Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Figurant dolorem

Figurant doloremŽivot upíra je vo chvíli, keď stratíte všetko, čo vám bolo drahé, len jedna veľká šmuha.
Jane Volturi. Zabijácka epocha, nič iné, len stroj na mučenie, ten, ktorý si to náramne užíva. Ale čo ak príde o dvoch upírov, na ktorých jej skutočne záležalo?
"Mnohokrát sa deje, že tí, čo zaslúžia smrť, žijú, a tí, čo majú žiť umrú..."

 

Pohľad nikoho:

Malé dievčatko krčilo nohy pri jednom z okien Volterrského hradu a bezducho hľadela von oknom.

Jej tvár bola ako maska na plese, už tak dlho nevydala zo seba jedinú námahu usmiať sa. Veď načo aj?

Ďalšia bolestná spomienka si drala von cestu z jej mozgu.

Dve nádherné deti utekali po hustej lúke. Do tváre im udieralo prudké slnko a ich oči v tej chvíli prekypovali radosťou.

Brat mladého plavovlasého dievčatka ju so smiechom strhol na zem a začal štekliť. Dievčatko sa zvonivo rozosmialo a začalo sebou mykať.

„Dosť už!" kričala po hnedovlasom chlapcovi, ktorý ju s potmehúdskym výrazom neprestával mučiť.

„Prestaň, Alec!" kričalo v kŕčoch smiechu. Napokon ho od seba odstrčila a posadila sa do trávy. 

„Mamke sa nebude páčiť, že si špinavá," zhodnotil pri pohľade na jej oblečenie. Jane len pohodila plecami.

V tej chvíli sa lúkou rozliali ďalšie lúče a ožiarili ich opálené tváre. Alec mu nastavil tvár a privrel oči.

Jane na neho zaujato pozerala. Milovala tieto chvíle. Nikto, len oni dvaja. On, veľký braček Alec a ona, jeho chránenkyňa. Po tvári sa jej roztiahol úsmev a skôr, než sa Alec nadal, zmizla medzi vysokými steblami nepokosenej trávy.

„Kde si?" šepol Alec po chvíli neisto a obzrel sa za seba. Potom sa postavil, oprášil si nohavice a znepokojene sa poobzeral.

„Jane, toto nie je vtipné," zahundral naštvane a dal sa do prehrabávania stohov.

„Báf!" vybehla na neho odrazu spoza jeho chrbta. Alec to nečakal, prekvapene sa otočil a šokovane zasyčal. Ona na neho s úsmevom skočila. Náraz ich odhodil späť na zem. 

Jane zvraštila tvár bolesťou.

Už sú to štyri roky. Štyri roky, odkedy sa to stalo. Odkedy zomreli. 

Aro ju už takmer nepúšťal na výpravy. Jej talent ostal zastrčený v kúte, tam, kde ho odložila, keď sa pozerala do ich tvárí naposledy. Akoby to bolo včera.

Znovu sa jej všetko rozmazalo. Ako jej len chýbali tie časy, kedy dokázala plakať. Ale teraz nie. Ona už nikdy nedokáže vyroniť slzu. Nikdy nedokáže cítiť ten oslobodzujúci pocit, keď jej horúce slzy tečú po tvári... Už nikdy. Ani to jej nie je dopriate...

V dievčati sa odrazu nabral hnev. Zlosť. Nová dávka adrenalínu. Ako pri epileptickom záchvate sebou začala prudko hádzať a kopať do kamenného rámu okna pred sebou.

Nie je to fér! kričala jej myseľ... To predsa vôbec nie je fér!!! Znovu kopla a na ráme sa utvorila malá jamka. Dievča sa hodilo na zem a ďalej sebou hádzalo.

Bola si zlé dievča, veľmi zlé., šepkal jej v hlave zlovestný hlások, nediv sa, že sú mŕtvi. Za všetko môžeš ty! Alec by žil! Demetri by žil!

„Sklapni! Mlč už!!!" vrieskala Jane na celú izbu a opäť sebou trhavo mykla. 

Do izby vtrhol Felix. Na tieto záchvaty bol zvyknutý. To on bol jediný, s ktorým rozprávala. Jediný, ktorý jej rozumel.

Zdvihol si Jane k sebe a hoci sa stále mykala, jemne si ju k sebe privinul.

Nikto nevedel, aká garda v skutočnosti je. Oni neboli zlí. Oni nezabíjali bez dôvodu.

Nikto netušil, ako dokázal Felix utíšiť tú malú blondínu. Nikto z gardy by si netrúfal namietnuť, že Alec dokázal presedieť hodiny a hodiny v knižnici, alebo, že Demetri bol najlepší tanečník v okolí. Každý vedel, ako vášnivo vedela hrať Chelsea na klavíri. Hocikoho by ste sa spýtali na Heidin zabijak času, odpovedal by, že píše príbehy pre deti, ktoré sa pod pseudonymami vydávajú po celom svete.

 Jane mala ešte jedných priateľov. Ceruzku a skicár. Maľovala, maľovala príšerne rada. Posledných päť rokov to boli stále dve tváre. Tá, ktorá jej pomáhala už od detstva. Tá, ktorá jej pomohla od prvých rozbitých kolien cez začiatky maľovania a prvé výcviky.

Tá druhá. Áno, sám Demetri Volturi. Milovala jeho úsmev. Stačil jediný jeho pohyb a opadli z nej všetky starosti. Milovala ho, netušil, ako veľmi ho milovala.

Jane pri vybavení ich tvári zlomene vykvíkla a schúlila sa k Felixovi. Jednou rukou ju držal v náručí, druhou upokojujúco hladil po vlasoch. Oči ju štípali od nevyronených sĺz a ona ho objala okolo krku.

Felix bol pre ňu ako brat. Dokázal jej niekoľko hodín vysvetľovať pravidlá a zásady pri boji, už keď bola novorodená. Natisla sa k nemu ešte pevnejšie a z hrdla sa jej vydralo zakvílenie. On ju znovu pohladil po vlasoch.

„Tak už neplač, Janey," šepkal jej potichu a upokojujúco.

 „Prečo?" zasyčala pomedzi vzlyky, „prečo oni?! Prečo ja?" mumlala mu medzi vzlykmi do ramena. Felix ju objal a pritisol k sebe.

 „No tak. Pokoj, Janey," hladil ju jemne po chrbte, „majú sa dobre. Sú niekde, kde je dobre, ak si to zaslúžili." Jemne jej prstami prešiel po brade a nadvihol si jej hlavu k sebe. Potom ju jemne pobozkal na čelo.

 „Nechceli by, aby si bola smutná," presviedčal ju potichu. Jane zničene prikývla a slabo zachrčala.

 „Ideš na lov? Máš úplne čierne oči," šepol a pomohol jej postaviť sa. Jane len kývla na súhlas a vzala zo stoličky plášť, po ceste potriasla hlavou, aby zahnala tú protivnú páľavu v očiach. Tie jej zastrela nová clona spomienok.

(Jane)

Pred jeho dverami som sa zastavila a snažila sa prinútiť ruky, aby sa prestali triasť, aby sa pohli a otvorili dvere. Nakoniec sa tak stalo a ja som nakukla do jeho izby. Sedel na posteli a v ruke mal nejakú knižku. Keď ma začul, odložil ju a otočil sa ku mne. Sledovala som jeho prekvapenú tvár, keď zistil, že som to ja.

„Poď ďalej," povedal s milým, omamujúcim úsmevom. Pomaly som vošla dnu a zavrela dvere. Teraz, keď som ho videla, bola som si ešte istejšia tým, čo cítim...

„Demetri... Ja..." V tú chvíľu mi došli slová. Vstal a podišiel ku mne, zastavil až pol metra odo mňa. Pozeral mi do očí a čakal, čo poviem. Ale ja som sa k slovu nemala, preto začal on.

„Jane, už dlho ti chcem povedať, čo k tebe vlastne cítim. Aj keby si ma zato chcela roztrhať a spáliť, už to v sebe dusiť jednoducho nemôžem. Jane, ja..." Pozrel mi uprene do očí. „Ja ťa milujem. Musíš to vedieť. Je mi jedno, čo mi za to spravíš. Už veľmi dlho sme nečinne chodili okolo seba a ničilo ma to. Už som ťa nemohol ignorovať. Od prvej chvíle, čo som ťa uvidel, som si bol istý, že ty si pre mňa tá pravá, iba som netušil, či je to obojstranné. A ty si celý čas chodila okolo mňa ako socha bez citu. Ani nevieš, koľkokrát som si prial, aby som mal dosť odvahy ti to povedať, aby si ma neodmietla. Prajem si to aj teraz. Netušíš, ako veľmi ťa milujem." Koniec len ticho zašepkal.

Miesto odpovedi som sa postavila na špičky a dlho, vášnivo ho pobozkala... 

Zlomyseľné myšlienky opäť dosiahli svoj cieľ. Chrbát sa mi prehol, klesla som k zemi a rozžeravená rana na hrudi mi znovu kričala do mozgu tie nepríjemné slová. Tvoja chyba, tvoja chyba... Nie! 

„Jane, no tak," šepol Felix. Obrátila som tvár k nemu a napriamila sa.

„Daj mi sekundu," zaškemrala som potichu. Ničilo ma, že sa kvôli mojej maličkosti trápil. Už nie som, ako predtým. Už štyri roky...

Po jeho odchode som bezducho podišla k dverám skrine a otvorila ich. Na vnútorných stranách čneli škrabance po mojich nechtoch, také, ako vidíte na stenách väzenských ciel. Tisíctristoštyridsaťjeden, spolu s mojím najnovším, štyridsaťdva. Zajtra to budú presne štyri roky...

Unavene som klesla na zem a tvár vložila do dlaní.

Už to nevydržím... Všetko mi ich pripomína. Rozhodnutie padlo.

Pozviechala som sa zo zeme a denník z poličky založila hlboko do útrob skrine. Ó, áno, píšem si denník. Už štyri roky...

Mlčky som zdrapila plášť, prehodila ho cez seba a náhlila sa dole.

 „Trvalo ti to," uchechtol sa Felix pri dverách. Smutne som sa usmiala, otvorila dvere a vyšla von s ním za mojím chrbtom. Už je to dávno, čo som sa naposledy tešila z čerstvého vzduchu a pocitu voľnosti. Naposledy pred štyrmi rokmi...

Do oka nám ihneď padli niekoľké zblúdilé, zdrogované prostitútky. Široko ďaleko nebolo počuť nikoho iného. Viem, Aro nám loviť v meste zakázal. Nikto to neuvidí. Rozhodnutie padlo. Už sa mi nepozrie do myšlienok.

Spolu s Felixom po boku som skočila dolu a obaja sme sa na ne vrhli. Nevnímali, myseľ mali príliš otupenú extázou a kokaínom. Na rukách im krvácalo niekoľko maličkých raniek od vpichov injekcie. Mala by som cítiť tú pachuť drogy. Ale ja som už nerozlišovala dobrú krv od zlej. 

„Máš dosť?" spýtal sa ma po niekoľkých sekundách, keď už v ženách neostal ani kúsok krvi. Pokrútila som hlavou. Vybrali sme sa teda späť do hradu.

„Pôjdem sa ešte prejsť. Môžeš ísť," šepla som a obrátila sa preč. Felix zakrútil hlavou a chytil ma za plece. Naštvane som na neho pozrela a oči mi stmavli takmer do ónyxu.

Felixa vyvrátilo na stranu a prudko s ním začalo mykať, akoby utrpel porážku. Chrbticu mal stočenú v neprirodzenom uhle, a mne pri jeho utrpení napadlo jediné.

Nedokážem to

Popustila som svoju energiu a on sa opäť narovnal. V tvári bol viditeľne šokovaný.

„Jane? Prečo si to spravila?" otočil sa na mňa potichu a vyčkával na odpoveď. Tá ale neprichádzala. 

„Hovor so mnou, prosím!" naliehal po mne. Odvrátila som zrak a očami prepaľovala zem.

„Prepáč. Ja, chcela som ťa zabiť, ale nedokážem to. Mám ťa príliš rada. Prosím, prosím ťa ako priateľa, nikomu nehovor, že som odišla, nie, dokiaľ to nezistia sami. Prosím, Felix," šepla som potichu a prosíkavo. Chvíľu na mňa šokovane hľadel, potom len kývol.

„Tvoje tajomstvo je mojím," sľúbil mi to presvedčivo a určito. Vystrúhala som jeden krátky, vďačný úsmev.

„Ciao, Jane," usmial sa na mňa a otočil sa na odchod.

„Salve, Felix," šepla som a otočila sa k druhej strane. 

Načo sa obťažovať lietadlom? Pešo tam budem rýchlejšie. Keby ma niekto videl, myslel by, že je to len výplod jeho fantázie či biela škvrna. Tí poverčivejší by stavili na anjelov a duchov.

Už dlho som sa necítila tak dobre, ako teraz. Už dlho som necítila to vzrušenie. Spása. Incontro con voi, finalmente.

„Idem. Už idem, moji drahí zosnulí," šepla som sama pre seba a ešte zrýchlila tempo.

 

 

 

Cítila som, ako sa mi začína rana na hrudi hojiť už len kvôli pocitu, že budem voľná. Tak blízko.

Život upíra je vo chvíli, kedy stratí to najdrahšie, na čom mu jediné na tejto prekliatej, prehnitej, svinskej planéte záležalo, veľmi ponurý. Zlieva sa do jednej škvrny, nenastáva tam žiadne uzmierenie, len prázdnota a pocit úplného zatratenia. Nežije, iba prežíva a snaží sa ostatných okolo seba presvedčiť, že ešte žije. U mňa to už nešlo. Môj vlastný svet je teraz príliš zafarbený šedými odtieňmi.

Áno, už to tak bude. Obyčajní vegetariáni a to ich otravné batoľa so psami dokázali zmeniť necitlivú Jane Volturi. Aká irónia. Práve oni. Zabiť ich by bolo málo... 

Všade naokolo vládla tma, bolo ticho ako pred búrkou. 

Ticho som bežala preč, preč z Talianska a Európy. Som tu len nazvyš, uvedomila som si skleslo. Bezprízorná upíria lúza, napodobenina starej hračky. Ešte viac som pridala na rýchlosti. Ľudské oko by ma nepostrehlo. Zaslúžim si trpieť oveľa viac. Mozog mi rezignoval a ja som skleslo zavrčala.

Premýšľala som nad tým, koľko šťastných chvíľ som si prežila, od kedy sa stalo... to. Au! Stále to bolí. Tak strašne to bolí.

Nič mi nenapadlo. Nedokázala som zo šmuhy posledných štyroch rokov vyprostiť jedinú šťastnú spomienku. Len temnota, ubiehajúce dni a mesiace. 

Len okrajovou časťou mysle som zaznamenala, ako sa predo mnou otvorilo more a spolu so svitaním som sa potopila hlboko pod hladinu. Dýchať. Pche!

Stále som samozrejme mala možnosť odísť späť. Nie, Jane! To by si predsa nechcela... Bože, tá bolesť bola taká nepríjemná... Už štyri roky.

Nevnímala som, či ubehli sekundy, minúty, hodiny či dni, len vytrvalé opakujúce sa pohyby smerom k druhej strane brehu, smer: Južná Amerika.  

Cítila som, ako mi do chrbta naráža tá otravná aureola mojich vlasov. Kde mám spinky? Vlasy som mala vždy zopnuté. Jediní, ktorí ich videli rozpustené, boli oni. Bože môj. Au, au, au! Do rebier mi usilovne narážala tá tupá úzkosť a bolesť. Svoj žiaľ som nedokázala prirovnať k ničomu, čo by dokázalo dostatočne vysvetliť, ako mizerne som sa cítila. Ako telo bez duše a duša bez tela.

Zabrala som, poriadne, tak, aby sa zo mňa stala zúrivá barakúda, ktorá dokáže v stotine sekundy prekonať vzdialenosť niekoľkých kilometrov.

Bol to tak neuveriteľne oslobodzujúci pocit. Bolesť, zbavím sa jej, zbavím sa bolesti. Áno, konečne...

Zabrala som ešte prudšie, až som mala pocit, že sama nedokážem ovládať svoje telo. Spomaliť by však bolo príliš kontraproduktívne... Áno, už som videla breh. Ešte sekundu.

Keď sa moje nohy dotkli pevného povrchu bez toho, aby som sa musela ponárať, úprimne som sa zaradovala. Okolo nikto nebol, bez svedkov, vyľudnené miesto.

Už len niekoľko míľ...

Potrebovala som oddych. Potrebovala som si usporiadať myšlienky a cítila som aj nutkanie najprv si nechať vysušiť oblečenie.

Naokolo bol blízky les, útočisko a ochrana pred zvedavými očami smrteľníkov. Zamierila som do neho a potom na neďalekú čistinu. 

Ožarovali ju teplé, hrejivé lúče slnka, mnohokrát teplejšie, než moja ľadová pokožka.

Po dlhých rokoch v tieni som konečne zhodila plášť a nechala na seba púšťať všetko to žiarivé svetlo. Nádherné teplo. 

Dnes sú to presne štyri roky, čo sa to stalo. Nie, nesmiem odpočívať, musím ísť teraz, hneď!

Znovu som sa rozbehla preč. Vydrž, Jane. Alec, Demetri, ja už idem.

Bolo naivné myslieť si, že by som vedela prežiť bez nich. Ani len majster Aro, môj pán, ma nemohol urobiť šťastnou, o Felixovi by som mohla hádať, že by ma vedel držať len, pokiaľ by som vládala.

Počas behu som premýšľala nad tým, či si niekto môj odchod všimol. Ak by o tom Felix mlčal, koniec koncov som celé dni zavretá v izbe bez známky hocijakého života.

Nasledujúce hodiny som nevnímala. Mojím prvým prebudením bolo obrovské mesto, pri ktorom sa nachádzal aj Forks. Pamätala som si na situáciu, kedy sme museli kontrolovať novorodených, akoby to bolo včera. Akoby som len včera išla napomenúť rusovlasú upírku, v ktorej zreničkách bola zreteľne vidieť pološialený žiaľ. Napadlo mi, či teraz vyzerám rovnako, ako vtedy ona. Zrejme áno.

Mlčky som prebehla popri Seattlu a dokonalým oblúkom namierila k ich vile. Už...

Prinútila som neklesnúť na kolená, keď ma pohľadom spražilo šesť párov jantárových a dva hnedých očí.

Skúmala som línie každého z nich. Zmätenosť, agresivita a úplná nelojálnosť k mojej existencii tu.

Alice si vymenila s ostatnými významné pohľady. Áno, to dievča a jeho dar priťahovalo Arovu pozornosť neuveriteľne dlho. Čudné, jeho zaujatosť bola ešte silnejšia, ako vtedy, keď som sa zúčastnila Demetriho pripútaniu k Volterre. Áno, práve jej som spolu s mojím druhom zabila toho jej. On a vodca ich klanu boli jediní, ktorí z ich rodiny zahynuli. 

Zhlboka som sa nadýchla a pozrela do tváre Edwardovi. On jediný aj spolu s jeho malou sestrou pravdepodobne skutočne vedel, prečo som prišla. Vedeli, že som sa neprišla pomstiť, hocijako dobrý dôvod som na to mala. A že som na to mala plný nárok. Nie, mojím zámerom bolo čosi celkom iné. 

„Viete, prečo som tu," šepla som trasľavým hlasom. Predchádzajúca suchosť, ktorú som ukazovala pred svetom sa stratila. Túžila som len po jednom.

„Vzali ste mi všetko. Vezmite si aj mňa," šeptavo sa mi vydralo z posledných zvyškov síl. Zavrela som oči a čakala, až to skončí.

Nikdy by som si nebola myslela, že to takto skončí. Že takto skončím ja, smrť rukami vrahov môjho života.

Ja, Jane Volturi, ďakujem vám, Cullenovci, za to, že konečne nájdem pokoj. 



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Figurant dolorem:

 1
01.04.2013 [22:18]

DeedeeSIlné, velmi silné. Obzvláště za doprovodu smyččů, které jsem si k tomu pustila. Emoticon Emoticon

6. Aria
31.03.2013 [15:51]

AriaTak toto bolo fakt úžasné, neskutočne úžasné. Aj keď si myslím - a som asi jediná -, že Jane sa k Demetrimu nehodí, naozaj sa ti to podarilo. Všetko sa mi na tom páčilo, tie pesničky, slová, ktoré si používala a aj Felix (naňho mám trochu slabosť Emoticon )
Ak by bol ten koniec ešte o niečo dlhší, som si istá, že by aj nejaká tá slza ušla. Emoticon Mám veľmi rada tvoju tvorbu, je to úžasné Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon
Len tak ďalej Emoticon Emoticon Emoticon

30.03.2013 [14:29]

petruss11 Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

29.03.2013 [22:27]

Dianeh001Paráda! Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon I když se Jane chová pěkně hnusné, mám pro ni jistou slabost a nemyslím si, že je doopravdy až taková mrcha Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

29.03.2013 [20:59]

BellaDemetriToto bolo úplne že nádherné. Emoticon Emoticon Emoticon Smutné, ale fakt fakt krásne, nádherné, grandiózne, úžasné, fantastické, skvelé atď... Jane je jedna z naj postáv a táto jednorázovka (vrátane fotky :D) je totál totál božiii. Výber hudby samozrejme skvelý. :D Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

2. Ajda
29.03.2013 [20:13]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

1. Roel
29.03.2013 [18:13]

Moc hezké Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!