Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Gentleman? Ani náhodou! On je upír - 1. časť

21.05.2011 (18:15) • Bubulienka • FanFiction jednodílné • komentováno 8× • zobrazeno 1663×

1. časť

Bella

„Ako bolo na tom večierku? Je taká smola, že som mala domáce väzenie! Ale keď moja matka sa rozhodla, že celý svoj čas trávim s chlapcami a vôbec sa neučím. Stále mi trieska o hlavu to, že o chvíľu je koniec školského roka a ja musím zabrať. Potom, že na ďalší rok je maturita a že to učenie budem potrebovať. Verila by si tomu?“ spustila Jessica do telefónu.

Jasné. Mohla som si myslieť, že bude chcieť preberať ten večierok, ale popravde, nestál za nič! Čo jej mám povedať? Že mama ma zavolala domov skôr, ako sa stihol večierok rozbehnúť, lebo nevedela, ako má zasadiť kvety do záhrady. Moja mama je "potrhlá", Charlie je stále v práci, takže otravuje mňa.

„Popravde, Jess, ani neviem, ako ten večierok prebiehal. Poznáš moju mamu.“

„Nehovor mi, že to spravila zas. Veď minule... Bella, ty máš smolu!“

Ani si nevie predstaviť akú veľkú. Viem, ktorý incident sa jej vybavil v hlave hneď, ako som jej povedala, že v tom má prsty moja mama. Bol večierok u Angely a ona prišla za mnou, že som si zabudla mikinu, no práve vtedy ma jeden chalan pozýval na rande. Normálne mu vynadala do úchylov! Celá škola sa na mne smiala. Chvalabohu, že sa na to zabudlo. To bola doma vtedy hádka. Nerozprávali sme sa asi týždeň. Ale čo už. Aj tak ju mám veľmi rada. Vzdychla som si.

„Myslíš na ten problém vtedy, čo?“ ozvala sa Jessica v telefóne. Ešte stále som ležala v posteli. Je sobota a zobudila ma veľmi skoro, pretože väčšinou v sobotu spím do jedenástej. Ale keď sa chce rozprávať...

„Škoda, že sme si tie večierky až tak neužili, ale veď večierky vždy boli a budú.“

„Viem, viem... To sa mi teraz riešiť nechce. Aj tak ma to tam nebavilo.“ Každý by ma začal pozývať na rande, do kostola, alebo na prechádzku. Potom naozaj netúžim.

„Čo budeš dnes robiť?“ opýtala sa.

„Asi si zájdem do knižnice, a potom prečítam nejakú dobrú knihu. Dám si zmrzlinu a budem pozerať nejaký romantický film,“ povedala som pateticky.

Jessica vybuchla do strašného smiechu. „To je fajn, prajem príjemnú sobotu. Ja s rodičmi a bratom idem stanovať. Zachráň ma, prosím ťa. Dva dni bez mobilného pripojenia,“ povedala, akoby to bol ten najväčší problém. Má pravdu. Kto by chcel ísť do lesa a do stanu? Kde je navyše tisíc druhov hmyzu.

„Och, tak to ťa ľutujem, no ja budem končiť, dokiaľ sa vymotám z postele. Vieš, aká som nešikovná,“ rozlúčila som sa.

„Ok. Zavolám potom. Ahoj,“ zložila.

Zaľahla som naspäť do perín, no nezaspala som už. Premýšľala som nad tým, aké je to všetko nudné. Stále stereotyp. Mám ja nejakú nádej? Ale lepšie nuda, ako každodenná akcia v akčných filmoch. Rozhodla som sa, že zájdem do tej knižnice. Neviem už, čo mám čítať.

Vstala som z postele, obliekla sa a umyla. V kuchyni som si vzala iba tyčinky. Ešteže moja mama nie je doma, pretože už by mi vynadala za nezdravé raňajky. No keď má človek chuť na niečo také, ťažko odolá. Pozrela som sa z okna. Super. Vonku je teplo a nemusím si brať ani bundu. Na sebe som mala rifle, tričko s krátkym rukávom a kockovanú mikinu.

Sedela som už v aute a rozmýšľala nad tým, akú knihu si vezmem. Vezmem si nejakú dobrodružnú, romantickú a horor. Aby som sa cez víkend nenudila. Aj tak neviem, čo také sa tu dá robiť.

Začala som sa radšej sústrediť na cestu, pretože som vedela, že teraz ma čaká zákruta. Cesty v zákrute sú tri. Jedna sprava, druhá zľava a tretia, odkiaľ idem ja. Keď si to tak spočítam, tak najviac nehôd sa stáva práve na tomto mieste. Charlie je tu skoro stále a vždy niekoho odlepuje z vozovky.

Ako som tak premýšľala, z pravej strany sa, samozrejme, vyrútilo nejaké auto, ktoré išlo snáď sto kilometrov za hodinu. Proste ako strela, ktorú niekto vystrelí z dela. Čo najrýchlejšie som zabrzdila, pretože auto už bolo iba desať centimetrov vedľa mňa. Moje srdce sa rozbúšilo až tak, že som mala pocit, že vyletí z hrude.

Našťastie sa mi podarilo zastaviť auto včas, aby nedošlo k zrážke. Až ma odhodilo do zadu. Toto nie je možné. To druhé auto, nejaké strieborné Volvo, zastavilo tiež. No jasné! Nejaký bohatý parchant, ktorý jazdí ako pirát a šialenec. Dokonca v zákrute. A v tejto zákrute, kde kvôli stromom nič nevidíš.

Zrazu sa všetko odohralo behom piatich minút. Keď ma prešiel strach a po rýchlom prezretí som zistila, že som zdravá, ten parchant vystúpil z auta. Keď vystupoval, myslela som, že odpadnem. Ladným krokom sa vybral k môjmu autu a zastavil sa tesne pred okienkom. Okienko bolo zatvorené, no nejak som ho, proste zabudla otvoriť.

Až teraz som si všimla, že niečo hovorí, niečo rýchle, pretože stále pohyboval ústami. Otvorila som okienko a čakala, že ma niekam pozve alebo aspoň sa ospravedlní. Vyzeral fakt božsky. Na sebe mal sivý kabát nad kolená, modré rifle a pod tým mal sivý sveter z ktorého mu bolo vidieť iba golier. Mal brondzové vlasy, pekné pery a zlaté oči...

„Slečna! Počúvate ma vôbec? Ste vôbec normálna? Moje auto z vás mohlo urobiť paradajkový pretlak! Ste si toho vedomá? Kto ste? Okamžite na vás podám stiažnosť. Toto je úplne nenormálne a nezodpovedné, nemôžete dávať pozor?“

Až teraz mi došlo, že vrieska, ale prečo?! Preboha! Teraz mi došli všetky okolnosti. Ten parchant sa vyrútil z autom a obviňuje mňa. Mňa, čo som išla dvadsiatkou, presne kvôli tejto zákrute.

„Ty debil! Okamžite po mne prestaň vrieskať! Chceš povedať, že je to moja chyba? Ja som šla dvadsiatkou, ty strašidlo! Ty si sa vyrútil ako strela a ešte si dovoľuj poučovať ma! Vieš, že sme obaja mohli skapať? Kvôli tvojmu blbému šoférovaniu. Mám ti dať knihu, v ktorej sú všetky predpisy?“ rozvrieskala som sa a od zlosti musela byť červená. Tak ja ho tu pozorujem, že aký je pekný a pritom je to namyslený, arogantný, netolerantný a predpisy nevediaci – debil! Bože! Ja som rozzúrená, že by som mu ten jeho biely ksicht nafarbila!

Pozeral ako oparený vodou a čudne sa tváril, potom povedal: „Moja vina? Moja vina? Chceš mi povedať, že je to moja vina?“ vrieskal a rozhadzoval rukami. Frasa! Už mi prestal aj vykať. „Odkiaľ som mal vedieť, že tu niekto, preboha, o takomto čase a v sobotu bude?

Rozhodla som sa trochu ho naštvať: „Počkaj, až si to s tebou vybaví môj právnik,“ vybafla som naňho. Zostal pozerať a tváril sa zastrašujúco a ponižujúco. Jasné, že ja žiadneho právnika nemám a nikdy som nijakého ani nevidela, ale chcela som vidieť jeho pohľad, ktorý vážne stojí za to! Už mi vôbec neprišiel pekný. Skôr namyslený a arogantný. Pche, poučovať ma! A nech skúsi ísť na políciu.

„Si veľmi vtipná! Aby ťa to neprešlo!“ zavrčal a odišiel k autu. Naštartoval ho a zmizol. Konečne!

Rozhodla som sa pokračovať v pláne – ísť do knižnice. Ešte chvíľu som cestou dudrala, že je to idiot a upokojilo ma to. Pri tom všetko je to aj tak jeho vina! No nebudem sa ním už zaoberať. Pekný - kurací mozog.

Zaparkovala som auto, vyšla schody a ocitla sa vo veľkej knižnici. Všimla som si, že za pultom stojí nejaký chlap. Dala som mu preukaz a vpustil ma do oddelenia potrebného žánru – hororu. Prechádzala som sa po regáloch a pozorovala názvy kníh. Tie, ktoré ma zaujímali, som si vzala do ruky.

„Ty ma sleduješ?“ ozvalo sa za mnou supie, otravné a naštvané vrčanie. Do frasa! Nemôžem mať predsa takú smolu...

Autor: Bubulienka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Gentleman? Ani náhodou! On je upír - 1. časť: