Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Zrada? 2. kapitola

01.04.2013 (07:45) • Aria • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 940×

Sadla som si na mäkkú stoličku neďaleko hlavného námestia Volterry. Predo mnou stál biely plastový pohár plný horúcej kávy s logom nejakej firmy, no nechystala som sa ju vypiť. Mala som niečo svoje. Káva bola len pretvárka pre ľudí. Na stole som mala položenú veľkú zrkadlovku, v ktorej bolo aspoň milión fotiek každej turistickej pamiatky, na ktorú cestou natrafila. Chcela som, aby som vyzerala ako správna turistka, takže som pri sebe mala len malú taštičku, v ktorej som mala veci, ktoré nikdy neodkladám, a foťák. Musela som tak vyzerať, pretože na tom záležalo to, či teraz prežijem, alebo ma Volturiovci spália zaživa.

Taktiež som sa snažila, aby moje oblečenie príliš nepútalo pozornosť. Aj keď bol koniec augusta, musela som mať na sebe ľahký čierny kabát, ktorý by prekryl jasné trblietanie mojej pokožky na slnku. Pod ním som však mala modro - hnedú károvanú flanelovú košeľu na gombíky a obyčajné rifle. Na hlave som mala čierno - sivú šatku, ktorá mi skryla vlasy a aj časť čela.

Ignorovala som hlasný hukot nejakých trápnych chalanov, ktorí mohli mať najviac dvadsať rokov a snažila som sa nenápadne obzrieť.

Cítila som ich všade okolo seba, schovaných v tieňoch a tmavých uličkách, ako ma sledujú a dávajú pozor. Čakali, kým spravím nejaký chybný krok, aby mohli zase niečo urobiť oni.

Počkala som, kým sa niekto nebude pozerať a vyliala som kávu do muškátov, ktoré boli blízko môjho stola. Potom som siahla do tašky a vytiahla identický pohár ako ten, v ktorom ešte pred chvíľou bola káva a položila som ho na stôl. Potichu zažblnkotal a keď ku mne dorazila jeho vôňa, takmer som sa neovládla a začala nahlas sŕkať. Našťastie som už mala nejaký ten čas za sebou a pálenie v hrdle som už takmer ani nevnímala. No aj tak som sa nemohla dočkať, kedy sa konečne budem môcť napiť a uhasiť tak nikdy nepoľavujúci smäd.

Vzala som do ruky fotoaparát a začala si nenáhlivo prezerať fotky. Chcela som chvíľu počkať, pretože kávu mi doniesli len pred chvíľou a ešte stále by mala byť horúca. No nevedela som prinúť svoje oči, aby stále neodbehovali k tak veľmi lákavo vyzerajúcemu poháru s krvou. Prepadol ma obrovský smäd, pálenie v hrdle začínalo byť neznesiteľné. No nesmela som im dať dôvod, pre ktorý by ma mohli obviniť, že som nás takmer prezradila ľuďom. Veľmi pomaly som sa načiahla za pohárom, stále si nezaujato prezerajúc fotky, a zhlboka som sa napila. Bolo ťažké skryť zuby, do nejako sa mi podarilo natlačiť si ich pod dolné pery.

Neuvedomila som si, ako nahlas sŕkam „kávu“, až kým som si nevšimla pohoršené pohľady ďalších ľudí sediacich spolu so mnou na terase. Zdalo sa mi, že kdesi za mnou sa pohol tieň, no neotáčala som sa, aby som si to overila. Nenápadne som vložila pohár späť do tašky a na stôl som vysypala za hrsť bankoviek. Na oči som si dala slnečné okuliare, aby som viac zapadla do davu ľudí oblečených do krátkych tričiek, tielok a šortiek. Vstala som, aby som mohla vykonať to, nad čím som rozmýšľala celý čas – nazývala som to plán -, keď v tom ma čosi vyrušilo. Presnejšie ruka na mojom zadku.

Hneď som si domyslela, že to budú tí pubertiaci, čo sa tak hlasno rehotali, a veľmi pomaly som sa otočila. Bolo ťažké netváriť sa vražedne, no nejako sa mi predsa len podarilo usmiať sa na nich. Ešte stále sa smiali, aj keď ja som neuveriteľne zúrila.

„Prečo máš ten veľký kabát? Poď, vyzleč si ho a prisadni si k nám,“ ozval sa jeden z nich, očividne veľký frajer. Natrčil predo mňa ruku a chcel si ma posadiť na koleno, no ja som mala iný plán. Hnev mi celkom zatemnil mozog, takže ma dosť prekvapilo, keď sa o pár minút vedľa mňa potácal chalan z terasy mieriac k jednej z tmavých uličiek Volterry. Zrejme bol zmetený, pravdepodobne som ho ovplyvnila. Zastavila som ho, neschopná normálne rozmýšľať. Bleskovo som ho vzala pod krk a zodvihla pár centimetrov nad zem. Chcela som mu rozmliaždiť väzy, no zrazu sa za mnou ozvalo tiché odkašlanie.

Ups.

Pokazila som to. Teraz ma na mieste zabijú a Rumuni sa nikdy nepomstia. A to len kvôli tomuto hlupákovi. Znechutene som ho pustila na zem a otočila sa. Za mnou, skrytí v tieňoch, postávali dve tmavé postavy v plášťoch. Potichu spravili krok dopredu a odhrnuli si z tvárí tmavé kapucne. Odhrnuli tak krásne tváre, v ktorých žiarili rubínovo červené oči. Hneď som vedela, kto to je. Kedysi mi Rumuni presne opísali každého z členov Volturiovcov.

Felix a Demetri.

Nevedela som, čo mám urobiť, tak som sa len nervózne usmiala, pomaly som ich obišla a cúvaním začala ustupovať. Musela som vyzerať čudne, ale nechcela som sa im otočiť chrbtom a ovplyvňovať ich sa mi nezdalo ako dobrý nápad. Pravdepodobne by mi odtrhli ruky alebo čo. Už som bola takmer v polovici čiernej uličky, keď sa na mňa Felix takmer smutne pozrel a nesúhlasne pokrútil hlavou.

„Obávam sa, že budeš musieť ísť s nami,“ povedal takmer smutne, ale mohla som si domyslieť, že sa neskutočne teší, že sa v tomto neskutočne nudnom meste konečne niečo stalo. Alebo že ma možno bude môcť zabiť.

Zastala som, bolo by hlúpe začať utekať. Pomalým krokom som šla zasa späť k nim, snažila som sa tváriť otrávene, aj keď som mala strach. Vietor, ktorý mi začal fúkať od chrbta a rozvievať vlasy akoby ma tam chcel silou mocou dotlačiť.

Zrazu sa na mňa Demetri zvláštne pozrel a naklonil hlavu, takmer ako pes, a zhlboka sa nadýchol. Akoby vdychoval moju vôňu. Prekvapene som sa naňho pozrela a on rýchlo odvrátil pohľad. Na jednu sekundu sa pohol smerom ku mne, no potom okamžite zastal a obrátil sa. Prehodil si tichého chlapca cez plece, akoby bol ľahký ako páperový vankúš.

Rozhodla som sa, že si ho nebudem všímať a obrátila som pohľad späť na stále smutne sa usmievajúceho sa Felixa. Obaja sa predo mnou rozostúpili a potom sa postavili za mňa. Nechcela som kráčať tak pomaly, aj keď som si potrebovala veľa vecí urovnať v hlave. Na moment ma napadlo, že sa ich pokúsim ovplyvniť, no rýchlo som to zavrhla. Po prvé som im nevidela tváre a keby aj, dvoch naraz by sa mi ovplyvniť určite nepodarilo. Zistili by, že mám nejaký talent a ja som nechcela, aby sa to stalo takto. A po druhé, akým spôsobom by som sa dostala dnu? Nikdy by som nemala možnosť ukázať im svoj dar lepšie ako tak, že si ním zachránim život. Aro bude unesený. Bude to ako zabiť dve muchy jednou ranou.

Upírskou rýchlosťou sme prebehli na koniec uličky, ktorá postupne začala klesať. Na konci bol otvorený poklop, do ktorého som bez váhania rýchlo vhupla. S tichým žuchnutím som dopadla na vlhkú podlahu a hneď za mnou dopadli tí dvaja. Cítila som sa nepríjemne, keďže mi šli za chrbtom a ja som na nich nevidela. A jediný zvuk, ktorý sa v škaredej chodbe ozýval, bol dych chlapca, kvôli ktorému som sa sem dostala. Neuveriteľne som sa naňho hnevala, všetko to bola jeho vina. Som zodpovedná za životy Rumunov. A on to všetko pokazil. Aké ľahké by bolo všetkých zničiť. Jednoducho by som im to prikázala. A oni by poslúchli. Mohli by sa sami pozabíjať a ja by som sa len pozerala. Samozrejme, bol tu ten hlúpy chalan...

Najradšej by som mu okamžite odtrhla hlavu, ale radšej som sa sústredila na mokrú cestu, ktorá sa stále vlnila pred nami. Keď sme cez hrubú kovovú bránu prešli do veľkého strieborne sfarbeného výťahu, trápne ticho mi šlo vytrhať ušné bubienky.

Prekvapil ma pohľad na miestnosť, v ktorej sme sa ocitli, keď sme vystúpili z výťahu. Nečakala som takú veľkú zmenu, aj keď zase netvrdím, že som si dovtedy myslela, že bývajú v pivniciach. Namiesto tmavých a zatuchnutých priestorov tam dolu sme sa nachádzali na priestrannej recepcii, kde za pultom stále mladá recepčná, ktorej úsmev sa zdal byť už trochu kŕčovitý. Takmer nebadane sa Demetri presunul predo mňa, takže teraz som už vôbec nemala ako ujsť. Felix netrpezlivo povzdychával za chrbtom. Mala som zvláštny pocit, že na päty mi nestúpa len náhodne, ale nechcela som sa sťažovať.

No keď sa spoza mňa ozvalo pochvalné písknutie a líca recepčnej sa zafarbili do ružova, prekvapene som vyvalila oči.

„Pre lásku Božiu,“ ušlo mi spolu s nechápavým kývaním hlavy. Až keď sa na mňa Felix pohŕdavo pozrel, stíchla som. Aj tak som nevedela pochopiť, prečo by si začínal s nejakou nudnou recepčnou.

Celkom dobre som zvládala vyhýbať sa myšlienke, že do hodiny môžem byť mŕtva. Radšej som počítala všetky obrazy, ktoré som si mohla cestou všimnúť. Tridsať dva.

Prestala som s tým, až keď sme prišli do veľkej ozdobnej miestnosti, kde sa okrem troch veľkých... – lepšie pomenovanie ma nenapadlo – trónov. Teraz sa o všetkom rozhodne, pomyslela som si. Tých dvesto rokov môjho života môže byť celkom zbytočných. Zrazu zmiznú. Puf. A teraz o tom všetkom rozhodne akýsi čudný chlap v plášti s kopou bodyguardov za chrbtom. Úžasné.

Predstavovala som si, ako vojdem dnu, Felix s Demetrim mi budú stáť za chrbtom a Aro bude chcieť moju ruku. Nežne ju chytí a v momente si prečíta všetky moje myšlienky. Na moju rodinu, moju lásku, na to, kto ma premenil a všetko, po čom som vždy túžila. Potom sa na malú chvíľu pozrie na upírov za mojím chrbtom –, a to bude môj koniec. 

*** 

Ďakujem všetkým, čo si prečítali prvú kapitolu. Naozaj si to vážim. :) Dúfam, že mi zanecháte nejaký komentár alebo aspoň smajlíka, aby som vedela, či mám pokračovať, vďaka. :)

Aria

Autor: Aria (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Zrada? 2. kapitola: