Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Deň svätého Marcusa

Deň svätého MarcusaBella je mladá turistka, ktorá navštívila staroveké mestečko Volterra v slnečnom Taliansku práve v deň svätého Marka. Ale kultúrne pamiatky a veľkolepý sprievod nie je jediné, čo ju na tomto mieste čaká. Každý vieme, čo sa dialo vo Volterre. Ale čo keď je Bella na tej druhej strane a je z nej len nič netušiaca obeť? Poviedka s nie príliš šťastným koncom...

Deň svätého Marcusa


Kráčala som do kopca spolu s davom ľudí, smerujúcim k námestiu. Sledovala som, ako predo mnou idú ľudia oblečený v dlhých červených plášťoch a kývajú malými červenými vlajkami. Spolu s niektorými ďalšími turistami som sem tam  čosi odfotila – malý obchodík so suvenírmi, ktorý mal na stoloch porozkladané plastové upírske zuby, pohľadnice, drevené koly s vyrytým názvom Volterra alebo domácich, ako vykukujú spoza starých okien svojich domov a veselo vítajú turistov. Keď sa kde tu ukázal výhľad na slnečnú toskánsku krajinu, odfotila som ju. Dlhé nížinaté lúky, na ktorých rástli plodiny rôznych druhov a farieb, a rozľahlá slnečná pláň, ktorá končila kdesi za obzorom.

Všade na domoch z bledého kameňa viseli vlajky, plieskajúce o steny v prudkom studenom vetre. Odvšadiaľ sa ozývala neutíchajúca vrava. Kráčala som ďalej a čím bližšie som bola k širokému námestiu v strede mesta, tým viac ľudí predo mnou bolo. Dav sa spomaľoval a ja som čoraz ťažšie prechádzala pomedzi nich, chcela som sa dostať k sprievodu.

Odfotila som malé dieťa, ktoré sa na mňa veselo usmievalo, v ústach malo plastové tesáky.

Z diaľky som začula náhlivé trúbenie, až v poslednej sekunde som si uvedomila, že sa cez uličku rúti žlté Porshe a derie sa pomedzi ľudí, ktorý museli odskakovať do vchodov obytných domov. Strčila som sa do úzkej uličky a začudovane som sledovala, ako sa žlté auto s kurzívou Turbo na zadnom skle valí ďalej vpred.

Vedľa mňa sa hneď na to ozvalo pár nadávok v jazykoch, ktorým som nerozumela.

Odpojila som sa a prechádzala som prázdnejšími uličkami, kde bolo o poznanie menej ľudí, pokojne sa prechádzali a zaujato si pozerali mesto. Jedna staršia žena sa zvedavo dotkla starej steny a potom si do červeného plášťa utrela zaprášenú ruku, druhý zamilovaný pár sa fotil pri malej kvetinovej záhradke.

Po pár minútach začalo byť všade ticho, aj keď kdesi  diaľke sa ozýval neustáli šum hlasov, nevedela som sa k nim dostať. Počula som čvirikať vtáky a neďaleko som počula netrpezlivé trúbenie áut, ktoré sa chceli dostať do mesta. No nikto navôkol mňa nebol, musela som zájsť veľmi ďaleko. Zhrozila som sa, keď som si uvedomila, že som zablúdila.

Vystrašene som hľadala akéhokoľvek človeka, až kým som nenatrafila na staršieho opáleného muža v širokom bielom tielku a s veľkým pupkom, stojaceho v úzkom vchode domu.

„Prepáčte,“ začala som nesmelo. „Kde je tu prosím...“

„Per favore?“ skočil mi do reči a ja som sa prekvapene zarazila.

„Ehm...” začala som a snažila som sa rozpomenúť. „Palazzo dei Priori?“

Usmial sa spopod husté šedivé fúzy a tučným prstom ukázal smerom na západ.

„Grazie,“ vykoktala som a kráčala som smerom, ktorý mi ukázal. Každá ulička bola rovnaká, úzka a tmavá, cez vysoké steny do nich neprenikalo slnečné svetlo. Začínala som cítiť chlad, mala som na sebe iba krátke zelené tričko a tmavé rifle.

Odrazu sa predo mnou zjavilo prudké slnečného svetlo v širokom priestore, cez úzky priezor strmej uličky som opäť zbadala ľudí v červených plášťoch a začula som hluk, spokojne som si vydýchla, keď som narazila na kraj sprievodu.

Zistila som, že som pri hodinovej veži, na opačnom konci námestia ako som bola pred tým. Predrala som sa pomedzi sprievod, ktorý sa sunul neustále vpred, smerom na sever a postavila som sa na nízke schody, vedúce do hodinovej veže. Za mnou bola obrovská drevená brána, zdobená mosadzným tepaním.

Zdvihla som fotoaparát nad hlavu a opäť som párkrát cvakla. Stiahla som ho späť, aby som si mohla pozrieť zábery, ktoré som urobila, keď vtom môj pohľad zaujalo čosi iné.

Neďaleko na kraji tieňa, v uličke medzi hodinovou vežou a vedľajšou budovou, stál osamotený chlapec, asi rovnako starý ako ja. Vedľa nôh mal hodenú košeľu, na nahej vypracovanej hrudi som si všimla, že je akosi nezdravo bledý, úplne odlišný od všetkých týchto slnkom opálených ľudí.

Pozeral do zeme a nahá pokožka sa mu jemne trblietala. Nemohla som z neho spustiť oči, bolo to veľmi zvláštne, ale fascinujúce.

Tváril sa, akoby ho to tu všetko vôbec nezaujímalo, nevenoval sprievodu ani jediný pohľad. Akoby tu vôbec nemal byť, na sebe nemal nič červené ako ostatní turisti, iba čierne tesilové nohavice, ktoré boli trochu špinavé a zaprášené.

Videla som, ako ruky zatína do pästí, na smotanovo bledých vypracovaných ramenách mu vystupovali šľachy. Keď som mu pozrela do sklonenej tváre, takmer mi to vyrazilo dych. Bol prekrásny, aj keď sa mu na anjelskej tvári odrážala neuveriteľná bolesť. Rýchlo som ho znova prezrela, aby som sa uistila, či nie je niekde zranený. No bol úplne v poriadku, asi ho muselo niečo veľmi trápiť. Mala som chuť ísť za ním a spýtať sa ho, čo sa deje, pomôcť mu. Akosi som nechcela, aby sa práve on takto tváril.

Ktosi z prechádzajúcich ľudí do mňa strčil a ja som sa na sekundu znova ocitla v sprievode, cítila som, ako na mňa horúce slnko znova páli, ako mi svieti do očí a ako mi studený vietor rozfukuje vlasy do tváre. Zmätene som sa pozrela na ľudí, ktorý bez povšimnutia kráčali ďalej.

Hodiny na vysokej veži prvýkrát odbili pravé poludnie, kamenná zem pod nohami sa mi rozvibrovala, bitie zvona sa ozývalo široko ďaleko. Pomedzi dav ľudí som nevidela na miesto, kde stál ten zvláštny chlapec, opačným smerom som sa predierala naprieč nimi, aby som sa dostala do úzkej uličky kde stál.

Hodiny odbili druhýkrát. Videla som, ako si niektorí ľudia s úsmevom zakrývajú uši.

Priestor predo mnou sa odokryl a ja som sa zadýchane dostala až do uličky. Sklamaná som sa obzrela dookola. Bola prázdna.

Rozhliadala som sa po červených plášťoch a hľadala som ho, vedela som, že ho určite spoznám. Bol iný, iný ako ostatní, iný ako všetci na svete.

No po pár úporných minútach snaženia som ho viac nevidela. Sklamane som odfotila hodinovú vežu, ktorá sa majestátne týčila nad ostatnými budovami.  Slnko bolo vysoko nad ňou, žiarilo na bezoblačnej oblohe.

V tom sa brána za mnou pohla a ja som prekvapene odskočila pár metrov ďalej. Vrazila som do skupinky ľudí, stojacej obďaleč.

„Pardón,“ ospravedlnila som sa rýchlo.

Znenazdajky sa okolo dverí nahrnulo niekoľko ľudí, čakajúcich, kým sa úplne otvoria. Rozprávali sa medzi sebou a pár z nich so narýchlo odfotili obrovskú zdobenú bránu, kým sa úplne neotvorila.

„Buongiorno, vítam vás vo Volterre,“ ozval sa ženský spevavý hlas. Zvedavo som sa pripojila k čakajúcej skupinke. Pár ľudí vedľa mňa zalapalo po dychu, keď sa pozreli smerom, odkiaľ ten jemný hlas prichádzal.

Pozrela som sa na ženu, stojacu pred vchodom do budovy a jej krása ma úplne ohromila. Bola to tá najkrajšia žena, akú som kedy videla. Mala dlhé mahagónové vlasy a oči zvláštnej fialovej farby. Pokožku mala kriedovo bledú, pripomenula mi pokožku chlapca, ktorého som videla v uličke na námestí. Na sebe mala tmavé pančušky a priliehavé červené šaty, ktoré zdôrazňovali jej krásu.

„Som Heidi a dnes budem vás sprevádzať,“ predstavila sa.

Omračujúco krásne sa na nás usmiala a rukou pokynula do vnútra, aby nás pozvala ďalej. Pár ľudí predo mnou sa natlačilo dovnútra, niektorý si čosi potichu mrmlali a nasledovali ju. Cítila som, ako ľudia za mnou do mňa tlačia, aby som sa pohla vpred. Opatrne som kráčala do budovy hodinovej veže, spojenej aj s obrovskou kruhovou kupolou a fotoaparát, ktorý som mala zavesený na krku som pevne zovrela v ruke.

Nasledovala som dav asi štyridsiatich ľudí, zvedavo kráčajúcich dovnútra. Mala som z toho nepríjemný pocit.

„Pozrieme si kupolu a...“ ozývalo sa spredu, naša sprievodkyňa ladne kráčala dovnútra. Jej vysoké topánky sa ozývali v hlasnej ozvene dlhej chodby s vysokým, zdobeným stropom. Kráčali sme už pár minút, občas zasvietil blesk, ľudia zaujato fotili a prezerali si staré nástenné maľby, sprevádzajúce nás celou chodbou.

Bola som na konci radu, pred sebou som videla staršiu pani, ako si potichu mrmle, v ruke drží ruženec a čosi sa pýta ľudí navôkol, nerozumela som jej.

Zaujal ma pohyb vpredu.

Ktosi kráčal oproti nám, natiahla som krk, aby som dobre videla.  Pri stene stálo dievča a vedľa nej chlapec v dlhom, čiernom plášti, dnes také oblečenie nepútalo pozornosť. Keď na sekundu zdvihol pohľad, spoznala som v ňom chlapca z uličky. Zalapala som po dychu.

Už nevyzeral taký zničený, aj keď kruhy pod očami mal stále výrazné a pohľad mal ostražitý. Dievča, ktoré sa neuveriteľne triaslo si ochranne držal pri tele, a keď videl, že majú priestor, potiahol ju vpred, akoby sa odtiaľ chcel čo najskôr dostať.

Môj nepríjemný pocit sa ešte zosilnil, chcela som sa otočiť a odísť, no v úzkej uličke som nemala priestor, ktosi do mňa zozadu neustále tlačil.

Keď som prechádzala okolo toho neznámeho chlapca, cítila som, ako som sa rukou nepatrne dotkla jeho plášťa a zacítila som sladkastú omamnú vôňu. Na sekundu sa naše pohľady stretli, oči mal čierne ako uhoľ.

„Poďme,“ zavrčal náhlivo chrapľavým hlasom a potiahol ju ďalej. Ďalšie nízke dievča kráčalo za nimi, okolo hlavy malo prehodenú saténovú šatku a za ňou bol muž s kriedovobielou pokožkou a s karmínovými očami. Nakoniec mi zmizli z dohľadu.

Začula som, ako vpredu zavŕzgali dvere a spustil sa krik.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Deň svätého Marcusa:

 1
10. kiki1
26.05.2013 [16:34]

kiki1Úžasná povídka. Zajímavý a originální nápad. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

26.05.2013 [14:36]

NikuseAliceKrásné dílko. Myslím, že před tebou nikdo neměl stejný nápad. Takže perfektní!! Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Konečně něco úplně nového! Emoticon Emoticon

8. Kim
23.05.2013 [21:23]

KimNádhera! Dokonalý nápad, dokonalý konec, dokonalé zpracování! Jsem unečená, při čtení jsem skoro ani nedýchala a byla jsem napnutá, jak to celá skončí. Ano, tak trochu jsem doufala ve šťastný konec, ale přiznávám, že ten tvůj se mi líbil víc. Vlastně je to na celé povídce to nejlepší. Emoticon
Krásné dílko. Smekám. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

22.05.2013 [14:11]

riminiiĎakujem baby, že ste si moju poviedku všimli a chcela by som reagovať na tie prosby o pokračovanie.
Možno vás sklamem, ale pokračovanie som neplánovala a pochybujem, že by som ho niekedy napísala.
Týmto Bellin príbeh skončil, už niet čo napísať...
No ale naozaj ďakujem, že sa vám poviedka tak páčila, že by ste chceli aj druhú časť.
Emoticon

6. danka
22.05.2013 [13:40]

Skvelo napísané Emoticon Emoticon Emoticon Ale pokračovanie??? Veď je jasné, že to bol koniec jej príbehu Emoticon

5. Lucka
22.05.2013 [1:44]

skvělé. Jen doufám, že plánuješ pokračování. Takhle vůbec nevím, co se mohlo všechno ještě odehrát. Perfektní Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

21.05.2013 [22:22]

Dianeh001Jestli tohle jen tak ukončíš bez pokračování, bude to zločin! Emoticon Emoticon Emoticon Ale teď vážně... Byla to krásná jednorázovka, jen by se mi líbila víc třeba o dvou dílech. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Prosííím... napiš pokračování! Emoticon Emoticon Emoticon

3. GV
21.05.2013 [18:01]

wow...dál!!!!! Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

21.05.2013 [15:47]

ercavampire Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

21.05.2013 [15:36]

NatalieVolturiOOOOOOO.... bolo to skvelééé ... nemohlo by byť pokračovanie???? Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!