Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Volturiovci - Ako mohol dopadnúť Nov - 25. kapitola

01.06.2013 (19:00) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1943×

Po niekoľkých minútach v tichosti som sa nakoniec zdvihla, odchádzajúc spolu s našim dokonalým Alecom a Demetrim. Felix vyrazil kdesi na druhý smer od nás.

Nevedno, čo sa chystala robiť Jane sama v knižnici, no momentálne to bolo všetkým jedno. Demetri opäť vyrazil von z hradu a ja s Alecom sme ostali zapadnutí v mojej izbe.

Na mojej posteli sme sa pohodlne uvelebili. Ach... Koľko dní bude trvať, kým sa ostatné klany pekne vypoklonkujú z hradu? 

„Bell?" Započula som pri hlave Alecov hlas, a potom jemné šteklenie, ako sa mi pohrával s vlasmi. Prekvapene som na neho pozrela.

„Zvládaš to?" Na to som prevrátila som oči a bez slova prikývla. Alec si jemne odfúkol, na líci som ucítila poryv vzduchu.

„Vyzerá to tak, že Alice a Janie budú úžasné priateľky," skonštatovala som sarkasticky po niekoľkých sekundách ticha. 

„Demetri a domáci miláčik na tom vyzerajú podobne," zaškeril sa. Škodoradosť... Tú mám rada.

„A čo ty s Edwardom? Rivalita tam rozhodne nechýba." Uchechtla som sa. 

„Ja ho ignorujem, sám má nejaký problém," odpovedal úplne vážne.

„Ďalší z nesmierne inteligentných citátov Aleca Volturiho," rýpla som si do neho provokatívne. Neodpovedal.

„Kde sú ostatní?" spýtala som sa po chvíli. Len mykol plecami.

„Jane pravdepodobne ešte stále viazne v knižnici, Felix s Heidi a Demetri išiel pravdepodobne loviť," zasmial sa.

„Aj my by sme sa tuším mohli pohnúť z miesta, čo myslíš?" pretočila som sa nabok, to zapríčinilo to, že som ja ležala na ňom. Jemne som ho pohladila po líci, potom sa znovu pretočila a postavila sa.

„Myslíš, že ples už skončil?" spýtala som sa nesmelo. Prikývol.

„Tak čo tak si zájsť na tréning?" navrhol neutrálne. Nemo som prikývla.

Bolo to dosť zaujímavé. Obaja sme vedeli, že ani jeden nemôže ublížiť tomu duhému, cez to sme však bojovali, akoby to tak mohlo byť. Chvíľami by si prizerajúci pomysleli, že to tak aj je.

Alec mal odlišnú techniku, ako napríklad taký Felix. Nespoliehal na silu, jedine na rýchlosť a neschopnosť súpera.

Za tie mesiace, čo som tu strávila, som však mala dosť času naučiť sa bojovať - aspoň trošku.

Jeho zovretú päsť som úspešne odrazila a sama mu jediným pohybom podkopla nohy. Jeho druhá ruka však vystrelila smerom k môjmu pásu a tam ma strhol k zemi spolu s ním.

Keď som dopadla, ruka mi vystrelila smerom ku jeho krku. Útok mi prekazil, pozviechal sa na kolená a sprudka ma kopol do brucha. Náraz ma odhodil do ďalšej steny. Nahnevane som sa pozviechala do kľaku a všimla si, ako sa rúti oproti mne. V útoku ho však niekto zadržal.

„Toto sa robí, útočiť na bezbranné ženy?" uchechtol sa Felix, keď ho strhol na stranu a pritisol tvárou ku stene. Škodoradostne som sa usmiala.

„Možno ťa sklamem, drahý Felix. Ja porušujem pravidlá," uškrnul sa Alec a pridusene sa zasmial. Felix mu držal hrdlo skutočne pevne.

„Pusti ho, Felix," vzdychol otrávene Demetri.

„To sa tu koná verejná akcia?" zavrčala som naštvane. No, keď mám príležitosť, prečo ju nevyužiť? Nepozorovane som sa prikradla k jeho postave a ticho zavrčala. Potom sa rozbehla a s prudkým vrnením spokojnosti mu skočila po krku.

Náraz nás oboch odhodil ku ďalšej stene, Demetri však zareagoval vcelku zmysluplne a prudko ma od seba odkopol.

„Výnimka potvrdzuje pravidlo," uchechtol sa mi do tváre, ako mi znovu oblapil ruky okolo hrdla. Nohy som mala odrazu zaistené, kolená natisnuté ku sebe a ruky stočené kdesi za chrbtom. Priklincovanie k zemi - nový trik? Aj ja mám jeden v hrsti. Prudko som sebou mykla do strany, ruky sa mi vyslobodili, a ja som ho prudko zdrapila za zátylok.  

„Dobre," zhodnotil s úsmevom.

„Tiež by som od takého nemehla, ako si ty, nečakala taký výkon," odpovedala som mu s úsmevom. 

„Nudím sa," prehodil Alec otrávene.

„Neviem, čo chcete robiť, ale ja tu už dlhšie neostávam," prehodila som ledabolo, postavila sa a zamierila ku dverám, nasledovaná triom Aleca, Demetriho a Felixa.

„Mienite ma ďalej prenásledovať?" prehodila som ledabolo, no aj tak išla ďalej nevedno kde.

„Čo je napríklad tu?" spýtala som sa na dvere niekoľko chodieb vzdialené od telocvične. Felix a Alec ledabolo mykli plecami, no Demetri trochu strnul.

„Hm?" otočila som sa smerom k nemu. 

„Salónik s klavírom," prehodil nedotýkavo, v očiach sa mu však nepatrne zalesklo. 

„Ty hraješ?" Možno by som sa za normálnych okolností rozosmiala, toto však bola celkom zvláštna a nepochopiteľná informácia. Prikývol. Ukázala som mu smerom k dverám a zvedavo otočila hlavou.

Zarazilo ma však, keď sa skutočne odhodlal stisnúť kľučku a otvoriť dvere, podísť tých pár krokov a sadnúť si za nádherné piano uprostred miestnosti. Alec podišiel ku mne a s prekvapením sa mu prizrel. Iste, zrejme ani on nevidel, aký je Demetri tu. Felix sa postavil kúsok od nás a ležérne sa oprel o stenu za ním.

Vzápätí sa jeho štíhle prsty rozleteli po klávesách. Každú z nich stláčal rýchlo, ale s citom a neuveriteľne dobre. Tá melódia sa podobala veselému trilkovaniu, bola veselá, ale precítená. Striedavo stláčal snehobiele klávesy a ebenovo čierne, menšie tóny s takou ľahkosťou, akú som u neho vnímala bežne.

Hudba sa odrazu začala meniť z veselej na pomalšiu. Do tejto bola vcítená neuveriteľne veľká záplava emócií, každá z nich iná. A keď na konci zmenil melódiu po tretíkrát, údivom mi padla sánka. Túto melódiu som poznala. Schindlerov zoznam, ten film som videla už na základnej škole. Lenže toto bola iná verzia tej piesne. Pomalšia, prehĺbenejšia.

Demetri nesústredene preskakoval pohľadmi z každého v miestnosti a nervózne pritom poklepával nohou. 

„Dosť dobré." zhodnotila som pri posledných tónoch. Potešene sa usmial, potom sa obrátil aj na stoličke a pozrel nám do tvárí.

„Vždy som chcek vedieť hrať," skonštatoval Alec, „netušil som ale, že máme klavír," dodal ako omámený.

„Nehovor," šepla som potichu s úsmevom. Alec stíchol.

„Kde je Jane?" spýtal sa odrazu Felix.

...

Potichu sme otvorili dvere od jej izby. Sprvu som si Jane ani nevšimla.

Potom ma upútala skrčená kôpka pri jej posteli.

Potichu sme ku nej podišli. Demetri si znepokojene kľakol pred ňu, ja s Alecom povedľa. Akoby nevnímala. Uprene hladela pred seba s takým uzurpným ničnerobením, až vyzerala ako pod vplivom akejsi drogy. Rukami sa bezútešne objímala okolo pásu.

„Jane, čo sa deje?" šepol Demetri. Neodpovedala, len potichu vzlykla bez akéhokoľvek pohybu.

„Janey?" Pomaličky sa pritmolil ku nej a opatrne, akoby bola z porcelánu, ju chytil za ramená. Trhavo sebou mykla a zaostrila na neho. Opäť zavzlykala a uhla pred jeho dotykom. Popri jej pohybe sa rozvíril vzduch a ja som pocítila z jej tela ďalšiu sladkú vôňu upíra.

„Jane, prečo z každého kúsku tvojho tela cítim Caiusa?" usmernil odrazu šokovane Demetri. Keď vyslovil to meno, Jane sa odrazu mykla a klesla z kľaku nižšie, ako sa podoprela rukami. S Alecom a Demetrim sme si vymenili znepokojené pohľady. 

„Odpovedaj, prosím," pošepkal Alec takmer nečujne.

Všetkým to pomaly začalo dochádzať. Demetrimu odrazu zlostne navreli všetky žily a tepny, ktoré mu vystupovali na rukách, od tlaku mu až zbeleli hánky, no akoby to ignoroval. Keď mi to však odrazu došlo, zlostne som zavrčala a nápodobnú reakciu mal aj doteraz pokojný Alec.

Zabijem ho. Je mi jedno, čo mi spravia, alebo čo sa stane potom. Mojej sestričke nikto ubližovať nebude. Nikto... 

„Felix, choď za Arom," prikázal Demetri autoritatívnym tónom. Janiné zahmlené dúhovky odrazu ztemneli.

„Nie," vzlykla zúfalým polohlasom. Jej obyčajne jemný sopránik, ktorým veselo trilkovala, bol odrazu nachraptelý, slabý.

Viac mi nebolo treba. 

No... ďakujem za počet komentov pri minulej kapči. Naozaj veľmi mi pomohli a cením si ich. :-) Preto vás aj tak prosím o hodnotenie. A mimochodom, prívržencom Caiusa sa ospravdelňujem.

VJL 

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Volturiovci - Ako mohol dopadnúť Nov - 25. kapitola: