Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Zákon vlkov - 6. kapitola

19.06.2013 (21:45) • Ivka77 • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1154×

Pohľad Leah

Píp, píp, píp. A stále dookola. Trvalo hodnú chvíľu, kým som pochopila význam toho otravného zvuku. Rozlepila som viečka a celou silou tresla po nočnom stolíku. Naivne som verila, že trafím budík. Nepodarilo sa. V noci som ho prezieravo postavila na okennú rímsu, aby som ho nevypla v polospánku.

Kriste, to bol zas sprostý nápad. Odkopla som perinu, narátala do troch, aby som sa psychicky pripravila na nevyhnutné, a začala som sa driapať z postele. Vzala som to v opačnom poradí ako normálne. Najprv som sa o zem zaprela dlaňami a až potom prišli na rad nohy. Postaviť sa ale bolo nad moje sily.

Po štyroch som sa doplazila k oknu a kým som stihla zdvihnúť ruku, aby som budíku uštedrila smrteľnú ranu, prestal zvoniť sám. „Zľakol si sa, ty sviňa?“ spýtala som sa a zažmúrila na čas, ktorý ukazoval. Šesť ráno. Prečo som si, dopekla, nastavila budík na takú šialenú hodinu?

Sekundu som nad tým uvažovala, kým som to vzdala a radšej sa zviezla na koberec. Plánovala som si ešte trochu pospať. Nezáležalo na tom kde. Ledva som zavrela oči a tá hnusná vec začala pišťať znovu. Tentokrát ma skutočne prebralo. Dokonca sa môj mozog vrátil a spomenula som si, prečo som chcela vstať tak skoro.

Musím ho predsa nájsť, musím ho aspoň vidieť. Presvedčiť sa, že je v poriadku. Zdravý a šťastný.

Bleskovo som sa pozviechala, vypla budík a položila si ruku na bruchu. Žalúdok mi skrúcalo hladom. V noci som sa vrátila neskoro a nemala som silu pátrať po nejakom jedle. Zo skúseností som predpokladala, že Seth aj tak dávno zjedol všetko, čo stálo za povšimnutie.

Vyliezla som z izby odhodlaná uloviť v chladničke aspoň niečo. Cestou okolo kúpeľne som zaváhala, ale rozhodla som sa vlastný vzhľad vyriešiť až o trochu neskôr. Svoju chybu som pochopila hneď po prekročení prahu kuchyne.

„Dobré ráno,“ pozdravil môj brat a prebehol ma pohľadom. „Nádhero,“ dodal a uchechtol sa. Za iných okolností by som mu šťavnato odvrkla, ale dnes mi na to chýbala sila. Zmohla som sa len na jedno zazretie. Nečakala som, že už bude hore. Nedele si rád pospí. Na rozdiel od mamy. Jej prítomnosť ma preto vôbec neprekvapila.

„Ránko,“ broukla, otočila sa od sporáku a zazrela na Setha. „Neprovokuj sestru!“ prikázala, naložila na tanier lievance a podala mi ho. Slastne som vydýchla, kývla ako poďakovanie a aj s mojimi raňajkami v ruke zapadla na stoličku vedľa brata. Hlavu som si oprela o dlaň a druhú ruku využila na jedenie. Prežúvanie mi našťastie zabránilo zaspať.

Stačili dve sústa božského pokrmu a hlad viac nebol dôležitý. Moja myseľ sa začala zaoberať niečím oveľa menej znesiteľným. Dookola sa vracala k včerajšiemu večeru. Priamo k zoznámeniu s nesympatickou ženskou, s jeho matkou. Povzdychla som si a podvedome sa nahrbila. Hanba ma prinútila. Rozlievala sa každou bunkou môjho tela.

Mňa aj Setha rodičia vychovávali k obrazu svojmu. Vštepovali nám morálne zásady a hodnoty, ktoré pokladali za dôležité. Vyžadovali od nás dodržiavanie istých pravidiel a to hlavne v správaní k ostatným. Otca vždy najviac vytáčala nezdvorilosť a mamu povrchnosť. Považovala za nemysliteľné, aby sme niekoho súdili podľa vzhľadu, alebo dali na prvý dojem. Každý má právo na zlý deň, hovorievala, keď som nad niekým ohŕňala nosom. Nezabudla ani na káravý pohľad, ktorý ma donútil skloniť hlavu a prikývnuť. Nie však preto, aby som jej urobila radosť. Ja som skutočne verila, že má pravdu.

Chyba. Veľká chyba.

Včera som sa presvedčila o opaku. Lepšie povedané moja budúca svokra ma presvedčila. Stačilo pár sekúnd v jej prítomnosti, aby som vedela, že ona nie je dobrý človek, že ju nikdy nebudem mať rada. Niečo zlé z nej priam sálalo. Cítila som to z každého jej pohybu a gesta. Na chlad v jej očiach škoda spomínať.

Popravde som spoliehala, že sa z toho vyspím, ale absolútne zbytočne. V mojom prípade zaužívané – ráno je múdrejšie večera – asi neplatí. Nervózne som si prehrabla vlasy. Zdalo sa mi to na odbúranie stresu lepšie, ako si rovno nafackovať. Aj keď to by som si zaslúžila oveľa viac. Veď je tak hlúpe niekoho neznášať, a pritom ho vôbec nepoznať. A neznášať matku niekoho, s kým chcem prežiť život? To je priam zločin. Normálny trestný čin.

„Som monštrum,“ vydýchla som a až potom si uvedomila, že som to povedala nahlas. Trochu som dúfala, že ma nikto nepočul, no také šťastie som nemala.

„Zlatíčko, učešeš sa a bude to lepšie,“ šepla mama a sústrastne sa na mňa usmiala.

„Alebo ti našetríme na plastiku,“ zasmial sa Seth a ukradol mi z taniera posledný nedojený lievanec.

Odsunula som stoličku, postavila sa a opustila kuchyňu bez toho, aby som sa s bratom pohádala. Inokedy by som sa do neho nadšene obula, ale to by ma nemohli jeho slová tak hlboko zasiahnuť. Posledné dni som o sebe pochybovala až príliš často. Nepotrebovala som, aby mi niekto pripomínal, aká som v skutočnosti nedokonalá a hlavne obyčajná.

Zaliezla som do kúpeľne, pustila vodu do umývadla a pre istotu si pred pohľadom do zrkadla opláchla tvár. Vôbec to nepomohlo. Vlastný odraz ma aj tak vydesil. Musela som parkrát zažmurkať, aby som uverila, že som to naozaj ja. Vlasy mi trčali do všetkých strán a vačky pod očami naznačovali, ako zle som spala. Moja tvár presne odzrkadľovala stav, v ktorom sa ocitla moja psychika. Akoby medzi vonkajškom a vnútrom existoval nepopierateľný súlad.

Na zlepšeniu toho prvého stačilo pätnásť minút, dobrý hrebeň a tona make-upu. S úzkosťou v mojej duši už to bolo horšie. Súrne som potrebovala objatie. Postačilo by aj pohladenie. Prekvapivo sa mi ho dostalo. Ledva som vyšla z kúpeľne a Seth ma zovrel v náručí. Vlastne sa na mňa vrhol spoza rohu, až som takmer dostala infarkt. Celým telom mi prebehol intenzívny záchvev – predzvesť premeny. Vlk vo mne reagoval na nečakaný príval adrenalínu.

Môj brat ma okamžite pustil a ustúpil do bezpečnej vzdialenosti. „Segra, buchneš?“ Ostražitý výraz v jeho tvári ma skoro rozosmial.

„Doma nie,“ šepla som. Vlastné ovládanie som dávno vyšperkovala na možné maximum. „Chcel si mi niečo?“ Oprela som sa o dvere do kúpeľne.

„Ospravedlniť sa,“ nevinne sa usmial, „to v kuchyni bol len vtip. Nechcel som sa ťa dotknúť.“ Obočie mi vyletelo nahor. Trochu ma prejavy citov medzi nami dvoma miatli. Hlavne v poslednom čase. Bežná prax totiž bývala iná. Deň sa nám ani nerátal, kým sme jeden druhého poriadne nevytočili. Samozrejme všetko v rámci akejsi nepísanej normy. Radšej by som zomrela, ako mu skutočne ublížila.

„Ja to predsa viem. Vždy to viem. Len som teraz...“ Zasekla som sa pri hľadaní správneho slova. Napokon som to vzdala a iba som si nad tým a aj nad sebou sťažka povzdychla. „Ignoruj ma. To bude najlepšie,“ navrhla som.

„Nemôžem,“ sklonil hlavu a zahľadel sa na svoje prsty. Podozrivo dlhý čas sa vôbec nepohol. Už som otvárala ústa, aby som sa spýtala na dôvod, keď začal znovu hovoriť: „Nechcem o teba prísť, mám ťa rád a teraz neviem...“ Zdvihol ku mne zrak a ukotvil pohľad v tom mojom. Smútok v jeho očiach stačil, aby som pochopila, čo ho trápi. Uf, to som nečakala. Ak by to nebolo tak vážne, možno by to bolo až na smiech.

„Medzi nami sa nič nezmenilo a ani nezmení.“ Natiahla som k nemu ruku a on bez váhania spojil naše dlane. „To, že v mojom srdci pribudlo miesto pre niekoho iného, neznamená, že z neho niekto musí von. Tak to predsa nefunguje,“ povedala som. Mala som problém udržať pevný hlas. Jeho pochybnosti mi zvierali hrdlo. Neistota v jeho tvári ma takmer fyzicky bolela.

„Keď my sa zvyčajne len hádame, som k tebe protivný a...“

„Rovnako ako ja k tebe,“ prerušila som ho. „Máme normálny súrodenecký vzťah.“ Sadla som si na zem a Setha som stiahla so sebou. „Milujem ťa, si predsa môj malý brat.“ Vtisla som mu uslintaný bozk na líce. Zamrnčal, znechutene si utrel tvár a skúsil uhnúť, keď som ho chcela znovu pobozkať. Jeho snahu prerušilo až mamine odkašľanie. Prekvapene som k nej vzhliadla.

„Čo ste vyviedli?“ spýtala sa s vážnou tvárou. V ruke držala čisté uteráky pripravené do kúpeľne.

„Nič,“ pípli sme s bratom takmer naraz a odvalili sa od dverí, aby sme jej neblokovali vstup. Ruky sme ale rozpliesť nedokázali. Ešte bolo na to skoro.

„Aha,“ prižmúrila oči, „takže sa tu muckáte z čistej lásky? Nepripravujete žiadnu výhovorku pre svoju starú matku?“ ukázala na seba, aby sme náhodou nezabudli, o kom hovorí.

„Vôbec žiadnu,“ šepla som a pritiahla si Setha za lem trička do svojej náruče. „Sme jedna krv a ja ho proste zbožňujem.“ Mama vypúlila oči, zmätene pokrútila hlavou a vošla do kúpeľne.

Vrátila sa práve, keď môj brat usúdil, že nám blízkosti na dnes stačilo a šetrne sa driapal z môjho zovretia. Mama si založila ruky v bok a premerala nás pohľadom. Viditeľne sa jej niečo nezdalo. „Alebo niečo potrebujete?“ skúsila druhú alternatívu, ktorá ju napadla ako jediné logické vysvetlenie nášho vzájomného správania.

Otvorila som ústa, aby som ju ubezpečila, že nám nič nechýba, ale Seth ma predbehol. „Idem do mesta, ak mi chceš dať na obed, nenahnevám sa,“ povedal a nevinne sa na mamu usmial. Pretočila očami, ale úsmev mu oplatila.

„Vezmi si z peňaženky desať dolárov,“ šepla, prešla okolo nás a zamierila naspäť do kuchyne. Po dvoch krokoch zastavila a znovu sa na nás otočila. „Niekto ťa pustil do mesta?“ spražila Setha pohľadom.

Môj brat vypúlil oči a nervózne sa obšil. „Nespomínal som, že chcem ísť?“ spýtal sa a zaklipkal mihalnicami. Mama pokrútila hlavou a ledva udržala vážnu tvár. Bolo jasné, že ho naťahuje. Z nás troch to nedochádzalo len jemu. Muži sú niekedy fakt pomalší. „Ja som... asi zabudol...“ vykoktal. Hryzla som si do pery, ale ani to mi nepomohlo, aby som sa udržala a nevybuchla v hlasný smiech. Môjho brata to asi nakoplo, pretože ďalšie slová vyslovil bez jediného zaváhania. „Mami, môžem ísť do mesta nájsť sestre chlapa, aby nám neostala na ocot?“ poprosil.

„Iste,“ odpovedala, predviedla elegantnú otočku a bleskovo zmizla v kuchyni. Seth po mne strelil pohľadom, akoby čakal, či mu rypnutie vrátim. Obdarila som ho spokojným úsmevom a vzdušnou pusou. Nemohla som byť protivná, keď plánoval kvôli mne zabiť celý deň v meste. Nie, že by som to od neho nečakala.

Čakala.

Môj brat by sa pre šťastie iných dokázal roztrhať. Viac ma zaskočilo, ako skoro vstal. Hlavne, ak má k spánku ešte pozitívnejší vzťah ako ja. Predpokladala som, že príde do mesta až poobede s ostatnými. Aspoň tak znela včera dohoda pri ceste naspäť. Bola som príliš unavená, aby som v nej vtedy videla trhliny. Stačilo si ale ľahnúť do postele a vedela som, že by ma tých pár premárnených hodín zabilo. V Port Angeles ostal priveľký kus mojej duše.

Seth pozrel na hodinky a potom znovu na mňa. „Autobus nám ide až za pol hodiny. Takže je čas, aby som ti dal malý darček,“ šepol a začal sa hrabať vo vreckách na rifliach. Nech hľadal čokoľvek, zabudol, kam to dal.

Vztýčil ukazovák, aby mi naznačil, nech počkám a vbehol do svojej izby. O chvíľu sa vrátil aj so zloženým papierom. „Ďakujem,“ usmiala som sa, aj keď som netušila, čo v tom je. Rozložila som papier a v úžase pootvorila ústa.

Hľadela som na stránku z katalógu nezvestných osôb, priamo na fotku chlapca, ktorý zmenil môj život. Nebola najlepšia a vytlačenie na našej tlačiarni jej na kvalite nepridalo, ale nepopierateľne to bol on. Poznala by som ho kdekoľvek. Bože, prečo ma tam nenapadlo hľadať už oveľa skôr?

„Christian Daniel Stray,“ vyslovil Seth, kým som si meno stihla prečítať sama. „Nezvestný šestnásť dní,“ dodal. Zviezla som sa k zemi a privrela som viečka. Poznať jeho meno bol neuveriteľne oslobodzujúci pocit. Dodával mu na reálnosti.

Christian, Christian, Christian, rezonovalo mi v mysli, kým mi slzy šťastia stekali po tvári. Na sekundu ma dokonca napadlo, aké by to bolo, ak by som s ním v budúcnosti mala deti. Chcel by, aby sa náš syn volal po ňom, aby dostal jeho krásne meno? Bože, mal by jeho nádherné oči? Či by zdedil tie moje? A čo vlasy? Plavá alebo čierna? Zvláštne koľko zbytočných otázok vyprodukovala moja hlava.

Škoda, že som nedokázala snívať o niečo dlhšie a pravda ma doslova prefackala. Stačilo si spomenúť na to najdôležitejšie. Ja predsa nemôžem mať deti a ťažko povedať, či za takých okolností môžem mať jeho. Veď, kto by chcel ženu, ktorá vlastne ani nie je poriadne ženou?

Utrela som si slzy, pohladila papier a začítala sa do ďalších informácií. Adresa sedela a takmer som odhadla aj vek. Zmýlila som sa len o jediný rok. Pred mesiacom mal pätnásť.

Vo svetle nových faktov sa mi nenávisť k jeho mame zdala ešte viac malicherná, ešte viac nelogická. Viac než dva týždne nevie, kde má syna a ja si ju dovoľujem súdiť? To by predsa položilo každého. Tvrdú masku možno využíva, aby sa nezbláznila a alkohol, aby zabudla. Na jej mieste by som sa nesprávala inak. Je to zlomená a nešťastná žena. Potiahla som nosom a ďalšie slzy na seba nenechali dlho čakať.

Seth ku mne natiahol ruku a pohladil ma po líci. Vlastne mi tým pohybom takmer vypichol oko. Vzhliadla som k nemu a zistila, že jeho nešikovnosť mala jediný dôvod. Nepozeral, kam siaha. Radšej skúmal vzor na našich tapetách.

„Máš problém so ženskými slzami?“ spýtala som sa. Aj keď som ho videla len z profilu, neušlo mi, ako sa mu pery roztiahli do úsmevu.

„Nie, len mám problém so sestrinými prsiami,“ šepol pobavene. Zasekla som sa v polovičke nádychu a skĺzla pohľadom na svoju hruď. No do riti. Z rozťahanej nočnej košele mi trčalo pravé ňadro a usmievalo sa na okolie. Muselo vyliezť, ako som si sadala. Bola som príliš zaujatá, aby som si to všimla.

Rýchlo som ho zastrčila na správne miesto, vyskočila na nohy a vbehla do svojej izby. Setha som pri tom takmer zvalila na zem. Vyzliekla som si nočnú košeľu, aby som sa prezliekla, a s jej dopadom na zem mi aj niečo došlo. Nemala som aspoň zavrieť dvere? S malou dušičkou som pozrela do chodby a stretla sa so zaskočeným pohľadom môjho brata.

„Čo som ti urobil?“ kňukol a tvár si vložil do dlaní. Nahú ma videl naposledy pred piatimi rokmi, keď mi omylom vletel do kúpeľne. Miesto odpovede som kopla do dverí a tie sa s buchotom zavreli. Trápnejšie mi dávno nebolo. I keď vlastne včera som sa cítila ešte o niečo horšie.

Otriasla som sa pri spomienke na pohľad mojej budúcej svokry a otvorila skriňu. Rifle a tričko som mala na sebe za pol minúty. Vytvorila som osobný rekord v obliekaní. Nazula som si tenisky a sadla si na posteľ. Normálne ma chytila chuť sa po rokoch pomodliť. Prosiť, aby dnešný deň pokračoval lepšie, ako začal. Ideálne bez ďalších ponížení.

Kým som nejaké slová modlitby sformulovala v hlave, rozvibroval sa mi mobil. Že by mi písal, nech sa modliť ani neskúšam? Aj tak otravujem, len keď niečo potrebujem.

Otvorila som sms a prebehla jej text. Pery sa mi roztiahli do širokého úsmevu. Vyskočila som na nohy, vyletela z izby, v obývačke popadla brata a vybehla z domu. Zastavila som až tesne pred Samom. Opieral sa o svoje auto, v ruke držal mobil v očakávaní mojej odpovede.

„Radi sa zvieme,“ vyhŕkla som. Dvere mi otvoril automaticky. Aspoň podľa jeho zaskočeného výrazu ešte nevstrebal môj náhly príchod. Trvalo mu hodnú chvíľu, kým sa spamätal a nastúpil za volant. Seth si sadol dozadu.

Sam naštartoval a pozrel na mňa, aby skontroloval, či mám zapnutý pás. Vždy bol veľmi starostlivý. Spokojne sa usmial a prehrabol si vlasy. „Na rande so mnou si takto nebehala,“ šepol. Ak by nepoužil pobavený tón, znelo by to ako výčitka.

„Teba mi nepridelil osud,“ zasmiala som a žmurkla na neho. Bolo zvláštne, ako uvoľnene som sa pri ňom zrazu cítila. Ešte pred štyrmi dňami by som neverila, že to niekedy bude možné. Ešte pred štyrmi dňami moje srdce totiž nepatrilo inému. Zázrak, ako sa veci menia. Zázrak, čo dokáže pravá láska.

Hodina v aute ubehla neuveriteľne rýchlo. Zabavili nás spomienky na minulosť. Prvýkrát sme na náš vzťah spomínali s úsmevom na perách. Dokázali sme ho brať taký, aký skutočne bol. Vášnivý aj nežný. Radostný aj bolestný. Proste úplne normálny.

V Port Angeles ma vysadili pri mojej lavičke. V myšlienkach som si ju už dávno privlastnila. Plánovala som na nej kempovať, dokedy to bude nutné. Možno by bolo rozumnejšie Christiana hľadať, ale ja som si nemohla pomôcť. Verila som, že som presne tam, kde byť mám.

Pohľad Christian

Nie je nič lepšie ako krátky okamih medzi bdením a snením. Na srdci len pokoj a v hlave nádherné prázdno. Akoby realita ani neexistovala, nezraňovala, nebolela. Škoda, že to netrvá večne, že sa zobudeniu nedá zabrániť. Pritiahol som si perinu až ku krku a ešte pár sekúnd nechal zavreté oči. Bolo tak príjemné nemyslieť. Vlastne ani necítiť. Len existovať v nejakom paralelnom vesmíre. Mimo vlastný svet.

Prevalil som sa na druhý bok, z hrdla sa mi vydralo priškrtené syknutie. Rebrá sa stále nezhojili. Neboleli zďaleka tak veľmi ako pred pár dňami, no stále dosť na to, aby ma hneď prebralo. Posadil som sa na posteli a pretrel si zlepené oči. Neubránil som sa zívnutiu, i keď som spal veľmi dobre. Žiadne sny, žiadne nočné mory. Niečo také by som od nového prostredia skutočne neočakával. Ale hlavne by som to nečakal od vlastnej mysle. Zvyčajne mi dáva zabrať práve v spánku. Vtedy využíva moju slabosť.

Postavil som sa, nazul si papuče a pomaly prešiel k dverám. Vrznutie podlahy ma trochu vystrašilo. Nevedel som odhadnúť, koľko je hodín, ale nechcel som Elenu zobudiť. Dúfal som, že stihnem použiť jej kúpeľňu, kým vstane a vyhodí ma naspäť na ulicu.

Opatrne som stisol kľučku a pootvoril dvere. Myslel som, že len zistím, či je čistý vzduch a nenápadne vbehnem o miestnosť vedľa, no zvuky rinúce sa z kuchyne ma prikovali na mieste. Nerozumel som slovám, ale aj tak som rozoznal, že sa s Elenou rozpráva nejaký muž. Trhane som nasal do pľúc vzduch a dvere zas zavrel. Dokázal som to takmer nehlučne. Ruky sa mi, našťastie, roztriasli až potom.

Cúval som, kým mi nohy nenarazili o rám postele. Posadil som sa, zaprel lakte o kolená a hlavu zložil do dlaní. Snažil som sa normálne dýchať, ale príliš mi zvieralo pľúca. Strašne som chcel nájsť logické vysvetlenie pre prítomnosť toho muža, ale žiadne ma nenapadalo. Eleninho syna som vylúčil hneď. Predsa vravela, že ju navštevuje málo a nikoho iného nespomínala. Tak kto to, dopekla, je? Čo tu chce? Snáď si po mňa neprišiel...

Natiahol som ruku k ťažkému závesu a na chvíľu zaváhal. Bál som sa pohľadu z okna, bál som sa odhaliť pravdu. Stačilo si predstaviť, že na dvore uvidím otčimov mercedes a srdce mi vynechalo úder. Bohužiaľ, neprestalo biť navždy. Netrvalo ani sekundu a zas sa rozbehlo. Tentokrát neprirodzene rýchlo. Položil som si ruku na hruď a zhlboka sa nadýchol. Chcel som si dodať trochu odvahy. Dokonca som si sľúbil, že narátam do troch a potom sa pozriem. Dostal som sa k desiatim, keď som ruku zbabelo spustil pozdĺž tela.

Pár minút som sa presviedčal k ďalšiemu pokusu. Nahováral som si, že je to len sused, ktorý ju prišiel neohlásene navštíviť. Možno zo zdvorilosti alebo jej niečo doniesol. Také sa predsa stáva.

Prekvapivo to zabralo. Dokázal som oklamať vlastný strach. Prudko som odhrnul záves a nakukol von. Pohľad mi padol priamo na policajné auto zaparkované v strede dvora. Z neznámeho dôvodu ma to zaskočilo. Táto alternatíva mi vôbec nenapadla. Aspoň sa mi potvrdilo, aký som sprostý. Veď sa taká možnosť priam ponúkala.

Matka musela nahlásiť moje zmiznutie. Steven, jej manžel, ju iste prinútil. Jemu, na rozdiel od nej, chýbam, chce ma späť. Bohužiaľ, čo on chce, to aj dostane. Vždy. Za akúkoľvek cenu. Niekoľkokrát mi to jasne ukázal, nedal mi dôvod pochybovať.

Postavil som sa a otvoril okno. Na jeho rímse som sedel skôr, ako som stihol uvažovať, čo to vlastne robím. Zreteľne som vedel jediné – ja sa tam nevrátim. Nechcem, nemôžem. Už to nedokážem znášať. Múr v mojom vnútri padol. Nedá sa viac postaviť.

Pozrel som na zem a snažil sa odhadnúť, ako je to vysoko. Dva metre? Menej? Viac? Pevnejšie som sa chytil okrajov rímsy. Zrazu som sa ku skoku nevedel prinútiť. Už mi to nepripadalo ako najlepší nápad. Chýbal mi posledný impulz. Ten sa, bohužiaľ, dostavil veľmi rýchlo v značne nečakanej podobe. Vrzli vchodové dvere a zároveň s tým ku mne doľahli hlasy. Okamžite som pozrel tým smerom a stretol sa s Eleniným pohľadom. Aj na tú diaľku som videl, ako v tvári vystriedala niekoľko emócií.

Viac som nemal dôvod váhať. Musel som preč, musel som využiť moment prekvapenia. Sprudka som sa odrazil a skočil. Potom už šlo všetko rýchlo. Oveľa rýchlejšie, ako by som čakal. Nekonal sa žiadny let vzduchom, ktorý by som vnímal ako v spomalenom filme. Ani žiadny ladný dopad, keď hlavný hrdina len jemne ohne kolená a hneď ich zas vystrie pripravený na beh. Nebolo nič. Len hlasné žuchnutie a zvláštne puknutie.

Ďalšie dianie som ani nevnímal. Nedokázal som sa sústrediť. Existovala len bolesť. Intenzívna a neznesiteľná. Šírila sa z členku do celej nohy v pravidelných impulzoch. Možno večnosť, možno len niekoľko sekúnd.

Znovu sa zaoberať okolím ma prinútil až Elenin hlas. „Čo ťa to napadlo, čo ťa bolí?“ kričala. Znela vystrašene. Akoby jej na mne záležalo, akoby sa o mňa bála.

Trochu ma to zarazilo. No nie tak ako policajtova otázka. „Kto to je?“ spýtal sa a ja som sa napriek všetkému rozosmial. Nedalo sa inak. Veď som všetko skazil úplne zbytočne. On neprišiel kvôli mne. Navštívil ju z nejakého iného dôvodu.

V tejto kapitole bolo trochu menej Christiana a viac Leah. Nabudúce zas opačne. Seb, Rowana, Rena16, Anna, Mea, ďakujem, že čítate. 

Autor: Ivka77 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Zákon vlkov - 6. kapitola: