Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Znásilnená - 4. kapitola

Eclipse Wallpaper


Znásilnená - 4. kapitolaOčakávané Bellino prebudenie. Celá kapitola je z pohľadu Belly. Pekné čítanie, KatarinaCullen.

Som v pekle. Určite áno.

V pekle by mal byť predsa oheň. To vysvetľuje, prečo cítim tú strašnú horúčavu. Akoby som bola chorá a mala len teplotu, ale to sú len spomienky. Pekné spomienky na to, keď som žila. Už nikdy nebudem mať teplotu. Zomrela som.

Ale ak som zomrela, prečo ma všetko bolí. To je vlastne jedno. Možno je to daň za to, že som sa dostala z tej strašnej situácie. Ach. Cítim tú bolesť rovnako silne ako vtedy, keď ma znásil-

Ja plačem? Som mŕtva a som schopná niečo cítiť? Tak potom nie som mŕtva. Cítim silnú bolesť, horúčavu, slzy, ako mi tečú dole tvárou. Cítim chlad na mojom líci, vychádzajúci z nejakých prstov.

Ach, bože. Tie studené ruky. Ono to ešte neskončilo. Ja stále žijem a stále trpím. Chcem zomrieť. Zrazu mi v nohe strašne začala pulzovať bolesť. Ušiel mi vzlyk a chcela som hmatom zistiť prečo ma trápi tá neznesiteľná bolesť v stehne. Zdvihla som ruku, ale hneď mi klesla, od únavy, do niečoho mäkkého. Kde som? Začala som vzlykať a plakať. Čo sa to deje?

„Šššt, neplač.“ Niekto ma hladil po vlasoch.

Otvorila som oči, ale oslepilo ma prudké svetlo, tak som ich rýchlo zavrela. Studený dotyk sa vytratil. Zažmurkala som a otvorila oči.

Veď ja ležím v posteli! Ako som sa sem dostala? Od prekvapenia som zalapala po dychu. Na čele som pocítila opäť ten studený dotyk. Pod návalom spomienok a bolesti som opäť zavrela oči. Nie! Studené ruky. Neviem, kde som, ale určite nie v tej uličke. Ja sa snáď nikdy nezbavím toho pocitu, keď sa tie studené ruky kĺzali po mojom tele.

Moje vzlyky naberali na intenzite. Pretočila som sa, lebo ma niečo tlačilo, ale to som nemala robiť. Vykríkla som od tej neznesiteľnej bolesti. Z očí mi tiekli slzy smútku, žiaľu a bolesti. Ohromnej bolesti.

„Čo sa deje?“ Ozvalo sa zrazu niekoľko hlasov.

Otvorila som oči, ale cez slzy som aj tak nič nevidela. Niekto niečo povedal, ale cez moje vzlyky som nepostrehla čo. Začala som si rukou utierať slzy, ale zastavila ma znova tá ľadová ruku. Ruku som rýchlo odtiahla, ale ona ma znova chytila.

„Dávaj pozor. Na tvári máš...“ Skláňal sa na do mnou nejaký muž. Nie! Nech mi dajú všetci muži už pokoj.

Prudko som sa posadila a odtiahla. Nereagovala som na to, čo ten muž povedal a začala si oči utierať do rukávov. Rozhliadla som sa a ostala ako obarená. Predo mnou stáli štyria muži a tri ženy. Všetci vyzerali ako nejaké filmové hviezdy. Ale boli nejakí píliš bledí. Najbližšie ku mne bol nejaký chalan s bronzovými vlasmi a sedel na posteli. Hneď za ním stála nejaká blondína, ktorá vyzerala ako top modelka. K posteli práve pristúpil nejaký blonďavý muž. Ostatní stáli pri dverách a pozorovali ma zlatými očami. Zlatými?

Muž s blond vlasmi sa za mnou natiahol s vreckovkou v ruke, ale ja som sa okamžite odtiahla na druhý koniec postele. Keďže ten sedel na posteli, tak prikrývka ostala tam. Stiahla som si kolená pod bradu a ustráchane čakala. Keď som si pritiahla kolená bližšie, všimla som si na mojich zápästiach veľké, krvavé odreniny. Okamžite sa mi vybavilo, ako ma zviazal opaskom. Sklonila som hlavu a znova sa rozplakala. Na zložených rukách som pocítila jemný dotyk, zdvihla som hlavu a predo mnou sedela tá blondína. V izbe sme už boli len my dve.

„Ako sa voláš?“ opýtala sa tá blondína zvonivým hlasom. Ten hlas znel ako zvonkohra. „Hmm?“ Zadívala sa na mňa zlatými očami a ja som zabudla, na čo sa ma opýtala. Kto má takéto oči? Sú tak nádherné.

Podala mi pohár vody. Až teraz som si uvedomila, že mám úplne vyprahnuté hrdlo. Vodu som vypila na pár glgov.

„Ja som Rosalie, ak chceš, môžeš ma volať aj Rose,“ usmiala sa milým úsmevom. Ale prečo? Ako som sa sem vlastne dostala? „Ako sa voláš?“

„Isabella,“ šepla som a Rosalie sa usmiala. Nevedela som, čo mám robiť. Mám toľko otázok.

„Tak, Isabella. Určite chceš vedieť, čo sa vlastne stalo, však?“ Ako to mohla vedieť? Nemo som prikývla. Rosalie pritiahla prikrývku a zakryla ma. Vytiahla som si ju až k brada. Sadla si k mojím nohám a začala rozprávať.

„Môj otec a nevlastný brat boli v Seattli. Išli autom okolo a videli ťa.“ Prestala rozprávať a pozrela sa na mňa. Do očí sa mi tlačili nové slzy. „Ja to podrobne neviem. Potom ti to môže povedať Carlisle. Carlisle je môj otec, je doktor, preto ťa priviedol sem, aby ťa mohol ošetriť. Stratila si veľa krvi.“ Slzy sa mi preliali z viečok a Rosalie mi podala vreckovku. „Včera ťa priviezli. Bola si v bezvedomí... Zavolám ti radšej Carlislea,“ povedala a odišla skôr, než som ju stihla zastaviť.

Rozhliadla som sa po izbe. Bola naozaj veľká. Sedela som na obrovskej, zlatej posteli. Kúsok ďalej bola čierna, kožená sedačka. Pri nej bol malý, konferenčný stolík. Oproti sedačke bolo plno kníh a mnoho cédečiek. Viac, než som videla v obchode s hudbou. Oproti posteli boli dvere, ktoré viedli do kúpeľne, lebo bol pootvorené. Vedľa nich boli ďalšie dvere. Nie sú tu žiadne skrine, tak asi šatník. Čia je toto izba?

Zrazu sa otvorili dvere, z ktorých vyšla Rosalie. Objavila sa v nich žena s karamelovými vlasmi a v ruke držala podnos s jedlom. Usmiala sa a podišla k posteli.

„Ja som Esme,“ ozvala sa a položila podnos s jedlom na posteľ ku mne.

„Isabella,“ pípla som. Som zvyknutá, že ma volajú Isabella, lebo Bella ma volali len priatelia a tých som mala veľmi málo.

„Teší ma.“ Opäť sa usmiala. V dverách sa práve objavila Rosalie a za ňou bol asi jej otec - Carlisle. Vyzeral byť veľmi mladý. Esme sa usmiala a odišla. Carlisle pristúpil k posteli, ale Rosalie chcela odísť.

„Rosalie,“ ozvala som sa. Hneď sa na mňa otočila a usmiala sa. „Ostaneš tu, prosím?“ Nechcela som byť s Carlisleom sama v jednej izbe. Aj keď ma zachránil.

Rosalie sa pozrela na otca a ja som urobila to isté. Carlisle sa mi pozrel do očí a potom prikývol. Rosalie sa vrátila do izby a sadla si opäť ku mne.

„Esme je moja adoptívna matka,“ usmiala sa a posunula tácku s jedlom predo mňa. Sadla som si do tureckého sedu a pritiahla si podnos k sebe. Až teraz som si všimla, čo mám oblečené. Mala som nejaké voľné tričko a nohavice bledomodrej farby.

„Voláš sa Isabella, však?“ ozval sa doktor a vytrhol ma z myšlienok. Prikývla som a pustila sa do jedla. „A priezviskom?“

Zasekla som sa s rukou pri ústach a pozrela sa na doktora. Stále čakal na odpoveď, ktorú mu nechcem dať. Už nechcem byť Dwayerová, keď môj nevlastný otec... keď sa pozeral na to, čo sa mi stalo.

„Ja...“ Čo mu mám povedať? Veď to je vlastne jedno. Aj tak sa k nim už nechcem vrátiť. Zadívala som sa na odreniny na zápästí a slzy sa mi opäť natlačili do očí.

Zľakla som sa, keď ma Rosalie objala okolo ramien. Mala chladné a tvrdé objatie, ale bolo to od nej veľmi milé. Po chvíli sa odtiahla, aby som sa mohla nejesť. Stále som na sebe cítila pohľad doktora a uvedomila som si, že som mu neodpovedala.

„Volám sa... Swanová.“ Áno, ja som Swanová.

„Dobre,“ usmial sa doktor a podišiel bližšie. Inštinktívne som sa stiahla, ale on si sadol na posteľ. Vystrel ruku, aby mi skontroloval odreniny, ale ja som sa opäť stiahla. Zarazil sa.

„Isabella, ja ti nechcem ublížiť. Som doktor, chcem ti pomôcť.“ Jeho súcit v tých karamelových očiach bol na nevydržanie. Povzdychla som si a on mi zatiaľ studenými, šikovnými rukami kontroloval zápästia. Prebehli mnou zimomriavky.

Pustil mi ruky a dotkol sa mi tváre. Sykla som bolesťou a doktor zvraštil čelo.

„No. Skús, čo najmenej hýbať svalmi na tvári. O pár dní by sa to mohlo dať do poriadku. Bolí ťa niečo?“ opýtal sa starostlivo. Ako na povel sa ozvala bolesť na stehne. Môj výkrik hovoril asi za všetko. Carlisle prikývol, keď som sa chytila za nohu.

„Prinesiem ti niečo od bolesti.“

„Prečo si tak dlho váhala, kým si Carlisleovi povedala svoje priezvisko?“ opýtala sa Rosalie. Keď som dlho nič nepovedala pokračovala. „Mne to môžeš povedať.“

Neviem prečo, ale verila som jej. Akoby chápala, čo prežívam.

„Ja... Moji rodičia zomreli, keď som mala dvanásť. Ujala sa ma jedna rodina. Keď som vyrástla, začali sa správať odmerane, robili si zo mňa poskoka.“ Z očí mi stekali slzy. „Moji rodičia sa volali Swanovci.“ Dokončila som a vysmrkala sa.

„A prečo si použila ich meno?“

„Ja už nechcem patriť do tej rodiny. Vieš čo? Môj nevlastný otec bol pri tom, keď...“ Rosalie ma chlácholivo hladila po vlasoch. Slzy mi cícerkom stekali až na tričko. Pritiahla som si nohy pod bradu a opäť sa ozvala tá bolesť.

„Rosalie, čo mám z nohou?“ opýtala som sa, lebo bolesť sa stupňovala.

„Máš tam pár stehov. Idem sa pozrieť, kde je Carlisle s tým liekom.“ Prikývla som a Rose odišla.

Kam pôjdem? K rodičom sa už nechcem vrátiť. Určite sa tam nevrátim.

Dvere sa otvorili a vošiel Carlisle s Rosalie a nejaká čiernovláska, ktorá mala v ruke bledú látku.

„Tu máš ten liek, Isabella,“ podával mi Carlisle nejakú tabletku a pohár vody.

„Ďakujem, pán doktor,“ poďakovala som sa úprimne, lebo noha ma neskutočne bolela.

„Prosím, volaj ma Carlisle,“ usmial sa. Ako ho môžem volať krstným menom? Prikývla som, ale aj tak ho budem oslovovať pán doktor.

„Toto je Alice. Moja nevlastná sestra.“ Rosalie ukázala na čiernovlásku, ktorá hneď pristúpila.

„Máš krásne meno,“ usmiala sa Alice.

„Ďakujem,“ ozvala som sa šeptom. Carlisle sa ospravedlnil a odišiel. Alice a Rosalie sa posadili na kraj postele a pozorovali ma. To ticho už bolo nepríjemné.

„Vy ste nevlastné sestry? Dosť sa na seba podobáte.“ Dúfam, že týmto som spustila nejaký dlhý monológ.

„Áno, Carlisle a Esme nás adoptovali. Nás a ešte Emmetta, Jaspera a Edwarda. To sú naši nevlastní bratia. No, bratia... Emmett je môj manžel a Alice s Jasperom sú tiež manželia.“ Rosalie mi to vysvetlila, ale nebol to vôbec dlhý monológ ako som dúfala.

„Rosalie, potrebovala by som sa osprchovať,“ povedala som zo sklonenou hlavou, lebo som cítila ako červenám. Neviem prečo, proste mi to bolo divné.

„Už som ti tam dala oblečenie“ usmiala sa Alice. Jej hlas bol rovnako zvonivý ako mala Rosalie.

„Ďakujem,“ usmiala som sa a začala vyhrabávať z postele. Hneď, ako som dostúpila na tú boľavú nohu, podlomili sa mi kolená a pristála som opäť na posteli.

„Pomôžem ti,“ ozvali sa Alice a Rosalie naraz. Sú strašne milé a láskavé.

„Ďakujem,“ pípla som a opäť sa pokúsila vstať. Skoro som znova padla, ale za ramená ma zachytili dve studené ruky. Trocha ma striaslo, ale ovládla som sa a neodtiahla. Je možné, že majú všetci tak studené ruky? S ich pomocou som sa dostala do kúpeľne. Rose a Alice sa usmiali a zavreli za sebou dvere.

Trochu ma šokovala veľkosť kúpeľne. Veď moja izba bola len o niečo väčšia. Na umývadle bolo nejaké oblečenie. Voľné nohavice, tričko a spodná bielizeň. Hneď vedľa boli uložené uteráky a osuška. Otočila som sa už som túžila byť pod horúcou sprchou.

Rýchlo som sa vyzliekla a vliezla pod teplú vodu. Bolo úžasné, ako sa mi tie teplé kvapky rozlievali po chrbte. Dôkladne som sa vyumývala. Keď som bola pod horúcou vodou, skoro na nič som nemyslela, nič som nevnímala, len ten príjemný pocit, keď mi mokré vlasy dopadli na chrbát.

Vyšla som zo sprchy a zabalila sa do osušky. Jeden uterák som si dala na vlasy ako turban. Nejako sa mi podarilo dokrívať k umývadlu. Nad ním bolo zrkadlo a ja som nepoznávala tú tvár, ktorá v ňom bola.

To dievča malo modrinu skoro na celé líce. Zdvihla som ruku a dotkla sa mojej modriny. Sykla som bolesťou a o pár sekúnd sa ozvalo klopanie.

„Si v poriadku?“ opýtala sa Alice.

„Áno.“

Asi som tu bola pridlho. Koľko je vlastne hodín? Som v Seattli? V akom som meste? Veď ja nič neviem. Len to, že som v nejakom dome u ľudí, ktorí ma zachránili. Kde teda som? A s kým? Rosalie mi to určite povie.

Začala som si utierať nohy, ale narazila som na stehy, o ktorých hovorila Rosalie. Vybavila sa mi bolesť z toho nožíka. Slzy sa mi liali a o chvíľu sa k nim pridali aj vzlyky. Zviezla som sa na zem opretá o dvere.

Hlavu som si zložila do dlaní a plakala. Jedno ruku som si položila na stehno a mimovoľne hladila tie stehy. Druhou rukou som si utrela oči, ale zavadila som o modrinu. Ruku zo stehna som okamžite dvihla a pritlačila na modrinu, akoby to mohlo tlmiť bolesť. Ešte k tomu ma začala štípať aj tá noha, keď som so omylom škrabla.

„Isabella, si v poriadku?“ Niekto nedočkavo klopal na dvere. Začalo ma niečo štekliť na nohe. Poškrabala som sa a chcela zachytiť umývadla, nech sa postavím a otvorím dvere, že som v poriadku, ale keď som dvihla ruku bola celá od krvi.

S obavami som sa pozrela dolu a zbadala ako osuška vsakuje krv, ktorá sa mi práve pustila z nohy. Jediný nádych a... Fuj hrdza a soľ. Neznášam zápach krvi, nemôžem ho vystáť. Cítila som ako ma opúšťa vedomie.

„Isabella!“ ozvalo sa spoza dverí viac hlasov a buchot na dvere. „Otvor!“

Chcela som odpovedať, ale zaliala ma tma.

3. kapitola5. kapitola


 

Všetkým veľmi ďakujem za krásne komentáre k predošlým kapitolkám.

A ďakujem aj tým, čo pre túto poviedku hlasovali v Nej povídka září/september.

Veľmi ďakujem Vám všetkým.

Dúfam, že sa bude táto kapitola páčiť. KatarinaCullen



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Znásilnená - 4. kapitola:

29.09.2011 [18:03]

mima19974 Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

22. Sisi
29.09.2011 [15:46]

pěkně a citlivě vyprávíš, jaké má Bella pocity. Je to zajímavá povídka, jsem zvědavá, jak to bude dál. Emoticon

21. mňamka
29.09.2011 [15:31]

honem dalšíí!! je to vážně super Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

20. mima
29.09.2011 [9:59]

tyyyyyy kokooos..! Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon
pokračuj..!
rýchloo..!! Emoticon

19. marcela
29.09.2011 [8:12]

Chudák malá.Skvělý.Viď,že se jí ujmou. Emoticon Emoticon Emoticon

18. Lola
28.09.2011 [23:25]

Emoticon Emoticon Emoticon

17. AnysP
28.09.2011 [22:39]

AnysPkrása jsem ráda že se konečně probrala, honem dalšííí... Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

28.09.2011 [22:32]

Petronka91 Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

28.09.2011 [22:07]

LadyLilianne Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

14. LidkaH
28.09.2011 [21:44]

Skvela povidka!!! Chudak Bella !!! Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!