Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Arove zápisky

27.04.2010 (17:00) • RoseDublest • FanFiction jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 2056×

Arove zápisky

„Musím utiecť, musím utiecť!“

Šepkala si krásna žena, pričom zrýchľovala svoj nadprirodzený beh.

„Pššššt.“

V rukách niesla dieťa... ale to dieťa bolo iné. Nemalo tú krásnu, jemne ružovkastú pleť, ako ostatné bábätká, bolo priam mŕtvolne bledé. Ani jeho oči, neboli také šibalské, ale boli to oči netvora, beštie, krvilačnej beštie. Dieťa sa zmietalo v náruči. Chcelo ujsť, chcelo krv.

No v tom, sa pred ženou objavila vysoká svalnatá osoba, s hnedými, krátkymi vlasmi a prenikavo červenými očami, ktoré jej prikazovali stáť.

„Zdravím ťa Sabine, čo to máš v rukách?“

Zvedavo sa opýtal a pohŕdavo pozrel na diablovo dieťa, ktoré držala pevne v náruči.

„Prosím Felix, prosím ťa. Nechajte mi ho, ja... ja prisahám, že nikomu neublíži.“

Mohutný  upír sa pousmial a hneď na to upírku chytil pod krkom, na čo dieťa dopadlo na zem a neuveriteľnou rýchlosťou sa rozbehlo preč.

„Okamžite ho chyťte!“

Prikázal autoritatívnym hlasom svojej garde, ktorá postávala neďaleko. Garda sa hneď vydala po dieťati a po chvíli, už bolo počuť len bolestné siknutie. Sabine ticho zavzlykala, i keď ju ešte stále držal  pod krkom.

„Sabine, Sabine, Sabine...“

Jemne krútil hlavou zo strany na stranu.

„Vieš prečo naši králi vymysleli pravidlá? Na to, aby sa dodržiavali... ale ty si ich očividne nedodržala a za to sa platí najvyššia daň...“

Zašepkal pri jej tvári a položil ju späť na nohy.

„Si tak krásna...“

Šeptal a hladil jej tvár. Sabine zatúžila po jeho bozkoch a tak sa ním nechala ovládnuť. Jemne pritisol svoje pery na Sabinine. Pomaly ich ochutnával. Najprv vrchnú peru, potom spodnú... A nakoniec celé pery, lebo ju už priam hltal. Jej telo ho lákalo, ale pripomenul si, prečo tu je. Pomaly ukončil bozk.

„Ale to nič nemení...“

Šepol a rýchlo zvrtol Sabininu hlavu doprava. Stavce praskli a oporné body krku, zmizli aj so životom v nedohladne. Nehybné telo dopadlo na zem a pri neho aj kedysi krásna hlava Sabine. Felix si oprášil ruky a čakal na svoju gardu, ktorá sa po chvíli vrátila aj so zmietajúcim a vrešťajúcim netvorom v rukách jedného člena gardy.

„Páni, divadlo sa skončilo, môžeme ísť domov aj s novým prírastkom.“

Krivo sa pousmial a hneď sa stočil, aby započal beh priamo do jeho „rodného“ mesta, do kráľovského mesta, do mesta, kde sídli ten slávny rod, do Voltery. Pred mohutnými dverami sa celá garda aj s Felixom pozastavila a potom, čo Felix zazvonil, sa radostne pousmiali, lebo vedeli, že ich odmena od Ara neminie. I jeho pochvala bola pre nich nesmierne dôležitá. Boli vďační za každé pekné Arove slovo.

„Fel!“

Vrhla sa okolo krku Felixovi vysoká blondína, ktorej vlasy pripomínali lúče slnka. Vyzerala ako anjel, ako bohyňa, ale pri pohľade na krvavo červené oči, ktoré Felixa vždy vzrušovali, bolo jasné, že táto bytosť má od anjela a bohyni poriadne ďaleko. Pre Felixa ale bola osobným anjelom, bohyňou, múzou, milenkou, ženou života, neomylným výberom a tou správnou spoločnosťou na osamelé večery.

„Moja krásna Heidy...“

Zašeptal a prešiel jemne krásnemu diablovi po siluete, pri čom sa jej telo roztriaslo. Toto jednoduché, ale okaté gesto, mu stačilo ku tomu, aby sa vykašľal na celú gardu a veľkého Ara a šiel si konečne užiť chvíľu samoty a rozkoše so ženou, ktorá by stála aj za zmluvu s diablom. Rýchlo si ju vydvihol na pás a vybehol do izieb hradu. Garda sa po sebe chvíľu pozerala, až nakoniec vyšiel vpred Galadier. Mladý upír, jeden z tých najkrutejších, že krutosť mu robila väčšiu rozkoš, ako nahé telo hocijakej ženy, ktorú videl, alebo zažil.

Garda, to pochopila ako nástup nového veliteľa a tak len spokojne cupkala so zmietajúcim sa dieťaťom. Prechádzali snáď už tretiu, pre človeka strašidelnú chodbu, keď sa konečne ku nim dostalo svetlo. Všetci strnuli, čo sa bude diať ďalej. Bola to ich prvá výprava, takže boli na jej úspešnosť právom hrdí. Vošli do veľkej, priestrannej, zlatom vyzdobenej miestnosti. I keď boli upíry, ich zvyk, otvárať ústa dokorán, sa tentoraz zachoval a oni čumeli po miestnosti ako kapry a len občas zamrkali.

Aro sa potešene usmieval a keď zbystril na dieťa v jednom tvrdom objatí, zorničky sa mu ešte väčšmi rozšírili. S priam bláznivým pohľadom na dieťa pristupoval ku svojim vojakom a rukou máchal do vzduchu, ako by sa ho chcel dotknúť.

„Rozkošné...“

Zašepkal priamo pred dieťaťom, ktoré sa svojimi vražednými ručičkami sápalo po jeho krku. Len ho brnkol do nosa a zasmial sa svojim obľúbeným smiechom víťazstva. Dieťa sa ešte väčšmi naštvalo a tento raz začalo používať tvrdú silu, v podobe svojho talentu. Otvorilo ústa a keď začalo kričať, všetci v kráľovstve padali do kolien z toho hnusného zvuku. Jediný, koho to netrápilo, bol pravdaže Aro, ktorý bol z nevysvetliteľných dôvodov odolný.

Podišiel ku dieťaťu a jemne, ale za to rýchlo, rozdelil jeho malé telíčko na dve. Krik ustal a všetci v miestnosti sa dívali na Ara, ktorý v rukách držal po polke z dieťaťa. Len sa pousmial a obe polky zhodil na zem, pričom sa po nich okamžite vrhli strážcovia a dokonale  tieto kúsky odpratali preč, takže na mramorovej dlážke, nezostala ani čo i len najmenšia spomienka o chvíľkovom incidente.

„Dnes bude krásny deň.“

Zašeptal si Aro počas toho, čo si umýval svoje mramorové paže v tej najčistejšej a najdrahšej vode, na celom svete. Bola vybraná, iba pre neho, nik iný nemal také práva, ako on. Iba on mohol robiť také veci, ako pred chvíľou, iba on, bol vyvolený... a nikdy, nik iný. Aro si spokojne sadol na svoj stredný a najväčší, pozlátený trón. Jeho brat hrdo vstal, podišiel pred gardu, ale stále zostal na navýšenej časti, kde boli tróny.

„Hľa, tu vidíte príkladom, čo vás čaká, keď porušíte pravidlá, stanovené tými najvyššími!“

Pobavene si odfrkol a vrátil sa späť, ku svojim sediacim bratom.

„My slávime náš rod bohatý, my slávime vás, my vždy poslúchne vaše rady, ušetrite nás!“

Zakričala celá garda a Aro si zase šťastne zatlieskal ručičkami. Marcus jemne pokynul rukou a týmto gestom odohnal celú gardu preč. Aro si len tíško povzdychol a do útrob zámku ticho zavolal.

„Demetri...“

V okamihu stál nižší upír, s blond vlasmi pred Arom a poctivo sa mu klaňal.

„Áno, môj pane.“

Šepkal stále kláňajúc a čakal na rozkaz od svojho pána.

„Demetri, ty jeden z mojich najlepších, choď vypustiť Ginu a Isaaca... A hoď im niečo pod zub, ak už prišla Heidy s obedom...“

„Pane môj, Heidy má asi práve inú prácu, ako zháňanie obedu, ale ak chcete, pôjdem po ňu.“

Aro sa pousmial a podišiel ku ešte stále skláňajúcemu sa Demetrimu. Z ruky si sňal striebornú rukavicu a jemne svoju alabastrovú dlaň položil Demetrimu na hlavu. V tej chvíli sa obraz rozjasnil.

Demetri práve prechádzal po chodbe a šiel okolo Felixovej izby, rozhodnutý, ho ísť navštíviť, keďže ho už tak dlho nevidel. Lenže pred dverami sa zarazil. Z tej, doteraz tichej miestnosti sa práve v tej chvíli ozývali chtivé výkriky, mlaskanie a jemné vrčanie. Demetri nemusel  ani otvárať dvere, aby vedel, čo sa tam práve deje. Len mávol rukou a pobral sa do svojej komnaty.

Aro stiahol svoju ruku a pomaly otvoril oči. Pousmial sa a Demetri bol tak veľmi šťastný, že mohol svojho pána potešiť.

„Dnes ich ešte nechám na pokoji, veď neboli spolu dlho a onedlho zase pošlem Felixa na ďalšiu výpravu, tak nech si ešte užijú.“

Jemne sa zachechtal a zase gestom ruky odohnal Demetriho, ale potom sa zarazil.

„Tak popros Jane, aby ti niekoho našla.“

„Áno pane.“

Prehovoril Demetri, posledný krát sa uklonil a potom rýchlo odišiel, nájsť Jane. Malá blondína so sčesanými vlasmi do úhľadného copu, postávala práve pri okne mohutného hradu a dohliadala na pokoj na nádvorí. Zrazu sa jej okolo pásu obmotali dve mužné paže upíra, ktorého už dávno cítila, no nechcela sa otočiť. Milovala toto jeho šibalské správanie, ktoré sa naučil od ľudí. Tvrdé, chladné pery sa pritisli na jej tenký krk a začali po ňom vytvárať cestu vášne, pri ktorej sa musela upírka jemne triasť a ovládať, aby nezavzdychala. Keď sa chladné pery dotkli jej ušného lalôčku a studené ruky pod jej jemné šaty, musela tíško zavzdychať.

„Demetri... teraz nemôžem...“

Šepla a znovu zavzdychala, keď sa tie studené dlane dotkli jej nahého tela a miest túžby.

„Jane... Aro ma poslal, aby si našla Isaacovi a Gine nejaký obed a potom, môžeme sa ešte niekde zastaviť... Napríklad v mojej izbe a napríklad, by si tam mohla ostať dlhšie, bozkávať moje pery, byť nahá, na mojom tele a splietať sa pod mojím telom a rozkošou, ktorú zažiješ... Jane...“

Znovu šepol jej meno. Jane ho rýchlo schytila za ruku a spoločne išli nájsť nejakých zatúlaných ľudí, na ktorých by si mohli Gina a Isaac zmlsnúť. Ani nie hodinu na to, už spoločne ležali v posteli, vzdychali mená a slová túžby a ich telá sa zložito prepletali, popri čom zdevastovali polovicu nábytku v miestnosti. Ani nie, o 3 chodby ďalej viedol Alec troch ľudí do útrob hradu.

Jane im vysvetlila, že práve oni traja vyhrali prehliadku na hrade, takže sa ich práve chopil ich „sprievodca“ Alec a oni radostne všetko v hrade fotografovali. Neboli jediní, čo sa takto správali v hrade a taktiež nebudú jediní a už vôbec nie poslední, ktorí sa už nikdy z neho nevrátia. Alec ich doviedol až dole do, ako sám povedal, kedysi mučiarní. Keby len tí ľudia vedeli, na čo teraz slúžili tieto mučiarne...

Alec nenápadne poodstupoval k východu a ľudia si nadšene fotili celú miestnosť. Zatiahol za železnú rúčku, ktorá spustila ťažkú, železnú bránu, aby uväznil ľudí vo vnútri. Vydesení ľudia sa zavesili o mreže na bráne a vydesene, jeden dokonca zúrivo, sa vyžadovali odpovede. No tá prišla skôr, ako mala.

Trhnutím sa stratili dvaja ľudia a ten, ktorý stál v strede sa zdesene oprel o železné mreže a pokúšal sa rozoznať v tme, nejaký pohyb, aby sa mohol zachrániť. Zúrivé vrčanie, trhanie látky, ale asi aj kostí, to všetko počul. Šuchtavé pohyby, tak rýchle, že rozvírili prach v miestnosti. Sťažka dýchal, triasol sa, dúfal, že on nebude ďalší. Zahliadol len tie hnusné, červené, blýskavé ako diamant... Tie oči netvora a zrazu sa jeho telo rozletelo na tisíce mäsových kúskov, občas prepletené vnútornosťami. Z ľudského života, zostala len schránka a duša vyletela niekam v diaľ...

V zlatej sále, tak krásnej, že ani králi neobývali také sály, sedel muž... Omyl upír. Upír mocný, vládnuci. Vládnuci celému svetu týchto bájnych bytostí, upír, ktorého sa každý bojí, pred ktorým ma každý rešpekt. Ktorý je tak krutý... Spokojne sa oprel o svoj trón zo zlata, jemne sa pousmial a svoju štíhlu rúčku sňal z hlavy svojho poddaného... Aleca. Aj tento dej, ktorý práve videl, si schoval niekam do úzadia, do svojich krutých, životných zápiskov...

Shrnutie

Autor: RoseDublest (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Arove zápisky: