Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Zákon vlkov - 18. kapitola


Zákon vlkov - 18. kapitolaZarazil som sa. V ušiach sa mi ozval lahodný hlas. Krásny, nadpozemský. Patril mladej žene, ktorú som v detstve vídal v snoch. Nevedel som si však poriadne vybaviť jej tvár. Pamätal som si len dve veci. Krátke čierne vlasy a jej postoj. Pôsobila, akoby ju nejaký umelec vytesal z kameňa. Presne ako doktora Cullena.

Pohľad Leah

Mamu som videla už z diaľky. Stála pred našim domom a neprítomne si uhládzala záhyby sukne. Nemusela som hádať, na koho čaká. Ani prečo chce vyzerať pekne. A vlastne ani prečo má sukňu, keď zásadne nosí iba nohavice.

Chcela urobiť dobrý dojem. Ten prvý, ktorý je vraj najdôležitejší. Na Christiana, na chlapca, s ktorým sa jej dcéra spojila na celý život.  

Zvláštne, že keď som domov doviedla ukázať Sama, tak sa snažila skôr o presný opak. Mohla už vtedy vedieť, ako to medzi nami dopadne? Tušila, že jeho čaká niečo viac než obyčajná láska? A že to isté čaká aj mňa?

Nie – to bola odpoveď na všetky moje otázky. Nemohla to vedieť, a predsa toľkokrát naliehala, aby sme spomalili. Aby som celé svoje srdce nedarovala v tak mladom veku.

Materinský inštinkt? Najsilnejší z inštinktov?

Auto prekonalo posledné metre, spomalilo a nakoniec zastavilo.

„Sme tu,“ povedala som a pozrela na Christiana. Oči skryl pod viečka a pevnejšie stisol moju ruku. „To bude dobré,“ sľúbila som mu. A sľúbila som to aj sebe.  

Ja som svojim slovám ľahko uverila. Nebolo sa predsa čoho báť. Chris mal viditeľne iný názor. Síce mi pustil ruku, akoby dával znamenie, že je pripravený, ale drobné chvenie jeho tela vysielalo presne opačný signál.

Zhlboka som sa nadýchla, pomaly som vydýchla a dotkla som sa kľučky. „To zvládneme,“ šepla som, otvorila dvere a vysúkala sa z auta tak, aby som ani na sekundu z neho neodtrhla zrak. Nemohla som sa mu otočiť chrbtom.

Nikdy sa mu neotočím chrbtom.

Vystrela som sa, rýchlo si napravila deku nahrádzajúcu moje oblečenie a radšej pri tom neuvažovala, čo si o mojich nových šatách myslí mama. Potom som sa nahla naspäť do auta.

Chris mi podal barle a pohol sa smerom ku mne. Verila som, že bez problémov vystúpi, no on sa zrazu zarazil s pohľadom upreným niekam za mňa.   

Počkala som pár sekúnd v nádeji, že sa jedná len o drobné zaváhanie.

Nejednalo. Úplne stuhol.

Oslovila som ho: „Chris.“

Nereagoval. Akoby ma ani nepočul. Príliš sa sústredil na niečo iné. Otočila som hlavu, aby som videla to čo on. Za mnou bol len náš dom. Už na pohľad dokonale útulný. Miesto pre rodinu. A bola tam moja mama. Usmievala sa. Trochu kŕčovito, ale úprimne. Tekala pohľadom medzi mnou a Christianom. V očiach láska a strach. O mňa, o neho, o to, ako ju prijme.

„Bojí sa,“ povedala som, i keď som si nebola istá, či to je to, čo ho na nej tak zaujalo... to, čo ho priam vydesilo.

„Vie, aký som?“ spýtal sa. Zostala som zmätená. Nevedela som, čo tým myslel. Sklonil hlavu, vlasy mu spadli do tváre. Zámerne ich neodhrnul. Nechcel sa na mňa pozerať. „Kradol som jedlo,“ začal. Prsty sa mu pohli, akoby mi to na nich vyratúval. „Doma, v škole, aj úplne cudzím ľuďom.“

Niečo ťažké sa mi usadilo na pľúcach. Nie pre jeho slová, ale pre spôsob, akým ich vyslovil.

Zahanbene.

Zranene.

Sadla som si naspäť do auta. Predtým som z neho vôbec nemala vystúpiť, nemala som na neho tak neuvážene naliehať. Ledva som za sebou zavrela dvere, otvorili sa druhé a ozval sa Carlisleov hlas: „Musím na toaletu,“ povedal. „Alebo tak niečo,“ dodal potichu a opustil auto. Obočie mi samo vyletelo nahor. Upír sa za poslednú hodinu už druhýkrát vyhováral na potreby prislúchajúce len ľuďom. Za iných okolností by mi to bolo smiešne. Takto som mohla len oceniť jeho takt.

Carlisle prešiel k mojej mame, vzal ju okolo ramien a voviedol do domu. Dvakrát sa pri tom za mnou obzrela. Nechápala, čo sa deje, ale, našťastie, neprotestovala.

Obrátila som sa naspäť k Christianovi a venovala mu celú svoju pozornosť. Tak ako som mu pred pár dňami venovala celú svoju dušu. „Nie, nevie, že si kradol. To som nevedela ani ja.“ Opatrne som sa prstami dotkla jeho brady a nadvihla mu ju, aby na mňa musel pozrieť. Oči sa mu leskli potlačovanými slzami. Chýbala v nich akákoľvek iskra. „Keby to ale vedela, bolo by jej to rovnako jedno, ako je to jedno mne.“ Druhou rukou som mu odhrnula vlasy z čela. „Vzal si, čo ti nepatrilo len preto, že si bol hladný. Za to ťa skutočne nikto nebude súdiť.“

„A za to druhé?“ Tentoraz som jeho otázku pochopila okamžite a vôbec sa mi nepáčilo, že ho vôbec napadla. Ani aké emócie vo mne vzbudila.

Hnev na muža, ktorý mu mal byť otcom.

Nenávisť k žene, ktorá si nezaslúžila byť jeho matkou.

A hlavne strach. Strach o chlapca, ktorý si dával za vinu veci, ktoré nemohol ovplyvniť.

Nerobíme to však niekedy všetci?

Vzala som Chrisovu ruku medzi svoje dlane a položila si ju na hruď. Priamo na srdce. „Cítiš to?“ spýtala som sa. Nepatrne prikývol. „Bije pre teba. Vždy bude. A srdce moje mamy to bude o chvíľu robiť tiež.“

„N... n...“ snažil sa protestovať, no jeho rečový problém mu to nedovolil.

„Ty si neurobil nič zlé,“ šepla som. Povzdychol si. To nebolo to, čo chcel počuť. „Áno, vie to,“ odpovedala som mu na otázku, ktorú položil dávno predtým. Musela som mu povedať pravdu. Lož medzi nás dvoch nepatrila. „Vie, čo sa ti stalo, ale nikdy...“ na posledné slovo som dala dôraz, „ťa za to nebude odsudzovať. Nebude ťa ani ľutovať. Neurobí nič, čo ty sám nebudeš chcieť.“

Nezdalo sa, že by mi uveril. Ramená mu na to príliš ochabli. Mysľou mi nečakane preletela spomienka na otca. On mal dar reči a v každej situácii vedel nájsť správne slová. Ja som túto vlastnosť po ňom, bohužiaľ, nezdedila. 

„Ak by tu bol môj otec...“ Na okamih som stratila hlas. Musela som si odkašľať a sformulovať v hlave myšlienky. „Môj otec zomrel,“ vysvetlila som. „Bol maminou životnou láskou a...“ Zažmurkala som, rozostril sa mi zrak. „Dostal infarkt, keď som sa prvýkrát premenila... taký to bol pre neho šok. Zvyčajne sa menia len chlapci a on nečakal, že...“ Chris spustil ruku z mojej hrude, prudko sa ku mne naklonil a objal ma.

Prvá slza sa mi zoskupila v kútiku oka, pomaly pretiekla na líce a z neho až na bradu. Nesnažila som sa ju zastaviť. Nemala som na to právo. Môj otec si zaslúžil, aby som pre neho plakala.

„Nedalo sa to ovládnuť. Prvé premeny sú také, ja som za to...“ Trhane som sa nadýchla, keď som si uvedomila, čo som chcela povedať. „Nemohla,“ dokončila som a prvýkrát to priznala nahlas. 

Pred niekým iným.

Ale hlavne pred sebou.

„Nemohla,“ zopakoval po mne a opatrne sa odo mňa odtiahol. Dôvera v jeho očiach ma fyzicky zasiahla. Objala. Zahriala. „Určite nemohla, nech ti povedali čokoľvek.“

Nesúhlasne som pokrútila hlavou. „Nepovedali. Mama mi to nikdy nevyčítala. Ani jedenkrát. Na pohrebe ma držala za ruku a utešovala.“ Usmiala som sa, uvedomila som si, že to vlastne robila celý môj život. „A vieš prečo?“ spýtala som sa a hneď si aj sama odpovedala: „Pretože ona je proste taká.“

Tentokrát mi uveril. Tvár mu vyhladilo odhodlanie. Musela som to využiť. Chytila som ho za ruku, vystúpila a pri tom ho vytiahla z auta. Bez ďalších slov, bez ďalších uistení. Akoby sme strhávali náplasť. Rýchlo a takmer bezbolestne.

 

Pohľad Christian

Nasledovať ju bolo prirodzené. A ľahké. Rýchlosť chôdze prispôsobovala mojim potrebám. Jedným ramenom som sa opieral o barle. Druhým o jej telo.  

Nemal som veľa času na premýšľanie, ale aj tak ma napadlo, že by to nemuselo byť až také zlé. Že by som nemusel urobiť ten úplne najhorší dojem. Veď som sa celý život pred ľuďmi na niečo hral. Prečo raz nezahrať aj úplne normálneho chlapca?

Zastali sme pred vchodovými dverami. Otvorili sa skôr, ako sa ich Lea stihla dotknúť. Akoby za nimi na nás niekto čakal.

A skutočne čakal.

Žena v modrých šatách, s vlasmi farby nočnej oblohy, hrejivými očami a Leiným úsmevom. Jej mama.

Gentleman by jej podal ruku a povedal: Teší ma, som Christian Daniel Stray a už viem, po kom je Lea pôvabná a krásna. Podobne som to raz videl vo filme.

Ja som nepovedal nič. Len som tam stál a civel na ňu. Zrazu absolútne vystrašený.

Lea sa naopak pri pohľade na svoju mamu rozžiarila šťastím. „Chris,“ oslovila ma, a pritom na mňa pozrela. „To je moja maminka, Sue Clearwaterová.“ Nečakala na moju reakciu, asi vedela, že je to zbytočné. „Mami, toto je Christian.“

„Len Sue,“ povedala žena a jej úsmev sa ešte prehĺbil.   

„Do... do...“ zakoktal som sa pri snahe o pozdrav. Nezvyklé, ten som zvyčajne zvládal bez problémov. Lepšie som jej svoju pravú tvár ani ukázať nemohol. Moja pretvárka skončila skôr, ako skutočne začala.

Sklonil som hlavu. Tak trápne som sa cítil.

Znovu ju zodvihnúť ma prinútil až Lein hlas. „Poďme dnu,“ šepla a jemne ma postrčila. Chodba za dverami síce nebola malá, ale čiastočne ju blokoval nejaký stavebný materiál. Vedľa seba by sme sa do nej nezmestili.  

Spravil som prvý krok a rovno o niečo zakopol. Pravdepodobne o zvýšený prah. Jednou rukou som sa zachytil steny a za druhú ma niekto pridržal. Žena, na ktorú som chcel pôvodne zapôsobiť. Leina mama. Pani Clearwaterová.

„Christian,“ vyslovila moje meno. V hlase mala neobyčajnú nehu. „Opatrne.“

„Pre... pre...“ Zázrak sa nekonal. Z nejakého dôvodu som pri nej nedokázal hovoriť. Možno preto, že som to tak strašne chcel. A možno preto, že sa ma dotýkala a ja som ledva odolával nutkaniu okamžite sa jej vytrhnúť.   

„Neospravedlňuj sa,“ šepla a naklonila sa ku mne. „Som šťastná, že si tu.“ Pozrela za mňa. Na sekundu zaváhala, potom pustila moju ruku a zas sa odtiahla. Odprisahal by som, že chcela pôvodne urobiť niečo iné. Snáď ma objať? Otočil som sa na Leu. Ešte stále krútila hlavou zľava doprava, akoby dávala svojej mame signál, aby to nerobila.

Prestala, až keď zbadala, že sa na ňu dívam. Zavládlo medzi nami trápne ticho. Pani Clearwaterová ho prerušila odkašľaním. „Ste hladní?“ spýtala sa. Nečakala na odpoveď a pokračovala: „Obed bude za pár minút. Zatiaľ sa môžete prezliecť.“ Prešla do kuchyne, ktorá bola hneď za vstupnou chodbou. „Obaja.“

Pozrel som na svoje oblečenie. Tepláky som mal špinavé od hliny, sveter na tom nebol oveľa lepšie. Vyzeral som ako prasa. Doslova. A to som si ešte pred chvíľou myslel, že to už horšie ani nemôže byť.

„Ja mám na sebe deku,“ povedala Lea, akoby mi dokázala čítať myšlienky, a zasmiala sa. Nádherný zvuk. „A to ani nehovorím, že som sa už domov niekoľkokrát zakrádala nahá.“ Kľakla si a pomohla mi vyzuť zo zdravej nohy tenisku. „Ver mi, také hlúposti moju mamu nepoložia.“ Vzala ma za ruku a potiahla do kuchyne. Prešli sme cez ňu až k ďalšej chodbe. Videl som z nej priamo do obývačky. Na gauči sedel doktor Cullen. Biele steny za jeho chrbtom ladili s farbou jeho pokožky. Pôsobil ako socha napriek tomu, že sa jeho hruď dvíhala pravidelnými nádychmi.

Niečo na tom obraze sa mi zdalo strašne povedomé. Takmer ako nejaké déjà vu.

Zarazil som sa. V ušiach sa mi ozval lahodný hlas. Krásny, nadpozemský. Patril mladej žene, ktorú som v detstve vídal v snoch. Nevedel som si však poriadne vybaviť jej tvár. Pamätal som si len dve veci. Krátke čierne vlasy a jej postoj. Pôsobila, akoby ju nejaký umelec vytesal z kameňa. Presne ako doktora Cullena.

Dlho som si o nej myslel, že je mojim anjelom. Modlil som sa k nej, prosil ju, aby našla niekoho, kto by ma dokázal mať rád aj napriek tomu, aký som.

Usmial som sa pri tej spomienke a pevnejšie stisol Leinu ruku.  

Niečo zazvonilo. Doktor Cullen vytiahol z vrecka mobil a prijal hovor. „Alice,“ vydýchol, chvíľu počúval, zastrčil ho zas do vrecka, postavil sa a dlho sa na mňa zahľadel. Našťastie sklopil zrak skôr, ako mi to začalo byť nepríjemné. „Musím ísť,“ povedal a prešiel k nám. „Leah, Christian, dovidenia,“ rozlúčil sa a zmizol. Ani nepočkal, kým mu stihneme odpovedať. V mojom prípade aj poďakovať.

 

Pohľad Alice

Vytiahla som zo šperkovnice prsteň. Prsteň s erbom našej rodiny. Pokrútila som hlavou. Koľko som ho nenosila?  

Na tú otázku som poznala presnú odpoveď. Celých dvanásť rokov. Od chvíle, kedy ho držal on. Chlapec, ktorý mal zomrieť mojou rukou. Dieťa. Vtedy len trojročný Christian.

Vo vrecku mi zavibroval mobil. Zodvihla som, nemusela som sa ani pozrieť, kto volá. „Áno, Carlisle.“

„Alice,“ v jeho tóne vládla obava, „je to v poriadku?“

„Zahodil si ho?“ spýtala som sa jediné, čo som potrebovala vedieť.

„Rozdrvil na prach.“ Úľava ma prinútila na okamih zavrieť oči. „Povieš mi, prečo som to mal urobiť?“

„Poznal by ho,“ odpovedala som proste. Na druhej strane linky zostalo hrobové ticho. Carlisleovi moja odpoveď nestačila. „Mala som rovnaký prsteň v deň, keď som Christiana stretla prvýkrát. Neviem, ako je možné, že si ho zapamätal.“ Dopekla, veď mal len tri! „Ale ak by si ostal v dome Sue a začal sa s ním rozprávať, všimol by si ho.“

Nie, nevšimol, opravila som sa v myšlienkach. Ty by si mu ho dal, aby vedel, že prídeš kedykoľvek ťa bude potrebovať a že mu rád s čímkoľvek pomôžeš.

Až také výčitky cítiš? Takú zodpovednosť za činy člena svojej rodiny? ...za moje činy?

„Carlisle,“ pípla som. „Nesmieš sa s ním stretávať. On patrí vlkom.“

„Viem a myslím, že to nebude problém.“ Pri poslednom slove ho zradil hlas. Ten chlapec mu rýchlo prirástol k srdcu. Možno ešte rýchlejšie ako mne. „Je predsa len otázkou času, kedy mu Leah povie, čo som... čo sme zač a on sa nám bude musieť vyhýbať.“

Mobil v mojej ruke oťažel, keď som si uvedomila, že pre nás predsudky snáď prvýkrát budú prínosom.

Stráň sa upírov, Christian, zachráň si život. A zachráň aj ten môj.

 

Pohľad Christian

Lea sa po odchode doktora Cullena ešte viac uvoľnila. V obývačke mi vysvetlila, ako si zapnem televízor a potom sme sa vrátili na chodbu. Bolo na nej štvoro dverí. Ukázala na prvé. „Tu je mamina spálňa,“ povedala a prešla hneď k druhým dverám, otvorila ich a vošla. „Kúpeľňa.“ Nazrel som dnu. Skôr zo slušnosti ako zo zvedavosti. Pokojne by som sa umýval aj v studni, ak by to znamenalo, že môžem ostať pri nej. „Nie je tu veľmi poriadok,“ ospravedlnila sa.

„Je skvelá,“ vypadlo zo mňa. Vyznel som ako bordelár, ale mne sa naozaj páčila. Bola síce relatívne malá, ale... ľudská. Vládol v nej chaos. Bezpochyby organizovaný. Nie, ako v kúpeľniach v Stevenovom dome. Tam muselo byť vždy všetko na svojom mieste. Beda, ak by uterák nevisel v presnom uhle. Tu jeden pre istotu ležal rovno na zemi.

„Môj brat je prasa,“ skonštatovala Lea, zodvihla ho, zavesila na vešiačik a vybrala niečo zo skrinky pod umývadlom. Vykľul sa z toho ďalší uterák. Vlastne dva. Zelený a hnedý. „Ktorú farbu máš rád?“ spýtala sa. Nechápavo som pokrútil hlavou. „Modrá je Sethova,“ ukázala na uterák, ktorý pred chvíľou zavesila, „červená mamina a fialová moja. Tak si ich lepšie poznáme.“

„Hnedú?“ Nechcel som, aby to vyznelo ako otázka, ale moje podvedomie si nemohlo pomôcť. Nebol som zvyknutý o sebe rozhodovať.

„Dobrá voľba,“ pochválila ma – nejako som tušil, že by to urobila, aj keby som si vybral zelený - zavesila môj uterák vedľa svojho, pustila vodu do umývadla, umyla si ruky a uhla mi, aby som si ich mohol umyť tiež.

Voda trochu štípala. Časť pravej dlane som mal nepekne odretú. Lea odniekiaľ vyčarovala krém a náplasť a ranu mi ošetrila. Spravila to s takou samozrejmosťou, až ma to dojalo k slzám.

Našťastie si ich nevšimla. Rýchlo zamierila k ďalším dverám. Neotvorila ich úplne. Len do nich nakukla, akoby si nebola istá, čo ju tam čaká, a nahlas vydýchla. Zdala sa prekvapené. Snáď až očarená.

Otočila sa na mňa a pokynula mi, aby som k nej prišiel. Až keď som to urobil, dvere otvorila dokorán. „Tvoja izba,“ šepla.

„Moja izba?“ zopakoval so po nej, prekročil prah a rozhliadol sa.

Vždy som si myslel, že krása je relatívna. Niekomu sa páči jedno, niekomu zas iné. A niekomu sa pre zmenu nepáči vôbec nič a nevie sa tešiť z vecí, z ktorých by sa tešiť mal. Minimálne preto, aby svojim blízkym urobil radosť. Ja som sa chcel zachovať presne opačne. Nemal som právo čokoľvek v tomto dome požadovať. Bol by som vďačný aj za matrac pri Leiných nohách. A bohato by mi stačil. Veď som niekoľko dní strávil na ulici.

Lenže tá izba nezodpovedala tomu, čo by som si naozaj zaslúžil. Bola totiž nádherná. Okamžite som sa do nej zamiloval. Zdalo sa, akoby ju zariaďovali presne podľa môjho vkusu.

Tri biele steny. Jedna bordová. Pri tej stála posteľ z čiernej kože. Väčšia ako pre jedného, menšia ako manželská. Jeden bok aj záhlavie vyvýšené. Ochrana z dvoch strán. Dokonalé útočisko.

Tušili, že sa bojím spať v otvorenom priestore? Že sa v ňom necítim dostatočne bezpečne?

Oproti posteli bola skriňa z mahagónového dreva. Pri nej dve otvorené cestovné tašky. Spoznal som v nich svoje oblečenie. Niekto ma musel zbaliť. Lea?

Videla moje veci, a predsa sa na mňa nepozerá s opovrhnutím v očiach?

Pod oknom stál písací stôl z rovnakého materiálu ako skriňa a na ňom dva balíčky zabalené do ozdobného papiera. Darčeky? Pre mňa?

Kto už len by mne chcel niečo darovať?

Celé to bolo ako sen a ja som sa bál, že sa z neho zobudím. Sadol som si na matrac, ktorý zakrývala deka. Bordová ako stena za mojich chrbtom, len v strede ju zdobil strieborný vlk. Končekmi prstov som prešiel po jeho hlave.

„To si ty,“ šepol som omámene, keď som si uvedomil, čo... koho mi tak pripomína.

„Asi to mala byť drobná nápoveda,“ zasmiala sa Lea a vzala zo stola oba balíčky. Ten menší mi položila na kolená a ten väčší na posteľ. „Otvor to,“ šepla. Na môj nechápavý pohľad reagovala pokrčením ramien. „Neviem, čo tam je.“

Opatrne som roztrhol papier. Vykukol na mňa mp3 prehrávač a kartička popísaná úhľadným ženským písmom.

Hudba lieči, vylieč svoju dušu, ako si vyliečil tú Leinu.

Kim

Odjakživa som mal rád hudbu. Dokázala vo mne vzbudiť emócie, o ktorých som ani netušil, že mám na ne nárok. Dokázala mi vyčarovať úsmev na tvári. Možno práve preto som ju v Stevenovom dome nesmel počúvať.

Pozrel som na Leu v nemej prosbe o vysvetlenie. „Kim je moja najlepšia priateľka, vie, čo pre mňa znamenáš,“ šepla. Podvedome som si utrel oči. Cítil som, ako sa mi do nich tlačia slzy. Nikdy som nedostal darček. Nie takýto. Maximálne v detskom domove na narodeniny čokoládu a nejaké oblečenie.

„Ale to si nemôžem nechať.“ Nehovorilo sa mi to ľahko. Niečo vo mne ten prehrávač veľmi chcelo, no určite bol drahý. Pre mňa až pridrahý.

„Musíš.“ Lea si sadla ku mne na posteľ a nežne ma pohladila po tvári. „Nechceš ju predsa uraziť.“

Pokrútil som hlavou. To som naozaj nechcel. „Ale...“ Nenechala ma dopovedať a postrčila predo mňa druhý balíček.

„Poďakuješ jej, keď sa stretnete.“

Prikývol som a otvoril druhý balíček s takmer posvätnou úctou. Už na pohľad v ňom bola kniha a tie si taký prístup zaslúžia. Rovnako ako všetko, s čím si niekto dal prácu.

„Legendy môjho kmeňa,“ šepla Lea skôr, ako som si stihol prečítať názov knihy. „Ďalšia nápoveda. Ani by nás nenapadlo, že sa tak skoro dozvieš, kto naozaj som.“ Odmlčala sa a zahľadela sa mi do očí. „Ďakujem, že si ma prijal,“ prstom sa dotkla knihy, „takú, aká som.“ 

Vzal som jej ruku do svojej, pritiahol si ju k perám a pobozkal na každú hánku. Musel som. Prišlo to samo. Inak som nevedel vyjadriť, čo všetko pre mňa znamená.

„Ty vole,“ ozvalo sa od dverí. Od ľaku som na posteli nadskočil a hneď sa pozrel za neznámym hlasom. Patril chlapcovi v mojom veku. Možno o dva-tri roky staršiemu. „Poznajú sa pár dní a už sú spolu v posteli.“

Lea sa prudko postavila. „Čo si sa....“ zhúkla, potom sa zarazila a pozrela na mňa. „Chris,“ povedala už o poznanie jemnejšie. „Tento pako, čo sa snaží byť vtipný, je môj brat...“

Viac dodať nestihla. Chlapec jej skočil do reči. „Seth,“ predstavil sa sám a žiarivo sa usmial. „A ty musíš byť Christian.“ Prekročil prah a doslova sa na mňa vrhol. Objal ma skôr, ako som stihol akokoľvek zareagovať, a rovnako rýchlo ma aj pustil.

Nie však dobrovoľne. Lea ho odo mňa odtrhla. „Nedotýkaj sa ho,“ vyprskla a vytiahla brata pred izbu. „Zbláznil si sa? Vydesil si ho.“ Chcel som zareagovať, ale nemohol som. Hrdlo mi zvieral strach, telo ovládala doznievajúca triaška. Z jeho objatia. Z jeho dotyku.

„Len som ho privítal.“ Chlapcov hlas znel kajúcne. Zvesené ramená mu dodávali na úprimnosti. A čo bolo najhoršie, vyzeral, že sa naozaj trápi.

„Tak nabudúce trochu rozmýš...“

„Lea, prosím,“ vyletelo zo mňa. Zrazu mi bolo hrozne nepríjemné, že na neho kvôli mne kričí.  

Dva páry hnedých očí na mňa pozreli. V jedných láska a v druhých... Zažmurkal som, aby som si overil, že dobre vidím. V druhých bola totiž úplne nepochopiteľne tiež. Leinmu bratovi na mne z nejakého neznámeho dôvodu záležalo.


« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Zákon vlkov - 18. kapitola:

 1
2. Seb
17.09.2014 [20:07]

Tak jsem si tuhle kapitolu přečetla po dvou dnech znovu a pořád musím žasnout, jak dokážeš všechny ty situace popsat, tak "lidsky", skutečně. Je to prostě dokonalý čtenářský zážitek. Vždycky je mi po přečtení tvojí povídky moc hezky, i když je zatím spíš smutná. Emoticon Emoticon
Moc se těším na pokračování. Emoticon

1. Renommee
16.09.2014 [20:42]

Konecne ďalšia kapitola :) :)
Krasna ako vzdy..plná emocii. Vzdy mam zimomriavky, ked citam tuto poviedku. Dokonale vies vystihnut tie ich pocity.. obdivujem ta Emoticon Emoticon Emoticon
Ďakujem, ze este pridavas tieto kapitoly...
Držím Chrisovi a Leah palce, este maju zrejme dlhu cestu pred sebou, kym Chris zacne zvladat normalny zivot..
Emoticon  1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!