Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Volterrská recepčná - 1. kapitola

02.09.2012 (17:00) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 49× • zobrazeno 9068×

Bella:

Vzala som strieborný podnos a položila naň list. Niekoľkokrát som sa zhlboka nadýchla a vykročila k veľkým dverám. Boli to historické, ťažké, vyrezávané dvere s obrovskými kovovými kľučkami. Z celej sily som zatlačila. Otvorili sa celkom ľahko na to, aké boli veľké. Cez úzku štrbinu som vošla do miestnosti, z ktorej som mala najväčší strach.

Hŕstka upírov sa znechutene obzrela, keď som vošla, ale ostatní mi nevenovali žiadnu pozornosť. Na trónoch sedeli vládcovia a nevzrušene sa medzi sebou bavili. Aspoň sa mi to zdalo. Kľučkovala som so striebornou táckou pomedzi bytosti, ktoré som zaujímala asi ako šváb na zemi. Ešte, že bolo včera kŕmenie. Zaznamenal vôbec niekto, že som tu nová, že nie som Gianna? Bola som vlastne rada, že si ma nikto nevšíma. Prstom som si pridržiavala list a zrazu predo mnou zastal nejaký chlap. Takmer som do neho narazila. Ostala som šokovane stáť a sucho som prehltla. Opatrne a veľmi pomaly som zodvihla pohľad. Takmer mi vypadli oči z jamiek. Myslím, že som vedela, kto to je a o to viac som sa rozochvela. Prižmúril oči. Výraz mal kamenný a dokonca by som povedala, že nahnevaný.

Natiahol ku mne ruku a ja som inštinktívne pokrčila kolená a znížila sa, aby som sa mu uhla. Namotal si na prst jeden z prameňov mojich vlasov a nechal si ho pretiecť pomedzi prsty. Bolo to zvláštne gesto, ktoré okamžite vzbudilo pozornosť všetkých naokolo. Podivne to tu stíchlo a ja som mala pocit, že počuť len môj splašený, plytký dych a srdce narážajúce svojim hrotom o rebrá. Postavy, ktoré doteraz postávali v drobných skupinkách, sa zrazu zomkli okolo nás. Zaujato si ma všetci prezerali, no ja som nedokázala odtrhnúť zrak od karmínových dúhoviek muža v dlhom čiernom plášti, ktorého uprenú pozornosť som si práve získala.

„Edward, nechaj ju!“ ozval sa nevzrušený hlas z veľkého dreveného trónu. Ten muž odo mňa odtrhol chladný pohľad a pootočil sa. Rýchlo som troška cúvla a chcela sa prešmyknúť do bezpečia, aj keď v tomto sídle také miesto neexistovalo. Po tom, čo už o nich viem, je mi jasné, že bezpečné miesto neexistuje nikde na celom tomto svete.

„Bella, nesieš mi niečo?“ opýtal sa muž na tróne a tak som rýchlo urobila krok dopredu. So sklonenou hlavou som sa postavila pod schody a snažila sa ignorovať všetky tie pohľady. Vďaka tomu divnému som si nechcene získala prehnaný záujem, čo sa mi nepáčilo. Dúfam, že sa včera všetci poriadne napchali.

„Pane, prišiel list z Ameriky. Je určený vám, pane,“ povedala som takmer nepočuteľne, lebo som vedela, že by ma počul aj v druhom krídle tejto budovy. Hlavne som bola poučená. Žiadne hlasné zvuky a nikdy neprovokovať pohľadom do očí, počúvnuť na slovo a hlavne nikdy nikomu nezavadzať.

„Dones mi ho,“ povedal Aro rázne.

Muž v plášti vyzeral zarazene a ustúpil mi z cesty. Všetci sa na mňa prekvapene dívali. Nebolo zvykom, aby chcel Aro nejakú službu od človeka. Možno ma chce rovno zabiť. Tu to tak jednoducho chodilo. Vedela som o tom a musela počítať aj s touto možnosťou. Sucho som prehltla a vystúpila štyri schody, kde som pokorne pokľakla a natiahla ruky so strieborným podnosom. Aro si s pobaveným výrazom vzal list. Uprene sa na mňa zadíval a úsmev sa mu ešte rozšíril.

„Isabella je tu namiesto Gianny. Dúfam, že nám vydrží dlhšie, než ona. Nič ti nevyčítam, Demetri, len sa skús pre budúcnosť viac ovládať,“ zasmial sa smerom k blond upírovi. Ja som sa celá rozochvela. Cítila som sa tak menejcenná, tak ničotná.

Aro vybral svojimi dlhými prstami list z obálky s tú mi prázdnu vrátil na podnos. Triasli sa mi ruky tak šialene, že mi musel ten podnos druhou rukou pridržať, aby mi nevyletel do vzduchu. Potom na mňa mávol, aby som odišla. Postavila som sa z kolien a tie schody som vlastne zišla cúvaním. Mama mi vždy vravela, aby som sa dívala kam idem, no ja som ju nikdy veľmi nepočúvala. Vrazila som rovno do niečoho kamenného. Poklesli mi ramená, ako som si trpko uvedomila, že ide o upíra, pre ktorých je dotyk človeka niečo odporné. Ľudí akceptujú len keď sa kŕmia. Aro hneď zodvihol pohľad od papiera a v zamyslení mu prebehol po tvári zvláštny tieň. Neviem, čo bolo v liste, ale nálada mu výrazne poklesla.

„Ako vidím, naša nová recepčná ťa nadmieru zaujíma.“ Prižmúril oči a ja som nemala odvahu otočiť  sa a ani sa vlastne pohnúť.

„Nevidím jej myseľ,“ zašomral ten čierny prízrak za mnou. Aj keď sa snažil o otrávený tón, v jeho hlase bol zamat. Hotová symfónia pre uši. Doslova hladil ušné bubienky.

„Ani ja nie. Na to si budeme musieť zvyknúť, Edward.“ Aro sa s chuti zasmial. Po tej mizernej nálade už nebola ani pamiatka. Bol jednoducho ako počasie. Zodvihol ruku. „Isabella, toto je Edward. Edward, recepčná Isabella a zaobchádzať jemne ako s najvzácnejším porcelánom. Túto by som rád premenil skôr, než sa niekto z vás neovládne. Už teraz je nesmierne cenná,“ povedal uvoľnene a ten upír sa postavil predo mňa. Zamyslene si ma prezeral a mne sa ruky s podnosom zas šialene triasli.

„Jane! Bolesť!“ skríkol na útlu blondínku a ja som nadskočila.

„Už som to skúšal, Edward. Ani dar našej sladkej Jane neúčinkuje. Bella je hotový zázrak,“ zatrilkoval Aro.

„Naopak. Je nebezpečná! V upírom živote sa jej dar znásobí. Nevieme, čo bude schopná robiť s tým svojím blokom, či čo to vlastne je. Nepáči sa mi to,“ povedal nahnevane. Stále sa mi díval do tváre a to ma nesmierne znepokojovalo. Nech sa na mňa už toľko nepozerá.

„Edward, si príliš úzkoprsý. Svojim spôsobom si pre mňa nebezpečný aj ty a aj napriek tomu si veliteľom mojej gardy. Si môj osobný bezpečnostný systém,“ preniesol Aro s jemným úškrnom.

„Len vďaka tomu útoky na teba prestali. Nikdy si nemal nikoho spoľahlivejšieho a ak je daň za to fakt, že ti vidím do hlavy, tak si myslím, že je to malá daň za to, že si v bezpečí.“ Ten Edward sa napriamil a ja som sa už takmer nebola schopná strachom udržať na nohách. Chcem odtiaľto preč...

„Mám tvoju lojalitu a získam si aj tú jej. Som na dobrej ceste, však, Bella?“ Zas ma oslovil a ja som nedokázala ukrývať nával tých šialených emócií, čo sa cezo mňa valili. Roztržito som prikývla a Aro sa zachechtal. Toľko pozornosti aby nejaký upír, a k tomu sám Aro, venoval človeku? Ako mi bolo vysvetlené, nestáva sa to často a mám byť tomu vraj rada. Nie každý, kto pracuje pre upírov, bude aj premenení. Ja mám náklonnosť vládcu a tak mám veľké šance, ak niečo nepokazím.

„Starám sa o tvoju bezpečnosť a ona je nebezpečná,“ povedal rázne Edward, na čo sa polovica sály rozchichúňala. Človek je nebezpečný pre jedného z vládcov Volterry? Aro zvážnel, postavil sa a zbehol tých pár schodov k Edwardovi. Chytil ho za ruku a uprene sa mu zadíval do očí.

„Všetko vidíš v tmavých odtieňoch, Edward. Páči sa mi však, že si taký opatrný. Ak máš taký strach, tak ti ju dám na starosť. Ako vidím, tak ťa vážne zaujala a to nielen jej nemá myseľ. Bav sa. Len mi ju nezabi.“ Všetci v miestnosti sa začali smiať a čierny tieň sa napriamil a prebehol pohľadom po miestnosti. Razom všetci stíchli. Očividne mal tento upír vo Volterre poriadny rešpekt.

Aro sa otočil a s papierom v ruke a pokračoval v čítaní. Edward ma schmatol pod rameno a vliekol ma von zo sály. Drvil mi ruku a mňa premkol šialený strach. Na čom sa to vlastne dohodli? Čo sa so mnou stane? Gianna tu bola dva roky a Demetri ju zabil. Čo chce ten upír urobiť so mnou? Som tu aj s cestou dva dni. Ticho som vzlykala, lebo oni nemajú radi žiadne hlasné, ľudské prejavy. Pritlačila som viečka k sebe a rýchlo prepletala nohami. Sústredila som sa na to, aby sa mi pri tom behu nevyzuli extrémne vysoké lodičky. Prešli sme tmavou chodbou až k miestu, kde som mala sedieť na recepcii. Tu som to poznala. Potom zamieril doprava. Práve sa otvorili dvere a vstúpila Heidi so skupinkou turistov.

Zalapala som po vzduchu a zmeravela. Upír sa so mnou prudko zastavil a stočil ma tvárou k svojej hrudi. Zvláštne mu v nej zadunelo. Myslím, že niečo povedal Heidi. S ňou som už mala tú česť. Včera ma takmer prerazila, keď som sa jej opýtala, kam ide. Ľudia v skupine sa živo bavili a ja som mala stále viečka pevne pritisnuté k sebe. Odišli z dosahu a zavreli sa za nimi dvere na prvej chodbe. Vedela som presne, čo s nimi bude a aj preto som nebola schopná pohybu. Včera tu bola skupina turistov. Ako často sa vlastne kŕmia? Možno využijú každú príležitosť.

Upír ma zase zomkol okolo ramena a ťahal ďalej, no ja som už nebola schopná stáť. Kolená sa mi podlamovali a tak som sa ocitla v jeho náručí. Prehodil si ma cez rameno ako pierko, či skôr vrece zemiakov hmotnosti páperia, a pokračoval po chodbe. Keď prudko zrýchlil, zas som zavrela oči. Vybehol so mnou po schodoch a pred malými dverami ma zložil na zem.

„Toto bola izba recepčnej,“ zašomral a otvoril dvere. Ja som zalapala po vzduchu. Netuším ani ako sme sem prišli. Neisto som sa na neho pozrela. „Máš tam všetko, čo človek potrebuje. K ľuďom mám najbližšie. Preto ťa mám na starosti. Vyspi sa. Ráno začneš na recepcii. Snaž sa, inak sa premeny nedočkáš,“ povedal tvrdo a sotil ma do otvorených dverí. Zakopla som o prah a zrútila sa na zem. Na moje prekvapenie upír prekročil prah a postavil sa ku mne.

„Ty si teda nemehlo!“ zasyčal a za ruku ma vydvihol na nohy. Na chvíľu sa moje nohy odlepili úplne od zeme. Bola som ako handrová bábika. Otočil sa k odchodu. Zbierala som odvahu na otázku. Vedela som, že by som ho nemala zbytočne oslovovať, ale...

„Myslím, že na recepciu netrafím,“ šepla som ustrašene. Upír sa otočil a zvláštne uškrnul.

„Prídem po teba. Všetko ti vysvetlím a ukážem. Ešte niečo?“ opýtal sa trocha miernejším tónom a tak som neisto prikývla. Oprel sa do dverí, ako človek, ktorému sa nechce dlho čakať a má inú prácu, než sa vybavovať. Pokývol hlavou, aby som hovorila.

„Nejedla som dva dni,“ pípla som rozpačito.

„Ja dva týždne,“ zašomral popod nos, ale tak, aby som to počula. Vyvalila som oči a cúvla. Ruka mi sama vyletela ku krku a s bolestným výrazom v tvári som si ho objala. Upír nahol hlavu na stranu.

„Bu...“ vybafol a ja som odskočila hádam aj dva metre. Ten Edward sa rozosmial. Ja som div neumrela strachom. „Počúvaj, ak ti niekto niečo hovorí. Povedal som, že tu máš všetko, čo človek potrebuje.“ Buchol dverami a ja som sa okolo seba rozhliadla.

Izba bola obrovská a uprostred stála posteľ. Bol tu písací stolík, kreslo a pár skriniek. Vyštverala som sa na nohy a prešla k prvým dverám. Otvorila som ich a prekvapene cúvla. Bol to šatník plný rôznych vecí. Niektoré boli veľmi moderné, iné menej a na zemi stál môj kufor. Žeby to tu zostalo po predchádzajúcich obyvateľkách? Za druhými dverami bola kúpeľňa a potom konečne za tretími malá kuchynka. V chladničke bol obrovský hamburger z Mekáča. Vrhla som sa po ňom a nevadilo mi ani že je studený a dokonca mi nevadila ani majonéza a cibuľa. 

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Volterrská recepčná - 1. kapitola: