Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Znásilnená - 23. kapitola

04.12.2012 (12:15) • KatarinaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 14× • zobrazeno 2217×

23. kapitola

Bella:

„O pár sekúnd otvorí oči,“ začula som asi Alice.

A naozaj ma o chvíľu oslepilo svetlo. Opäť som zavrela oči a následne ich pomaly otvárala. Ležala som na pohovke. Edward kľačal pri mojej hlave a Alice s Carlisleom stáli vedľa a sledovali ma.

Skôr, než som stihla prehovoriť sa, ozval Carlisle. „Je v poriadku, Edward. Zvládneš to,“ povedal a odišiel.

„Mala som hrozný sen...“ ozvala som sa zachrípnuto. Edward mi podal pohár vody. Mal strhanú tvár, akoby ho trápilo niečo dosť zlé a nemohol kvôli tomu spať. „Čo sa stalo?“

„Odpadla si.“ Sadol si vedľa mňa a ja som sa mu okamžite nanútila do náručia. Edward si ma šokovane pritiahol.

„Odpadla? Kedy? A prečo?“

„Keď som ti povedal a ukázal, že som upír,“ šepol a ja som zamrzla v pohybe.

„To nebol len sen?“ opýtala som sa nahlas a začala sa odťahovať. Ak by to nebol sen, tak potom...

„Kiežby bol, Bella.“ Postavil sa a začal pochodovať po obývačke presne ako v sne. „Ani si nedokážeš predstaviť ako hrozne mi je...“ Edward mi niečo hovoril, ale ja som nevnímala nič.

„Bella?“ ozval sa Edward za mnou. Rázne som sa postavila a mierila k nemu. Chcem pravdu!

„Vysvetlíš mi to?“ opýtala som sa a on prikývol. Posadil ma späť na schody, z ktorých som sa postavila a sadol si ku mne, no príliš ďaleko. Nevedela som, čo sa deje, bála som sa aj dýchať.

„Bella, ja ti to poviem narovinu, ale musíš mi sľúbiť, že ma potom vypočuješ a necháš si všetko vysvetliť. Sľubuješ?“ Prikývla som. „Povedz mi to.“

„Sľubujem,“ šepla som. Toto musí byť dosť vážne.

„Milujem ťa. Opakuj si to pri každej vete, ktorú ti poviem. Milujem ťa najviac na svete. Ty si môj svet a nič to nezmení. Rozumieš?“ Prikývla som. Edward sa postavil a kráčal predo mnou do kola, akoby sa rozhodoval, čo mi povedať. Nechcela som ho nejako rušiť, potom by mi taktiež už nemusel nič povedať, ale z tej jeho chôdze som začínala byť nervózna.

„Veríš na nadprirodzené bytosti?“ opýtal sa otázku totálne od veci.

„Ja neviem,“ odpovedala som po pravde.

„Ide o to... Keby ti niekto povedal, že existujú napríklad upíri, verila by si mu?“ Čo je toto za idiotské otázky?

„Ja neviem, Edward. O čo ti ide?“ opýtala som sa teraz ja.

„Upíri naozaj existujú.“ Keby to Edward nehovorí smrteľne vážne, tak sa smejem, ale jeho výraz ma zastavil.

„Čo? Čo to hovoríš?“

„Bella, ja takéto bytosti poznám.“ Šokovane som vyvalila oči. On sa zbláznil! „Aj ty ich poznáš. Dokonca veľmi dobre.“ On žartuje... Ale veľmi presvedčivo.

„Čo to hovoríš?“ opýtala som sa znova. On sa musel blázniť. Inak si nedokážem vysvetliť toto jeho správanie. „Edward, nehraj sa so mnou a povedz mi, čo sa tu deje!“

Edward si povzdychol a sadol si ku mne. Dlho sme boli obaja ticho. Netuším o čom premýšľal a ja som tiež nevedela o čom premýšľať skôr. Prečo mi to rozpráva? Čo chce dosiahnuť tými hlúpymi rečami? Kam na ne chodí? Hovoril to tak presvedčivo... A predsa je to hlúposť, o ktorej ma nepresvedčí...

„Bella, ja a moja rodina sme upíry,“ povedal smrteľne vážne, no ja som sa začala smiať. Jedna vec je, keď mi začne rozprávať, že pozná upírov. Druhá, že mi povie, že je upír. To predsa nie je možné. Ak by boli čím hovorí, určite by som bola mŕtva. Upíry predsa pijú krv.

Smiech ma rýchlo prešiel, keď som začula strašné vrčanie, ktoré vychádzalo z Edwarda. Oči mal tak veľmi čierne... Mohla by som odprisahať, že Edward Cullen má jantárové oči, ale teraz ich mal čierne...

„Asi bude najlepšie, keď ti to ukážem,“ povedal, keď sa upokojil a postavil sa.

„Čo mi ukážeš?“ opýtala som sa vydesene.

„Upíra,“ šepol sotva počuteľne a zrazu ho nebolo. Od ľaku som sa postavila a obzerala som sa. Nebol nikde. „Bella,“ ozval sa pár metrov za mnou. Nebol tam! „Sľúbila si, že ma vypočuješ.“ Bez slova som stála a čakala.

„Sme veľmi rýchli.“ O menej ako sekundu stál predo mnou. Toto nebolo normálne! Začala som sa chvieť strachom, zimou, samotou. Cítila som sa sama. Mala som Edwarda a on mi tu teraz hovorí, že je niekto iný. Bolo ťažké si to priznať, ale niekde v hĺbke som vedela, že hovorí malú časť pravdy. „Sme silní,“ pokračoval a pomaly išiel k svojmu autu. Zohol sa a jednou rukou chytil zospodu auto. Nie to nemôže urobiť. Logicky to nejde. Nie! Edward sa na mňa smutne pozrel a jednou rukou zdvihol svoje auto.

Zdesene som zhíkla a neudržala som balans, takže som sa zo schodov dívala ako auto pokladá na zem. Zavrela som oči a zhlboka dýchala. Nie! Nie! Nie! Len spím. Toto nie je skutočnosť! Nemôže. Preber sa, Bella!

„Belli?“ ozval sa Edward celkom blízko mňa. Strhla som sa a zdvihla pohľad v nádeji, že sa prebúdzam. Nebolo to tak. Bola to krutá realita. Stál predo mnou a prosebne na mňa hľadel. Opäť som zavrela oči a pomaly rátala do desať. Otvorila som oči, ale nestál predo mnou. Sedel vedľa mňa.

Takže teraz sedím vedľa upíra. Je to okej. Veď toto je celkom prirodzené... Nie, bolo to absurdné. Kedysi som verila, že superhrdinovia sú skutoční, tak prečo nemôžem veriť, že aj upíry sú skutoční? Tak prečo?

Je ľahké veriť niečomu vymyslenému, ale ťažké veriť pravde. A toto má byť dôkaz, že Edward je upír...? Verila som tomu a zároveň nie.

Edward sa dotkol mojej tváre, na myseľ mi priletelo jediné slovo – krv. Je to upír, pije krv! Náhlivo som sa začala odťahovať a zrazu tma...

Nebol to sen. Teraz sedím v dome, kde bývajú upíri. Jeden sedí dokonca vedľa mňa a sleduje ma, ako ho pozorujem.

„Bella, sľúbila si, že ma vypočuješ a necháš si to vysvetliť,“ hovoril to, akoby tu hystericky revem a utekám. Veď ja tu stále sedím... I keď k tej hysterke som nemala ďaleko.

„Tak spusť,“ šepla som a nenápadne sa odtiahla na druhú stranu pohovky. Edward si povzdychol a začal rozprávať.

Edward:

Rozprával som Belle všetko, čo teraz potrebovala vedieť. Vyzerala zvedavo, zamyslene a skákala mi do reči, ale nemôžem povedať či mi verí alebo ma považuje za blázna.

„To akože, keby idem teraz hore a mrmlem si niečo pod nos, ty to počuješ?“ opýtala sa fascinovane.

„Áno,“ povedal som pokojne.

„Ako ďaleko počuješ?“

„Dosť ďaleko.“ Bella prikývla a ja som pokračoval. Niektoré veci nekomentovala, ale jej reakcie ma miatli. Úplne pokojne vzala to, že nepotrebujem kyslík, jedlo ani vodu.

Hovoril som jej všetky len tie najpodstatnejšie veci o mne, nepotrebujem ju vystrašiť ešte viac...

„Niektorí upíri majú takzvané dary,“ povedal som opatrne. Bella rozkošne nadvihla obočie. Pousmial som sa a pokračoval. „Dokážem čítať myšlienky.“ Bella zrumenela a otvorila ústa, aby mi niečo povedala, ale rozmyslela si to. Ticho som čakal na jej vyjadrenie.

„Ty vieš, čo si myslím?“ opýtala sa šeptom.

„Nie.“ Mohol som ju síce trocha naťahovať, ale vyzerá prístupná tomu, čo som jej povedal, tak nebudem provokovať. „Za celú moju existenciu som nestretol nikoho takého, iba teba. Je to frustrujúce,“ priznal som a usmial som sa.

Bella nehovorila iba ma sledovala. Možno sa rozhodovala či mi má veriť alebo utiecť. Bolo to na nevydržanie. Nevedieť, čo si myslí, nevedieť, čo cíti...

„Bella?“ Už som to nezvládol, musel som to vedieť. „Čo si o tom myslíš?“

„Neviem,“ povedala a sklonila hlavu. „Možno máš pravdu a možno nie... Neviem. Stále tu sú neobjasnené veci a ja som...“

„Čo Bella?“

„Hovoril si, že neješ. Ak si upír, piješ krv, nie?“ Otázka, ktorej som sa snažil čo najdlhšie vyhýbať.

„Áno, Bella. Pijem krv,“ povedal som otvorene a Bella sa zachvela. „Neboj sa, ja a moja rodina sa živíme zvieracou krvou. Ľuďom neubližujeme.“

„Ja som zmätená.“ Bella sa oprela a zavrela oči. Bola tak nádherná. Možno ma neznáša, ale ja ju potrebujem.

Pritiahol som si Bellu do náruče a pobozkal ju skôr, než stihla vykríknuť. Spočiatku sa snažila utiecť mi, ale ja som ju nemohol pustiť, musím ju presvedčiť, že láska k nej je silnejšia, než nadprirodzené bytosti. Bella vzdychla a jej pery začali spolupracovať s mojimi. Ruky mi vplietla do vlasov a sama sa pritiahla bližšie. Bozkával som ju nežne a hladkal jej vlasy. Bola taká sladká, krehká...

Odtiahla sa, ale ostala mi sedieť na kolenách, čelom sa oprela o moje.

„Bella, milujem ťa, povedal som ti všetko! Ukázal som ti, že neklamem. Musíš mi veriť, že ti neublížim. Prosím, Bella, prosím,“ šepkal som jej do tváre.

„Edward, ja...“

„Toto si posral...“ Rosalie uťala Bellinu vetu.

Ďakujem za komenty k minulej kapitole, veľmi ma potešili.

Čo poviete na túto kapitolu?

Čo Edward posral a čo chcela Bella povedať?

Autor: KatarinaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Znásilnená - 23. kapitola: