmietala.

„Alice!“ upozornil ma Carlisle, ale ja som išla jasne za svojím. Edward ma zachytil za paže a opatrne ma odsotil, no ja som preskočila za neho a drapla som ho za krk. Vysadla som na jeho chrbát a on v snahe striasť ma cúval, až prelomil majestátne drevené zábradlie a my sme spadli dva metre na betónovú dlažbu, ktorá pod nami pukla. Nato spustil ešte väčší rehot. Môj pokus o zatlačenie jeho sánok k sebe, bol už čisto o pomste. Toto si totiž už všimne každý.

„Carlisle, čo sa deje?“ hysterčila Esme. Priznávam, mohlo to vyzerať naozaj nebezpečne. Edward sa tiež nehral. Práve, keď Carlisle Esme začal upokojovať, Edward ma ľahko spracoval a hodil ma od seba ďalej. Snažil sa vyskočiť späť na terasu, ale to som nemohla dopustiť. Čo ak by im niečo vytáral? Zase sa mi vysmial, ale končekmi prstov som ho zachytila za nohu a obaja sme ohlušujúco tresli späť na betón.

Edward zavrčal. Bolo to vskutku pôsobivé, ale mal smolu. Bola som vrcholne vytočená.

„Edward!“ zvolala Esme kajúcne. To Edwarda na chvíľu spomalilo, keď pozrel na ňu. Rozbehla som sa na neho, hoci som takto nemala šancu. Uskočil na neďaleký strom. Tam sa postavil a vážne na mňa pozrel. Vtedy mi došlo, že sa nám to trochu vymklo z rúk. V respektíve mne.

Uvoľnila som telo, aby bolo jasné, že som skončila. Pozrela som sa na Esme, ktorú Carlisle pevne držal v náručí, ako ju ťahal, aby k nám nevbehla.

„Esme, prepáč. Môžeme ísť hneď teraz vybrať náhradu za to zábradlie. A môžeš riadiť,“ šepla som jemne. Esme si vzdychla a vymanila sa z Carlisleovho náručia. Na to sa ozval úder, ako keď padne balvan z veľkej výšky. A náš Edwardí balvan aj spadol, priamo zo stromu. Esme bola v momente pri ňom a my ostatní sme nechápavo stáli na mieste. Edward sa po zlomku sekundy postavil a držal sa za hlavu.

„Zrazu som bol veľmi ľahostajný a...“ mrmlal a potom pozrel kamsi za Emmeta. Všetci sme sa tam pozreli. Stál tam on. Môj úžasný, trpiaci a doráňaný gentleman.

„Prepáčte,“ povedal rýchlo, bol napnutý a v pozore. Všetci na neho upierali pohľady a on sa napokon pozrel na Carlisla.

„Bolo to iba opatrenie. Váš syn bol príliš sústredený a jeho pocity boli ako pri skutočnom boji. Vtedy ich vlna zosilnela, tak som sa bál, že zaútočí,“ hovoril pokojne, bez žmurkania a iných pohybov, ktoré sme mali už my ostatní naučené.

Carlisle prikývol a pozrel na Edwarda. Ten prevrátil oči a pokrútil hlavou. Až vtedy vyšla na terasu Bella. Prezrela si nás, zamračila sa a potom sykla: „Neviem, čo tu robíte, ale už ste mi tretíkrát zobudili Renesmee.“

Po tomto incidente som sa neprestávala hnevať na svojho brata, ale on sa mi aspoň prestal verejne smiať.

Na terase za mnou duchaplne prišla Rosalie, hodila na Edwarda podozrievavý pohľad a ťahala ma dnu.

„No, veľmi by ma zaujímalo, čo také mohlo spôsobiť vašu bitku?“ nedal na seba čakať Emmet.

„To nebola bitka, Emmet. To bola iba hra,“ odvrkla som.

„To máš pravdu. Ja by som z neho narobil fašírku,“ uškrnul sa a hodil očkom po Edwardovi, ktorý kráčal za ním a pobavene sa usmieval.

„No tak, Alice! Ak mi povieš, ako si ho vyprovokovala, podám si ho aj za teba. Myslíš, že nám všetkým nie je jasné, že ti niečo urobil?“ pokračoval Emmet.

„Jediné jasné je, že ty potrebuješ moju radu, ale ja tvoju pomoc nie,“ odvetila som a vybrali sme sa s Rose po schodoch. Emmet sa vliekol za nami.

„Alice, prosím. Urobím, o čo ma požiadaš. Pôjdem s tebou nakupovať!“ dodal detským hláskom. Obzrela som sa na neho mierne uchlácholená. Utýrala by som ho na nákupoch a on to musí vedieť. Ale rovno pod schodmi stál Jasper a pozeral na nás so zdvihnutým obočím.

„Emmet, daj pokoj,“ povedala Rosalie rázne a ťahala ma ďalej. Radšej som sa už neobzerala, ale viem, že Emmet ju poslúchol.

Rose ma zaviedla až do mojej izby. Nechala ma prejsť k šatníku a začať sa v ňom z nudy hrabať. Posadila sa na posteľ, prehodila nohu cez nohu a uprene ma sledovala.

„Takže... to bolo kvôli nemu?“ zašepkala tak, že som ju ledva počula ja.

Zasekla som sa s rukou na čiernej sukni od Binci Ross, ktorú sme ulovili na dnešných nákupoch. Strnulo som prikývla. Keď som sa pozrela do Roseinej tváre, prekvapivo sa usmievala. Spýtavo som si ju prezrela.

„Ja len, že je to pekné. No tak, Alice, nemáš čo riešiť. Máš omnoho ľahšiu situáciu ako zvyšok rodiny. Ja s Edwardom a Carlisleom sme svoje lásky museli premeniť z ľudí na náš druh. Jasper je jeden z nás. Okrem toho, je už takmer prijatý do rodiny. Videla si Esme, aká je šťastná. O čo vlastne ide?“ Vzdychla som si. O čo ide, to je skutočne dobrá otázka.

„Je to ťažké. Nikdy som sa necítila tak čudne. Popravde, nikdy som sa necítila takto živá. Je to, akoby som spadla do ľadovej vody a odrazu si uvedomovala celé svoje telo. Ale nemôžeme si byť istí. Videla si ho? Videla si všetky tie jazvy? A jeho oči, keď prišiel. Myslíš, že bude pre neho také jednoduché stať sa vegetariánom?“

„Pre nikoho z nás to nebolo práve jednoduché...“

„Vieš, ako som to myslela,“ skočila som jej do reči. Ona si ma ale premeriavala nechápavým pohľadom.

„Myslela som, že ti niekto chýba. Toto je ako dar od Boha,“ vysvetlila mi Rose. Odfrkla som pobavene. Zase vyťahujú Boha. Ani u ateistov neznie reč o Bohovi tak absurdne ako v tomto dome.

„Nechcem sa nechať ovládať svojimi zmyslami. Možno to nebude až také dokonalé, ako to vyzerá. Je to rovnaké ako túžba po krvi, ktorá tiež nie je dvakrát správna,“ hovorila som pomaly.

„Z morálneho hľadiska možno nie. Ale je prirodzená a normálna pre to, čo sme,“ dokončila trpko. Pozrela som na ňu a ona zase mala v tvári ten výraz zatrpknutej bolesti. Nikdy sa nezmieri s tým, že je upírka? Je snáď až taká nešťastná?

Sadla som si k nej a usmiala som sa.

„No čo, vezmeme Esme a pôjdeme nakupovať?“ Rose sa postavila.

„Prepáč, Alice, ale na dnes mi už stačilo. Idem za Emmetom,“ šepla a vyšla z dverí. Chápala som ju. Vždy, keď sa cíti najhoršie, vyhľadá Emmeta. To isté robila aj Esme, aj Bella. Žeby som naozaj dostala šancu mať svoj vlastný poklad rovnako ako moja rodina?

„Au,“ sykla som a inštinktívne som sa postavila na povel môjho páliaceho hrdla. Potrebujem loviť.

Autor: Janeline, v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Happy together? 2: