Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Zákon vlkov - 19. kapitola

06.11.2014 (15:30) • Ivka77 • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1747×

Pohľad Christian

Oči sú vraj oknom do duše.

Vždy som tomu veril, a preto som sa radšej díval do zeme. Každý deň. Za každých okolností.

Z dvoch prostých dôvodov.

Aby som neukázal špinu vo mne a hlavne, aby som nevidel tú, ktorú ľudia skrývajú pod svojou dobre nacvičenou maskou.

Aké zbabelé.

Lenže pri ňom to bolo iné. Pri tom chlapcovi... pri Sethovi Clearwaterovi mi chýbal pocit, ktorý by ma nútil sklopiť zrak.

Presne ako pri jeho sestre.

„Seth,“ opatrne som vyslovil jeho meno. Bál som sa, že sa zase začnem zajakávať  a Lea sa za mňa bude musieť hanbiť. Vďakabohu sa to nestalo. „Teší ma.“

„Mňa tiež,“ usmial sa, striasol zo seba Leine ruky a spravil krok do izby. Mohol urobiť aj ďalší, Lea už mu nebránila, ale on rešpektoval moju potrebu mimoriadne veľkého osobného priestoru. „Nechal som ti darček.“ Ukázal na knihu na posteli a ja som k nej stočil pohľad.

Dokáže aj on to, čo Lea? prebehlo mi mysľou, a pritom som sa končekmi prstov dotkol vlka vyobrazeného pod nadpisom.

„Ty si tiež...“ V otázke ma prerušilo neprirodzene hlasné odkašľanie a hneď na to sa vo dverách objavila pani Clearwaterová. Vošla do izby a jemne z nej svojho syna vystrčila.  

„Obed,“ povedala rázne a aj keď bola ku mne otočená bokom, videl som, ako si Leu premerala. „Vravela som, že sa máš prezliecť.“

Pozrel som na svoje stále špinavé oblečenie a nasucho som prehltol. To isté, čo po svojej dcére, chcela predsa aj po mne.

Prvý príkaz v tomto dome.

A ja som ho nesplnil.

„Ale...“ Lea stíchla, keď jej mama varovne zdvihla prst. V rovnakom okamihu mi žalúdkom prebehlo nepríjemné chvenie.

Obyčajný strach.  

Z náhleho popudu som sa postavil z postele a vrhol sa k taškám so svojim oblečením. Neboli ďaleko, ale aj tak mi to kvôli zlomenej nohe trvalo niekoľko sekúnd.  

Priveľa sekúnd.

„Christian, čo to....“ vyhŕkla Lea. Viac som z jej slov nepočul. Niekto zatvoril dvere. Zvnútra. Vedel som, že nie som sám a vedel som aj to, že so mnou nie tá, ktorá by mala byť. Tá, ktorú som pri sebe potreboval, aby som sa nemusel báť.  

Vyzliekol som si sveter spolu s tričkom a odhodil obe veci na zem. Okamžite sa dostavil nepríjemný pocit studu. A chladu. Šplhal sa mi po chrbtici, nevynechával jediný stavec.  

Roztrasenými prstami som vybral z tašky mikinu, ktorú som nahmatal ako prvú, a skúsil som si ju natiahnuť.

Nepodarilo sa. Poplietli sa mi rukávy. Dal by som tomu ešte jeden pokus, ale niekto sa dotkol mojej nahej paže a ja som úplne stuhol.

Takto to vždy začína.

Prečo to vždy začína práve takto?

„Christian,“ oslovila ma pani Clearwaterová. Hlas jej znel nelogicky nežne a to ma prinútilo, aby som sa k nej otočil. Nepozrel som jej však do tváre. Díval som sa len na jej ruky. Len tie mi mohli ublížiť. „Nepanikár,“ šepla, akoby pochopila, čo sa vo mne odohráva,  a jej dotyk z môjho tela zmizol. „Nič sa ti nestane.“ Vzala si odo mňa mikinu a naučeným pohybom na nej napravila rukávy, aby sa dala bez problémov obliecť. Potom mi ju podala a odstúpila odo mňa.

Lenže takto to predsa nikdy nekončí.

Prerývane som sa nadýchol a splnil, čo po mne chcela. Ona zatiaľ zodvihla zo zeme veci, ktoré som na ňu hodil, otvorila skriňu a vložila ich do koša viditeľne nachystaného na použitú bielizeň.

Niečo vo mne sa zúfalo zasmialo. To som mal predsa urobiť ja. Nemala po mne upratovať.

Ďalšia chyba.

Sklonil som hlavu a čakal. ...na čokoľvek. Tak, ako som bol zvyknutý. Len ja a niečo ťažké na mojich pľúcach. Dôverne známy pocit.

Pani Clearwaterová prešla k stolu a sadla si na stoličku. „Posaď sa, prosím,“ požiadala jemne.  

Hneď som poslúchol, sadol si, jednu nohu stočil pod seba a tú so sadrou k svojmu boku. Druhý príkaz v tomto dome som zvládol. Aspoň som si to myslel, kým si pani Clearwaterová nepovzdychla.

„Na zem?“ spýtala sa a pozrela na posteľ. Chcel som sa presunúť, ale zastavila ma pohybom ruky a sama sa zosunula na zem do tureckého sedu. Nechala medzi nami asi meter voľného miesta.

Zúfalo málo miesta.

Končekmi prstov som sa dotkal koberca v naivnej predstave, že som niekde inde. Už dávno som sa naučil utiecť z vlastného tela. Vtedy, keď som v ňom viac nechcel byť.

„Christian, mohol by si....“ Pani Clearwaterová vetu nedokončila. Zasekla sa, keď som k nej zdvihol tvár a pozrel jej do očí. Len na sekundu, ale aj tá stačila, aby sa mi v mysli objavila neodbytná myšlienka.  

Si presne tam, kde byť máš.  

Zmätene som pokrútil hlavou. Pani Clearwaterová môj pohyb zopakovala, akoby so mnou súhlasila.

„Vieš,“ začala, „obe moje deti poznám od...“ Mimovoľne si siahla na brucho. S takou nehou a láskou až mi to rozostrilo videnie. „Odmalička,“ pokračovala, „a presne viem, ako sa k nim správať. Pri tebe budem potrebovať pomoc.“ Natiahla ku mne ruku „Pomôžeš mi?“ spýtala sa s nádejou v hlase.

Prikývol som. Pretože som jej skutočne chcel pomôcť. V tej chvíli som po ničom inom netúžil viac. „Môžem vám pomôcť s domácnosťou,“ navrhol som. „Prať, žehliť, upratovať,“ dodal som na jeden nádych, kým si moje ústa stihli uvedomiť, že by tak dlhá súvislá veta mala byť nad ich sily.

Pani Clearwaterovej  tvárou preletel nejaký tieň a ruku zas stiahla.

„Prepáčte,“ ospravedlnil som sa. Prišlo mi hrozne ľúto, že som možno niečo vynechal. „Viem toho...“

„Chris,“ prerušila ma a zasunula si vlasy za ucho. Najprv na jednej strane. Potom na druhej. Vo vzduchu sa zvírila jej vôňa. Vôňa nemocnice a čerstvo navareného jedla.

Moja matka bola vždy cítiť po alkohole, cigaretách a prehnane sladkom parfume.

Neskutočný rozdiel.

„Takto som to nemyslela. Len chcem vedieť, čo by ti pomohlo, aby si sa tu cítil lepšie.“

„Aby som sa tu cítil lepšie?“ zopakoval som po nej. Nežne sa usmiala. Okolo úst jej pri tom naskákali drobné mimické vrásky a dodali jej tvári prirodzený jas. Tak skutočný. Žiadny make-up. Žiadna snaha skryť svoj vek.

Pomaly som sa od nej odvrátil – dlhšie sa ňu dívať bolo nad moje sily – a poobzeral som sa po izbe. Všetko v nej bolo nové. Každý kus nábytku niekto kúpil... pre mňa.

Pre mňa!

Pre mňa!

Pre mňa!

Za celý život som sa necítil nikde viac... vítaný. Potiahol som nosom a zažmurkal v zbytočnej snahe zastaviť slzy.

„Ach, zlatko.“ Pani Clearwaterová sa ku mne prisunula, opatrne ma objala a ja som neurobil vôbec nič, aby som jej v tom zabránil. Nemohol som a hlavne som... nechcel. Musel som si predsa ukradnúť ten kúsok nehy, ktorý som si určite nezaslúžil, a predsa som po ňom tak veľmi túžil. „To bude dobré,“ šepla, pohladila ma po vlasoch a ešte niekoľkokrát to zopakovala.  

Doprial som si pár minút. Možno len jednu jedinú a potom som sa od nej pomaly odtiahol. Na šatách jej ostal fľak po mojich slzách, ale jej to vôbec nevadilo. Naklonila sa k zásuvke v stole a vytiahla z nej papierové vreckovky, aby som si mohol utrieť oči a aby mi ešte raz dokázala, že všetko v tejto izbe bolo jej dielom.

„Ďakujem,“ povedal som, i keď som si nebol istý, či vôbec mohla pochopiť, čo všetko sa pod tým jedným slovom skrývalo.

Prikývla a pohla rukou k mojej tvári. Každá moja časť vedela, že ma len chcela pohladiť, ale aj tak som ucukol. Nech som ešte pred chvíľou cítil čokoľvek, zrazu to bolo preč. Náhle a nečakane ma dostihol pocit, ktorý mi bol oveľa známejší. Ten, ktorý vo mne pestovali posledné roky. Ten, ktorý nevymaže jedna šťastná chvíľa.

Strach.

„Pravidlá,“ šepol som. Pani Clearwaterová na mňa pozrela s podvihnutým obočím. „Potrebujem poznať vaše pravidlá,“ vysvetlil som a vlastne tým aj odpovedal na jej otázku, čo by mi pomohlo, aby som sa tu cítil lepšie.

Jedine vedomie, že robím veci tak, ako ich robiť mám. Nič menej, nič viac.

Pani Clearwaterová sa postavila a prešla k stolu. Zo zásuvky, z ktorej predtým vyčarovala papierové vreckovky, tentoraz vytiahla mobil a podala mi ho. „Nemám veľa pravidiel,“ šepla, kým som ho v ruke obracal. „Máš tam kontakt na mňa, Leu aj Setha.“ Sadla si naspäť na koberec a prstom naznačila číslo jedna. „Vždy musím vedieť, kam ideš. A to dopredu.“ Posledné slovo zdôraznila. „Cez týždeň budeš doma do deviatej, cez víkend do desiatej. Ak by si mal meškať čo i len desať minút, zavoláš mi.“

Prikývol som, aby vedela, že rozumiem, i keď neexistoval dôvod, aby som vôbec niekam chodil.

Usmiala sa a zdvihla druhý prst v náznaku čísla dva. „Od pondelka nastúpiš do školy a urobíš všetko pre to, aby si dohnal, čo si zameškal a potom škole venuješ toľko času, koľko bude treba, aby si mal aspoň priemerné výsledky.“  Nasucho som prehltol. V krátkom tichu, ktoré po jej vete zavládlo, to nemohla prepočuť, ale aj tak bez zmeny výrazu v tvári pokračovala: „Lea ti pomôže. Nikdy nemala s učením problém.“

Otvoril som ústa, aby som jej povedal... pravdu. Že som hlúpy a nikdy to lepšie nebude, no ona pokrútila hlavou zľava doprava a ja som ich radšej zas rýchlo zavrel. O svojom druhom pravidle viditeľne odmietala diskutovať.

„A teraz.“ Natiahla sa po knihu, ktorú mi daroval jej syn. Chvíľu v nej listovala a nakoniec mi ju podala. Pozrel som na otvorenú stránku. Bol na nej obrázok znázorňujúci človeka meniaceho sa na vlka. Srdce sa mi rozbúchalo v rytme jediného mena.

Lea.

Moja Lea.

„Tajomstvá navždy skryté,“ prečítala pani Clearwaterová titulok pod obrázkom. „Christian, toto je veľmi dôležité.“ Zahľadela sa mi do očí. Príliš intenzívne. Chcel som sklopiť zrak, ale podoprela mi bradu svojim prstami a hneď ju zas pustila, keď si overila, že sa na ňu budem dívať. „Už nikdy sa nesmieš nikoho spýtať, čo si sa chcel spýtať Setha, kým som vošla do izby.“

Ty si tiež... vlk?  prebehlo mi mysľou v spomienke.

„Áno, je,“ odpovedala mi na otázku, ktorú som tentoraz nevyslovil nahlas. „Nesmieš však o tom hovoriť s nikým, u koho si tým nebudeš istý.“ Na prstoch ukázala číslo tri. „Uchovaj naše tajomstvo. Je to životne dôležité.“

„Uchovám,“ sľúbil som bez jediného zaváhania a majetnícky pritisol knihu na svoju hruď. Akoby som objímal to najdôležitejšie vo svojim živote. Akoby som objímal Leu.  

Pani Clearwaterová sa postavila a pretiahla si stuhnuté nohy. „Teraz si prezleč nohavice a príď sa najesť. Musíš byť hladný.“ Vyšla z izby a zavrela za sebou dvere. Pre zmenu zvonka.  

Na okamih som privrel viečka a sústredil sa na vlastné dýchanie. Bolo to príjemné. Žiadny tlak na pľúcach. Žiadny nepríjemný pocit niekde hlboko vnútri môjho tela.

Dokedy?

Otvoril som oči, vybral si z tašky prvé použiteľné tepláky a ešte na zemi si ich prezliekol. Potom som sa pridržal skrine a postavil sa. Barle na mňa čakali pri posteli. Doskackal som k nim a popri tom odložil knihu na stôl. Nezabudol som sa jej ešte raz dotknúť. Len tak. Pre ten pocit, ktorý som z nej mal pri srdci. Pre to teplo.

Otvoril som dvere a stretol sa s Leiným pohľadom. Čakala ma na chodbe. Už jej telo nezakrývala deka. Mala na sebe čierne legíny a tričko, ktoré iste kedysi dávno bývalo biele. Teraz sa jeho farba skôr blížila k béžovej.

Automaticky som k nej spravil krok a potom sa zarazil. Roztriasli sa mi kolená.

Prečo?

Na okamih hore a potom len strmhlav dole. Nezastaviteľný pád. Horská dráha zničeného života.

Pohľad Leah

Keď ešte otec žil, sedával za vrch stolom z jednej strany on a z druhej mama. Po jeho smrti sme  v kuchyni zmenili usporiadanie. Mama sa nemohla dívať na jeho prázdnu stoličku a tak sa presťahovala na miesto oproti mne a Seth sedával vedľa nej.

Rovnako bolo prestreté aj dnes. Len už miesto po mojej pravici nebolo prázdne. Bolo nachystané pre Chrisa. Pre nového člena našej rodiny.

Odsunula som mu stoličku, aby vedel, kam si má sadnúť a zašla som k sporáku pre hrniec s polievkou. Za iných okolností by som ho len položila na stôl a každý by si nabral, koľko by chcel, ale ja som radšej Chrisovi naložila plný tanier a až potom hrniec presunula pred Setha. Vrhol sa naň, akoby týždeň nejedol. Potom si nabrala mama a nakoniec ja. Kým sme to urobili, môj brat vyprázdnil polovičku svojho taniera. Chris sa ešte ani nedotkol lyžičky. Sedel s rukami zloženými na kolenách, vlasy mu padali do tváre.

„Nie si hladný?“ spýtala som sa. Mama po mojej otázke pretočila očami.

„Jedzte, prosím,“ povedala a pustila sa do svojej polievky. Seth na ňu prekvapene pozrel. Nikdy predtým nás nežiadala, aby sme sa najedli. To skutočne nebolo treba. Ona však svoje slová nesmerovala nám. Efekt mali totiž hlavne na Chrisa. Chytil lyžičku, nabral si na ňu polievku, opatrne pofúkal a potom si ju vložil do úst.

Nemusela som dlho premýšľať, či mu chutí, odpoveď mal vpísanú v nepatrnom úsmeve. Za to ja som si obed nedokázala vychutnať. V žalúdku ma niečo tlačilo. Niečo ťažké. Jeho minulosť. A jedna zásadná otázka.

Je možné zlepiť, čo niekto rozbil na milión kúskov?  

Autor: Ivka77 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Zákon vlkov - 19. kapitola: