Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Volturiovci - Ako mohol dopadnúť Nov - 21. kapitola

30.04.2013 (16:00) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 12× • zobrazeno 3039×

Situácia sa po niekoľkých týždňoch začala upokojovať. Demetri s Felixom opäť zohrali úlohu úspešných komediantov, z Jane bolo znovu to vysmiate, bláznivé dievča a aj Alec sa prestal štyri krát za deň pýtať, či nám nič nie je. Dalo by sa povedať, že Volterra bola zase taká, ako pred výletom. Väčšinu dňa vyplňovali tréningy, väčšinu noci zavreté dvere. Tento stereotyp bol mierne otravný. Nedalo sa poriadne výjsť von, nič.

Jediná kladná vec bola, že po onej príhode sa mi odrazu štít dostal do nenormálnych rozmerov. Hoci mi každý tvrdil, že bude trvať aj niekoľko rokov, kým ho rozprestriem, a ďalšie desiatky, kým nim budem vedieť manipulovať, odrazu to išlo samo od seba. Jediná vec, ktorú po mne Aro ešte požadoval, bola tá, že som sa ho mala pokúšať stiahnúť, úplne dostať zo svojej mysle.

Márne som som hľadala to spojenie a cestu vedúcu von. Zkúšala som strkať a naťahovať tú priesvitnú, neviditeľnú fatamorgánu, ale vyzeralo to byť takmer nemožné - odmietala sa nechať uchopiť, odmietala ma opustiť. Začínalo ma to neuveriteľne fustrovať, keď vtom...

Tu! zajasala som, keď som našla to maličké miestečko vedúce preč z môjho mozgu niekam do neznáma, za horizont a ďalej. Jemne som to nasledovala preč a uchopila ho ako vo zveráku. Ostatne to bola moja myseľ. Mala som právo ňou manipulovať, ako som uznala za vhodné.

Pomaly som otvorila oči. Štít mi hlave ešte trochu zarezonoval a vytratil sa zo mňa úplne. Demetri šokovane vydýchol. Neisto som na neho pozrela.

Všetci uznali za vhodné, že najlepším pokusným králičkom budem v prítomnosti jeho daru. Zachytiť esenciu mojej mysle a potom ma podľa toho dokázať nájsť bolo najvhodnejšie. Jane a Alec sa síce usilovne dobíjali o miesto, ktoré nástojilo povestnému stopárovi, ale keď som nedokázala prijať ani len Arov, či vari Marcov dar, neviem, ako by na mňa doľahli diabolské dvojčatá. A Chelsea mi pripadala taktiež... nezvládnuteľný prípad, ostatne, jej silu by som nepotrebovala, ku Cullenovcom ma túžba vrátiť sa už nezväzuje, a Volturiovcom som oddaná, akoby ju použila.

„Bella. Ja ťa cítim," vydýchol úplne šokovaný. Uškrnula som sa.

„Stopárskemu psíkovi sa vrátil čuch, haleluja!" vykríkla som na celú miestnosť víťazoslávne. Psík sa na mňa zaškeril, úplne nečakané. Sebairónia, to by som od neho neočakávala.

„Môžem?" zaprosila ma Jane. Teraz som sa uškrnula ja.

„Skús si typnúť odpoveď," šepla som smerom ku nej a sarkasticky pretočila oči. Jane smutne zvesila hlavu.

„Hej, anjelik, na psie oči tu máme Demetriho," informovala som ju stručne. Menovaný na mňa potichu výsmešne zavrčal.

„Apoň trošku," zaprosíkala úpenlivo. Zasmiala som sa a záporne pokrútila hlavou.

„Sekundu?" skúsila opäť. Znovu som pretočila oči.

 „Proste..." Vetu som však už nedopovedala. Do hlavy mi udrela prudká energia. Nemohla to byť Jane. Nebolelo to. Nedokázala som nájsť očné viečka, nedokázala som zdvihnúť hlavu. Nepočula som absolútne nič a moje oči na tom neboli inak. Skúsila som opäť rozprestrieť štít, no nešlo to. Nedokázala som vytlačiť vonku tú druhú energiu. To znamená jediné.

Si mŕtvy, Alec Volturi!

... 

„Zabijem ťa!" vydýchla som naštvane, keď som konečne našla ústa. Telo mi prestalo protiviť. Štít v hlave sa znovu rozprestrel, akoby tam bol po celý čas. S vytočeným frkaním som sa otočila ku mojej drahej, drahej polovičke. 

 „Jedno z pravidiel. Na nič, čo sa týka daru, sa nepýtame toho, na koho chceme dar použiť. Však, Jane?" usmial sa Alec žiarivo. Z hrude sa mi vydralo zavrčanie.

 „Ale no tak, Bell. Ja som si zažíval s novorodenou Jane každý deň," ubezpečil ma Demetri. Tss. Novorodená Jane. A to mi má ako pomôcť k upokojeniu? Nech je ticho, lebo si to odnesie aj on.

Alec sa na mňa trochu neisto usmial. Toto bola bodka. Vycerila som zuby a demonštratívne zavrčala.

„Hej, Bella, hlavne žiadne rýchle pohyby," zahlásil smerom ku mne bojazlivo. Rozosmiala som sa: zvonivým, cinkotavým histerickým smiechom. Okolití upíri až poskočili. 

 „Pokoj, Bell," vyhlásil Alec o niečo hlasnejšie. Mojimi zmyslami otriaslo a sama som napla svaly na útok. Moje inštinkty boli silnejšie. Netvor vo mne prevzal hlavnú rolu. Necharakteristivká herečka sa stiahla do ústrania.

Z tranzu ma prebudil až Alecov usedavý ryk. Šokovane som vytočila hlavu k nemu a odtiahla sa.

Paže sa stále mykali: jedna z Alecových rúk začala ohýbať prsty a točiť sa smerom k nemu. Ktosi ma zo zadu silno zdrapil za ruky. Netvor znovu hrozivo zavrčal a s ohlušujúcim hlukom prišiel o jednu z paží aj Demetri. Z úst sa mu vydralo ublížené zaskučanie.

Prekvapeným pohybom som mu ruky pustila. Alec bolestivo vzdychol, usilujúc sa to zamaskovať odkašľaním. S prosíkom som sa k nemu otočila.

 „Prepáč," šepla som naprosto neveriacky. Jane v rýchlosti podišla k nemu a v rýchlosti mu priložila ruku ku ústam. Sama som mu pomohla druhou, rovnako oddelenou, ako prvou. Demetri si zatiaľ zobral svoju ľavú pažu a priložil si ju ku telu.

Alecovi sa paža takmer okamžite zacelila, ticho bolestivo pri tom sykol a pozviechal sa zo zeme. Ruku som si primitívne zakryla ústa. Alec unavene mávol rukou. 

„To, že ten neplnoletý idiot odpustí neznamená, že to budem aj ja," zavrčal smerom ku mne Demetri provokačne a skôr, než som sa nadala, ostala som načapená na zemi pod ním.

„Čo chceš spraviť?" usmiala som sa mu výsmešne do tváre, „roztrhať ma?" zapriadla som nevinne. Ešte raz mi naštvane zavrčal do tváre. Potom ma pustil a znechutene sa odvrátil.

„Preboha, Bell, nič sa nestalo," ubezpečoval ma Alec zbytočne. Smutne som sa zasmiala.

„Preboha, nebuď taká citllivka, Alec," podpichla ho Jane, „tentoraz si to nezaslúži," zasmiala sa odľahčene. Demetri s urazeným pohľadom prikývol. Alec ich chvíľu bezradne sledoval, potom sa však aj on potmehútsky uškrnul.

„Týždeň bez sexu bude v pohode." Ostala som zaseknutá v polovici pohybu s otvorenou pusou. Jane ma napodobnila a s pohľadom na mne si podoprela ukazovákom bradu, aby sa jej pery zavreli - poukazovala na môj očividne komický zjav.

„Týždeň?" hesla som neveriacky. Alec prikývol. Do dveri strčil hlavu Felix.

„Čo som zmeškal?" opýtal sa odľahčene. Všetci sme ako na znamenie vybuchli smiechom. Felix nechápavo zaklipkal a prezrel si ďalšie tváre.

„Ďalšie plášte?" typol si nesmelo. Áno, mohol by typnúť dobre - Alec ma obidva rukávy odtrhnuté, Demetri jeden natrhnutý a druhý rozpáraný na mieste lakťa. Jane vybuchla smiechom - znovu.

„Nudím sa," premietla po chvíli a skôr, než stihol hocikto protestovať, zmizla za dverami - minula sa s prichádzajúcou Heidi. Felix si ju okamžite pritiahol do náruče.

„Týždeň bez sexu!" zakňučala som. 

„O dva dni sa uskutoční ples," informovala nás Heidi stručne. Demetri sa okamžite postavil a prevrhol popri tom kreslo. Uškrnula som sa.

„Kto každý tam bude?" nadvihol obočie v jemnej linke.

„No, väčšina pozvaných. Denalijskí, Íri, niekoľko nomádov, Cullenovci a pár ďalších," prehlásila akoby nič. Strnula som v pohybe. Alec na Heidi znepokojene pozrel.

„Cullenovci," hesla som sucho. Vymenila som si s ostatnými krátky pohľad.

„Nevieš náhodou, či sa nechystá nejaká misia?" pozrela som na Heidi váhavo. Odmietavo pokrútila hlavou.

„Vždy, keď sa koná niečo také, Aro siahne všetky výpravy na deň predtým či potom, aj keď je pravda, že hostia tu väčšinou už niekoľko dní pred slávnosťou a odchádzajú až pár dní po. Máš nejaký problém?," sekundu na mňa pozerala, potom jej to akoby došlo, „aha. Ty si tá, ktorá prišla od nich." Ľútostivo na mňa pozrela, potom však pohodila plecami a zamierila k dverám. Naprázdno som vydýchla.

Nakoniec bol ten týždeň bez telesných hrátok výhodným ultimátom. Budú tu už o dva dni... Aká to znervozňujúca myšlienka.

Čo povedia na to, čo sa zo mňa stalo? Aká bude reakcia Alice, Emmetta, Esme? Edward... To meno stále pichalo. Ako sa zatvári ľadová bábika Rosalie, keď zbadá, čo sa zo mňa nakoniec vykľulo? Čo spraví Carlisle, keď uvidí Jane a Aleca mne verne po boku?

Edward. Roztriasli sa mi ruky, Alec bol v sekunde pri mne a objal ma okolo pásu. Ako zareaguje on? Jeho krehká Bella, jeho droga, z tej sa stalo neľudské monštrum, ktoré vraždí. Najviac ma však trápilo jediné. Hnedovlasý, takmer bezstarostný chlapec, ktorý ma ochotne podopieral po celý čas, čo som bola tu, on a jeho milovaná sestrička. Áno, qj na nervy idúcich šaškov Demetriho a Felixa som mala rada.

Úplne som sa bála tej situácie. Nedajú sa porobnať, rozdielní, tak veľmi rozdielní povahou i telom. Alice, keď uvidí, ako sa držím s Jane za ruky, Alec objímajúci ma a Edwardov pohľad, Demetriho priateľské, uštipačné poznámky a frfľajúci Emmett, výcvik s Felixom a pohľad ich všetkých.

Premýšľala som, aké mám šance takýto nápor zvládnuť. Uvedomila som si totiž, že situácia je ešte oveľa horšia.

Pretože dávna aféra medzi Edwardom a Tanyou, tou Tanyou, ktorá má prísť tiež. Pamätala som si, ako Alice pol hodiny prerozprávala s Kate a hlavnou témou som bola ja.

„Prečo ja?" zavyla som naštvane po niekoľkých sekundách. Demetri sa povzbudivo usmial.

„Bell, len si na teba skúsia, a bude to posledná vec, čo kedy spravili," ubezpečil ma a vystrúhal letmý úsmev, ktorý zopakoval Alec a jemne mi prešiel rukou po rameni.

Pokúsila som sa spraiť ten jednoduchý pohyb hýbajúci sto svalmi na tvári v jedinej sekunde, no akosi to nešlo. Prinútila som sa teda aspoň na niečo iné, ako kyslú grimasu či suché zazeranie do blba.

„Ideme ešte cvičiť?" navrhla som bezstarostne. Nikoho som tým neoklamala.

 „Ja by som sa skôr stavil za Jane," namietol Demetri. Pod Alecovým pohľadom dodal, „oznámiť jej to." Zúfalo som pozrela aspoň na Felixa. Ten sa povzbudivo usmial.

„O hodinku môžeme, len si niečo s Heidi vybavím," usmial sa pochybovačne a ako ďalší zmizol za dverami.

„Takže hodina. Ideme si spraviť nejaký program?" Neisto som sa na Aleca usmiala. Pustil ma a zamieril ku dverám.

„Kto povedal, že ja nejdem do telocvične?" Vďačne som na neho pozrela. Spoločne sme zamierili ku dverám.

„Bell, zvládneš to, že?" usmial sa na mňa neisto. Jeho neistotu podčiarkol môj úškrn, ktorým som ho dokonale vyviedla z rovnováhy, ani len nemal čas na nejaké pochybnosti.

„Samozrejme. Ty si o tom vari pochyboval?" spýtala som sa ho posmešne. Pretočil nad tým oči.

***

Jane sa mi uprene zahľadela do očí. Pohľad som jej nesmelým úsmevom opätovala.

„Hlavne nedaj najavo emócie. Snaž sa rozprávať čo najmenej a hlavne sa neusmievaj. S nikým nehovor viac, ako je nutné," opakovala mi stále dookola ten istý stereotyp príkazov. Neustále som prikývla a tvárila sa, ako neuveriteľne tomu rozumiem.

Ešte naposledy som sa zahľadela na svoj odraz do zrkadla. Väčšinu tváre som mala ukrytú v plášti - ako som len neznášala tú zdvorilosť dať si ju dole - potom som sa odvrátila a zamierila ku dverám, Jane za mnou, na tvári rovnako vpísaný pohrebný, suchý výraz, ako ja.

Z dvoch strán sa k nám pripojil Felix s Demetrim, neskôr Alec. Vyšli z uličiek odetí rovnako, ako my, iba Felix a Demetri ako vždy s plášťami o niekoľko odtieňov sivšími.

Zhlboka som sa nadýchla a rýchlo svoju nervóznu tvár aspoň trochu vyrovnala - hrať sa na tých meravých, tých bez srdca - áno, to bola jednoducho úloha Volturiho. Nemohla som ju zanedbať.

Z prízemia som začula nedočkavý sopránik džavotajúci o čomsi. Jane mi povzbudivo stisla ruku. Začula to isté, čo ja?

Dalo by sa povedať, že áno. Niekoľko krát som ešte prešliapla z jednej nohy na druhú.

Potom som zaznamenala, ako Felix otvoril dvere a mne sa vyskytol pohľad na niekoľko postáv. 

Bolo to, akoby ani nikdy neodišli. Zvláštne, len ten výraz tváre sa zmenil. Jantárové oči, nádherné tváre, moderné oblečenie. Našťastie mnou ani len nemyhlo. 

Všetci si zarovno so mnou zoňali kapucne a zadívali sa na šesť postáv odmeraným pohľadom. Alice. Carlisle, Esme. Emmett s Rosalie. Jasper a Alice. Uvedomila som si to. Edward tu nie je. Takmer som sa usmiala. 

„Vitajte. Aro vás už očakáva," pozdravil monotónne Demetri. Ostatní ani len neodzdravili, len neustále čumeli na mňa, akoby som práve spadla z vesmíru. Aké primitívne.

„Šesť. Ale ale, a kde ste nechali posledného?" neodpustil si Felix poznámku. Carlisle zareagoval ako prvý. Prvú sekundu zmätene zaklipkal očami, potom sa prívetivo usmial a odpovedal: „Edward dorazí tesne pred oslavou. Musel si niečo vybaviť." Akoby nikto z nich nevnímal. Emmett sa pohol smerom ku nám. Nemôžem... Naštvane som smerom k nemu zasyčala.

„Vravela som," šepla Alice ponuro. To sa Alec uchechtol jedným kútikom úst a pozrel smerom k tej malej čiernovláske. Tá sa pod jeho pohľadom nakrčila.

„Poďte s nami," vydala rozkaz bezducho Jane a otočila sa k odchodu, tak, ako ostatní. Bez hocijakého ďalšieho prejavu emócií som sa otočila ku stenám a nechala sa viesť Jane. 

Cítila som ich pohľady. Cítila som, ako sa podozieravo, skúmavo pozerajú na môj otočený chrbát. Cítila som, ako sa Alice niekoľkokrát nadýchla k zmysluplnej vete, nakoniec však vždy zarazene nechala ten načerpaný nádor vzduchu vyraziť z jej pľúc von. Tomu som sa musela aspoň pousmiať - zvláštné.

Po celú cestu - sekundy, ktoré mi pripadali ako hodiny - nikto z nás neprehovoril ani slovo. Mlčky sme míňali reliéfy mramoru, auroely čiernoty plášťu nás mali šancu znovu zahaliť. Bola som vďačná - čím menej mojej maličkosti vidno, tým lepšie. 

„Tu," informovala len tak mimochodom Jane a otvorila ďalšie dvere. Cullenovci vošli dnu, Felix a Demetri za nimi. Ja, Jane a Alec sme ostali vonku a znovu zamierili preč.

„Knižnica?" navrhla som.

„Apropo, viedla si si výborne," pochválila ma Jane potichu.

 „Apropo?" nadvihla som obočie. Pohodila plecami a zamierila ku menovanej miestnosti. Vzdychla som si a aj spolu s Alecom ju následovala.

Inu, knižnicu mali ozaj grandióznu. Tony a tony kníh, len čo je pravda. Niekoľko metrov tiahnúce sa len po výške, o šírke ani nehovoriac. V strede bolo naarandžovaných niekoľko drevených stolíkov a okolo nich ebenovo-čierne kreslá s burgunským poťahom. Posadila som sa do jedného z nich a vytiahla prvú z tej kôpky, ktorá ležala na stole.

„Ty máš naozaj dojem, že som tu prišla, aby sme si otvorili počítaníčko?" spýtala sa ma štipľavo Jane a zvalila sa na gauč vedľa mňa, Alec na jeho kraj.

„No, je to knižnica," vysvetlila som jej svoju logiku opatrne. Jane otvorila hrdlo a na plné svoje hlasivky sa rozkričala.

V prvej sekunde mnou myklo, potom som však naprosto nechápavým výrazom sledovala jej tvár. Vzápätí stíchla a usmiala sa.

„Test. Neuverila by si mi," prešla si po hrdle prstami, „okrem telocvične je to jediná miestnosť v okolí hlavnej sály, v ktorá je zvukotesná," kynula mi smerom ku dverám. Nikto neprišiel skontrolovať, či ju niekto z našich hosťov neprišiel stiahnúť z kože a upáliť - ako hovorila.

„Telocvična je zvukotesná?" spýtala som sa jej neveriacky. Kývla hlavou.

„Myslíš si, že Aro nedbá na podobné vecičky, ako dodržiavanie nočného pokoja?" zapojil sa do debaty s úškrnom Alec.

„Nočný pokoj, preniesla som unavene, „mne už začína naozaj šibať," unavene som klesla do kresla. 

„Aké ironické. A to sme ťa mali v pláne zatiahnúť ťa sem my," ozval sa znovu Janein otravný hlas. Prekvapene som nadvihla hlavu.

„A to už prečo? Niečo som vyviedla? Alec ma za tie ruky už potrestal - veľmi tvrdo, dodávam," načrtla som. Ona nad tým len pretočila oči.

„Nie, ale Bella, naozaj si premýšľala, čo si zajtra oblečieš?" nadvihla obočie.

„Znovu netuším, kam tým mieriš. Pokiaľ tu nie je niekde ukrytá tajná chodba, ktorá nás okamžite prenesie do obchodu so šatami, ostala som bezradná." Možno to je pravda - Aro by Jane vyhovel v takmer ktoromkoľvek smere.

„Až také zlé to nie je," usmiala sa na mňa a zašmátrala jednou rukou pod gaučom. Len to nie. A naozaj: plochšia, veľká škatuľa. Čosi vo vnútri jej zašušťalo. Nasucho som prehltla a otvorila ju.

Z úst sa mi vydral prekvapený vzdych. To je nádherné. Tie šaty... 

„Preboha. To ste nemuseli," šepla som naprosto šokovaná.

„Nemôžem sa dočkať, až ťa v nich uvidím," prehlásila naprosto nadšene, Alec spokojne pritakával. 

„Pre sestričku všetko," žmurkla na mňa po chvíli. A v tej chvíli ju nešlo neobjať. 

No, komentov bolo celkom málo, čo ma mrzí, ale čo dodať, konieckoncov bol týždeň v strede a nie je veľa ľudí, ktorým sa v tej dobe chce komentovať. 

Moje ďakujem patrí roel, ktorej patrí špecial. za to, že radí túto poviedku medzi svoje najobľúbenejšie, čo je pre mňa prekvapivé. Jane, alicecullenhale2 za to, že to vôbec komentovali a belledemetri, ktorá mala v komente malé chyby :D Ale čo už. A nakoniec Kaise, ktorej by som rada niečo zdelila:

Vôbec, ale vôbec ma nenahnevala tvoja kritika. Ja ju beriem k srdcu, a snažím sa podľa nej vylepšovať poviedku, ak to je samozrejme kritika a nič nehovoriaci komentár plný zvracajúcich smajlov, čo ty samozrejme nie si. Áno, Alec je nepatrne zaslepený, nepatrne dosť, povedala by som. Ale predsa len, ber ho s rezervou, on sa chlapec zlepší. A tak trochu mi unikla časť, kde by Belle povedal, že Jane je najkrajšie dievča na svete. Bellu miluje a milovať ju bude, to v tejto poviedke absolútne nechcem meniť. A Vicky, tá chudera to ešte bude mať ťažké, ver mi. Alec je tieť, povedzme si, bezmocný nad touto situáciou. A Bellinke sa raz vypomstí, že chce byť na všetko sama, ale to je zase iná kapitola. Rozhodne sa neurazím, ďakujem a beriem si to k srdcu.

Len pre informáciu, začala som novú poviedku, je to oficiálne, Prológ už vyšiel. Takže keby sa našla nejaká osôbka, ktorá by mala ochotu si ho prečítať a hodnotiť, bola by som veľmi vďačná :-)

Vaša VJL. P.S.- AliceCullenHale2 - ja som ti vravela, že Cullenovci tam budú :D

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Volturiovci - Ako mohol dopadnúť Nov - 21. kapitola: