Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Závoj súmraku - 1. kapitola

18.09.2012 (15:15) • 9moncici9 • FanFiction na pokračování • komentováno 17× • zobrazeno 5330×

Isabella:

Mala som bezstarostný život. Nikdy som nemala núdzu ani o nápadníkov. Každého však odplašilo to, keď počuli, kto je mojím bratom. Môj brat nemal dobrú povesť. Zahadzoval sa s ľahkými ženami, s ktorými si užil jednu noc a potom sa tváril, že on nič. Rád chodieval do podradných krčiem a tam v kockách alebo kartách prehral všetky peniaze. Keď už bol úplne bez peňazí a otec mu pozastavil aj všetky svoje peniaze, aby k nim nemal prístup, tak si začal požičiavať. Najprv to bolo pár mincí, ktoré dokázal vrátiť, ale potom sa to zvýšilo na niekoľko tisíc mincí a to už bol problém.

Veľkú sumu peňazí si požičal aj od vojvodu Edwarda Anthony Massena Cullena, ku ktorému práve, mimochodom, cestujem, aby som orodovala za svojho hlúpeho brata bez mozgu. Písala som vojvodovi list, v ktorom som ho žiadala o čas, aby môj brat bol schopný splatiť svoje dlhy, ale vojvoda nemal chuť o tom ani počuť. Vraj keď chcem o celej veci hovoriť, tak nech prídem na jeho panstvo do Bostonu. Takže sedím v koči spolu s mojou vernou komornou a spoločníčkou Alice.

„Tu žije ten vojvoda?“ Alicina nedôverčivá otázka presne vystihla moje myšlienky, ktoré som mala pri pohľade na jeho hrad. Bol nepôvabný a rozľahlý, vyzeral ako kopa strakatého vápenca na vrchole kopca.

„K nemu sa to hodí.“ Pred mojou komornou som si nemusela dávať pozor na to, čo poviem a nemusela som maskovať svoj odpor, ktorý som k tomu miestu a k samotnému vojvodovi pociťovala. Aj napriek týmto skutočnostiam, aký je vojvoda a aké je toto miesto, som sa nehodlala vzdať a vrátiť sa domov bez toho, aby som nezachránila dobré meno svojej rodiny.

Premýšľala som o tom, čo o ňom vlastne viem a čo o ňom hovoria chýry. Vraj vychádza len v noci a za súmraku. Cez deň ho nezazrel ešte nik. Keď niečo potrebuje, vždy pošle služobníctvo, ale vraj tomu nebolo stále takto. Vraj bol známy v spoločnosti ako skvelý spoločník, rád sa zabával a dokonca viem, že jeden čas boli s mojím bratom nerozluční priatelia. No čo sa stalo, to mi nikdy neprezradil. Koč pomaly zastal a kočiš nám po otvorení dverí priložil malé schodíky a obom nám pomohol z koča. Zložil nám kufre na zem a odišiel. Rozhliadla som sa dookola a po tele mi prešiel mráz. Alice to cítila asi rovnako, súdiac podľa jej vzdychu.

„Lady Isabella?“ opýtala sa ma hlava zhrbeného, scvrknutého starca, ktorý vystrčil hlavu z chatrče. Usmiala som nad starcovou nesmelou otázkou.

„Áno,“ odpovedala som a tak som vyriešila starcovu dilemu.

„Jeho milosť vás očakáva na hrade, mylady. O vašu batožinu sa postará Frank, keď sa dnes večer vráti.“ A ako mám k tomu ísť? Nebodaj tam mám ísť po vlastných? Do toho strmého kopca?

„A ako sa tam dostaneme? “ Zodvihla som hlavu a ukázala som na tú niekoľko míľovú cestu.  On sa však rozosmial chrčiacim smiechom, ktorý rozochvel jeho suché telo a pyšne vykríkol.

„Po vlastných, mylady!“ A zmizol v chatrči. Čo to práve povedal? Pozrela som sa na Alice, ktorá tak isto ako aj ja len neveriacky klipkala očkami. Očividne nemáme na výber.

Zodvihli sme obe sukne a vydali sa na dlhý výstup. Na nos mi po chvíľke padla prvá kvapka a ja som myslela, že ma už nič horšie nemôže stretnúť. Pridala som do kroku a len vďaka tomu, že Alice chrčala pri mne, som vedela, že som ju ešte nestratila. Bola nižšia odo mňa a robila menšie krôčiky, ale neostávala pozadu. Na líce mi spadla ďalšia kvapka a ďalšia mi prekĺzla cez kabát a schladila mi plece. Nahnevane som zovrela pery do tenkej čiarky a v duchu som priala tomu arogantnému vojvodovi všetky pekelné muky. Moje zničené šaty mu pripíšem na zoznam hriechov. Kým udrel prvý hrom sme došli k hradnej bráne a ja som celou silou búšila na bránu. Bolo nemožné, aby ma niekto v tomto nečase počul. Spolu s Alice sme poriadne zatlačili a podarilo sa nám ju otvoriť, ale skoro sme spadli do blata. V diaľke som si všimla, že k nám niekto kráča.

„Lady Isabella?“ kričala z diaľky a mňa to už vytočilo. To tu nikto nevie, že mám prísť?

„Presne tak.“ Stará žena si ma prezrela a potom znova začala rozprávať.

„Jeho milosť vás neočakávala tak skoro, nie skôr, ako sa vráti Frank s kočom. Ako ste sa sem vy dve, prepánajána, dostali?“ Vyčítavo sa na nás pozerala a viedla nás ku hradu.

„Predpokladám, že ste museli ísť pešo.“ Nie, kdeže. My sme si cestou zaplávali v tom močiari pre srandu králikom.

„Uisťujem vás, madam, že to nebolo naše rozhodnutie. Ten starec...“ Odmlčala som sa v snahe nájsť slušné pomenovanie na toho chlapa.

„Chmuľo. Toto keď sa dozvie milosť pán, bude zle. Zostaňte tu, hneď sa vrátim.“ Odtackala sa a my sme s Alice vystrašene pozerali na seba. Celý tento hrad bol hrôzostrašný. V každom rohu boli pavučiny, bŕ.

„Čo je toto za miesto?“ spýtala sa Alice so strachom v hlase.

„Je to len kopa kamenia. Nemusíš sa báť,“ povedala som jej, ale po pravde som mala zimomriavky aj tam, kde ich normálne človek nemáva.

„Samozrejme, vaša milosť,“ zašomrala si Alice popod nos. Tá stará pani sa vracala k nám.

„Nasledujte ma. Milosť pán vás očakáva v salóniku.“ Viedla nás dlhou chodbou. Alice bola taká vystrašená, že mi celý čas stúpala na sukňu. Celý hrad bol v dezolátnom stave. Ako si dovolil vojvoda ma sem pozvať? Asi mu budem musieť od pľúc povedať, čo si o tom všetkom myslím a tiež aj o ňom.

„Tak sme tu,“ povedala a otvorila nám dvere. Ustúpila o krok do strany a tak mi dala možnosť prejsť.

„Lady Isabella Maria Swanová,“ ohlásila ma slúžka teatrálne, ale podľa mňa to bolo zbytočné. No povedzme si to na rovinu. Koľko on tu môže mať návštev?

„Ďakujem. Môžete odísť a vezmite so sebou aj komornú lady Isabelly. Teraz ju nebude potrebovať.“ Čo si to dovoľuje? Ako môže poslať preč moju komornú? Otočila som sa za Alice, ale ona už odišla. Opäť ma to nahnevalo. Ako si dovolí odísť na príkaz niekoho iného, ako som ja.

„Moja najmilšia lady Isabella,“ povedal medovým hlasom, čo mi k nemu vôbec nesedelo. Čakala som niekoho s hlbokým, silným hlasom alebo nejakého rozmaznaného chlapčeka. Ale nie medový hlas so sebavedomím. Do tváre som vojvodovi ešte nevidela, keďže sedel chrbtom ku mne a pozeral sa na oheň vo svojom krbe. Nečakala som, kým mi dovolí sa usadiť a tak som prešla ku kreslu vedľa neho a pohodlne som sa usadila. Zrak som upriamila na oheň, presne ako on.

„Môj najmilší vojvoda,“ odpovedala som mu rovnakým medovým hláskom ako on.

Tak ako som sľúbila, máme tu novú kapitolovú poviedku. Budem rada, ak mi zanecháte komentár, že čo si o nej zatiaľ myslíte. Vopred vás upozorňujem, že poviedka bude krátka. Je to môj prvý pokus o historickú poviedku a dúfam, že sa nájde aspoň jeden čitateľ, ktorému sa bude páčiť. 

Vaša 9moncici9 ♥

Autor: 9moncici9 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Závoj súmraku - 1. kapitola :