Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Volturiovci - Ako mohol dopadnúť Nov - 20. kapitola

22.04.2013 (15:45) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 2181×

„Hlúpa, hlúpa," vzdychla si takmer unavene, „tak sa rozhodni. Ty," zahladela sa mi do očí, „alebo ona," zdrapila ma za vlasy a natočila smerom ku Jane. Samozrejme, že ja. Lenže by ma vzala za slovo, a to nechcem. Zaryto som mlčala. Sprudka mi zatlačila na hrdlo a ja som slabučko vzdychla. Cítila som, ako sa mi postupne chradne telo. 

Už som necítila. Pred očami som mala čierno.

Vtedy som si uvedomila, že tak vôbec skončiť nechcem. 

20. kapitola

(Alec)

Moje srdce z kameňa sa snáď zlomilo v polovicu, keď som si uvedomil, že posledná spomienka na ňu je jej vydesené zahykanie, keď vyrazila z toho pekelného apartmánu.

Bohovia, nemodlil som sa ku vám štyristo rokov. Nedovolte mi prísť pozde. Nebol som zvyknutý na sklamanie.

Moja sestrička, moja Jane, moja láska, moja Isabella... neberte mi ich!

V tmavých tieňoch jednej z opustených častí za obývanými domami boli ony. Ryšavá upírka ju tisla ku stene a tlačila jej hrdlo, nevnímajúc prichádzajúce nebezpečenstvo a ohrozenie jej života. Kúsok od nich držal ďalší upír Jane pod krkom a hlavu jej nakláňal dozadu. Cez oči mala uviazanú šatku. Vyzerala tak zraniteľne...

Obklopila ma červená clona a ja som na oslobodzujúci okamžik prestal myslieť, cítiť. Demetri vedľa mňa s Felixom po boku hrozivo zavrčal.

Jane vyzerala najzranitelnejšie. S dunivým zavrčaním sme sa hodili na upíra a bleskovo mu roztreštili hlavu na kúsočky. Jane dopadla na zem. Vymenil som si jeden krátky pohľad s Demetrim a zamieril ku Belle.

Až teraz som stihol poriadne zaznamenať jej tvár. Hoci ju tá ryška držala iba pod krkom, jemné pukliny si dorážali cestu do výstrihu a ku ľavému viečku. V sekunde som ju odmrštil a hodil do neďalekej steny, na ktorú dopadla dokonalým oblúkom.

Ešte raz na nás zazrela, v očiach sa jej miešala neuveriteľné sklamanie, a dala sa na rýchly ústup.

„Dostaň ju," zavrčal som smerom k Felixovi.

Jane sa pomocou Demetriho posadila. Opatrne jej zložil z očí šatku. Bola zúbožená a vystrašená. Iba sa vystrašene tisla ku Demetriho boku, ticho vzlykala a v očiach sa jej zračil nemý šok.

Posadil som sa ku Belle. Nevnímala. Oči mala zavreté, puklina na perách donútila jej ústa, aby ostali otvorené. 

Pohladil som ju po pomaly sa uzatvárajúcich prasklinách. Bolo to tak neuveriteľne príšerné. Bella, prosím. Vstaň.

Demetri objímajúc Jane okolo pásu podišiel ku nám.

„Choďte. Postarám sa o ňu," šepol som. Jane sa k nej sklonila a pohladila ju po nehybných viečkach.

„Neboj sa, sestrička. Dostane sa z toho," usmial som sa na ňu neisto. Stále sa jemne potácajúc odišla aj s Demetirm po boku.

Dal som za do uzatvárania rán. Mojim jedom som pomaličky prechádzal po každej z nich, potichu tŕpol a čakal, kedy otvorí svoje nádherné oči. 

(Bella) 

Okolo mňa boli zvuky. Tlmené, akoby z veľkej diaľky.

Postupne sa mi začali vyostrovať jednotlivé tvary a obrysy. Ležala som na zemi. Po čele ma hladili jemné prsty.

„Prepáč," šepla som nepočuteľne.

„Už je hore," informoval tichý hlas. Videla som niekoľko ohnivých fľakov, uprostred nich bielu škrvu. Zaklipkala som.

„Bell?" spýtal sa ten istý hlas. Veci sa mi začali zaostrovať.

„Alec," šepla som od úľavy. Unavene si vydýchol. Na zátylku som spoznala obrysy jeho prstov, ako si ma pritiahol k nemu do náruče. 

„Bože, tak ma to mrzí," zavzdychala som žalostne, no aj tak som mu prešla prstami po tvári. Pritiahol si ma ku sebe ešte viac.

„Nikto ti nič nevyčíta," ubezpečil ma. Skúsila som sa postaviť. Horko-ťažko...

„Kde je Jane?" spýtala som sa s obavami a nazrela mu cez plece.

„Demetri ju odtiaľto zobral. Bola na tom ovela lepšie, ako ty. Vieš, aký si nám nahnala strach?" tázavo ma pohladil po vlasoch.

„Kde sú? Victoria..." obzrela som sa na horiacu kôpku. Zamračil sa.

„Pokiaľ myslíš tú ryšavú, ušla. Jej spoločník je mŕtvy."

„Ušla?" opýtala som sa sucho.

„Keď nás zbadala, odhodila ťa od nej a zdrhla do davu. Felix bežal za ňou, ale márne. Musí mať nejaký talent," takmer to vrčal.

„Ako na tom bola Jane?" spýtala som sa ho poslednú otázku, ktorá ma doposiaľ napadla.

„Vystrašená, ale v poriadku. Normálne by som sa bavil, ale vyzerala ozaj zúbožene. Nebolo to však nič v porovnaní s tebou..." Slová som už vnímala len ako z dlhého tunelu. Ríša snov si ma znovu volala k sebe. Spomenula som si ešte, ako sa zem stratila pod mojimi nohami. Potom už len tá nádherná, sladká temnota...

Po hrdle mi jemne prechádzali chladné prsty. Hlavu som mala ako v horúčke, ale mala som ju. Pod sebou som cítila čosi mäkké. Okolo mňa šumeli hlasy.

„Bell?" spýtal sa ma ktosi. Otvorila som oči. Upíri by nemali spať, alebo?

Cítila som sa, ako v tých filmoch, keď človeka vytiahnu z vody a potom sa nad ním všetci skláňajú. V zornom poli som mala Aleca, Jane, Felixa a Demetriho. Každý vyzeral ustarane. Uľavilo sa mi však, že Jane je úplne v poriadku, ak odmyslím jej znepokojený výraz. Všetky známky vyčerpanie boli preč. Vrhla som sa jej okolo krku.

„Prepáč, prosím," šepkala som jej potichu a ešte silnejšie ju stisla. 

„Bells, nič sa nedeje. Som v pohode," uistila ma bezstarostne.

„Ako dlho som bola mimo?" pozrela som smerom na kamenné liate. Takže sme doma.

„Desať hodín. Aro mal o teba starosť." Pozrela som na Demetriho. Chvíľu ma zvedavo pozoroval. Potom podišiel ku mne. O krok som ustúpila.

 „Mrzí ma to. Prepáč," šepol celý nesvoj a poškriabal sa po zátylku. S úškrnom som ho sledovala. Potom ma napadla bláznivá myšlienka.

 „Čo ťa mrzí? To, že si sa na mňa naštval? To, že si sa ku mne správal, akoby som jej chcela ublížiť? Myslíš si, že ti to ospravedlním?" hlas sa mi stupňoval, sama som podišla niekoľko krokov ku nemu a dala si záležať na dramatickom efekte. Prikrčil sa a od prekvapenia mu poklesla sánka.

„Ospravedlním," začalo mi mykať kútikmi úst.

„Nevystraš mi ho, lebo znovu upadne do depky," podpichol ho Felix.

„Depky?" neveriacky som na neho zazrela.

„Jasné," zasypel smerom ku mne.

„Dúfam, že aspoň Aro nebude v takom citovom rozpoložení," odfrkla som si smerom k Demetrimu. Ublížene na mňa pozrel.

„Och, Aro. Máš ísť za nimi, keď sa preberieš," zahlásil Felix.

„Idem s tebou," ponúkla sa Jane. Vďačne som na ňu pozrela. Byť v spoločnosti troch milión rokov starých upíroch so špatným slovosledom, ktorí zrejme prežili dobu ľadovú, a ešte k tomu sama sa mi naozaj nechcelo.

Jeho nehybné nervózne veličenstvo som začula o niečom diskutovať s jeho bratmi. Stíchli až, keď sme vošli.

„Depky?" neveriacky som na neho zazrela.

„Jasné," zasypel smerom ku mne.

„Dúfam, že aspoň Aro nebude v takom citovom rozpoložení," odfrkla som si smerom k Demetrimu. Ublížene na mňa pozrel.

„Och, Aro. Máš ísť za nimi, keď sa preberieš," zahlásil Felix.

„Idem s tebou," ponúkla sa Jane. Vďačne som na ňu pozrela. Byť v spoločnosti troch milión rokov starých upíroch, ktorí zrejme prežili dobu ľadovú, so špatným slovosledom a ešte k tomu sama sa mi naozaj nechcelo.

Jeho nehybné veličenstvo sedelo na tróne a o niečom horlivo diskutovalo s jeho bratmi. Stíchli až, keď sme vošli.

„Isabella. Vidím, že sa máš lepšie," usmial sa na mňa Aro. 

„Je mi lepšie, ďakujem," odpovedala som bezducho a skúmala moje nechty. Nové oblečenie ma nepríjemne svrbelo na chrbte. Počkať. Kto ma prezliekol?

„Alec mi povedal o všetkom. Okrem toho nedorozumenia, neboli nejaké problémy?" spýtavo sa zahľadel na Jane.

„Nie," odvetila som rýchlo.

„Dobre teda," šepol ešte.

 „Ak by ste čokoľvek potrebovali, pokojne mi povedz," kývol hlavou ku mne. Prikývla som a otočila som sa na odchod. Ešte som zaznamenala Caiusov pohľad na Janeinej tvári. Ta sa tvárila, že to nevníma.

„Ideš na lov? Potrebovala by si to," zhodnotila Jane pri pohľade na mńa. Namietavo som pokrútila hlavou.

„Dúfam, že ste sa mi nehrabali vo veciach?" nadvihla som obočie v jemnej linke. 

„Neboj," usmiala sa, „tašku máš za posteľou. Idem za chudákom Demetrim, ak ti to nevadí," s chichotom hodným pubertiačky som ju priateľsky šťuchla do ramena.

„Dobre," zasmiala som sa.

V mojej izbe ma naozaj čakal nedotknutý kufor. Bola prázdna, ale to som si mohla myslieť. Sklonila som sa ku taške a začala z nej vyťahovať veci. Teda až dovtedy, kým som rukou nenarazila na roh papiera. Zvedavo som ho vytiahla.

Biely zvitok. Karmínová stuha okolo neho.

Tričko mi vypadlo z ruky. S ním aj list, ktorý utvoril jemnú sirénu. Bum.Nehybne som sledovala ten neškodný pergamen, akoby mohol pod mojim pohľadom zmiznúť. Niekoľko ráz som si pretrela oči, aby som sa uistila, že sa mi to nezdá. Potom som sa sklonila a opatrne ho zdihla ku sebe. Stuha sa zošmykla dolu a rozvinutý zvitok prešiel po mojich prstoch.

"Usque nobes ad mortem facere"

Do očí sa mi nahrnula zvláštna štipľavá esencia, akoby som nedokázala pohnúť žiadnym zo svalov. Moje  znalosti z latinčiny boli natoľko schopné, aby som si túto vetu preložila. Jej význam ma mučil. Trápil a ničil. Na chodbe som započula kroky.

List som okamžite strčila späť do tašky a rýchlo ju zazypsovala. Keď sa otvorili dvere, tvárila som sa, že práve obzerám svoju tvár v zrkadle a, že Alec ma práve vyrušil. Na krku mi ešte tkvelo niekoľko mikroskopických škrabancov, pre človeka neviditeľných.

„Je Demetri v pohode?" uškrnula som sa na Aleca a vytočila sa smerom k nemu. Pretočil oči.

„Neboj, taká citlivka ako ty nie je," zasmial sa na mňa. „Ty si poriadku?" nakrčil čelo. Uprostred obočia sa mu vytvorila malá rozkošná vráska. Jemne som po nej prešla prstom, aby sa vyrovnala.

„Všetko v pohode, šéfe," šepla som smerom k nemu. Jemne ma pohladil po líci a mne sa čelo neuveriteľne vyrovnalo.

„Toto mi nerob," vyčítal mi ďalej potichu, „bál som sa o vás." Posmešne som mu zazrela do očí.

„Alec Volturi má slabinu, to je mi novinka," vyšlo mi spopod pier.

„Mhm," zamrmral mi do vlasov ticho, „tou slabinou sú tie dve najkrajšie dievčatá na svete. Moja sestrička a ty," potmehútsky som sa mu dotkla končekmi prstov jednej časti tváre. Pod mojim dotkom sa mu pery jemne otvorili.

„Nebuď sentimentálny," zavrčala som smerom k nemu naoko nahnevane.

„Pretože ty si dáma povrchná," opáčil sa proti mne lyšiacky. Pretočila som oči. 

„To si o mne naozaj myslíš? Skutočne," vzdychla som teatrálne, „už to tak je. Nie som charakter," vlykla som silene.

„Ty si mi hlavne teda pekne rafinovaná herečka," zamrmral ešte. So smiechom som sa mu vykrútila.

 „Herečka ide na lov. Pán charakter si môže ísť trebárs prečítať knihu." Ľstivo som si prehodila vlasy cez plece a zamierila ku dverám.

„Charakter a herečka tvoria dokonalú dvojicu," zahučal vedľa mňa tenký hlások. Od ľaku som takmer poskočila. Áno, tá malá potvora si ma vystriehla priamo pri dverách.

„Ale slečna mrcha a pán recesista sú priam odpudiví," skonštatovala som s úsmevom. Jane na mňa urazene zazrela.

„Slečna mrcha má aspoň vkus," zapriadla, „ale aspoň jednu vec máme spoločnú. Idem s tebou." Znovu sa zaškerila. Vyplazila som na ňu jazyk a rozbehla sa preč. Započula som ešte jej nahnevané jemné vrčanie, ako sa za mnou rozbehla.

„Mne neujdeš, Isabella Volturi!" zakričala za mnou naštvane. Ktosi, ktosi s blonďavými vlasmi a pubertálnou náladou, na mňa skočil. Úder do chrbta ma zhodil na zem.

„We are the champions!" vykríkla víťazoslávne. Postavila som sa a tak ju zo seba v rýchlosti zhodila.

„Mám si o tebe začať myslieť, že ti na tom únose zmumifikovali mozog?" dvihla som obočie smerom ku nej. Pohŕdavo si odvrkla.

„Ozvala sa tá, čo nerozozná inkubusa od diabla," zasmiala sa sarkasticky.

„Inkubus," ukázala som smerom k Alecovej izbe, „diabol," môj ukazovák smeroval do jej tváre. Sústredene prižmúrila oči a tie jej neprirodzene sčernali. Uškrnula som sa.

 „Vzdaj to, maličká," ozval sa znenazdajky ktosi za mojim chrbtom, „novorodená to dáva," uchechtol sa Felix. Vďačne som sa smerom k nemu pozrela.

„Kto je ti tu maličká, ty obor?" zavrčala naštvane.

„Jane, si malá. Čo je malé, to je zlaté." Demetri sa objavil za jej chrbtom a jemne ju pohladil po rameni.

„To nie je fér," zakňučala naštvane.

„To nie je fér," napodobnila som ju, „raz chcem ísť na lov a zbehne sa tu celá Volterra. Párty skončila, idem sa najesť," minula som ich vysmiate tváre a konečne sa tak dostala na ten vytúžený, sladký vzduch.

Konečne preč. Nemyslela som si, že to niekedy poviem. 

No, čakanie bolo, slov dosť, no kapitolka o ničom. Áno, to som ja, značka: nonsens. Cez to by som sa ale chcela poďakovať nádherným 9 komentárom v minulej kapči. Baby, strašne ste ma potešili :-)

Roel, Jana, Carmilla a leny: infarkt, prekvapenie, zaujímavé :-D ďakujem vám za milé komentáre a ochou čítať to :-)

alicecullenhale2, elis1victoria1hale, šušu: No, dúfam, že som týmto veľmi nesklamala. Ďakujem vám za ppodporu :-)

Kaisa: no, uznávam, snaha o nastrašenie bola, no skôr som ostala veľmi, eľmi príjemne zaskočená. Áno, Demetri sa choval, ako sa choval. Ono, to ide o to, že síce má Bell rád, no Jane pozná 400 rokov a je to pre neho ako druhá časť samého seba. Dobre, dobre, trochu sentimentálne, ale čo už. A áno, Victoriu - jej príbeh a celkové pôsobenie by som snáď až na toho parchanta Jamesa, ktorý ju len využíval - milujem, nech je, aká je, má k tomu dôvody.

BellaDemetri: No, mazaj písať a hneď, diavčatko :D Áno, párik debilov poznáme, čo už, blonďáci -.- :D

Mala by som pre vás ale prosbičku. Na zhrnutí mám niekoľko nápadov, a zaujímalo by ma, ktorý z nich by vás dokázal zaujať natoľko, aby ste si prečítali kapitolovku. Ono, jednu poviedku mám rozpísanú už v počítači, len by ma zaujímal váš názor :-)

Vaša VJL :-) 

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Volturiovci - Ako mohol dopadnúť Nov - 20. kapitola: