Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Emmett a Rosalie časť 2. alebo ako Emmett skrotil Rosalie

29.06.2011 (15:15) • Janeline • FanFiction jednodílné • komentováno 8× • zobrazeno 2126×

„Emmett!“ rozľahlo sa sídlom McCartyovcov. Sluha pri dverách nadskočil a strnulými krokmi sa ponáhľal za tým dýchavičným vreskotom. Ako konečne dokrivkal k dverám, skoro vrazil do pani McCartyovej. Tá sa sykavo nadýchla a škaredo sa na starého sluhu pozrela.

„Kde je?!“ vyštekla. Sluha nepotreboval vysvetlenie. Zdvihol ruku a ukázal do chodby oproti nim. Do chodby vedúcej k jeho izbe. Pani McCartyová so stisnutými päsťami kráčala tam. Roztvorila dvere a vtedy k nej pribehla mladá slúžka Anna.

„Moment, madam! Váš syn ešte nevstal!“ varovala ju s rozšírenými očami.

„Ešte nevstal? Je pol dvanástej! Emmett!“ pokračovala neomylne. Pristúpila k jeho posteli a odhrnula nebesá.

„Vstaň!“ nakázala a trhla prikrývkou, ktorou sa Emmett protestujúco zakryl až po uši. Nasledovala dvojica ženských výkrikov. Pani McCartyová si zakryla ústa a z rúk pustila biely, zdobený papier, ktorý sa pomaly zosunul na zem. Slúžka si zakryla oči a vybehla zahanbene z miestnosti.

Emmett sa prevrátil na posteli a rozospalo žmurkal po miestnosti. Až potom mu došlo, že leží celkom nahý. Schmatol prikrývku a uložil si ju od pása dole.

„Mami?“ spýtal sa so smiechom, mierne sa červenajúc. Pani McCartyová si pomaly zložila ruky z úst a obzerala sa. Zrejme sa rozhodla situáciu prejsť mlčaním. Svižne sa zohla po papier, čo jej z ruky vyletel, a potriasla hlavou. Opäť sa jej vrátila jej doterajšia nálada.

„Môžeš mi vysvetliť, prečo si pozval Haleovcov na návštevu?!“ spustila slová, ktoré si v hlave prehrala najmenej stokrát. Odkedy jej ráno prišla pošta, triasla sa na túto odpoveď.

„Môžem. Chcem sa im ukázať v lepšom svetle,“ povedal pokojne Emmett. Jeho mama sa chytila za hlavu a chvíľu jeho odpoveď rozdýchavala.

„A prečo si teda urobil ten výstup na ich oslave?!“ žasla.

„Ehm, no, za tým si stojím,“ povedal jej. „A rád by som sa pripravil, prídu o tretej, že?“

„Ty si písal tú hlúposť. Emmett, ak niečo vyvedieš, tak...“

„Neboj sa, mama. Viem, že sa ti to ťažko verí, ale budem vzorný!“ buchol si do hrude a postavil sa ako vojak. Jeho mama si zakryla oči a odišla z izby.

„Hups,“ spomenul si Emmett a pritiahol si prikrývku. „Budeš sa pozerať, Anna, alebo zavrieš dvere?“

___________________

„Sme strašne radi, že ste prijali naše pozvanie aj napriek incidentu, ktorý sa stal,“ počul Emmett hlas svojej mamy. Usmial sa a so všetkou eleganciou, ktorú v sebe našiel vkročil do miestnosti.

„Prajem vám príjemné popoludnie,“ spustil vyrovnane. Premáhal sa, aby nepozrel na Rosalie, ale v duchu sa zaradoval, že svoje zvýraznené meno na pozvánke neodignorovala.

„Madam,“ podal ruku jej mame. Všimol si, že nie je taká krásna ako Rosalie. Isteže bola pekná, ale nijak výnimočne. Jej otec bol na druhej strane až príliš elegantný. Nemal fúzy, čo bolo na muža v jeho veku zvláštne. A bol až príliš upravený.

Napokon Emmett pokročil k Rosalie. Keď jej pobozkal ruku, chladne sa pozerala niekam na jeho motýlika a bola absolútne nezaujatá.

Emmett sa posadil a chvíľku odpovedal na hlúpe otázky. Klamal. Asi by nebolo vhodné poznamenať, že jeho najlepší úlovok pri love zvierat bol ich predošlý sluha, hoci to bola náhoda. Tak isto vynechal časť v ktorej lamentuje, že smrť jeho otca nebola nehoda, ale vtip, aby utiekol pred svojou hysterickou manželkou.

Keď sa Haleovci otočili a na rad prišla pani McCartyová, presne podľa protokolu, začal sa Emmett nudiť. Otočil hlavu po miestnosti a hľadal niečo, čo by ho zabavilo. Pohľad mu zastal na Rosalie. Oči upierala na svoju matku, ktorá niečo bľabotala. Ale oči mala akési sklené. Pochyboval, že počúvala, o čom sa bavia. Prezrel si ju teda od hlavy k päte. Doslova ju fotil pohľadom. Každú drobnosť. Usmial sa, spomienky na nudu sa stratili.

Rosalie sedela nehybne. Jej krémová pokožka bola tentoraz o kúsoček viac odhalená. Mala na sebe bielu blúzku s kvetmi, hnedú vestu a hnedú sukňu až po kolená. Ale jej blúzka nechala trocha vyčnievať ramená a celý krk až po kľúčne kosti. A jej zlaté vlasy boli rozpustené, len z bokov mala dva pramene zopnuté vzadu na temene hlavy. Opäť účes, pri ktorom dokonale vynikla jej ostro rezaná tvár. Emmett študoval práve jej mandľové sivé oči, a dokonale vyrezané pery, keď nenútene otočila hlavu k nemu. Kamenná tvár svoj výraz nezmenila, ale v jej pohľade bol obsiahnutý všetok jed sveta.

„Dovolíte, aby som vašej pôvabnej dcére ukázal naše vychýrené stajne?“ predniesol Emmett a postavil sa. Rosalie na okamih pobúrene spadla sánka, ale rýchlo ústa zavrela, prižmúrila oči a hlavou trhla do boku.

„Rosalie?“ oslovila ju prísne jej matka, ktorej tá reakcia neunikla. Rosalie sa na ňu mračila. Zaťala zuby a mlčala.

„Rosie, bež s mladým pánom. Prechádzka ti urobí dobre,“ povedal žartovným tónom pán Hale. Rosalie sa trhavo nadýchla a preniesla zamračený pohľad na otca. Obaja na ňu prísne zazerali a ona sa pomaly, neochotne zdvihla. Emmett ju priviedol ku dverám a dal jej prednosť. Rose strnula kráčala chodbami a zatínala ruky v päste. Hneď ako dvere za nimi zaklapli, prudko otočila hlavu k Emmettovi.

„Prečo to robíš?!“ syčala na neho.

„Prečo nie?“ usmial sa.

„Zase ma zachraňuješ,“ naznačila prstami úvodzovky, „pred nudou?!“

„Myslíš?“ nadvihol obočie. Prečo mu len prišla taká rozkošná, keď sa zlostí?

„Musíš mi stále odpovedať otázkou?“ zavrčala.

„A ty?“ zasmial sa.

„To robím? Ach!“ vybuchla. Zvrtla sa na päte a kráčala k dverám. Vrátnik pred ňou pokorne roztvoril vráta, ale ona zastala. Pred ňou stáli Marcel a Stefan.

„Ahoj, hladáme jedného idiota,“ predniesol pokojne Stefan a žul koniec fajky.

„McCarty, to je pre teba!“ zvolala neochvejne cez rameno a vybrala sa po schodoch preč.

Emmett pribehol chlapcom naproti.

„A pre koho iného, v mojom dome,“ povedal zúfalo na odplatu, ale Rosalie už kráčala k záhradám a nemohla ho počuť. Hlavu držala vysoko a ani raz sa neobzrela. Marcel mu zamával rukou pred tvárou.

„Tu sme, kamoš. Kde si trčal?“ spovedal ho.

„Ako vidíš, na rande s lochneskou,“ dodal zničene Emmett.

„Počkať, stáť! Rande? Je to rande?“ spustil Marcel. Stefan na okamih prestal žuť fajku.

„Chudáčisko, tvoja mamka ju pozvala? Že mala tú odvahu,“ poškriabal sa Marcel na briadke.

„Ja som ju pozval,“ opravil ho Emm. Chlapci si ho neisto obzerali.

„Ehm, vieš. Rande slúži na zoznámenie. Potom nasleduje vzťah a zásnuby. Obyčajne vedú k svadbe,“ hovoril monotónne Stefan, ale pozorne sledoval kamaráta.

„Možno,“ pripustil Emmett a zazubil sa. Obaja priatelia na neho vyvalili oči.

„Emmett, ale ty si sa nechcel ženiť! Preto to divadlo! Emmett sa nemá ženiť,“ pripomínal mu Stefan a zúrivo mával fajkou.

„Zavri zobák! A fajka sa fajčí, nie obžiera a čo teraz? Musím ísť za ňou. A vy odtiaľto páľte, lebo vás mama zabije,“ povedal a tresol Marcela priateľsky do chrbta. Ten sa bolestne prehol ale potom sa zasmial.

„Drž sa!“ zavolal za ním a pomaly sa obaja vypletali k bráne.

Emmett bežal a očami sliedil po okolí. Nakoniec Rosalie zbadal pri veľkom dube vzadu pri jazere. Bežal k nej a keď ho zbadala, zhnusene sa obrátila, ako keby zbadala obriu húsenicu.

„Ospravedlňujem sa, som tu,“ usmial sa.

„Skvele,“ zamrmlala ironicky Rosalie. Ani k nemu neotočila hlavu. Opierala sa o strom a naťahoval krk. Dokonale vynikla jej štíhla postava a Emmett sa nevedel vynadívať. Po chvíli sa na neho nahnevane obrátila.

„Čo čumíš?!“

„Hú, pokoj! Len čakám čo bude,“ reagoval so smiechom. Rosalie prevrátila oči a zase sa pozrela preč.

„Budeš sa so mnou aspoň zhovárať?“ spýtal sa a čupol si k stromu vedľa jej nôh.

„O čom?“ odfrkla povýšenecky.

„Napríklad o tvojich záľubách,“ navrhol. Rosalie nadvihla obočie a pokrčila pery.

„Ani náhodou,“ odbila ho. Emmett sa postavil a pozeral jej do tváre, ona stále nič.

„Tak o mojich,“ navrhol.

„Pche! O čom, o hlúpostiach a pive?!“ osopila sa na neho a pootočila hlavu jeho smerom. Ale jej pohľad mu stále nepatril.

„O pive? Prečo nie,“ nevzdával sa.

„Nezaujíma ma to! Muži sa po pive správajú ako hlupáci a nie sú schopní logicky uvažovať,“ sťažovala sa.

„Veru. Je vedecky dokázané, že pivo obsahuje ženské hormóny, to veľa vysvetľuje,“ zavtipkoval. Ale dlho sa vo svojom vtipe neohrial. Rosalie sa zvrtla a strelila Emmettovi ďalšiu facku. Emmett si chytil červené líce a neveriacky pozrel na ňu. Stála úplne hrdo, nedala najavo žiadnu ľútosť.

„Takže ty si doma fackáš každého, koho sa ti zachce fackať?“ spýtal sa dotknuto.

„Nie, iba hlupákov, ktorí urážajú ženy,“ zaiskrilo jej v očiach. Obaja oproti sebe stáli a chvíľu na seba hľadeli. Ale toto bola pre Emmetta priveľká výzva. Táto princezná pred ním neochvejne stála a hrdila sa svojou osobnosťou. Pery sa mu vykrivili v šialenom úsmeve a on ju behom dvoch sekúnd chytil za pás, prehodil si ju cez plece a niesol ju preč. Vrieskala na plné kolo a udierala Emmetta kam dočiahla. Pootočil hlavu, aby sa na ňu pozrel. Jej dlhé vlasy viseli takmer až na zem, siahali mu po topánky.

„Okamžite ma pusť!“ zvreskla a uhryzla Emmetta do ramena.

„Au, ty potvora,“ musel sa zasmiať. Schytil ju a zosadil si ju z pleca. Rosalie, ako náhle stála na nohách, mu začala nadávať. Mračila sa ako peklo a dupala nohou do zeme.

„Neopováž sa to ešte raz urobiť!“ pichla mu prstom do hrudi.

„Nie je treba. Mám ťa tam, kde som ťa mať chcel. Doslova,“ usmial sa. Rosalie sa obzrela. Za nimi bolo jazero a nič iné.

„Nechápem,“ zamračila sa.

„Ty toho nechápeš ešte tony, princezná. Tak. Za prvé, nemôžeš fackať koho sa ti zachce. A mňa už dupľom nie. Ak mi chceš dať facku, budem ťa musieť minimálne pobozkať,“ uviedol a našpúlil zo srandy pery. Schytal ďalšiu štipľavú facku.

„Dobre, ospravedlň sa mi!“ povedal milo.

„Ha! A ty si spadol z hrušky?“ rozosmiala sa Rosalie povýšenecky.

„Ospravedlň sa mi, inak ťa schladím, aby si si to rozmyslela ešte raz, veď vieš, s chladnou hlavou,“ povedal pokojným tónom, ale ráznejšie.

„Za-bu-dni!“ posunkovala mu drzo. Usmial sa. Bol z časti rád, že si vybrala túto možnosť. Chytil ju za pás a rozbehol sa. Bola pre neho ľahučká, hádal jej najviac tak šesťdesiat kíl. Kričala, až skoro ohluchol, ale napriek tomu si užíval ten pocit, držať ju za pás a tak blízko pri sebe. Počuť jej vysoký hlas pri uchu, hoci jačala. Cítiť vôňu jej zlatých vlasov, hoci ju za chvíľu zhodí do nie práve čistého jazera.

Vypol myšlienky a jednoducho ju od seba odhodil. Mal sto chutí skočiť za ňou, len aby ju mal zase pri sebe. Ale ona letela priamo do jazera sama. Ozvalo sa veľké čľupnutie a Emmett sa smial až sa mu podlamovali kolená. Cez slzy smiechu videl, ako roztrasená Rosalie pomaly vychádza z jazera. Voda jej bola po krk. Smiech ho celkom prešiel, keď sa brodila k brehu a on videl jej telo v dokonalých obrysoch, ako ju oblepili šaty. Ako jej blúzka naraz presvitala a on preklínal tú vestu, ktorá bola jej poslednou záchranou. Napokon pozrel aj na jej tvár. Mokré vlasy jej oblepili tvár a takto jej siahali až po pás. Zase sa rozosmial. Otočil sa a šprintoval k stromu, kde mal schovaných ešte zopár uterákov. Vzal všetky tri a bežal k nej. Vtedy sa zarazil. Rosalie nestála a nemračila sa na neho, nedupala nohou, ani nehromžila. Nič. Sedela schúlená na zemi, na čele mala vrásku a objímala si ramená. Keď prišiel dostatočne blízko, vzlykla. Dal na ňu oba uteráky, jeden jej podsunul pod zadok. Keď ju podvihol, aby to spravil, vôbec sa nebránila, ani neprotestovala.

„Hej, ak je ti ľúto tých šiat, neboj sa. Nestáli za nič,“ povedal jej. Uškŕňal sa, ale ona len pozerala do zeme, hýbala sa dopredu a dozadu.

„Si v poriadku?“ spýtal sa jej a ona krátko pokrútila hlavou. Zľakol sa. Kľakol si pred ňu a chytil jej tvár do rúk. Pozorne si prezeral jej neprítomný výraz. Hľadal niečo ako ranu, niečo, čo jej mohlo spôsobiť taký stav. Jazero mal dokonale prehmatané, nebol tam jediný ostrý kameň, nič, čo by jej mohlo ublížiť.

„Čo je, no tak, vrav,“ prosil ju a chytil jej ruky do svojich. Bola celkom studená. Keď mu neodpovedala neváhal a vzal ju do náručia. Rozbehol sa k domu.

Pri záhradách už nevládal, ťažko sa mu dýchalo, ale on to ignoroval a bežal ďalej. Vrazil dnu a vyľakané služobníctvo sa pustilo k nemu. Odniesol Rosalie do prvej hosťovskej izby a uložil ju na posteľ. Slúžky sa okolo nej rozmiestnili. Začali jej vyzliekať mokré šaty a jedna z nich Emmetta vytlačila von za dvere. Stál tam tak, ako ho nechala, dokým sa za ním neozvali rýchle kroky.

„Emmett, čo je? Čo sa stalo, kde je to dievča?“ vychrlila na neho jeho mama. Všimol si jej výraz. Zase ho upodozrievala, tentoraz mala pravdu.

„Je v poriadku len... nejaká čudná,“ vysvetlil zmätene. Pán Hale mu položil ruku na rameno.

„Čo sa stalo?“ povedal pevne. Emmett mu pozrel do tváre a nadýchol sa.

„Spadla do jazera, ale som si istý, že nič...“ odmlčal sa. Pani Haleová zaplakala a zakryla si oči, manžel ju prichýlil a zničene sklopil pohľad. Správali sa zvláštne, akoby im práve oznámil, že ju napadol tiger, a nie, že sa okúpala.

„Ospravedlňte nás,“ prehovoril konečne pán Hale a oči mal vlhké. „Naša dcérka sa pred pár rokmi topila. Mala z toho depresie a dlho sa z toho dostávala. Bol to pre ňu traumatizujúci zážitok, iste chápete, čo je pre ňu niečo takto nevinné.“

Preboha, čo som to urobil?

Po chvíli jej rodičia vošli dnu a Emmett postával pred dverami. Jeho matka si odišla dať pohár whiskey... alebo fľašu. Keď Rosaliny rodičia vyšli, boli pokojný. Pán Hale sa postavil pred Emmetta.

„Čaká ťa,“ povedal s úsmevom.

„Mňa?“ hlesol.

„Áno. Hnevali sme sa, ale keď nám Rosie povedala, že si ju zachránil, dlžíme ti poďakovanie.“ Emmett vyvalil oči.

„Ehm, nie nedlžíte, idem za ňou,“ vyplietol sa im a rýchlo stlačil kľučku a vošiel dnu. Až keď prešiel k posteli, konečne zbadal Rosalie. Sedela na posteli v bielej nočnej košeli a pozerala na neho. Podišiel bližšie a kľakol si vedľa postele. Vyzerala teraz ešte krajšie ako predtým? Je to možné?

 Emmett zničene sklopil hlavu a otrčil Rosalie líce.

„Čo to?“ spýtala sa chladne. Ale niečo na jej tóne mu nesedelo.

„Máš pravdu, podám ti meč,“ postavil sa a zamieril von, keď ho Rosalie kŕčovito, ale jemne schmatla za pažu.

„Nie. Veď si ma zachránil,“ žmurkla. Posadil sa na posteľ a vyvalene na ňu pozeral.

„Prečo si to povedala?“ pozeral jej do očí.

„Inak by nás nenechali stretávať sa,“ pokrčila plecami.

„A ty sa chceš...“ odišiel mu hlas. Nadšene na ňu hľadel a nechápal. „Nemáš náhodou nejaký... stav?“

„Ale nie, ty hlupáčik,“ povedala. Jej pery sa roztiahli do úsmevu. Do toho najkrajšieho úsmevu na svete. Emmett si len pomaly uvedomil, že mu vyšiel jeho zámer. Usmial sa tiež.

„Takže nedostanem facku?“

„No, to by si ma musel minimálne pobozkať,“ kopírovala jeho slová s úsmevom. Natiahol ruku a pohladil ju po tvári. Naklonil sa k nej.

„To mi stojí aj za večnosť v pekle.“

Autor: Janeline, v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Emmett a Rosalie časť 2. alebo ako Emmett skrotil Rosalie: