Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Volturiovci - Ako mohol dopadnúť Nov - 12. kapitola

01.02.2013 (07:15) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 11× • zobrazeno 2786×

„Teším sa na ich reakciu," vyšlo mi spoza úst šibalsky, na mysli som mala Jane, Demetriho a Aleca, ktorých príchod hlásil signál. Asi tristo metrov od hradu spadol strom a videla som mihnutie blonďavých vlasov. Predsa im len to tak dlho netrvalo.

Spolu s Alecom som vyšla z jeho izby, tváriac sa nevinne prekĺzla do mojej a rýchlo za sebou zabuchla dvere. Teraz sa už len pripraviť na reakcie.

Čoskoro sa ozvalo buchnutie dverí päť podlaží podo mnou a pobavený sopránový smiech. Však ťa to prejde!

A kto sa smeje naposledy, ten sa smeje najlepšie.

12. kapitola: Sladká pomsta

Do dverí znovu strčila hlavu ta malá potvora, vysmiata zo všetkého a všetkých, šaty mala na bokoch úplne roztrhané a pokope to držal len poniekaľ masívny opasok, ktorý, ako som si mohla typnúť, patril buď Demetrimu, alebo Felixovi. Šaty na kúsky, to sa mi hodí.

Pokiaľ neotvorila ústa, som za jej chrbtom zaregistrovala mihnutie blonďavých krátkych vlasov a následne tmavých, o niečo vyššie položených. Uchechtla som sa.

„Aro nás volá. Máme prísť hneď teraz. Idem sa prezliecť a hneď tam som," zapriadla milo a mne bolo náhle do spevu.

Tichým hradom sa ozývali moje falošné oktávy a nechutne utiahnuté hrúbky, keď som asi dvesto metrov za sebou započula dosť rozzúrený dievčenský výkrik. Z úst mi vyletel nečakaný návaľ smiechu, zaplavil chodby a zdalo sa, že ho budú počuť ešte aj vonku. Aro nemá rád čakanie. Znova som sa zasmiala.

V mojom klasickom čiernom plášte som zišla dolu po schodoch a potom vstupnými dverami do haly, kde moje kroky automaticky vykročili k ďalšej postave odetej v tmavom, podľa postoja a vône jasne Alec. Jeho výraz tiež napovedal, akoby potláčal záchvat smiechu. 

Pridala som do kroku a behom sekundy sa dostala až k nemu. Jemne sa nám pri tom dotkli končeky prstov a ja som si znovu spokojne odfúkla.

O niekoľko sekúnd som počula nádherný zvuk hrubého naštvaného vrčania, hĺbka hlasu prezrádzala Felixove zistenie, že mu ktosi mierne vylepšil garderóbu. Predstavila som si ho, ako stojí pri tej svojej miniatúrnej skrini a v rukách drží zhužvanú Janinu sukňu, a z tej bizardnej predstavy sa mi znovu chcelo smiať. Nebadane som sa uchechtla.

Aro bez pohnutia sedel na tróne, ktorý bol päť centimetrov bližšie k nám než jeho bratia. Neciteľné výrazy plné teatrálneho záujmu vystupovali za ním ako verné figuríny, nesmrteľné tváre poškvrnené minulosťou hýrili nezáujmom. Jediný Aro prejavoval nejaký náznak nadšenia. Nebola som si istá, či si už všimol môj spôsob pomstiť sa. 

Aro bez slova vstal z trónu, s milým úsmevom prešiel k nám a natiahol dlhú kostnatú ruku. Alec mu svoju menšiu dlaň bez váhania vložil do tej jeho a Aro sa pod jemným návalom myšlienok prihrbil.

 „Takže, vy dvaja?" Usmial sa na nás po pustení Alecovej ruky, pošpinené mliečno-biele oči už len s minimálnymi náznakmi karmínu šľahli raz do mojej, potom do Alecovej tváre. Obidvaja sme potichu prikývli. 

 „Smiem sa spýtať, čo ťa k výmene šatstva donútilo?" Áno, toto bol Aro a jeho mnou nikdy nepochopený slovosled. Byť človek, červenám sa až za ušami.

 „Pomsta," vyšlo zo mňa to jedno tiché slovo. Nehybné postavy sediace na trónoch za mnou neprejavovali takmer nijaké reakcie, všimla som si však, ako Caiusov pohľad na chvíľu, možno pár sekúnd, spočinul na mne. Marcus pripomínal sochu zo všetkých prítomných najviac, ako figurína sedel bez akéhokoľvek pohybu a pozeral do prázdna. 

Dvere miestnosti, ktorými sme vošli, sa odrazu prudko roztvorili. Stála v nich Jane, bohyňu pomsty pripomínala viac než hocikedy predtým, hoci musím uznať, zamaskovanie sa jej celkom podarilo. Namiesto zvyčajných bielych či čiernych šiat mala Demetriho košeľu, ktorá jej siahala takmer ku kolenám, pod ňou svoje biele pančuchy a topánky z lovu a celé sa jej to podarilo zamaskovať plášťom. To, že však nemala svoje veci potvrdzovali rozpustené vlasy, ktoré v neupravených chumáoch nepokojne stáli a vlnili sa.

Mlčky s potmehútskym úsmevom podišla k nám, oči jej plápolali diabolským ohníkom, pohľad sľuboval skorú odplatu. Nebudem však taká neobozretná ako ona. Ja si dám pozor. Aj keď si nie som istá, či postačím proti trom naštvaným upírom, ktorí naviac prekypujú fyzickou zručnosťou a neobyčajnými darmi. Musím Aleca požiadať o pomoc. Znovu.

To, čo ma zaujímalo, bolo to, ako sa so situáciou vysporiadajú ďalší mužskí členovia akterujúci v tomto prípade. Nebola som si istá, že by takému Felixovi stačilo Janeino tričko, ktoré je o desať čísel menšie. Jane mi nebadane stúpla na nohu a stále s anjelským úsmevom ju začala pomalu drviť. Na to, že je to taký drobec, mala celkom silu.

S tichým syknutím som sa dostala z jej mučivého zovretia môjho pravého chodidla, čím som zapríčinila niekoľko sekundové opätovné zrastanie jeho stredu. Trikrát som obkrútila členkom okolo osi zeme a znovu ho položila na zem. Alec na svoju sestru opätovne zazrel, oči sa mu v okolí kútikov o niekoľko milimetrov zúžili a celkom potichúčky na ňu zavrčal, no akoby mu však pri pohľade na jej rozcuchanú blonďavú hrivu znovu vyskočili kútiky úst smerom hore. 

Jane na neho s neskrývanou nenávisťou upätou v týchto minútach hrdelne zavrčala a ja som bola v tej chvíli rada, že som medzi nimi vytvorila akúsi živú stenu, akoby iba moja prítomnosť mohla zabrániť Jane v aplikovaní jej temného daru. Vidieť Aleca trpieť bolo to posledné, čo by som v tento úžasný deň mohla chcieť. 

Dvere miestnosti sa opätovne otvorili a ja som ešte pred zbadaním osoby musela potlačovať výbuch smiechu, zapríčinilo to mimoriadne silné tresnutie dverí, pri ktorom sa dvere odrazili o stenu a stráž stojaca pri nich sa musela v sekunde uhnúť, následne sa znovu postaviť na predošlé miesto a nadobudnúť rovnakú pozíciu ako predtým.

Prvý Felixov pohľad zamieril smerom ku mne, Demetriho tak isto, skrývala sa v nich čistá nefalšovaná nenávistná otázka. Pod ich upretými pohĺadmi som sa až prikrčila, avšak to nebolo nič v porovnaní s tým, ako sa museli cítiť oni. Samozrejme, od pásu dole mali na sebe roztrhané zablatené rifle z lovu, hornú časť síce tvorili plášte ale aj napriek držaniu ich v celku som videla niekoľko kúskov kože, ktoré spoza nich vykúkali. 

Spoza pier mi unikol pobavený smiech, vzápätí však ostal zastretý hrdelným vrčaním istých troch osôb, istých troch polonahých osôb, popri ktorých by sa dalo brať v tomto momente slovné spojenie „zabíjať pohľadom" veľmi detailne. 

Ich oči sľubovali ďalšiu, následnú formu odplaty.

Toto sa tuším nikdy neskončí, však?

Musím sa mať na pozore, pre nimi aj pred Jane. Tu už nebude ani Alec dosť dostačujúci, myslím, že Jane bude veľmi ochotne zdržiavať svojho brata v dostatočnej vzdialenosti odo mňa. Tá forma bude určite veľmi zaujímavá, nečakaná a hlavne ponižujúca. Nakoniec to s tou výmenou oblečenia nebol až taký úžasný nápad.

Ich nahnevané vrčanie utlmil Aro, ktorý v pravidelných intervaloch zatlieskal, aby stíšil napätú atmosféru. Všimla som si však, ako aj jemu táto situácia vyčarila na tvári nebadaný úškrnok. Možno sa mi to marilo, možno nie, ale Caius sa za jeho chrbtom s ľahko pobaveným, avšak stále kyslým úsmevom, pozeral na našu menšiu-väčšiu potýčku.

Akoby sa nič nestalo, sa Felix s Demetrim postavili každý z jednej strany k nám, a v tej chvíli som bola rada, že Jane sa postavila ku mne, a tak som netvorila pár povedľa jedného z nich.

 „Milí priatelia," začal oficiálnym tónom Aro,  „pred niekoľkými hodinami som dostal upozornenie na to, že v Južnej Amerike začala byť istá podozrivá situácia. Niekoľko novorodených začalo viesť vojny o územie a spúšť, ktorú za sebou zanechávajú, začína byť nápadná. Viete, čo máte robiť. Pripravte sa na cestu približne o týždeň. To je všetko, ďakujem."

Novorodení. Južná Amerika, len niekoľko tisíc kilometrov od miesta, kde som strávila jednu krátku, avšak významnú časť svojho života. Ja len dúfam, že Cullenovci sa sťahujú nielen po Amerike, čo by bolo jednak obmädzené, ale jednak by som naozaj nestrpela ďalšie stretnutie s nimi. 

Mlčky sme odchádzali, dala som si záležať na tom, aby som sa oblúkom vyhla obrazom nasrdenosti a nepríčetného pohľadu. 

Avšak, keď sa moje a Alecové cesty smerom do izieb rozišli, proste som sa tomu nevyhla.

Pred stlačením kľučky od mojej izby ma zastavila ruka opretá o stenu, ktorej pôvod patril jednému z nich.

 „Máš nejaký problém?" opýtala som sa ironicky bez vzhliadnutia na menovaného, bez náznaku emócií som stlačila kľučku, prešmykla som sa popod vystretú pažu a vošla do svojej izby. Dvere sa však nezabuchli, kroky za mnou mi napovedali, že dvaja upíri a jedna upírka s úmyslom vraždiť vošli do vnútra za mnou.

 „Ty si vážne myslíš, že ti to prejde?" zahrmela výhražne Jane, aj bez otočenia som si domyslela, koho chrbát teraz prepaľuje naštvaným pohľadom plným zloby, aký by jej závidela ešte aj zlá kráľovná zo Snehulienky.

 „A čo?" Otočila som sa k nim tvárou v tvár. Ich nahnevané pohľady stáli za všetko to, čo ma však rozosmialo najviac, bolo to, že oni stále mali na sebe roztrhané a veľké šaty. Všetci traja ku mne výhražne pristúpili... Toto nevyzerá dobre. Nepáči sa mi, akým smerom sa to uberá.

 „Robím to, čo vy," zapriadla som nevinne, úplný anjelik, už mi len chýbali krídelká a svätožiara, ak nerátam svietivé karmínové oči a celkom moderne zladené šaty. No dobre, až taký anjelik to nebol. 

„Tak fajn," zapriadol Felix, tentoraz Jane s ľadovým pokojom ostala stáť bez pohybu, čo sa o mužskej časti zostavy v izbe povedať rozhodne nedalo, pateticky som sa chytila stolu za mnou a nalepila sa na kraj jedného z nich, zatiaĺ čo spomínaná časť podišla už len na niekoľko desiatok centimetrov odo mňa. Sprudka som sa nadýchla.

 „Rozhodne sa teš na príhľadnú dobu," doplnil ho Demetri s priedstieranou milosťou, avšak všetci traja mali v očiach taký ten zvláštny diabolský oheň, ktorý mi sľuboval čoskorú pomstu. S týmito slovami sa na ňa ešte raz anjelsky usmiali, potom sa otočili na päte, až som sa bála, že mi na podlahe vyryjú jamky, a s čistým sebavedomím vyšli z mojej izby.

Teraz sa mám báť chodiť s nimi na lov? Neísť na lov s nimi? Mám sa báť tréningov? Mám sa báť toho, že sa prejdem po chodbe či si napustím vaňu a pol hodinu sa ponorím do vábivého kúpeľa?

Od tých troch sa nedá očakávať nič. Sú ako hurikány, ako tsunami, v niektorých chvíľach ich činy človek prevídať proste nedokáže. A môžem si byť istá, že práve teraz sedia v jednej izbe, opätovne si menia oblečenie na svoje a potichu protom vymýšľajú, čo kreatívneho mi spravia. 

Moje ďakujem patrí niekoľkým milým osôbkám...

jana, kimberlyanncullen, ceola, marty555: Za nádherné komentáre, pri ktorých som mala taký ten idiotský úsmev a občas ukápla aj nejaká ta slina. :-)

bellademetri, darca131: Van, ty vieš, za čo, a darča... krásny, vtipný komentár, pri ktorom som sa culila sťa mesiačik na hnoji!

kaisa: U teba sa, dievča, trochu zdržím... Takže na začiatok opis Alecových vlasov ako "lýščie chlpy" - pri tom som sa rozosmiala ako idiot, ďalší nádherný komentár... Ja a spisovateľ? Ty aj Vanesa ste trochu mimo. :-D Píšem, lebo ma to baví... Bodky, bodky... No jo, esemka sa blíži. :-D Tebe a vanese, som napísala vopred 14. kapitolu, ktorú venujem len vám, dievčatá. :-)

Ďakujem za nádherné komentáre, veľmi ste ma potešili, dievčatá! :-)

Budem rada za akýkoľvek názor ku kapitole. :-) 

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Volturiovci - Ako mohol dopadnúť Nov - 12. kapitola: