Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Volterrská recepčná - 14. kapitola

08.11.2012 (09:00) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 39× • zobrazeno 6404×

Bella:

„Pán Cavalli, ubezpečujem vás, že pán Volturi váš list dostal,“ povedala som zmierlivo, aj keď Filipe očividne mier v duši nemal. Ďalší zúrivý upír do zbierky. Jedno šťastie, že tento je kdesi v Španielsku.

„Chcem mať istotu, že Aro dostane môj odkaz!“ zasyčal.

„Napísala som si to a hneď ako ukončíme hovor, zanesiem ho pánovi Volturimu. Na mňa je spoľahnutie,“ povedala som milo.

„Do Volterry ľudia nepatria!“ zavrčal a ozvalo sa buchnutie a potom dlhý piskľavý tón. Žeby rozmlátil telefón? Otočila som notes na čistú stranu a snažila sa trocha úhľadnejšie prepísať odkaz. Do toho zazvonil telefón a tak som si zas nasadila slúchadla a milý tón hlasu. Možno ten Cavalli volá späť.

„Pamiatkový ústav, Volterra. Pri telefóne je Bella, ako Vám môžem pomôcť?“ opýtala som sa medovo.

„Poď hneď na bránu!“ Ten povel ma doslova zdvihol zo stoličky. Strhla som slúchadlá a upaľovala, ako namydlený blesk. Takému to prívetivému tónu hlasu, aký vie zo seba dostať Edward, sa jednoducho nedalo odolať. Čo som zas vyviedla, hnalo sa mi hlavou.

Otvorila som dvere a zostala stáť, ako obarená. V hale bolo asi tridsať deciek, tak do desať rokov, s dvoma učiteľkami, z ktorých jedna mávala pred Edwardom nejakým kusom papiera a náruživo mu niečo vysvetľovala. On sa na ňu díval s prižmúrenými očami a videla som, ako sa neskutočne snaží ovládať. Sucho som prehltla a rozbehla sa tlupou deciek k nemu. Pripadala som si ako Pamela Anderson, keď sa hádzala do vĺn, aby zachránila nejakého nešťastníka. Prekľučkovala som pomedzi malých nespratníkov, niekoľko detí som takmer zvalcovala. Zastala som pri Edwardovi. Zodvihol pohľad.

„Vieš niečo o tejto skupine prihlásenej na prehliadku pevnosti?“ Pri tejto otázke mi stuhla krv v žilách. Prebehla som pohľadom po tých nevinných deťoch a zarazene zostala civieť na blond dievčatko s dvoma vrkočmi, ktoré v rukách zvieralo látkovú bábiku. Vydesene som sa pozrela do očí veliteľovi gardy, ktorému dochádzala trpezlivosť.

„Nie! Určite nemajú dohodnutý termín!“ vypískla som.

„Tak ste to počuli! Nemáte termín!“ zasyčal neľudsky a nakrčil čelo. Deti, čo stáli bližšie k nám, inštinktívne odstúpili. Majú viac rozumu než učiteľka, ktorá Edwardovi prišpendlila hárok papiera otvorenou dlaňou k hrudi.

„Tu je kópia listu, ktorým sme žiadali o termín. Náš riaditeľ to dohodol s pani Heidi Volturiovou. Nechápem, kde je problém. Šli sme sem cez polovicu krajiny a len tak neodídeme!“ Edward sa pozrel na jej ruku na svojej hrudi a jeho tvár nabrala ostrejšie rysy. Oči mu potemneli a to bol signál, že pani učiteľka môže prísť k vážnemu zraneniu. Skočila som pred madam šialenú a odtlačila ju od neho, ako nejaká fúria. Založila som si ruky v bok.

„Ak by ste mali termín prehliadky, vedela by som to! Termín nemáte a ani nedostanete! Je mi ľúto, že ste šli zbytočne, ale do večera máme plný program a jednu skupinu máme akurát v hrade. Vezmite deti do múzea, preveďte ich nádvorím a okolo hradieb. Pedagóg si predsa poradí,“ povedala som už trocha zmierlivejšie.

„Ja som deťom sľúbila...“

„Čo im tu chcete ukázať? Je to tu tmavá kobka. Všetky diela, čo za niečo stáli, sú v múzeu. Architektúru decká určite obdivovať nebudú a vedľa múzea je potom zmrzlináreň, kde majú najlepšiu zmrzlinu v Taliansku.“ Široko som sa usmiala, lebo keď decká započuli slovo zmrzlina, nastalo hrobové ticho. Edward duchaprítomne využil situáciu, nadvihol plášť a z vrecka vybral peňaženku, odtiaľ päťstovku a podal ju učiteľke.

„Mrzia ma vzniknuté škody. Zmrzlina je na mňa,“ šepol, čím si vyslúžil od blondínky s bábikou nadšené zatlieskanie. Tej druhej učiteľke, čo vyzerala viac ako muž, než ako žena, zablyslo v očiach.

„Ďakujeme. Asi máte pravdu. Bude lepšie, ukázať deťom múzeum.“ Chytila kolegyňu za rameno, no ona sa nedala.

„Ale ak sme si telefonicky dohodli...“ Edward nakrčil čelo a ona bankovku strčila do vrecka. „Ideme, deti!“ zavelila skupine a decká sa začali z haly pomaly vytrácať. Keď za sebou zatvorili dvere, zhlboka som si vydýchla. Padol mi z hrude obrovský balvan. Ak by tu nebol on, ale napríklad Demetri... Prebehol mi mráz po chrbte. Edward ešte chvíľu napäto hľadel smerom k východu a potom aj on s úľavou spustil ramená.

„Ďakujem, Bella,“ šepol a mne sa srdce rozbehlo na maratónsky beh. Povzdychol si. „To mohlo byť naozaj nepríjemné,“ dodal.

„Prečo to Heidi urobila?“ opýtala som sa tichučko a vlastne to bola len taká moja vnútorná otázka, ktorá bola vyslovená nedopatrením nahlas.

„Lebo sme upíri a je nám jedno, z čoho sa nakŕmime. Skupina ako skupina, aj keď títo boli menšieho vzrastu.“  Nahol hlavu na bok, akoby čakal, že zareagujem nejako zaujímavo.

„Vám to jedno nebolo,“ skonštatovala som.

„Neidealizuj si ma. Tiež som len upír.“ Usmiala som sa na neho, lebo on nebol len upír. Živil sa zvieracou krvou a keď sa nad tým viac a viac zamýšľam, ani ja by som nechcela zabíjať ľudí. Viem, že si to hovorím len teraz a po premene mi bude najskôr jedno, či moja transfúzna kŕmiaca stanica bude mať meter tridsať alebo meter osemdesiat.

„Je ťažké byť vegetariánom?“ opýtala som sa.

„V pevnosti, kde všetci existujú na ľudskej krvi, dosť ťažké.“ Zahľadel sa na dve vedúce k recepcii a bolestivo nakrčil tvár. „Doma, pri mojej rodine, ani nie.“ Pousmial sa. Tiež som sa pri spomienke na Alice usmiala. Najmilší upír, akého som kedy videla a že som ich tu videla dosť. „Choď na recepciu. Už dvakrát zvonil telefón,“ pošepol a pomalým krokom prešiel halou. Rýchlo som sa vrátila späť na recepciu.

Naložila som si slúchadlá a klikla na zmeškané hovory v počítači. Dočerta... Bol to ten Cavalli. Ten odkaz mal Aro dostať promtne a ja som tam riešila tých malých škriatkov. Schmatla som blok s odkazom a keďže som ho nestihla prepísať, vzala som jeho prvú, načmáranú verziu. Utekala som po chodbe. Zas som to skazila. Dúfam, že je Aro v dobrom rozmare a že mu ten Španiel ešte netelefonoval. Zvláštne bolo, že kým inokedy sa po chodbách túla kde kto, teraz to tu bolo vyľudnené, či mám povedať vyupírené? Pred dverami do trónnej sály som si ešte potiahla šaty nadol, lebo sa mi na stehnách trocha vyhrnuli. Zhlboka som sa nadýchla a ignorujúc hluk zvnútra, som rázne otvorila.

Bola som udýchaná, rozrušená a to, čo som zbadala ma priklincovalo k podlahe. Roztriasli sa mi kolená. Heidi stála najbližšie k dverám a trocha mi clonila výhľad, čo bolo vlastne dobre. Zodvihla pohľad ku mne a na zem padlo ľudské telo. Bolo to ako v spomalenom, dosť desivom, filme. Zabodla som pohľad do tváre mŕtveho muža, ktorý mal očividne zlomené obe ruky, lebo ležali popri jeho zvrátenej hlave vo veľmi neprirodzenej polohe. Na krku sa mu leskla obrovská rana. Doslova mu vyrvala kus kože, no nekrvácalo to. Bol celý popolavý a jeho tvár zrkadlila hrôzu, ktorú prežil tak krátko pred smrťou. Mala som pocit, že sa jeho hruď ešte pohla a z pier mu unikol posledný vzduch pľúc. Bola som v šoku. Zvieralo mi hrdlo a v ušiach mi zneli šialené zvuky kŕmiacich sa monštier. Okolo pása sa mi niečo prudko stiahlo. Bol to tlak, akoby ma niekto udrel do brucha. Desom som zatvorila oči. Počula som rázne zaklapnutie dverí, a ako do nich z druhej strany niekto vrazil.

„Dýchaj!“ napomenul ma rázny hlas a ja som otvorila oči. „Nadýchni sa!“ skríkol na mňa Edward a keď mnou zalomcoval, trhane som sa nadýchla. Zabolelo ma na hrudi.

Keď sa mi okysličil mozog, nohy sa mi podlomili a chrbtom som sa zviezla k zemi. Tesne nad dlážkou ma Edward zachytil. Pevne ma pritlačil k sebe, aby ma potom obratne zodvihol do vzduchu. Bola som otrasená a tak som ani v najmenšom neprotestovala, keď sa so mnou rozbehol preč. Naopak, privinula som sa mu k hrudi a vtlačila tvár do jeho ramena. Keď zastal, bola okolo nás tma, ale to ma vôbec netrápilo.

„Čo si tam, dočerta, robila?“ zašomral, keď ma položil na nejakú pohovku. Vzal mi tvár do dlaní. Skoro nič som nevidela.

Klipkala som uslzenými očami do temnoty naokolo. Edward sa mi na sekundu stratil a miestnosť osvietilo tlmené svetlo lampy. Bola to izba, ktorej dominovalo obrovské množstvo políc. Na jednej strane bol kopec kníh a na druhej more CD-čiek. Nebola som schopná sústrediť sa vôbec na nič. Mala som pred očami len karmínový pohľad Heidi. Už sa mi nezdala krásna. Bola desivá. Po lícach mi tiekli pálivé slzy. Vyplašene som pohľadom našla Edwarda, ktorý akoby mi dával priestor na spamätanie sa.

„Ja som chcela...“ Rozvzlykala som sa. Edward na chvíľu znova zmizol a už si ku mne kľakal na zem a podával mi pohár s vodou.

„Napi sa!“ prikázal. Roztrasenou rukou som stiahla po pohári. Pritiahla som si ho k perám, no Edward ho nepustil. Kopíroval môj pohyb. Odpila som si a keď som ten hlt vody prehltla, stiahol sa mi žalúdok a zakašľala som sa.

Edward rýchlo položil pohár na zem a zodvihol mi ruky do vzduchu, ako mi to robievala mama, keď som bola maličká. V tej chvíli mi to prišlo tak neskutočne intímne a milé, že som ho v zapätí, keď mi ruky pustil, objala. Nemyslela som. Potrebovala som to. On akoby skamenel. Ani sa nepohol a až po chvíli, keď mi došlo, že som ho najskôr zaskočila, a je mu to aj nepríjemné, ospravedlňujúco som sklonila hlavu a odtiahla sa.

„Prepáčte,“ pípla som. Edward sa mi díval do tváre a potom ma končekmi prstov pohladil po spodnej strane sánky.

„Lepšie?“ opýtal sa. Kývla som hlavou. Zhlboka sa nadýchol.

„Čo si tam hľadala?“

„Chcela som dať Arovi odkaz. Nevedela som... Kedy tam odviedli ľudí?“ opýtala som sa znova s tvárou zaliatou slzami.

„Keď sme riešili tie deti, povedala si, že tu už jedna skupina je. Heidi ich priviedla z opačnej strany. Myslel som, že o tom vieš. Naozaj by sa niekedy zišlo vidieť ti do hlavy,“ vzdychol si. Sklonil hlavu a pomaly prešiel k dverám, ktoré otvoril. Stál tam Aro. Zas ako zo škatuľky, aj keď mi bolo viac ako jasné, že pred chvíľou pripravil o život možno jedného a možno dvoch, či troch ľudí. Postavil sa na prah a pozrel Edwardovi uprene do očí.

„Potrebujem ťa v sále,“ šepol.

„Stačilo povedať. Nemusel si sa obťažovať.“ Edward sa na mňa pozrel. Ja som ako kôpka nešťastia sedela na pohovke a ako ustrašené kurča som sa dívala na topánky.

„Chcel som sa presvedčiť, že je moje dievčatko v poriadku.“ Dlhými prstami na mňa mávol, aby som šla k nemu. Roztrasene som sa postavila a šla ako ovca na porážku.

„Odpustite mi to, pane,“ šepla som plačlivo.

„Veľmi ťa to vydesilo, princezná?“ opýtal sa zvláštnym tónom. Fňukla som. Pozrela som na Edwarda, ktorý nahnevane krčil čelo. Aro trocha cúvol a chytil ma za ruku. „Chúďatko.“ Uškrnul sa na veliteľa gardy a ten sa napriamil. Týčil sa nad nami a svojou výškou vzbudzoval rešpekt.

„Ja sa o ňu postarám,“ zasyčal na vládcu takmer nepočuteľne.

„Ty sa bež postarať o tú anarchiu v sále. Strhla sa tam vďaka našej recepčnej malá šarvátka.“ Aro sa zaškeril a ja som si zas trpko uvedomila, že som opäť medzi dvoma mlynskými kameňmi. Triasli sa mi kolená, keď som si predstavila, čo sa najskôr deje v sále.

Edward zo mňa nespúšťal oči, akoby sa snažil vyčítať z mojej tváre, ako sa cítim a čo si myslím. Škoda, že mi do tej hlavy nevidel, lebo momentálne celá moja myseľ hlasno kričala, aby nikam nechodil. Prižmúrila som oči. Veliteľ gardy ma znenazdajky pevne zovrel v náručí a ja som zalapala po vzduchu. Bolo to nečakané, spontánne a mňa to neskutočne zaskočilo. Nielen mňa.

„Hneď som späť,“ šepol mi pri uchu a v sekunde ma už nedržal. Bola som stratená. Čo sa zase deje? Nič nedáva zmysel. Aro prešiel k pohovke, kde sa usadil a dlaňou poklepal vedľa seba. Ostýchavo som prešla k nemu a posadila sa. Stále som bola trocha zmätená z Edwarda.

„Má to tu celkom pekné, čo povieš?“ opýtal sa a na tvári mu stále hral ten pobavený výraz, ktorého príčinu som nevedela identifikovať. Čo ho asi tak pobavilo? Žeby môj strach?

„Toto je Edwardova izba?“ Vlastne mi to už došlo, ale predstavovala som si ju inak a až teraz som začala vnímať okolie.

„Áno. Je trošinku strohá.“ Nahol hlavu na bok. „Chcela si mi niečo povedať, preto si tak neuvážene vbehla do sály. Počúvam.“

„Volal pán Cavalli.“ Zahľadela som sa na topánky.

„Ach tak. Dobre.“ Aro sa postavil a prešiel k oknu. Odhrnul ťažký záves. Vpustil tak do vnútra viac svetla. „Asi budem musieť na pár dní odísť. Myslíš, že mi tu zvládneš postrážiť Edwarda?“ opýtala sa posmešne. Vôbec som dnes jeho vtipkovaniu nerozumela.

„Prosím?“ Otočil sa tvárou ku mne a premeral si ma od hlavy k pätám.

„Bella, prosím ťa, a ja pri tom nikdy neprosím. Povedz mi, čo si myslíš o tom, čo sa tu deje. Napríklad to teatrálne objatie, ktorým mi chcel Edward ukázať, že sa jeho dotyku nebojíš, ako napríklad toho môjho.“ Pomalým krokom prešiel až ku mne. Natiahol ruku a dotkol sa mojej tváre. Srdce sa mi roztĺklo a dlane mi razom celé zvlhli. „Presne o tom hovorím. Jeho dotyk prijímaš a môjho sa bojíš.“

„To nie je strach, pane, ale neskutočný rešpekt a úcta, ktorú k vám chovám,“ povedala som priškrtene.

„Nie, Bella! Jeho dotyk sa ti páči a môj ťa desí. To je však dobre. Tento rešpekt a strach si musíš preniesť, aj do svojho upírieho života. Ja som tvoj pán, Bella. Za každých okolností, ja som ten, koho budeš počúvať!“ Kľakol si na kolená, ako pred chvíľkou Edward. Prekvapila ma tá pre neho nevhodná poloha na kolenách. „Bella, dievčatko...“ Otvoril dlane. Očividne chcel, aby som mu do nich vložila ruky a tak som to opatrne urobila. Jeho ruky chladili a to bolo dobré, lebo tie moje horeli. Hanbila som sa za to, že ich mám celé mokré. Pri Arovi som sa vždy cítila, ako malé dievčatko. „Bella...“ Dvere sa prudko otvorili. Edward mal svoj dlhý plášť na niekoľkých miestach roztrhnutý. Jeden rukáv úplne chýbal. Vyzeral v tých dverách ako Boh pomsty. Nakrčil obočie a zavrčal na Ara. Ten sa ležérne postavil, pričom moje dlane držal pevne vo svojich.

„Mal by si s tým prestať. Je len tvoja.“ Vytiahol ma do stoja a stočil pred seba. „Nech jej nikto neskriví vlas na hlave. Si za ňu osobne zodpovedný,“ povedal rázne a prešiel pred Edwarda, ktorý trocha zvoľnil postoj. „To platí aj pre teba. Nepoškodiť. Nie, že sa akokoľvek unáhliš!“ Aro zodvihol varovne prst.

Edward z nahnevaného výrazu prešiel do previnilého. Prikývol. Aro sa ešte otočil a mávol na mňa. Len čo sa dvere zatvorili, Edward preletel izbou k šatníku. Plášť sa vzniesol do vzduchu a padol na zem. Hneď za ním zo šatníka vyletela košeľa. Proste som to tam nemohla nechať ležať. Zodvihla som košeľu aj plášť a začala to skladať. Edward vyšiel z dverí v úzkych rifliach a čiernej košeli. Cez ruku mal prevesený nový plášť.

„Nechaj to,“ šepol. Prestrčila som ruku dierou na košeli a on sa uvoľnene zasmial.

„Heidi neznáša, ak ju niekto poučuje. Musel som jej ale vysvetliť, že od teba sa musí držať stranou.“ Sucho som prehltla.

„Pri najbližšej príležitosti mi utrhne hlavu,“ šepla som.

„Nie. Plánuje počkať, až budeš upírom a potom nahovorí najskôr Demetriho alebo Jane, aby ťa trocha pridržali a niečo ti odtrhne.“ Zdesene som cúvla krok dozadu.

„Keď budem upírom, už ma nikto strážiť nebude, že?“

„Budeš sa o seba starať sama, ale keď budeš dobrá a nebudeš po mne ako novorodená príliš cvakať zubami, možno sa ťa niekedy zastanem.“ Uškrnul sa.

„Niekedy? Všetci ma tu neznášajú. Budú mi chcieť ublížiť,“ povedala som skľúčene.

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Volterrská recepčná - 14. kapitola: