Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Volturiovci - Ako mohol dopadnúť Nov - 38. kapitola

09.04.2014 (07:45) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 10× • zobrazeno 1782×

(Jane) 

Možno je to zvedavosťou. A možno tiež nie. Možno v týchto veciach Caius hľadal samého seba.

Hľadá sa v tom, ale pritom sa nedokáže nájsť. Je mu to jedno. Možno čaká, až ho to dostatočne uspokojí.

A možno nie. Možno čaká, kým ma to zabije. Možno sama čakám na smrť dobrovoľne, pretože už nemám čo stratiť. Najskôr to chcem. Chcem to najhoršie pre svoje telo.

Myslia si, že to zabije monštrá vo mne. Ale je to omyl. V skutočnosti umrieme len my, ale oni budú ďalej prežívať v iných telách. A ja budem tam, kde mi odstrihli krídla. Nepýtajte sa na moju budúcnosť. Neviem, aké to bude.

Padám do temnoty.

Topím sa v nej.

Chyť ma, Demetri.

Prosím.

(Felix) 

Ako mi tí traja niekedy mohli byť vzorom?

Ako som ich mohol niekedy obdivovať a chcieť byť ako oni?

Ako?!

Stvoriteľ má byť pre upíra hrdina.

Hnus velebnosti, idem zvracať.

On je len dieťa, ktoré vyrástlo príliš rýchlo. Nebezpečné dieťa. Za tieto myšlienky by ma pokojne mohol potrestať. Voči mne si ale nedovoľoval. Stačilo, keď som nepodrýval jeho autoritu a nesnažil sa Caiusovi ublížiť.

Bolo tu prázdno. Neuvedomoval som si, aké ticho tu je bez ostatných, dokiaľ som ich nestratil.

Celý čas som stál so Santiagom na stráži. Bolo to zbytočné. Od kedy sme položili Rumunov, nikto sa neovážil povstať. Možno by to bolo lepšie. Mám pocit, že Renata je snáď jediná, ktorá žije a neprežíva. Chelsea stratila Aftona. Ja Heidi. Alec Bellu. Jane Demetriho.

Tento hrad upadol do neoficiálneho smútVložitku a nikto okrem tých dvoch maniakov nevedel nič spraviť naplno. Keď sa doplazíme vonku, slnko nás páli. Umierame.

Santiago sa odrazu otočil a postavil sa do obrannej pozície. Otočil som sa o niečo pozdejšie, takže Cullenová už bola len pár krokov od nás.

„Nemáte dovolené odísť bez Arovho súhlasu," zavrčal som okamžite a postavil sa tak, aby som zablokoval hlavný východ a vchod vlastným telom. 

„Potrebujeme s tebou hovoriť, Felix." Jej hlas znel naliehavo. Prekvapene som na ňu pozeral a keď som chcel vykročiť smerom k nej, zadržala ma Santiagova ruka na mojom rameni.

„Čo ak je to trik?" Nevyzeralo by, že mu na tom nejako záleží, ale zachytil som v jeho hlase obavy. Možno len nechcel nahnevať Ara.

„Risk je zisk." Počkal som, kým ma pustil a potom mlčky vykročil za vegetariánkou. Išla rýchlo a nespomaľovala - práve naopak. Vyzerala nervózne.

Vošla do izby, ktorú jej pridelili spolu s jej druhom a počkala, kým vojdem za ňou. V izbe už sedeli všetci ostatní - až na chlapca a blondínu - a vyzerali, že čakajú práve na nás dvoch. Nechápal som to. Hneď ako sme vošli dovnútra, pocítil som zvláštny pokoj. Tak príjemne som sa už dlho necítil a bolo to zvláštne. Cez to som sa nemohol obísť bez opatrnosti. Bolo to celé divné.

„Tak čo potrebujete?" Môj vlastný hlas znel inak. Bolo to určite kvôli tomu blonďákovi. Nachvíľu ma napadlo, že ak by bol v garde, asi by tu bola o päťdesiat percent lepšia atmosféra. Takto sa každý utápal v depresii.

„Čo sa tu stalo?" začal opatrne Carlisle. Už dávno stratil ten vzhľad, ktorý získal vo Volterre. Vyzeral kultúrnejšie a spokojnejšie, než pred toľkými rokmi.

V mysli mi opäť prebehla scéna pred dvoma rokmi, keď Vladimir povedal, že zabil Demetriho. Všetko ako na páske a pravdepodobne som to všetko predhodil Edwardovi. Pocítil som rovnaký hnev ako vtedy, keď sa objavil Caius s nehybnou Jane v náručí.

„Rumuni," povedal nakoniec Edward za mňa. Bol som mu v istom zmysle vďačný. Nehovoril o detailoch.

„Koľko vás padlo?" Podozieravo som na nich pozrel. Skúšajú zo mňa vytiahnuť informácie? Snažia sa zistiť, akú majú prevahu?

„Chceme vám pomôcť," odpovedal Edward na otázku v mojej hlave.

„Prestaň sa mi hrabať v mozgu!" zavrčal som na neho, „ako?" Určite si všimli záujem v mojom hlase.

„Len povedz, ktorí umreli," povedal znovu Carlisle, „ver nám, prosím."

„Afton. Corin. Atheonodora. Heidi." Môj hlas s každým menom klesal. „Bella. Demetri." 

„Alec?" Pokrútil som hlavou.

„On sa uzavrel do seba. S nikým nehovorí, ani s Jane. Nepil už cez dva roky, upadol do upírej kómy." Všetci sa zatvárili, akoby ich to mrzelo. Nikdy som to nechápal. Okrem Belly nemali s nikým z nás vzťah a nedá sa povedať, že by sme sa navzájom mali práve radi.

„Nechápem to. Prečo by to Vladimir a Stefan robili?" šepla Carlislova družka.

„Bolo to predvídateľné. Dlho plánovali pomstu," odpovedal jej bezfarebne.

„Kam tým vlastne mierite?" opýtal som sa podozieravo.

„Ak Samantha má pred sebou vec, ktorá patrila mrtvému upírovi a s ktorou bol spojený, dokáže ho oživiť." Hnedovláska po boku Edwarda váhavo prikývla.

„To znamená, že ak donesieš niečo, čo patrilo Belle, Heidi, alebo Demetrimu a boli s tým úzko prepojení, môže ich vzkriesiť."

„Čo za to?" Nič nie je zadarmo a ja som to vedel.

„Len nenechaj Ara, aby ublížil Tonymu." Bez slova som prikývol.

„Takže dohodnuté?" šepol Carlisle nádejne, podišiel ku mne a natiahol ruku. 

Váhavo som mu ju podal.

(Jane)

Nehybne som ležala v tme na posteli. Chladom, ktoré sálalo z môjho vnútra, som pomaly ani necítila dlane. 

Nevnímala som. Triaslo sa mi celé telo.

Mrzla som a pritom som sa cítila, akoby mi teplo z okolia spaľovalo tvár.

Jediné, na čo som myslela bolo to, ako sa mu mám brániť. Možno by som zase skončila v tej zasranej podzemnej cele bez krvi. Možno to je jediné, čo si v túto chvíľu prajem. Možno sa dusím vnútorným plačom. Nemôžem dýchať. Mám psychopatické stavy.

Neovládam sa. Už nechcem nikomu nič vysvetľovať. Už nechcem nikoho obťažovať.

Proste ma nechajte na pokoji.

Nenávidím ten pocit, keď sa so mnou hrá.

Nenávidím, keď si so mnou robí čo chce.

Nenávidím to, že som oproti nemu bezmocná.

Nenávidím, ako to využíva.

Nenávidím, ako ma vždy využije.

Nehovorila som. Dnes som nechala, nech si robí, čo chce. Už som nemala viac síl brániť sa m;u. Pasivita sa strieda s bránením sa. A on to vie. Vie to.

Opäť som ležala na boku a sledovala prázdno. Opäť som zachytávala periférnym videním, ako je Caius opretý na boku a pozerá mi do tváre. Neusmieval sa. Vlastne oproti iným dňom vyzeral celkom zamyslene. To bola novinka.

Znenazdajky natiahol ruku, prešiel mi prstami po čeľusti a potom skĺzol na kľúčne kosti.

Možno sa nechávam ničiť naschvál. Asi mi je to už jedno, možno sa mi to niekde v podvedomí dokonca páči. Tú bolesť si už ani neuvedomujem.

Možno mi to patrí.

Možno. Kto vie. 

Jeho dlaň skĺzla nižšie a prešla mi až príliš blízko hrude, ktorú som si zakrývala prekrytou pažou. Keď sa dotkol mojej ruky, otočila som sa na druhý bok, objala si hruď oboma rukami a zmotala sa do klbka, akoby som si chcela vytvoriť ochranu na celom tele. 

Započula som, ako sa nepatrne posunul smerom ku mne a odrhnul mi vlasy z pravého ramena.

„Ako sa cítiš?" Robí si zo mňa srandu? 

Robil. Určite. Jeho hlas znel pobavene. Chcel ma vyprovokovať. Aj mňa by unavovala neustála pasivita. Pohľadom som blúdila po miestnosti a neodhodlala sa k odpovedi. Nedokázala by som mu hneď odpovedať. Usmieval sa.

„Neodpovieš mi?" Zase bol o kúsok bližšie. Už sa letmo dotýkal hruďou môjho chrbta. Tie slová mi opäť zazneli príliš blízko môjho ucha.

„Nemám sa sťažovať." Nenávidela som ten zlozvyk s chvením sa hlasu. Ponižovalo ma to. Oči som mala upreté na svoje dlane a nechala ho, nech otočí moju tvár tak, aby mi do nej videl.

„Dnes je výnimka." On sa ma normálne snaží vyprovokovať.

„Divne." Nemôžem mu dať ani najmenšiu zámienku k útoku. Vyčerpane. Ponížene. Mŕtvo. Jeho pery sa roztiahli do spokojného úškľabku. 

„Pokračuj." Pohľad som odvrátila od jeho tváre a snažila sa premyslieť svoje slová.

Bolesť mi drása hruď.

Netuší, ako veľmi mi ubližuje.

„Prázdne?" Jeho úškrn sa rozšíril, no po niekoľkých sekundách opäť zmizol.

„Prečo sa usmievaš?" pretiahol podozieravo a opäť mi cukol bradou, aby som mu pozrela do očí. Mala som ich zaslzené tak veľmi, že jeho tvár sa mi rozmazávala, no usmievala som sa. 

„Úsmev u mňa nie je znak šťastia, pane," šepla som potichu a usmiala sa snáď ešte viac, „je to znak zúfalstva."

Pustil ma. 

„Zúfalstvo je pre slabých," skonštatoval, keď sa posadil a rukou sa natiahol po svoje oblečenie, „silní necítia."

Kravina.

Bol by z nás kus kameňa, keby sme necítili. Aj on sa teší z môjho zúfalstva. Potešenie je rovnako cenný pocit, ako bolesť. Hnev a strach sa vyrovnáva radosti a šťastiu.

„Si jedna z tých, čo majú byť silní. Skús sa tak správať. Pocity sú pre vegetariánov."

S tými slovami vyšiel z izby a zavrel za sebou dvere. 

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Volturiovci - Ako mohol dopadnúť Nov - 38. kapitola: