Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Volterrská recepčná - 13. kapitola

05.11.2012 (15:00) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 44× • zobrazeno 7223×

Bella: 

Nechcela som Ara ani vidieť. Mala som pocit, že sa so mnou zatočila celá pevnosť. V prítomnosti vládcu Volterry, som bola plná rozporuplných pocitov. Uvedomovala som si, že je to znudený egocentrik opantaný mocou, no fakt, že som v priazni samotného Ara, mi dával pocit výnimočnosti. Upíri museli brať na vedomie, že ja som viac, než ktorýkoľvek iný človek, čo zasadol na miesto Volterrskej recepčnej. Vyslúžila som si pozornosť aj ďalšieho mocného a úplne odlišného upíra. Už som to nemohla ignorovať. Všetky tie náznaky, všetky tie nedokončené vety, ktorými si ho Aro, alebo aj iní, ktorí mali odvahu, doberali. Pre Edwarda som bola niečím zaujímavá. Možno ho fascinovalo to, že moje myšlienky zostali pred jeho darom ukryté. Pre moju nemú myseľ má na mňa slabosť Aro a s Edwardom sú si dosť podobní. Ak by vedel, že som ho zrovnala s Arom, najskôr by ma obšťastnil hrozivým vrčaním, ale bolo to tak. V mnohých veciach mysleli a reagovali identicky. Ak bol ktorýkoľvek z nich s niečím nespokojný, dávali to obaja značne najavo. Žili vo svojich svetoch, každý presvedčený o dokonalosti toho svojho. Pre Edwarda bol jeho spôsob života a jeho hodnotový rebríček tým najdôležitejším a rovnako to vnímal aj Aro. Ja som sa ocitla medzi nimi a stiedavo som bola niekedy viac na jednej a potom zas viac na druhej strane. Stále som si myslela, že ide len o ten štít a ten ďalší dar, no postupne som prichádzala na to, že je v hre viac. Stala som sa hračkou, ktorú chcú obe deti, aj keď mám pocit, že ma chcú len preto, aby toho druhého nahnevali. Ako dlho by som napríklad bavila Ara, ak by Edward rezignoval? Pohral by sa a hračku zahodil. A Edward? Čo odo mňa chce a prečo si Aro myslí, že by som mohla byť práve tým lepidlom, čo Edwarda pripúta k Volterre? Tvárim sa, že som hluchá, slepá a hlúpa, ale viem si dať dva a dva do hromady, a tiež viem, že to, že sa ma ujal Aro, pretŕča sa so mnou po pevnosti, označil ma svojím prsteňom, proste viem, že to má hlbší význam. Niečo som už o upíroch a ich uvažovaní pochytila. Arovi nejde o nič zo mňa, čo má niečo spoločné s  ľudskosťou. Jemu sa ľudskosť samotná hnusí. Pre neho som momentálne domáce zvieratko, psíček, ktorý poslušne sedí pri pánových nohách a oddane aportuje jeho papuče. Aj keď, keď sa nad tým zamyslím, existujú rôzne úchylky a možno je Aro v tomto smere trocha zoofil. Pri tej predstave ma striaslo. Nedokázala by som si predstaviť žiaden fyzický kontakt, teda, sexuálny kontakt s Arom. Bože, to by bolo choré! Na druhú stranu... Edward, to je niečo iné. Samozrejme, mimo Volterru, lebo tu sa správa ako kretén. Na uvažovanie som mala počas tejto bezsennej noci naozaj dosť času. Šla som ráno na recepciu a cítila som sa strašne zle. Na mojom mieste sedela Heidi, čo ma ešte viac priklincovalo. Práve telefonovala a niečo si čmárala do môjho notesa. Zostala som stáť vedľa pultu a zdvorilo čakala, kým ukončí hovor. Keď si zložila moje slúchadlá, prebodla ma karmínovým pohľadom, na čo som u nej nebola zvyknutá. Väčšinou nosila kontaktné šošovky, ktoré jej oči menili na neprirodzene fialové a nezvykla som jej stáť ani za pohľad.

„Takže, konečne si tu a budeš užitočná. Sadni si na ten svoj,“ schmatla ma za ruku a troška pootočila, „na ten svoj veľký zadok a konečne rob to, na čo tu si!“ Nepáčil sa mi jej studený dotyk a najradšej by som sa jej vytrhla, no musím byť zdvorilá. Netreba dráždiť hada bosou nohou. Prikývla som. Niežeby sa ma poznámka o veľkosti môjho pozadia nedotkla, ale musím mlčať. Mám iné problémy. Sadla som si za stôl a pozrela na stranu notesu, kde si tá chiméra čmárala. Bol tam naozaj prepracovaný obrázok s množstvom detailov. Na hárku papiera bol zachytený výjav dosť akčnej povahy, na ktorom leží moja oddelená hlava v kaluži krvi. Jedno sa musí nechať, maľuje dobre. Najprv ma to trocha vydesilo, no v tejto pevnosti som si už v podstate zvykla na všetko. Pretočila som notes na čistú stranu. Naložila som si slúchadlá a zatiaľ si do nich pustila len jemnú klavírnu hudbu. V plastovom boxe som mala zas kopec pošty. Triedila som to až do obeda a vybavovala telefóny. Jednoducho po dlhej dobe normálny deň. Okolo obeda som už poriadne vyhladla, a tak som si objednala pizzu. Od kedy nesmiem odísť z pevnosti bez Arovho povolenia, zúžil sa môj jedálny lístok na donáškové reštaurácie z okolia. 

Stála som pri zadnom vchode do Volterry a vyhliadala ten prekliaty červený skúter, a toho nemožného Paula z pizzérie. Už dávno tu mal byť. Pozrela som na hodinky. Bola to už hodina. Možno sa mu po ceste niečo stalo. Vrátila som sa do pevnosti a s poriadnym šomraním šla späť na recepciu. Nie len upíri sú nevrlí, keď sa nenajedia, ale aj ľudia.

„Dočerta! Nie je spoľahnutie ani na donášku pizze.“ Otvorila som dvere k recepcii a stuhla. Edward stál pri pulte s veľkou škatuľou XXL pizze Primavera. Mal na tvári kamennú glazúru a nakrčené obočie. Previnilo som sklonila pohľad.

„Paulo je chorý a ten magor Amadeo šiel hlavným vchodom. Vieš, čo by sa stalo, ak by som nešiel okolo?“ vreskol po mne a ja som cúvla k stene.

„Kto je dnes na bráne?“ opýtala som sa placho.

„Demetri,“ zavrčal. Zatajil sa mi dych, keď som si predstavila, čo by sa mohlo stať.

„Je ten Amadeo v poriadku?“ opýtala som sa priškrtene.

„Ak sa pýtaš, či žije, tak áno, ale ver, že s prácou na donáške končí!“ Strčil nahnevane do škatule a v sekunde stál pri mne. „Ak si bola hladná, mala si sa ísť najesť von, alebo požiadať stráž, aby ti niečo zabezpečila.“

„Aro mi zakázal opúšťať pevnosť bez povolenia a pokiaľ viem, je teraz zaneprázdnený, aby som si šla pýtať povolenie. Mala som požiadať Demetriho, aby mi skočil po niečo na jedenie?“ opýtala som sa so zdvihnutým obočím trocha drzo. Inak to však nešlo. Hovoríme o Demetrim. On je vyšinutý a neznáša ľudí.

„Mohla si požiadať niekoho iného. Napríklad mňa,“ šepol trocha miernejšie.

„A kde som vás mala hľadať?“ Pozrela som mu do očí.

„Upíri majú dobrý sluch. Stačilo zakričať,“ povedal už úplne pokojne.

„Budem na vás kričať a vy sa nahneváte, že som obťažovala pre takú hlúposť.“

„Bella, vezmi si tú pizzu a zmizni z ňou niekam veľmi ďaleko.“ Teraz znel zas podráždene, no jeho oči mali stále karamelový nádych. Prešla som k pultu, otvorila škatuľu a do nosa mi udrela nádherná vôňa prosciutta a rukoly. Vzala som si so sebou ešte fľašku vody a prešla chodbou do útrob pevnosti. Zatlačila som chrbtom na dvere a tie sa otvorili do vnútornej záhrady. Okamžite som skopla lodičky a prešla mladou, mäkkou trávou, až k malému jazierku. Na kamennú obrubu mostíka, nad vodou som si položila pizzu a fľašu. Sadla som si a nohy spustila do studenej vody. Zahryzla som sa do prvého kúska a nohami začala kresliť na vode kolieska. Bolo teplo a slnko sa mi opieralo do chrbta. Po chvíľke som si medzi odhryznutiami z pizze začala pohmkávať melódie, ktoré mi prichádzali na um. Toto miesto som našla, keď som raz blúdila po pevnosti. Stratila som sa. Od vtedy sem chodím, keď mám aspoň sekundu čas. Samozrejme, len keď svieti slnko. Vtedy mám istotu, že tu budem sama. Upíri na slnko nechodia. Tu je síce súkromie, no nechcú najskôr riskovať alebo je to už zo zvyku.

„Nemala by si chodiť do Arovej záhrady,“ povedal hlas za mnou a ja som sa zviezla nohami do vody. Pootočila som sa a vyvalila oči.

„To je Arová záhrada?“  Edward si sadol vedľa mňa. Vyzeral dosť smiešne s kapucňou na hlave a rukami v rukávoch plášťa. Vedela som, že upíri, dajme tomu svietia, keď sú na slnku, ale predstaviť som si to nevedela a toto bola príležitosť.

„Chodí sem premýšľať,“ povedal pokojne.

„Chodí sem len večer alebo aj cez deň?“ Vzala som si ďalší kúsok pizze.

„Niekedy aj cez deň.“ Pozrel sa na mňa a potom siahol do plášťa a vybral z neho balíček vreckoviek. Netuším, na čo mu sú, ale ja budem najskôr celá od červenej omáčky. S nahlúplym úsmevom som si vzala vreckovku. Na Edwardovu ruku dopadli lúče slnka a jeho pokožka sa zaleskla, akoby bola vykladaná diamantmi. Ustrnula som v pohybe a s otvorenými ústami hľadela na tú krásu. Neodolala som. Prstami som prebehla po jeho pokožke. Bála som sa, no nešlo to nedotknúť sa ho. Bolo to silnejšie než ja, než môj strach. Neodtiahol sa, len sa na mňa díval. Po chvíľke som sa spamätala, vzala som vreckovku a utrela si ústa. Potom som sa placho pozrela do jeho tváre. Stále som cítila rešpekt, aj keď mi nikdy neublížil. Keď mal však zlosť, šíril hrôzu, a tak som sa len jemne usmiala a nahodila najsladší a najzmierlivejší hlas, akého som bola schopná.

„Ešte som to nevidela. Mohli by ste si dať dole...“ Rukou som pohla k jeho hlave. Len som v nesmelom geste naznačila, čo chcem. Edward prižmúril oči a rázne prikývol. Rýchlym pohybom si z hlavy stiahol veľkú kapucňu a ja som v sekunde nadobudla pocit, že sa dívam rovno do slnka. Najprv som zalapala po vzduchu a potom fascinovane civela na tú nádheru. Keď si moje oči privykli, dívala som sa na jednotlivé dúhové odlesky.

„To je nádherné,“ šepla som zhypnotizovane.

„Nádherne? Žartuješ?“ opýtal sa trocha trpko.

„Ste ako diamant,“ pípla som nemiestne. Edward sa na moje prekvapenie zasmial.

„To celkom sedí. Som studený a tvrdý a na slnku sa lesknem. Už si spokojná, že som porušil pravidlá a ukázal sa človeku na dennom svetle?“ šepol a ja som prekvapene naklonila hlavu na stranu.

„Porušili ste pravidlá?“ opýtala som sa nechápavo.

„Hovoril som ti o pravidlách a učil ťa ich aj Aro. Existujú pravidlá, ktoré chránia náš svet a jedným z nich je neprezradiť existenciu upírov. Veď je to jedno z najdôležitejších pravidiel, ktorého porušenie sa trestá smrťou. Bella, počúvaš vôbec Ara, keď sa ťa snaží niečo naučiť, či len prihlúplo klipkáš očami!“ Teraz už znel celkom nahnevane.

„Ja počúvam. Naozaj.“ Usmiala som sa. Slnečné lúče prekryl veľký mrak a Edward sa pozrel do neba. Ja som si na obrube mostíka zložila nohy pod seba, tak, že som na ňom kľačala a opierala sa o vystreté ruky. Mrak z časti odfúkol vietor a tvár toho nádherného upíra sa zas celá rozžiarila. Natiahla som ruku a dotkla sa jeho líca. Prudko sa pohol, akoby som ho vyľakala a zoskočil z obruby. Ľakom som rýchlo odtiahla ruku a zabalansovala. Stratila som rovnováhu a ozvalo sa len veľké čľup, a bola som v zelenkavej vode. Zostala som sedieť v jazierku, ako zmoknuté kura. Bolo tu asi štyridsať centimetrov špinavej vody, ktorá mi vsiakla do bavlnených šiat. Chcelo sa mi rozplakať sa, no držala som sa. Odhrnula som si z tváre mokré vlasy a pozrela sa nad seba. Edward sa opieral o mostík a díval sa na mňa nešťastným pohľadom.

„Zhodil ste ma,“ šepla som ublížene. Edward sa zrazu hlasno rozosmial.

„Ja som ťa zhodil? Bože, na to, aby si sa dokaličila, nepotrebuješ moju pomoc. Ty to zvládneš sama. Teba tá voda nejako priťahuje.“ Stiahol si plášť cez hlavu a skočil ku mne do jazierka. Zas ma ošpliechala voda. Mala som mokré už aj vlasy. Ako pierko ma zodvihol do vzduchu a posadil na kamennú obrubu. Stále sa smial. Celý sa odo mňa zamočil, ale nevyzeral, žeby mu to nejako vadilo. Vzal plášť a navliekol ho cezo mňa.

„Choď sa prezliecť a vráť sa na recepciu, ty motovidlo,“ povedal ešte stále pobavene.

„Nie som motovidlo,“ oponovala som. Chytila som si konce plášťa a bežala cez trávnik k topánkam. Pritlačila som si ich k hrudi. Edward šiel pár krokov za mnou a stále sa za mnou pochcechtával. Celkom sa mi jeho smiech páčil, a keď sa mi noha zaplietla do plášťa a takmer som sa zas natiahla, smial sa ešte viac. Rozhorčene som pokrútila hlavou a pridala do kroku. Zabočila som do chodby a stále som sa obzerala, či ide za mnou, keď som celá mokrá vrazila do kamennej hrude rovno Arovi. Po mojom čele mu zostal na svetlej košeli mokrý odtlačok. Prebehol po mne trpkým pohľadom, no potom mu kútiky pier trocha nadskočili. Edward zastal krok za mnou a díval sa, ako ma Aro od seba trocha odstrčil, chytil ma za ruku, ktorú dvihol do vzduchu a pobavene si ma prezeral.

„Ľudia sa kúpu v šatách?“ opýtal sa smerom k Edwardovi.

„Len niektorí,“ šepol Edward s jemným úškrnom.

„Dobre, Bella. Osuš sa a čakám ťa v pracovni. Dones moju poštu!“ Aro ma obišiel a pozrel významne na Edwarda, ktorý sa jemne uklonil a nasledoval ho smerom do útrob paláca. Bežala som do svojej izby, aby som sa prezliekla. Stiahla som zo seba mokré veci a hodila ich do sprchového kúta. Osušila som sa, vlasy som zopla do chvosta a obliekla si priliehavé šaty. Dobehla som na recepciu. Srdce mi bubnovalo v hrudi a dlane sa mi neskutočne potili. Upravila som sa ešte pred zrkadlom v starožitnom ráme a vzala listy. Chvíľu som zvažovala, či ich položiť na podnos, či mu ich zanesiem len tak. Schmatla som podnos pod pazuchu a upaľovala, čo som na tých vysokých opätkoch zvládla. Prišla som k veľkým dreveným dverám. Bolo zbytočné klopať, no aj tak som ľahko zaklopala a opatrne prekĺzla dovnútra. Aro stál pred regálom s knihami a prechádzal po kožených väzbách. Jednu vytiahol a zaujatý prvou stranou prešiel ku kreslu, kde sa pohodlne usadil a konečne mi venoval krátky pohľad. Otvorenou dlaňou ukázal pred seba. Kam mi pán ukáže, tam sa, samozrejme, postavím. Cítila som sa ako nahá, keď sa na mňa takto díval. Uvažovala som, či som si neobliekla príliš priliehavé a príliš krátke šaty. Aro si tiež prezliekol košeľu a prichytila som sa pri tom, že si ho rovnako, ako on mňa, prezerám. Rýchlo som sa nahla a podala mu podnos, aby si odtiaľ vzal listy. Nezodvihol ruky, len sa zvláštne usmial.

„Sadni si a čítaj,“ šepol. Roztržito som prikývla a rozhliadla sa, kam by som si mohla sadnúť. Rýchlo som stiahla vankúš, na ktorom som sedela aj minule pod seba, a usadila sa k Arovým nohám. Nahol sa ku mne.

„Mohla si si sadnúť na kreslo alebo stoličku,“ pošepol chrapľavo. Kmitla som mu pohľadom do tmavých očí a hneď ich zas sklopila. Musím vyzerať ako úplný hlupák.

„Prepáčte,“ pípla som a začala sa zdvíhať na nohy, že si presadnem ďalej.

„Nie, Bella. Zostaň pri mne.“ Prívetivo sa usmial, a tak som položila podnos s listami na opierku kresla. Vzala som prvú obálku.

„Tento je od pána Filipeho Casavella zo Sevilly. Píše...“ Roztvorila som úhľadne zloženú stranu. Našťastie to bolo Anglicky. Moja Španielčina nestála za nič. Aj moja Taliančina bola dosť ťažkopádna. Rozumela som všetkému, ale hovorilo sa mi veľmi ťažko. Demetri tvrdil, že mám dialekt, ako retardovaný Turínsky kôň, a tak som sa tomu radšej vyhýbala.

„Drahý, Aro! Apelujem na nutnosť tvojej prítomnosti v Španielsku. Už sme o tom hovorili a ďakujem za pomoc tvojej gardy, no situácia si vyžaduje tvoju diplomaciu. Zastihnúť ťa je naozaj heroický výkon. Spoj sa so mnou. Cavalli.“ Pozrela som na Ara, ktorý vyzeral celkom nevzrušene, aj keď vo mne ten list vyvolal nepokoj. Myslela som si, že španielsku situáciu už vyriešili.

„Deje sa niečo, Bella? Pôsobíš rozrušene,“ šepol s dlhými prstami založenými pod bradou. Spomenula som si na Chorcheho, ktorého som odsúdila na smrť. Privrela som oči.

„Len to znelo dosť naliehavo.“ Sucho som prehltla.

„Aj je. Zamýšľam sa nad tým, ako je možné, že sa so mnou drahý Filipe nemohol spojiť.“ Povzdychol si a venoval mi významný pohľad.

„Pane, ak by Vám pán Cavalli volal, okamžite by som Vám odovzdala odkaz,“ povedala som bojovne. Takú chybu by som si nedovolila urobiť.

„Povedal som azda niečo, z čoho si vyrozumela, že ti to dávam za vinu? Bola si posledné dni so mnou.“ Pousmial sa nad mojou reakciou. Postavil sa a zo skrinky pri kresle vybral telefón. Bol to dizajnový kúsok, aký sa vidí len na prehliadkach šperkov, alebo ho vytvoria pri oslave nejakého mobilného operátora. „Čítaj ďalej,“ prikázal. Otvárala som obálku za obálkou a čítala listy. Aro medzi tým telefonoval asi v piatich jazykoch a ja som sa niekedy v čítaní zasekla a započúvala sa do temperamentnej španielčiny, tvrdej ruštiny, nejakého arabského jazyka, ktorý som nebola schopná rozoznať, zaznela aj japončina a francúzština. Potom čítal nejaké spisy a kde tu okolo mňa urobil prievan, že som nadskočila. Jeho korešpondencia nebola práve tým, čo som čakala. Väčšinou šlo o zdvorilostné frázy a sem tam padla aj nejaká žiadosť o audienciu, prípadne o pomoc gardy, či o zvolenie oháňať sa menom vládcov.

„To bol posledný.“ Vydýchla som si. Položila som poslednú obálku na podnos.

„Že to mám nudný život, Bella?“ Zodvihol obočie a vzal kôpku papiera, ktorú hodil do plápolajúceho ohňa krbu.

„Nudný?“ Nadvihla som sa zo sedu na kolená. „Nemyslím si to.“ Aro sa usadil do kresla, pri ktorom som teraz kľačala.

„Zabav ma svojím ostrovtipom, Isabella. Čo si myslíš, mal by som sa obťažovať do Španielska, ako si to praje drahý Filipe?“ Nahol sa ku mne a komicky nakrčil čelo.

„Nie!“ povedala som rázne. Aro div nespadol z kresla. Uvedomila som si, že to znelo poriadne panovačne. „Prečo by ste sa mal vystavovať nebezpečenstvu?“ šepla som na vysvetlenie.

„Naozaj ma bavíš. Edward má pravdu v tom, že ako človek odkývaš všetko, aby si prežila, teda, bola premenená. Si však príliš spontánna na to, aby si to na mňa celé hrala. Dosiahla si u mňa to, čo sa žiadnemu človeku nepodarilo. Donútila si ma o tebe premýšľať a baví ma tvoja ľudskosť.“

Chcela by som sa Vám poďakovať za to, aké ste úžasné. Priznám sa, že ma neustále prekvapí, že za mňa stále hlasujete v ankete o naj poviedku a že Vás moje písanie stále baví. Pre mňa je to neskutočná odmena, a to aj preto, že mi teraz na písanie nezostáva veľa času. Viem, že Vás trocha zanedbávam, no vy ste na mňa nezanevreli a ja si to nekonečne vážim.

Ďalšia kapitola bude skoro, lebo sa mi dnes písanie celkom darilo a už je takmer hotová. Lolalita

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Volterrská recepčná - 13. kapitola: