Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Znásilnená - 14. kapitola

09.03.2012 (07:00) • KatarinaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 20× • zobrazeno 1937×

14. kapitola

Pohľad Edward:

„Páni, to je, och, zelené,“ vzdychla Bella, keď vystúpila z auta.

„Ja som myslel, že sa ti tu bude páčiť,“ povedal som zamyslene. Rád chodím do tohto parku. Je tu ticho, lebo väčšina ľudí sa teraz zaujíma o iné aktivity ako je príroda. A stromy tu rastú husto, takže sem ani slnko veľmi nesvieti.

„Ale mne sa tu predsa páči! Len je to také zelené! Plno stromov. Chápeš? Je tu veľmi pekne.“

„Chápem. Pôjdeme?“ opýtal som sa.

„Kam?“

„Týmto chodníčkom. Na konci je taký krásny... Vieš čo? Poď a uvidíš,“ povedal som a usmial sa na ňu.

Bella sa zasmiala a prišla ku mne. „Tak prečo tu stojíme?“

„Prečo sem?“ opýtala sa Bella.

„Hmm?“

„Prečo si ma zobral sem?“ zopakovala otázku.

„Lebo sem rád chodievam. Myslel som, že ti to tu ukážem.“ Mykol som ramenami.

„Rád sem chodievaš?“

„Áno. Je tu ticho a pokoj. Skoro nikto sem nechodí.“

„Prečo? Je tu nádherne!“

„Lebo ľudia sa stále niekam ponáhľajú. Nikto nemá čas. Mladí sú rozflákaní a nič si necenia.“

„Hovoríš to, akoby si nejak extra starý.“ Zasmiala sa Bella. Mal by som si vážne dávať pozor, čo hovorím v jej prítomnosti. „Tak, ako to je?“

„Ako je čo?“

„Prečo máš taký názor na mladých, keď si jedným z nich?“

„Vieš, ja som iný,“ povedal som a posadil sa na lavičku.

„Ako to myslíš?“ Prisadla si Bella.

„Som dospelý,“ povedal som po chvíli premýšľania.

„Aha.“ Buď to nechce pochopiť alebo nechápe. „Stále nechápem,“ priznala sa.

„Ja s mojimi súrodencami si ceníme život, aj keď na Emmettovi to nie je poznať, vie sa správať normálne.“

„Čo sa stalo s tvojimi rodičmi?“ opýtala sa Bella po chvíli.

„Zomreli,“ povedal som a dúfal, že sa k tej téme už nebudem musieť vyjadriť.

„To je mi ľúto,“ povedala Bella. Možno sa mi to len zdalo, ale urobila náznak gesta, akoby ma chcela objať, no rozmyslela si to.

„A tvoji rodičia?“

„Zomreli,“ zopakovala a postavila sa. Prešla kúsok, a potom sa zohla k tráve a odtrhla si kvet. Prešiel som k nej a zobral jej ho. Pozrel som sa na kvet a na Bellu.

„Môžem?“ opýtal som sa, ale nečakal na odpoveď. Odhrnul som Belle vlasy a dal jej kvet za ucho.

„Ďakujem,“ povedala, keď to skontrolovala. Jej úsmev je jednoducho dokonalý, všetko na nej je dokonalé.

„Od kedy si s Carlisleom a Esme?“ opýtala sa zrazu.

„Dlho,“ povedal som.

„Ako si na tom so súrodencami,“ pýtala sa otázky, ktoré boli súčasťou toho, že som upír.

„Veľmi dobre spolu vychádzame, sme rodina,“ povedal som a vykročil ďalej. Bella šla za mnou. V tichosti. Nič nepovedala. Och, keby som jej len mohol čítať myšlienky. Prečo práve jej nemôžem ?

„Na čo myslíš?“ opýtal som sa a otočil sa na ňu.

„Premýšľam, čo asi bude na konci toho chodníka,“ povedala Bella, ale len idiot by si myslel, že hovorí pravdu. Určite jej bolo jedno, čo je na konci chodníka.

„A teraz?“ opýtal som sa.

„Čo teraz?“ Bella sa zastavila a pozrela sa na mňa.

„Na čo myslíš teraz?“

„Žartuješ? Veď si sa ma to pýtal pred piatimi sekundami,“ povedala a rukou si chcela napraviť kvet, ktorý jej padal. Podišiel som k nej a začal jej ho naprávať. Bella vydýchla a mňa ovial jej teplý sladký dych. Keby môže, tak sa mi zatočí hlava.

„Nežartujem, chcem vedieť, načo myslíš,“ povedal som a zadíval sa jej do očí. Bella prestala dýchať a podlomili sa jej kolená. Okamžite som ju chytil okolo pása a pridržal.

„Bella! Bella, si v poriadku?“ Dúfam, že je v poriadku, že sa jej nič nestalo. „Bella?!“

„Prepáč, mne sa len zatočila hlava. Prepáč, mrzí ma to,“ ospravedlňovala sa. Bola taká rozkošná, keď sa ospravedlňovala za niečo, čo nebola jej vina. Chcel som sa smiať, ale v tej chvíli to bolo nevhodné.

„Si v poriadku? Mám ťa odviesť domov?“ Nechcel som, ale musel som sa jej to opýtať. Prvoradá je Bella.

„Nie, som v poriadku, naozaj,“ povedala a usmiala sa.

„Tak môžeme pokračovať?“ opýtal som sa.

„Samozrejme.“ Nechcel som, no musel som Bellu pustiť.

„Ešte to je ďaleko?“ opýtala sa Bella.

„Nie, už len kúsok,“ povedal som zamyslene.

„A...?“ Začala Bella, ale nedopovedala.

„Čo si chcela povedať?“ opýtal som sa, naozaj ma to zaujímalo.

„To je jedno, zabudni na to,“ povedala smutne. Čo sa stalo?

„Počkaj, chcem to vedieť. Čo sa deje?“ Chytil som ju za zápästie a otočil ku mne.

„Ja som si len spomenula na jeden príbeh, čo mi rozprávala mama,“ povedala Bella smutne a stiekla jej jedna slza.

„Bella, no tak. Neplač.“ Pritiahol som si ju do náručia a objal ju. Bella neprotestovala, ba naopak.

„Pre... Pre-páč,“ vzlykala.

„Nič sa nedeje.“ Držať Bellu v náručí bolo neskutočné. Bola tak teplá, tak jemná. Nemal by som si to vychutnávať, keďže bola Bella smutná, ale inak sa nedalo.

„Ďakujem,“ povedala a začala sa odťahovať. Musel som ju nechať ísť. Mohol som len dúfať, že sa raz do mojej náruče vráti.

„Aj nabudúce,“ povedal som nepočuteľne. „Čo si to chcela povedať?“ opýtal som sa opatrne.

„Prečo si ma sem zobral?“ opýtala sa Bella.

„Lebo som chcel byť s tebou chvíľu sám,“ povedal som jej pravdu. Musím jej to konečne povedať, aj keď ma pravdepodobne odmietne.

„Prečo chceš byť so mnou sám? Predsa sme boli sami aj doma,“ namietla.

„Ale kedykoľvek sa mohol niekto vrátiť a vyrušiť nás,“ povedal som na vysvetlenie.

„A prečo chceš byť so mnou sám?“ opýtala sa Bella, hlas sa jej triasol.

„Chcel som ti niečo povedať.“

„Povedať?“ Bála sa ma?

„Pamätáš, ako som ti v kaviarni hovoril o jednom dievčati, ktoré si chcem získať?“ Začal som opatrne. Bella prikývla, ale ostala ticho.

„Bez teba si to dievča nezískam, potrebujem, aby si mi pomohla,“ povedal som nezmyselne.

„Takže, ty odo mňa chceš, aby som ti pomohla zbaliť nejaké dievča?“ opýtala sa Bella sarkasticky.

„Pozri, tam je ten altánok.“ Ukázal som prstom pred seba.

„To je nádhera,“ vzdychla Bella a ako omámená sa vybrala k nemu. Potichu som ju nasledoval a premýšľal, ako jej mám povedať, že ju milujem. Ja ju milujem. Zamiloval som sa do človeka. Ale ktorí muž by sa do Belly nezamiloval?

„Načo to tu je?“

„Neviem, už je to tu od nepamäti,“ odpovedal som a prisadol si k nej na lavičku.

„Je to nádherné,“ zopakovala Bella a rozhliadla sa.

„Ale tebe sa to nevyrovná,“ povedal som s pohľadom na jej neopísateľnú krásu.

„Prečo to hovoríš?“ opýtala sa Bella a sklonila hlavu, akoby ju mrzelo, že som je to povedal. „A prečo si vlastne tu? Mal by si byť so svojím dievčaťom,“ povedala a otočila sa na druhú stranu.

„Veď som,“ povedal som a Bella sa okamžite otočila späť.

„Ja predsa nie som tvoje dievča.“

„Zatiaľ nie.“ Chytil som ju za ruku. Chcela sa vytrhnúť, ale to jej nedovolím, teraz nie.

„Edward, prosím, pusti ma.“

„Nie. Musím ti niečo povedať.“ Bella napäto počúvala, skoro ani nedýchala, tak som pokračoval. „Prednedávnom som zachránil jedno dievča. Dvakrát. Potom som sa jej zahľadel do očí a zabudol som ako sa volám. Celé dni myslím len na jednu hnedookú krásku,“ povedal som a sledoval Bellinu reakciu. „Myslel som na to, že by som ju veľmi rád spoznal, že s ňou chcem tráviť všetkom môj a jej voľný čas. Myslel som na to, ako veľmi ju mám rád,“ vydýchol som.

„Čo to hovoríš?“ opýtala sa Bella tichým hláskom.

„Že ťa mám rád, že s tebou chcem tráviť čas a že...“

„Nie, to nehovor. Prosím.“

„Prečo?“ Prečo? Ja ju nechápem. Prečo nemôžem vedieť, čo si o mne myslí?

„Ja nemôžem, prosím. Nehovor takéto veci.“

„A prečo? Veď je to pravda.“

„Nie, to nemôže byť pravda.“ Bella sa postavila a prešla pár krokov dopredu. Nasledoval som ju. „Nehovor mi, že ma máš rád a ani nič podobné, prosím.“

„Prečo?“ Chytil som ju za ruku a otočil tvárou k sebe. V očiach mala slzy.

„Musím ťa odpudzovať. Potom, čo sa stalo, sa ti musím hnusiť. A ty by si sa vôbec nemal zahadzovať so mnou, keď je more...“

„Dosť! Toto už nikdy nechcem počuť! Jasné! Už nikdy sa nezhadzuj. Nemáš na to žiaden dôvod. Neodpudzuješ ma a už vôbec sa mi nehnusíš. Pochopila si?“

Bella pokrútila hlavou zľava doprava a nechala ju sklonenú. Tak toto bude ťažké, pomyslel som si. Ako ju mám presvedčiť, že je pre mňa tá pravá?

„Bella?“ Nezdvihla hlavu. „Bella? Prosím, pozri sa na mňa. Prosím, Bella.“ Pomaly zdvihla hlavu. Chytil som jej tvár do dlaní a uprene jej pozrel do očí. „Nikdy to už nehovor. Nie je to pravda. A ak mi to dovolíš, tak ti to dokážem.“

Bella chcela opäť skloniť hlavu, ale nedovolil som jej to. „Bella, si pre mňa veľmi dôležitá. Dovoľ mi ti to dokázať,“ povedal som a sklonil sa k jej perám.

Pohľad Bella:

„Na čo myslíš?“ opýtal sa Edward.

„Premýšľam, čo asi bude na konci toho chodníka,“ povedala som, ale v skutočnosti som myslela na to, prečo ma sem Edward zobral.

„A teraz?“ opýtal sa.

„Čo teraz?“ Zastavila som a pozrela sa naňho.

„Na čo myslíš teraz?“ opýtal sa a ja som skoro odpadla. To myslí vážne?

„Žartuješ? Veď si sa ma to pýtal pred piatimi sekundami,“ povedala som. Cítila som, ako mi padá kvietok, čo mi Edward zastrčil do vlasov a chcela som si ho napraviť, ale Edward bol rýchlejší. Nepočítala som s tým, že bude tak blízko pri mne.

„Nežartujem, chcem vedieť, načo myslíš,“ povedal a zadíval sa mi do očí. Mala som pocit, že mi vidí až do duše. Kolená sa mi podlomili. Už som sa videla na zemi, ale Edward ma zachytil a pridržal.

„Bella! Bella, si v poriadku? Bella?!“ Skoro až kričal.

„Prepáč, mne sa len zatočila hlava. Prepáč, mrzí ma to,“ ospravedlňovala som sa. Ale komu by sa z toho pohľadu hlava nezatočila? Čo sa to so mnou deje? Prečo mám problém byť s ním chvíľu sama?

„Si v poriadku? Mám ťa odviesť domov?“ Ponúkol sa, ale ja som sa nechcela vrátiť. Ešte nie. Tu bolo tak nádherne. Ticho, čerstvý vzduch, príroda a Edward. Čo?

„Nie, som v poriadku, naozaj,“ povedala som, keď som sa spamätala.

„Tak môžeme pokračovať,“ navrhla som.

„Samozrejme.“ Edward ma pustil. Prečo má vždy tak chladné ruky? Veď - nie je až taká zima?

„Ešte to je ďaleko?“ opýtala som sa, aby som prelomila to napäté ticho.

„Nie, už len kúsok,“ povedal Edward, ale akoby ani nevedel, na čo som sa ho pýtala. Akoby uvažoval o viacerých veciach naraz.

„A...?“ Začala som, ale nedopovedala. Chcela som sa ho opýtať, prečo ma sem zobral, keď som si spomenula na jeden príbeh, čo mi hovorievala mama.

„Čo si chcela povedať?“ opýtal sa Edward zaujato.

„To je jedno, zabudni na to,“ povedala som a pokračovala v ceste, aj keď som nevedela, ktorým smerom. Mohla som len dúfať, že idem správne.

„Počkaj, chcem to vedieť. Čo sa deje?“ zakričal Edward. Chytil ma za ruku a otočil k sebe. Keď som v jeho tvári videla starosť nemohla som neodpovedať.

„Ja som si len spomenula na jeden príbeh, čo mi rozprávala mama,“ povedala som smutne a uvedomila som si, že zase revem. Prečo sa vždy musím rozplakať? Prečo sa pri Edwardovi správam tak nemožne?

„Bella, no tak. Neplač.“ Pritiahol si ma na svoju hruď a objal ma. Nechala som ho. Potrebovala som cítiť, že niekomu na mne záleží. Ale prečo mu na mne záleží?

„Pre... Pre-páč,“ vzlykala som mu do košele. Bol riadne vysoký.

„Nič sa nedeje,“ povedal nežne a začal ma hladkať po chrbte a vlasoch. Prečo mi je pri Edwardovi tak dobre?

Lebo k nemu niečo cítiš, nahováral mi hlások v hlave. Ale ja som mu protirečila. Aj keby, tak on by určite nestál o mňa. O také malé nič. A predsa som si na malú chvíľu predstavila, aké by to bolo keby ma mal Edward naozaj rád.

Bolo by to naozaj neskutočné. Neskutočné, nereálne, lebo ja k Edwardovi nič necítim.

Nič k nemu necítiš? A prečo si žiarlila na čašníčku? Prečo si šťastná, keď si v jeho objatí? Prečo sa ti srdce rozbúcha silnejšie, keď sa na teba usmeje alebo sa ti pozrie do očí? Sprostý hlások!

„Ďakujem,“ povedala som a začala sa odťahovať. Nič k Edwardovi necítim. Ale áno.  

„Čo si mi to chcela povedať?“ opýtal sa Edward.

„Prečo si ma sem zobral?“ oplatila som mu otázku.

„Lebo som chcel byť s tebou chvíľu sám,“ povedal a ja som stuhla.

„Prečo chceš byť so mnou sám? Predsa sme boli sami aj doma,“ povedala som. Nemyslím si, že sa mi podarí zmeniť tému.

„Ale kedykoľvek sa mohol niekto vrátiť a vyrušiť nás,“ vysvetlil mi.

„A prečo chceš byť so mnou sám?“ opýtala som sa. Nenávidela som sa za to, že sa mi triasol hlas.

„Chcel som ti niečo povedať.“

„Povedať?“ Čo mi chce povedať? A prečo musíme byť sami?

„Pamätáš, ako som ti v kaviarni hovoril o jednom dievčati, ktoré si chcem získať?“ Prikývla som.

„Bez teba si to dievča nezískam, potrebujem, aby si mi pomohla,“ povedal. On chce, aby som mu pomohla získať si nejaké dievča?

„Takže, ty odo mňa chceš, aby som ti pomohla zbaliť nejaké dievča?“ opýtala som sa ho na rovinu. Predsa nemôže chcieť od niekoho, kto ho miluje, aby mu pomohol získať si niekoho iného. Ja ho milujem? Ja som sa zamilovala? Nie, to nemôže byť pravda. A už vôbec nie teraz, keď viem, že ma už nikdy nikto nebude chcieť.

„Pozri, tam je ten altánok.“ Edward úmyselne odbočil od témy, ale ten altánok tam naozaj bol.

„To je nádhera,“ povedala som a ako omámená sa k nemu vybrala. „Načo to tu je?“ Sadla som si na jednu z lavičiek, čo boli po obvode.

„Neviem, už je to tu od nepamäti,“ odpovedal mi Edward a sadol si až nebezpečne blízko ku mne.

„Je to nádherné,“ povedala som a rozhliadla sa. Všade zeleň a kvety rôznych farieb. A Edward.

„Ale tebe sa to nevyrovná,“ šepol Edward. Cítila som na sebe jeho pohľad.

„Prečo to hovoríš?“ opýtala som sa a sklonila hlavu. „A prečo si vlastne tu? Mal by si byť so svojím dievčaťom.“ Otočila som sa k nemu chrbtom.

„Veď som,“ povedal a ja som sa okamžite otočila späť. On si chce zo mňa robiť srandu?

„Ja predsa nie som tvoje dievča,“ povedala som a myslím, že ma to aj mrzelo.

„Zatiaľ nie,“ povedal a chytil ma za ruku. Chcela som si ju vytrhnúť, ale nepustil ma. Zatiaľ? Ako zatiaľ?

„Edward, prosím, pusti ma,“ poprosila som ho. Chcela som utiecť. Jedno kam, chcela som byť preč. Ak som si správne uvedomila, že ho milujem a on si teraz robí zo mňa srandu a zlomí mi srdce, tak to nezvládnem.

„Nie. Musím ti niečo povedať.“ Skoro som nedýchala, čakala som, čo mi chce povedať.  Prednedávnom som zachránil jedno dievča. Dvakrát. Potom som sa jej zahľadel do očí a zabudol som, ako sa volám. Celé dni myslím len na jednu hnedookú krásku. Myslel som na to, že by som ju veľmi rád spoznal, že s ňou chcem tráviť všetok môj a jej voľný čas. Myslel som na to, ako veľmi ju mám rád.“

„Čo to hovoríš?“ opýtala som sa potichu.

„Že ťa mám rád, že s tebou chcem tráviť čas a že...“

„Nie, to nehovor. Prosím.“ Musela som ho zastaviť, lebo by mi ublížil.

„Prečo?“ opýtal sa. V hlase mu bolo počuť bolesť, a to som nechcela. Príliš mi na ňom záležalo.

„Ja nemôžem, prosím. Nehovor takéto veci.“ Nevedela som, ako mu to mám vysvetliť.

„A prečo? Veď je to pravda.“

„Nie, to nemôže byť pravda.“ Postavila som sa a prešla pár krokov, počula som, ako ide Edward za mnou. „Nehovor mi, že ma máš rád a ani nič podobné, prosím.“

„Prečo?“ Otočil ma k sebe, ale nemohla som mu pozrieť do očí.

„Musím ťa odpudzovať. Potom, čo sa stalo, sa ti musím hnusiť. A ty by si sa vôbec nemal zahadzovať so mnou, keď je more...“ hovorila som, ale prudko ma zastavil.

„Dosť! Toto už nikdy nechcem počuť! Jasné! Už nikdy sa nezhadzuj. Nemáš na to žiaden dôvod. Neodpudzuješ ma a už vôbec sa mi nehnusíš. Pochopila si?“ Pokrútila som hlavou, že nie a Edward si povzdychol.

 „Bella? Prosím, pozri sa na mňa. Prosím, Bella.“ Nakoniec som predsa len zdvihla hlavu a Edward mi ju okamžite chytil do svojich pevných studených rúk. „Nikdy to už nehovor. Nie je to pravda. A ak mi to dovolíš, tak ti to dokážem.“ Ako mi chce dokázať niečo, čo nie je pravda.

Chcela som opäť skloniť hlavu a plakať, ale nedovolil mi to. „Bella, si pre mňa veľmi dôležitá. Dovoľ mi ti to dokázať,“ povedal a sklonil sa k mojím ústam.

Prestala som dýchať. Edward počkal, či budem protestovať, ale ja som ho nechala, tak sa sklonil nižšie. Naše pery sa už takmer dotkli, keď v tom...

13. kapitola • 15. kapitola

V tom... Čo sa stalo?

Kapitola je napísaná z oboch pohľadov, tak dúfam, že sa Vám páčila, prípadne do komentu napíšete, čo sa Vám nepáčilo...

Autor: KatarinaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Znásilnená - 14. kapitola: