Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Volturiovci - Ako mohol dopadnúť Nov - 13. kapitola

06.02.2013 (14:30) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 10× • zobrazeno 2363×

Teraz sa mám báť chodiť s nimi na lov? Neísť na lov s nimi? Mám sa báť tréningov? Mám sa báť toho, že sa prejdem po chodbe či si napustím vaňu a pol hodinu sa ponorím do vábivého kúpeľa?

Od tých troch sa nedá očakávať nič. Sú ako hurikány, ako tsunami, v niektorých chvíľach ich činy človek prevídať proste nedokáže. A môžem si byť istá, že práve teraz sedia v jednej izbe, opätovne si menia oblečenie na svoje a potichu protom vymýšľajú, čo kreatívneho mi spravia.

13. kapitola: Nevyspitateľní

Od tej chvíle som sa proste musela mať na pozore. Striehnuť na každý moment, kedy by sa mi mohlo niečo stať. Kúpeľnu som si zamykala, na tréning som chodila s Alecom a na lov som buď išla s ním a s Jane, Felixom alebo Demetrim, alebo mi musel strážiť izbu, aby sa mi neiplatili rovnakou mincou.

Po niekoľkých dňoch sa situácia upokojila, pomaly som začala na incident zabúdať. Už som sa dokázala bez strachu som vošla do Janinej izby, na tréningy ma už Alec doprovádzať nemusel a nakoniec som aj poľavila v zamykaní dverí od mojej izby či kúpeľne. Chyba, chyba, chyba...

Momentálne som sedela na Alecovej posteli, vedľa mňa Jane a menovaný na druhej strane odo mňa. Rozprávali sme sa, akoby sa nechumelilo. 

O mne a Alecovi ešte nikto okrem Ara, Marcusa a Caiusa nevedel. Nebola som pripravená sa tým otŕčať, Alec bol v tomto tiež veľmi diskrétny, ale viem, že Jane už niečo začala tušiť. Musela si všimnúť naše letmé dotyky, nesmelé pohľady či to, že sme boli takmer každú voľnú chvíĺu. Možno k tomu prikladala to, že som sa stále bála Demetriho, Felixa a jej.

„Došľaka," zakliala som znovu, keď sa mi napriek veľmi pôsobivej zostave kariet jednoducho nepodarilo poraziť kohokoľvek z nich. Päťsto rokov nudy a skúsenosti, ešte aj v tomto boli lepší ako ja. Ten pocit, že tá mala potvorka Jane je staršia ako ja, bol príšerne iritujúci. 

Malá menovaná potvorka vyčarila kúzelný úsmev. Opäť mala svoje typické čierne šaty po kolená a biele pančuchy, aj keď som jej hovorila, že jej tá košeľa o päť čísiel väčšia neuveriteľne sedela. Brala to ako sarkazmus.

 „Vítaz," zasmiala sa potmehútsky a vyskočila z postele. Tú jej deckú radosť by som chcela mať tiež. Tešiť sa z úplných maličkostí, nelámať si hlavu nad tým, ako vyhrať, ale zároveň byť naplnená eufóriou z víťaztva. Jane bola príšerne súťaživá, mala som pocit, že ju na to naviedol Demetri. Súťažila aj keď sa na to naskyktla tá najneparnejšia príležitosť, okamžite naštartovala a dotiahla to do konca.

Pri jej pôsobivo vysokom piskote plnom radosti som až poskočila a v sekunde som sa od nej odtiahla, akoby mohla produkovať nejaký neznámy druh jedu, ktorý vás nakazí hneď, ako sa ho dotknete.

Počas môjho úskoku som zozadu vrazila do Aleca, dosť silne mu vrazila do ramena. Od prekvapenia som odrazu stratila rovnováhu a spadla mu hlavou rovno na kolená. Obdivuhodné, teraz strácam rovnováhu. Prítomnosť Jane mi skutočne nerobí dobre. 

Alec mi so smiechom pomohol nadobudnúť akú-takú dôstojnú polohu v sede, zatiaľ čo naša retardovaná priateľka a sestra imitovala akýsi nový druh tancu. Točila sa do kruhu a mávala pritom rukami, podchvíľou vyskočila do vzduchu a zvýskla, takže pripomínala dokonale prhlúplu blonďatú čivavu. Do dverí strčil hlavu Felix.

„Nejdete na tréning?" uprostred výjavu sa zastavil a trochu zmätene pozrel na poskakujúcu Jane. S Alecom sme sa už v tej chvíli váľali od smiechu, takže Alecova izba v tejto chvíli pripomínala psychiatrickú liečebňu, sekciu pre zvláštne prípady. To už sa od smiechu prehýbal aj Felix, ale statočne sa držal na nohách, opierajúc sa o rám dverí.

Jane sa trochu zarazene zastavila uprostred skoku, akoby si až teraz všimla, že v izbe nie sme sami.

„Máš nejaký problém?" zavrčala na neho naštvane. Felixa záchvat neopúšťal. Zlom nastal vtedy, keď sa odrazu prehol od bolesti, chrbát sa mu neprirodzene vyklenul a bolestivo zakňučal. Presne tri sekundy ostal v tejto polohe, potom sa úplne normálnym spôsobom opäť narovnal.

„Nebudem to opakovať dvakrát," zavrčala Jane nasrdene, potom sa jej však kútiky úst znovu vykrútili v nádhernom úsmeve.

 „Samozrejme, že ideme na tréning," zašveholila tenučkým hláskom a bez slova vybehla z miestosti. Spolu s Alecom a Felixom sme ju následovali. 

Ako som mohla čakať, ihneď pri vchode sa na mňa Demetri vrhol, Jane sa ladne pritvorila ku Felixovi a začala s nim tak isto bojovať.

Od kedy sa stala tá "potýčka s oblečení" na tréningoch ma nikto z nich vôbec nešetril. Často sa mi stávalo, že byť zo mňa človek, mala by som od hlavy po päty modriny a podliatiny. Ale ja som upír a tak som sa nemohla vyhovoriť ani len na to. 

Chvíľu som ešte zvládla držať svoju dôstojnosť, potom som však unavene povolila Demetrimu, aby ma zdrapil za krk a hodil cez miestnosť. V sekunde bol pri mne, to som už ale so smiechom pokračovala a mlátila ho hlava nehlava. Dňami praxe som sa stále zlepšovala a tak sa mi podarilo už niekoľko minút udržať svoju prevahu, samozrejme predtým, než sa pridal vysmiaty Felix a spoločne ma porazili. To bolo vtedy, keď som bola na tréningu iba s nimi. 

Teraz mal Felix, zdá sa, práce dosť. Zatiaľ čo mu Alec vyskočil na chrbát a hrdinsky sa držal, Jane ho spredu častovala malými zovretými pästičkami a rozhodne ho nešetrila. Zatiaľ čo sa snažil zhodiť zo seba Aleca a nohami odkopnúť Jane, zdrapil ma Demetri za ruky a plný toho svojského pocitu víťaztva vytiahol za ruky hore a zdrapil za krk. Stena za mou nepríjemne zapukala a ja som ho od seba naštvane odkopla.

Preletel miestnosť a vrazil do vykoľajeného Felixa, ktorý spolu s Alecom na chrbte spadol na zem.

 „To je proti pravidlám," zakňučala dotknuto Jane. Demetri sa zdá sa zozbieral a znovu s potmehútskym úsmevom vyrazil ku mne.

 „Ty malá potvora," zavrčal odľahčene, napol sa na útok a znovu skočil. Urobila som výpad a zrážke sa šikovne vyhla, zatiaľ čo Demetri preletel prázdny priestor, v sekunde však zabrdzdil a opäť vyrazil smerom ku mne.

Niekoľko ďalších sekúnd som sa mu snažila vyhnúť, nakoniec som však aj tak skončila na zemi a pod Demetrim. Jeho prsty som mala obtočené okolo svojho krku. Pod jeho naštvaným pohľadom som mala zlú predtuchu, že čochvíľa skončí bez ruky. 

Namiesto toho som sa mu šikovne vytrhla a sama na neho skočila. S potmehútskym úsmevom ním hodila o zem a pritlačila ho o ňu. 

Víťaz, no nie nadlho. Zdalo sa, že každá porážka ho ešte viac napumpuje a nakoniec som aj tak skončila - opäť - pod ním. Tentoraz som sa mu však vykrútiť nedokázala. Nahnevane som zasyčala a ďalej zotrvávala v tejto pozícii.

Odrazu sa však čosi zvrtlo. Alec na chvíľu prestal bojovať s Felixom, vrhol sa na Demetriho a tým pádom som ostala voľná, no znovu nie nadlho. Felix odkopol Jane od seba a sám sa na mňa hodil, jeho oči prezrádzali čistý adrenalín. Jane chvíľu ostala bezradne stáť, netušiac, na koho stranu sa pridať, potom podišla ku stene a oprela sa o ňu, plne si užívajúc voľnú chvíľu.

Proti Felixovi som šancu nemala, nebol síce rýchly ako Demetri, ale plne si to kompenzoval svojou silou a rozmerom, do troch sekúnd ma zahnal do kúta, rovnako dobre som mohla byť človek, proti nemu šancu nemá jednoducho nikto. Ako som bola rada, že stojí na našej strane.

Po niekoĺkých minútach ma však boj prestal baviť, zdá sa, že Aleca rovnako, Jane bola mimo všetkého už dlho, znovu dostala nepochopiteľný vlčí hlad, ale zazdalo sa mi, že počas vychádzania z miestnosti nadobula akýsi nepochopiteľný úškrn plný spokojnosti a energie.

Najprv som vkĺzla do izby a veškerou svojou silou zabuchla dvere, ktoré takmer vyleteli z pántov. Potom som sa po nich zviezla dole. Opäť ma bolel každý kúsok tela, hrdlo som mala od nespočetných zdrapnutí strhané a vlasy opäť zhúžvané do niekoľkých uzlov, ktoré mi jemne stáli a sťahovali sa. Niekoľko sekúnd som čumela na prostredie pred sebou, na tmavú oblohu, a potom som niekoľko krát rázne udrela hlavou do dverí, až po nej ostal nebadaný odtlačok.

Potom som sa mlčky pobrala ku skriny, jemne ju otvorila, šťastná, že sa mi ju podarilo nerozdrviť, a s jemnným  úsmevom začala hladať niečo na prezlečenie. Počas toho som si stihla vyzliecť tričko a hodiť ho na zem. To som samozrejme netušila, čo bude následovať. 

Počas skláňania sa po jedno celko príhodné tričko sa odrazu odohralo niečo, na čo budem s tvárou v dlaniach spomínať ešte pekne dlho.

V jednej sekunde som bola schopná vnímať klapnutie dverí. Odrazu ma niekto sprudka zdrapil za pás, nestihla som ani vykríknuť. 

Vzápätí som sa ocitla von z izby, stále v neznámem zovretí. To by až tak nevadilo, horšie bolo, že som na sebe mala iba čiernu podprsenku a dlhé zvonové rifle. Kopala som a vzpierala sa, zatiaľ čo som pri uchu počula pobavený smiech. Demetriho smiech. Predsa len na tú odplatu došlo. Čo mi, preboha, chcú urobiť?!

„Pusti ma!" chcela som nahnevane zakričať, no namiesto toho som to tichým hlasom nenávistne zasyčala. Ruky som mala v zovretí, nedokázala som sa brániť, namiesto toho som však s rcholnou zúrivosťou kopala nohami a trieskala Demetrimu hlavou do hrude a brady.

Nejakým zázrakom sa mi podarilo takmer úplne vysobodiť, na poslednú chvíľu, keď už som si myslela, že som voľná, ma za jednu voľnú pažu zdrapilo druhé zovretie.

Nahnevane som sa vzpierala, búšila päsťami a zakvačovala sa do nich rukami, nebolo mi to však nič platné. Oproti  Felixovej a Demetriho sile som nebola nič. Napriek tomu som sa ale snažila vyprostiť sa, nohami sa zapierala do zeme a moje nohy nechávali dve krivoľaké čiary.

Vzápätí mi došlo, kam ich kroky smerujú. Preč z hradu. Znova som sa im pokúsila zúfalo vytrhnúť.

Dievčatá, tak neuveriteľne ma tešíte. :) Ja vás tak milujem, že dokážete ohodnotiť niečo tak amatérske a primitívne na takej úrovni. :) Radšej rovno ku ďakovaniam, a že ich bude.

gabi, jana, martty55, alicesofiacullen a leny: vaše komentáre ma potešili a zahriali na tom neveľmi veľkom mieste, ktoré sa nachádza v hrudnom koši a áno, pľúca to nie sú. Ďakujem vám. :)

Vanes a Ivuš: baby, vy predsa viete za čo. :D To si ešte vysvetlíme na skypku, ale tu, na verejnosti: paródia, poviedka, kecačky a všetko to... :-* :D

Ceola:  "A ještě horší sladká pomsta od Jane, Dema a Felixe" no jo no, pomsta ako pomsta, ďakujem ti za tvoju nádej, ktorú do mňa vkladáš. :) Že, letím do kníhkupectva. :D Knihu už mám rozpísanú, no pri mojom druhu písania a spôsobu, akým to píšem, pochybujem, že sa to dostane niekde ďalej, ako do našeho zapadnutého mestečka na východnom Slovensku. :D Ale áno, ďakujem. :)

Darca131: mladších bračekov máme podobných, mňa minule pri čítaní oblial vodou zo žehličky, takže mám teraz menšiu - väčšiu jazvu na stehne. Za to bude pykať. :D Ďakujem ti za milý a vtipný komentár. :)

Kaisa: no áno, kaisa, kaisa kaisa, tvoj kometár ma stále poteší zo všetkých najviac. Je úplne jedno, že nedávaš smajlíky, to komentár ozvláštnuje a som rada, že to nie je iba: smajl, smajl, smajl, koniec. :D O naj poviedku naozaj nemusíš hlasovať, aj tak by som si nikdy nevyslúžila ani len to najnižšie miesto, ktoré je. :) Za plný, nádherný komentár ti neuveriteľne ďakujem, to človeká tak poteší. :D A tých "drahých" spolužiakov, to máme rovnaké, takže to chápem a áno, aj mňa štve, že sa nedokážem pohnúť z miesta... A ešte, tvoj odhad na to, že sa stane niečo veľke, je správny. Je tu však bohužiaľ to, že ten zvrat dobrý nebude, a naozaj sa nebude týkať oného: "ty spravíš niečo mne, ja niečo tebe". A áno, Amerika ti smrdí už teraz? Máš dobré odhady. :) 

Dievčatá, ďakujem vám za všetko. :) A (Opäť, ja sa proste nepoučím...) prosím o nejaké hodnotenie, nech mám čo napravovať. :)

Michelle :) 

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Volturiovci - Ako mohol dopadnúť Nov - 13. kapitola: