Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Zákon vlkov - 5. kapitola

11.06.2013 (10:00) • Ivka77 • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1243×

Pohľad Leah

Síce som to nepovedala nahlas, ale ja som si bola istá, že v tom dome býva. Inak mi prišlo nelogické, aby ma tak priťahoval. On ma k sebe doslova volal. Takmer som ten zvláštny šepot počula v hlave.

Za normálnych okolností by som uvažovala, či mi náhodou nepreskočilo, ale po mojom pripútaní ma už nemohlo prekvapiť vôbec nič. Miesto psychickej choroby som teda vsadila na druhú možnosť. Jednoducho som uverila, že sa mi konečne pošťastilo. Všetko predsa môže byť inak, ako som si pôvodne myslela.

Moja jediná láska vôbec nemusí žiť v chudobe. Pokojne môže mať všetko, po čom túži, na čo pomyslí. Len je tak trochu v puberte. Pohádal sa s rodičmi pre nejakú hlúposť a nenapadlo ho nič lepšie ako útek. Čomu sa aj čudovať? Hlavne v jeho veku. Aj mne sa v štrnástich všetko zdalo iné. Mamu s otcom som považovala za nepriateľov číslo jeden. Stačilo, aby mi niečo zakázali a mala som pocit, že mi ničia celý život a dokonca sa v tom vyžívajú.

Tiež som raz zdrhla z domu a trucovala v lese. Precitla som už po hodine, ale aj tak som sa nevrátila. Príliš som sa bála. Pri tom moje obavy nemali žiadne opodstatnenie. Rodičia na mňa nikdy nevztiahli ruku. Ak teda nerátam pár výchovných pohlavkov, ktoré som takmer necítila.

On to môže vnímať veľmi podobne. Strach ho núti konať iracionálne. Prípadne ho niekto okradol a na návrat nemá peniaze. To by vysvetľovalo aj modrinu na jeho tvári.

Povzdychla som si a zosunula som sa na lavičku len tridsať metrov od môjho cieľa. Poskytovala mi perfektný výhľad. V rýchlosti som si prezrela honosný dom aj starostlivo udržiavanú záhradu. Okamžite sa mi na tvári rozlial úsmev. Čo som videla, ma nanajvýš uspokojilo. Pre moju lásku by som nevybrala lepšie. Priala som mu dobrý život, i keď pre mňa sa tým všetko komplikovalo. Čo mu môžem ponúknuť, ak nepotrebuje domov, jedlo či peniaze?

Seba?

Rozosmiala som sa prekvapivo intenzívne. Vtáky na blízkom strome to nevydržali a od ľaku uleteli. Možno až niekam do teplých krajín. On zdrhne rovnako. Na jeho mieste by som nekonala inak.

Natočila som hlavu k ceste a netrpezlivo vyzerala Jareda, Setha a hlavne Kim. Ja som si skrátila cestu cez zablatený svah, ale oni to vzali autom. Jared by svojho štvorkolesového miláčika neopustil, Seth si obul výnimočne slušné topánky, ktoré nechcel zničiť, a Kim pohyb nikdy neobľubovala. 

Trvalo nekonečnú minútu, kým predo mnou zastavili. Vystúpila len Kim a žiarivo sa na mňa usmiala. „Chlapci sa poobzerajú po meste,“ oznámila. Ledva dopovedala, Jared dupol na plyn a vyrazil aj s mojim bratom smer centrum.  

„Ty ostaneš so mnou?“ spýtala som sa s nádejou v hlase. Potrebovala som svoju najlepšiu priateľku. Plánovala som ju zneužiť na poláskanie vlastného sebavedomia.

„Iste,“ prikývla, sadla si ku mne na lavičku a prehodila nohu cez nohu.

„Som pekná?“ vychrlila som tak rýchlo, až som sa bála, či mojej otázke vôbec porozumela. Kim podvihla obočie a cuklo jej kútikmi. „Potrebujem to počuť,“ dodala som.

„Nádherná,“ šepla cez potlačovaný smiech. Pretočila som očami. Mala som tušiť, že jej to príde smiešne. Nikdy sme neviedli presladené a neúprimné rozhovory príznačné pre falošné priateľstvá. Ani jedna z nás na také nebola stvorená, no ja som súrne potrebovala pohladiť ego a ona mi na to pripadala úplne ideálna.  

„Tak mi aspoň klam,“ požiadala som. Trochu lži ešte nikoho nezabilo.

„Si ako hviezda na jasnom nočnom nebi,“ uškrnula sa, „vlastne tvoja krása tie hviezdy zatemňuje...“

„Bože môj,“ vyprskla som. Pravdepodobne nie len slová, ale aj nejaké sliny. „Nešlo by to trochu menej nápadne?“

„Neviem,“ mykla ramenami, chrbtom ruky si utrela tvár, otvorila kabelku a vytiahla z nej pero a poznámkový blok. „Napíš mi, čo chceš počuť a ja to prečítam,“ navrhla a podala mi obe veci, akoby to skutočne myslela vážne. Dokonca si udržala aj chladný výraz. Len jej oči prezrádzali, ako dobre sa baví.

„Ty si zo mňa uťahuješ, ale ja tu upadám do depresie,“ povzdychla som si a frustrovane rozhodila rukami.

„Lea, ja chápem, že o sebe pochybuješ, ale neberieš to z nesprávnej strany?“ spýtala sa, nečakala na moju odpoveď a hneď pokračovala: „Ten chlapec má štrnásť...“

„Možno viac,“ prerušila som ju. Vek som len odhadovala.

„Dobre, tak má niečo okolo štrnásť,“ opravila sa a neodpustila si jedno zazretie. „Každopádne ešte určite nemá na ženy vyhradený vkus. Teraz je vo veku, keď ho najviac zaujíma...“ Ukazovákom mi ťukla do ňadra. „Ver mi, tie tvoje sa budú páčiť,“ zasmiala sa. Pretočila som očami, ale pohľadu na vlastnú hruď som neodolala. Popravde prednosti som zdedila naozaj vyvinuté. Vďaka, mami.

Spamätala som sa, kým sa mi na tvári stihol rozliať blažený úsmev. „No moment, nie je trochu mladý, aby mi okukoval prsia?“ vyprskla som. Tá predstava sa mi vôbec nepáčila. S tým by mal počkať aspoň do osemnástich. Veď je odo mňa takmer o desať rokov mladší.

„Nie je trochu mladý, aby ti okukoval aj iné časti tela?“ vrátila mi Kim otázku.

„Asi hej,“ pripustila som. Nie práve ochotne. Zase ma vmanévrovala presne tam, kam chcela. Niekedy je pre mňa ťažké pochopiť, ako to robí.

„Nechceš teda radšej vedieť, či sa mu bude páčiť tvoja povaha?“ zaujímala sa. Prikývla som. Vlastne som hlavou kyvkala až moc intenzívne. Dúfala som, že aspoň o mojich vlastnostiach dokáže povedať niečo pekné a najlepšie aj úprimné.

„Dlho som ťa neznášala,“ priznala a mne spadla sánka. Skoro som cítila, ako sa dotkla zeme. „Ešte na strednej. Ani neviem prečo. Asi závisť. Všetci muži ťa obletovali a ja som myslela, že si obyčajná namyslená hus. Ale vieš čo?“

„Nie,“ pípla som cez zovreté hrdlo. Nebola som si úplne istá, či chcem, aby pokračovala a vzala mi ilúzie o našom priateľstve. To som práve nepotrebovala.

„Požičala si mi plášť na biológiu,“ zasmiala sa. „Úplne nezištne. Ani si ma nepoznala. Len si počula, že som si ho zabudla.“ Zamračila som sa. Nevedela som si na to spomenúť. Trvalo hodnú chvíľu, kým som poriadne zalovila v pamäti.

„To si bola ty,“ vydýchla som prekvapene. „Nevyzerala si ako ty. Tie rov...“ Nasucho som prehltla a radšej hneď sklapla.

„Nevyzerala. Na zuboch kovová pasca, vlasy na ježka, dvadsať kilo nadváha,“ usmiala sa a na ukazovák si natočila prameň svojich krásnych, teraz už dlhých, vlasov. „Vidíš, ani si sa nespýtala na meno. Proste si mi dala všetko, čo som potrebovala bez toho, aby si mala istotu, že ti to vrátim.“

„Rezervácia nie je taká veľká. Našla by som si ťa,“ kňukla som. Náhradný plán som samozrejme mala.

„To nič nemení na tom, že si o mňa vôbec zakopla. Maturantka a zároveň najobľúbenejšie dievča na škole pomohlo úbohej prváčke.“ Zmätene som pokrútila hlavou. Tak preto bola ku mne taká milá, keď ju Jared doviedol predstaviť svorke. Kvôli hlúposti, ktorá sa stala pár rokov predtým.

„Len vďaka tomu sme kamarátky?“ spýtala som sa. Pri predstave kladnej odpovede ma až otriaslo.

„Neblázni,“ vypískla a zovrela ma v náručí. „Kvôli tomu som ignorovala Jaredove varovania, aká vieš byť odporná. Kamarátky sme, pretože ťa zbožňujem. Si úžasná žena. Úprimná, milá, vtipná a nekonečne dobrá. Každý, kto ťa spozná, to musí cítiť rovnako a bude to tak cítiť aj ten chlapec.“

„Naozaj?“ ubezpečovala som sa. Dobre sa to počúvalo. Kim sa odtiahla a pozrela mi do očí.

„Odmietol by ťa len hlupák a ty si sa určite nepripútala k hlupákovi. Máš na známosti dobrý vkus,“ ukázala na seba a rovno sa na vlastnom vtipe aj uchechtla.  

„To teda mám,“ šepla som. Na viac som sa nezmohla. Nevedela som si pomôcť, ale zase mi zvlhli oči. Tentokrát to však so smútkom nemalo vôbec nič spoločné. Bože, ja som ani nevedela, prečo zase revem. Asi ma príliš dojala.

„Ale no tak,“ pípla moja najlepšia priateľka a zotrela mi z brady zatúlanú slzu. „Pobláznené hormóny mám mať predsa ja. Alebo s nimi majú problémy aj krstné mamy?“

Zasekla som sa v polovičke nádychu. „Ja... budem... krstná?“ vykoktala som značne vyvedená z rovnováhy. Netušila som, že už nad tým vôbec uvažovala. Predsa len má do pôrodu ešte takmer päť mesiacov.

„Nemusíš, ak nechceš, ale...“

„Chcem,“ prerušila som ju. „Strašne to chcem.“ Natiahla som ruku k jej bruchu a zaváhala. Nevedela som, či sa ho smiem dotknúť. Niektoré ženy to vyslovene neznášajú. Kim ma chytila za zápästie a pohyb dokončila za mňa. Spočinula som otvorenou dlaňou na malom hrbolčeku črtajúcom sa pod jej tričkom a záhadne zo mňa opadli všetky starosti. Akoby ich niekto spláchol do záchoda.

Ďalšiu hodinu som si na vlastné trápenie ani nespomenula. Zabavili sme sa dokonale vyberaním mena pre dieťatko. Kim sa totiž dohodla s Jaredom, že meno pre dievča zvolí ona a pre chlapca zas on. Z nejakého dôvodu si bola úplne istá práve dievčatkom. Neprezradila však prečo a ja som nenaliehala, i keď som mala skutočný problém potlačiť vlastnú zvedavosť.

Nakoniec sme sa zhodli na nádhernom mene Kayla. Vlastne ja som zásadne len prikyvovala. Súhlasila by som, aj keby sa rozhodla pomenovať dieťa po vtáčom truse. Mne ku šťastiu stačilo, že budem krstná mama, že do môjho života bude patriť aspoň jedno dieťa, keď už vlastné mať nemôžem.

Nálada sa mi dvihla do tak závratných výšok, až som úplne zabudla, prečo som sem vlastne prišla. Našťastie sa mi to pripomenulo hneď, ako nablýskaný mercedes zastavil len pár desiatok metrov od nás. Presne pred jeho domovom.

Mimovoľne som vyskočila na nohy a spravila krok tým smerom. Kim ma chytila za ruku a pevne stisla. „Nemôžeš tam len tak nabehnúť,“ šepla. Síce nerada, ale musela som pripustiť, že má pravdu. Sadla som si naspäť na lavičku a pevne stisla jej okraje, aby som sa prinútila k pokoju. Nebolo to vôbec jednoduché. Každá bunka v mojom tele chcela zistiť, či v tom aute náhodou nesedí.

Dlhé tri údery môjho srdca sa nič nedialo. Až potom sa otvorili dvere na mieste vodiča a vystúpila žena. Definovať sa dala jediným slovom – nádherná. Blond vlasy jej v prirodzených vlnkách padali až k pásu, červené šaty končili tesne pod kolenami a perfektne obopínali jej dokonalú postavu. Odzadu by som ju odhadla tak na dvadsať.

Stačilo, aby sa na sekundu otočila a ani prehnane výrazný make-up nezakryl jej pravý vek. Mohla mať tak štyridsať. Mňa ale zaujali hlavne jej oči. Prinútili ma k úsmevu. Už som ich videla. Stačilo si spomenúť na moje pripútanie a vedela som, kde som mala tú česť prvýkrát.  

„Jeho mama,“ vydýchla som. Celým telom sa mi rozlialo podivné teplo. Najradšej by som ju vyobjímala za to, že mi ho priviedla na svet. Vďaka, ktorú som k nej pocítila, ma samú zaskočila. Nečakala som tak silné emócie k ďalšiemu cudziemu človeku.

Žena otvorila kufor a vytiahla dve igelitové tašky s logom nejakého obchodu. Už na pohľad boli ťažké. Nutkanie jej pomôcť ma takmer neudržalo na mieste. Ešte, že mi Kim stále zvierala ruku a svojim dotykom nútila môj mozog aspoň k nejakej funkčnosti.

Rýchlo som na ňu pozrela, vďačne sa usmiala a nasmerovala zrak zas na ženu. Práve včas, aby som videla, ako sa jej jedna z tašiek roztrhla a celý nákup sa rozsypal po zemi. To už moja priateľka nemala šancu. Neudržala by ma ani celá armáda. Vyskočila som na nohy a rozbehla som sa priamo k autu.

Pred ženou som padla na kolená a okamžite som jej začala pomáhať so zbieraním potravín. Všimla som si aj niekoľko pomarančov, ktoré sa zakotúľali až pod auto. Ľahla som si na zem a postupne som ich všetky vylovila. Bolo mi úplne jedno, že si zašpiním oblečenie. Dlhovala som jej oveľa viac.

Vložila som posledný pomaranč do druhej z igelitiek, postavila sa a rýchlo si oprášila nohavice. Na ženu som nedokázala pozrieť. Nevedela som, čo by som mala povedať. Napadali ma samé hlúposti. Musela som držať zovreté pery, aby som ju omylom nepožiadala o ruku jej syna. To by iste neocenila.

„Ďakujem,“ prerušila ticho. Závan alkoholu z jej dychu ma donútil o krok ustúpiť. Absolútne ma šokoval. Veď len pred chvíľou šoférovala.

„Nie je zač,“ šepla som a naše pohľady sa na sekundu stretli. Nehľadela na mňa práve s nadšením v tvári. Skôr sa v jej očiach zrkadlila značná dávka opovrhnutia. V porovnaní s ňou som vyzerala ako bezdomovec. Asi som si mala pri obliekaní dať viac záležať.

Zodvihla zo zeme tašku, otočila sa na opätku a bez ďalších slov zamierila do domu. Civela som na jej chrbát, kým sa za ňou nezavreli vchodové dvere. V mojom vnútri sa podivne ochladilo. Rukami som si objala hruď a zavrela som oči. Bože, daj, aby sa on na mňa takto nikdy nedíval, prosila som v duchu.

Pohľad Christian

Elena moje mlčanie rešpektovala nekonečne dlhý čas. Netlačila na mňa, nenaliehala. Potichu si usrkovala zo svojho čaju a prebodávala ma pohľadom. Aspoň som mal ten pocit. Nezdvihol som k nej zrak, aby som si to potvrdil. Nechcel som pozrieť do jej prenikavých očí. Z nelogického dôvodu ma desili. Akoby nimi videla až niekam pod povrch, odhaľovala, čo malo ostať skryté len v mojich spomienkach.

„Koláč?“ prerušila ticho. Prikývol som a hneď som sa po jeden natiahol, aby si to náhodou nerozmyslela. Vybral som si, samozrejme, najväčší kúsok a tentokrát si ho skutočne vychutnal. Jemne kyslastá chuť ma aspoň trochu prebrala. Už mi začínali padať viečka. „Pokojne si ešte daj,“ šepla, postavila sa a prešla ku kuchynskej linke. Otvorila jednu z horných skriniek a vytiahla fľašu vína spolu s pohárom. Naliala si takmer doplna a vrátila sa k stolu.

„Mal by som ísť,“ vyhŕkol som a odsunul som stoličku. Zaskočilo ma, že bude piť. Nechcel som byť pri tom, keď sa opije.

„Nemáš kam,“ skonštatovala a napila sa. Ostražito som sledoval, či do seba obráti naraz celý pohárik, alebo aj niečo nechá. Nevypila ani tretinu, položila pohár a naše pohľady sa stretli. „Toto je problém?“ ukázala na víno. V tvári mala viac pochopenia, ako som videl za celý život. Prikovalo ma to na mieste. Už som si nebol taký istý, že chcem skutočne odísť. V jej dome bolo príjemne teplo, zima ma nelákala. Ešte chvíľu som si chcel užiť klamlivý pocit, že som niekde vítaný.

„Nie je to problém,“ povedal som. Na mojich slovách nebolo úprimné vôbec nič, ale na iné som nemal odvahu. Párkrát som už škaredo zaplatil, ak som si dovolil pravdu. Niekedy je lož proste otázkou menšieho zla, nevzbudzuje toľko hnevu.

„Zvyknem si dať deci či dve pred spaním,“ šepla. Použila prekvapivo ospravedlňujúci tón. Nepôsobilo to na mňa príjemné. Nechcel som sa dostať do rozhovoru na tému – alkohol. Mohol by som omylom vyjadriť svoj názor. Už len pri tej predstave som sa nervózne obšil. „Ty by si už možno rád spal, vyzeráš unavene,“ dodala a podvihla obočie v očakávaní mojej reakcie.

Tradične som sa zmohol len na prikývnutie. Naučil som sa veľa nehovoriť. Vždy mi robila problém voľba správnych slov. V mojom prípade sa mlčanie stalo jediným bezpečným riešením. Nebol mi dopriaty dostatočný intelekt, aby som vytváral súvislé vety, ktoré moje okolie nevytočia do nepríčetna. Prípadne, aby som sa poriadne nezakoktal a nevystavil sa tak len posmechu. Nie, že by mi práve ten nejako extrémne prekážal.

V živote sa stávajú horšie veci. Omnoho horšie.

Elena sa postavila a naznačila mi, aby som ju nasledoval. Priviedla ma až k dverám vedľa kúpeľne, otvorila ich a ukázala na izbu. „Patrí môjmu synovi,“ usmiala sa, „býva aj s manželkou v meste, je právnik,“ povedala so značnou dávkou hrdosti v hlase.

„Mne by stačil aj gauč,“ šepol som. Neprišlo mi vhodné okupovať izbu jej syna. Viditeľne jej na ňom záležalo a ja so už aj tak požíval priveľa z jej pohostinnosti.

„Potrebuješ sa poriadne vyspať a on sem zavíta málokedy. Zvyčajne chodím na návštevu ja. Statok mu už veľmi nevonia.“ Odmlčala sa v jasnom zamyslení. Sklonil som hlavu a čakal, že si to rozmyslí. Nie len nocľah v izbe jej syna, ale aj to, že ma nechá vo svojom dome až do rána. „Som celé dni sama a možno, ak by si chcel...“ Povzdychla si a pokrútila hlavou. „No veď uvidíme,“ dodala a otočila sa na odchod.

Zízal som na jej chrbát neschopný slov a hlavne neschopný pohybu. Jej posledné slova zneli, akoby snáď naznačovala, že by som tu mohol ostať aj o niečo dlhšie. Možno, ak by som jej dokázal nejako pomáhať, ak by som našiel spôsob ako byť užitočný...

Elena zastavila po dvoch krokoch a znovu na mňa pozrela. „Som ja hlava deravá, dieťa mám z domu len pár rokov a už ani neviem, aké to je mať nejaké na starosť,“ zasmiala sa. „Takže umyť zuby a až potom spať,“ prikázala, prešla do kúpeľne a hneď sa zas vrátila aj so zabalenou zubnou kefkou. „Pastu nájdeš v skrinke nad umývadlom.“

„Ďakujem,“ šepol som a vzal si kefku z jej rúk. Nerád som dával najavo vlastné emócie, ale úsmevu som nedokázal zabrániť. Plný žalúdok, čisté oblečenie a ešte aj čisté zuby. Kto by sa netešil? Hlavne to prvé pre mňa nebola práve samozrejmosť.

„Dobrú,“ pípla moja hostiteľka a zmizla za rohom. Asi sa vrátila do kuchyne, aby si dopila svoje víno.

Rýchlo som z hlavy vytesnil zbytočné myšlienky a vošiel do kúpeľne. Zo skrinky som vytiahol zubnú pastu a kúsok vytlačil na kefku. Jahodová. Mňam. Výnimočne som umývanie zubov neodflákol, radšej som si ho poriadne vychutnal. Bohvie, kedy budem mať zas príležitosť.

Vypláchol som si ústa čistou vodou, tvár utrel uterákom a pohľadom skontroloval kúpeľňu. Nechcel som, aby po mne ostal nejaký bodrel. Oblečenie, v ktorom som prišiel, ležalo vo vaničke pravdepodobne používanej na pranie. Na sekundu som zaváhal. Nevedel som, či by som ho nemal oprať. Elena spomínala, že to skutočne potrebuje. Nakoniec som sa rozhodol pre najbezpečnejšiu alternatívu – nerobiť nič bez jej dovolenia.

Vrátil som sa do izby, v ktorej som mal spať a konečne si ju aj obzrel. Strašne mi pripomínala moju izbu v detskom domove. Jednoducho, ale účelne zariadená. Iba posteľ, stôl a jedna veľká skriňa. Nič prepychové, nič zbytočné. Aspoň som pochopil, prečo sa sem jej syn vracia tak málo. Pravdepodobne sa mu chudoba prieči. Netuší, aké môže byť bohatstvo zradné, aké veci sa niekedy skrývajú za honosným zovňajškom.

Povzdychol som si a sadol som si na posteľ. Krásne mäkká. Úplne lákala k spánku. Neodolal som a hneď som si ľahol. V dome bolo teplo, ale aj tak som sa prikryl. Zhlboka som sa nadýchol a nechal sa unášať príjemnou vôňou. Trochu mi pripomínala citróny, ale bolo tam ešte niečo, čo som nedokázal identifikovať. Elena si asi potrpí na ovocné vône. A aj na ovocné víno, šepol mi otravný hlások v hlave.

Presne ako moja matka. I keď tá po výhodnom vydaji prešla na kvalitnejší, aj podstatne tvrdší, alkohol. Vodka, whisky, čokoľvek. Ťažko povedať, či jej chutí všetko, alebo len nie je vyberavá. Osobne by som vsadil na tú prvú možnosť.

Otočil som sa na ľavý bok, aby som videl na dvere, a schúlil som sa do klbka. Strašne sa mi chcelo spať, ale najprv som si potreboval vyprázdniť hlavu. Možno by sa to dalo, ak by mi myšlienky stále nebehali k spomienkam, ak by ma zas nepohlcoval strach, ak by som aspoň na chvíľu dokázal veriť, že ma nikdy nenájdu, že sa nebudem musieť vrátiť. K nej a hlavne k nemu.

Prečo ma z toho domova vôbec brala? Prečo ma tam nenechala? Veď bola taká šťastná, keď sa ma zbavila. Nemohla jednoducho zabudnúť, že má syna?

Veľa otázok a do mysle sa mi vnucovala len jedna odpoveď. Ten zazobaný hajzel nechcel ju. Chcel hlavne mňa. Preto ju donútil, aby zahrala napravenú mamičku, aby sa on mohol hrať na milujúceho otecka. 

Skutočne vám ďakujem za komentáre a aj za hlasy v naj poviedke mesiaca. Úprimne som umiestnenie vôbec nečakala. Takže ma to príjemne prekvapilo. Ďakujem aj tým, ktorých hlasy neboli platné, pretože na hlasovanie musíte byť zaregistrovaní. Pre mňa veľa znamená, že ste sa hlasovať vôbec pokúsili. 

Autor: Ivka77 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Zákon vlkov - 5. kapitola: