Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Vianočná nádej - 5. kapitola


Vianočná nádej - 5. kapitolaPosledná kapitola. Ako to celé skončí? Bude každý tráviť Vianoce so svojou rodinou?
Ide o Vianočnú kapitolovú súťaž.

Hľadáte najšťastnejšieho človeka na svete? Tak nim som práve ja. Splnilo sa moje pranie, znova som sa mohla stretávať s Edwardom. A nielen to. Už je aj oficiálne mojím priateľom. V niečo také som ani neverila. A náhle je to skutočnosť! Chodím s Edwardom...

Strávili sme istú dobu ešte v altánku, keď Edward zahlásil, že by som mala ísť radšej domov, aby som neprechladla. Pravda, to by mi ešte tak chýbalo. Veď za tri dni sú Vianoce a ja ich nehodlám stráviť zavretá vo svojej izbe s chrípkou. Najradšej by som ich strávila v spoločnosti môjho priateľa. Možno by som ho mohla pozvať na Vianoce k nám.

Tak na to zabudni, Bella! Po prvé, už je vás v dome aj tak dosť. A po druhé, on ich určite chce stráviť s rodinou!

Sklapni, myseľ! Už mi lezieš na nervy.

Skvelé, už vediem vnútorný dialóg medzi mojou mysľou a mnou. Som zrelá na psychiatriu. Čo viac dodať?

Vybrali sme sa z altánku preč, keď ja som sa pár metrov od altánku zastavila. Trocha večernej guľovačky neuškodí, no nie? Rýchlo som sa zohla, nabrala sneh do rúk, vytvarovala ho do gule a hodila ho po Edwardovi. Náhle tam nebol a guľa dopadla do snehu. Kam sa tak rýchlo stihol vypariť? Veď pred sekundou tam ešte stál!

„Chcela si po mne hodiť sneh?“ ozval sa známy hlas pri mojom uchu a ucítila čiesi ruky, ako sa obmotali okolo môjho tela. Ľaknutím som nadskočila, následne som sa usmiala a pootočila hlavu. Edwardovi hrali iskričky v očiach a ja som sa začala obávať, či ma nehodí do snehu ako minule.

A moje obavy sa vyplnili. Edward ma v sekunde držal v náručí a hodlal ma hodiť do snehu.

„Prosím, nie!“ povedala som rýchlo, keď ma držal nad zemou. Nechcela som sa práve váľať v snehu, ešte by mi bola väčšia zima.

Edward sa zamyslel.

„A čo za to?“ opýtal sa po chvíli so šibalským úsmevom. Premýšľala som. Čo by tak po mne chcel?

Čo by tak asi po tebe chcel? Chce bozk! Ten úsmev dáva tomu za pravdu.

„Bozk?“ skúsila som.

„Myslel som niečo iné...“ Ten jeho lišiacky úsmev mu z tváre nezmizol. Premýšľala som, keď ma napadlo... Nie, to po mne nemôže chcieť. Veď sa poznáme sotva týždeň. Nie, že by mi to veľmi prekážalo, ale vážne po mne chce sex?

„Čo máš namysli?“ spýtala som sa nesmelo s udiveným výrazom. Napäto som čakala, či povie to, čo si myslím. Ale, hlúposť! Veď on nie je žiadny úchyl.

„Zajtra sa zoznámiš s mojou rodinou,“ povedal a ja som len párkrát zaklipkala očami. Čože? To po mne chce len to? Prikývla som, keďže som očakávala, že to nebude nič hrozné.

Edward ma postavil na nohy a konečne som sa prestala obávať pádu do snehu.

Spolu ruka v ruke sme sa vybrali ku mne domov. Cestou som sa Edwarda pýtala o upíroch. Inému by to naháňalo hrôzu. Upír. Ja som sa nebála, čo bolo dosť prekvapujúce aj pre mňa, aj pre Edwarda. Dozvedela som sa, že sa živí zvieracou krvou a oči sú toho dôsledkom. Keď je smädný jeho dúhovky sčernejú. A nikdy nespí. Je neuveriteľne silný a rýchly. Slnko mu vraj nespraví nič a taktiež aj cesnak, kríž, striebro a kôl. Takže nie je Dracula.

Narodil sa v Chicagu v roku 1901 a o sedemnásť rokov neskôr ho Carlisle premenil, keď umieral na španielsku chrípku. Jeho aj považoval za svojho otca.

Rozprával mi trocha ja o členoch jeho rodiny. Keď sme sa dostali k téme „upírie dary“.

„Ty vieš čítať myšlienky?“ opýtala som sa udivene. Edward sa pousmial.

„Áno. Všetkým až na teba.“ Až na mňa? Fuuu, hneď sa mi uľavilo, že mi nevidí do hlavy. Nebolo by mi asi veľmi príjemné, keby sa hrabal v mojich myšlienkach.

Keď sme sa blížili k domu, načal „upíriu lásku“.

„Keď sa raz upír zamiluje, už je to navždy,“ povedal.

„Aj keď sa zamiluješ do človeka?“ položila som mu otázku, ktorá ma doslova pálila na jazyku. Vari aj mňa tak miluje? Večne?

„Áno,“ usmial sa na mňa a ja som cítila, ako sa mi líc nahŕňa krv. Bude ma milovať naveky. Mňa! Už sa to nezmení. Mohla som sa roztopiť od blaha, ktoré napĺňalo moje vnútro.

Zastali sme pred domom. Vybrala som spod kvetináča kľúč a odomkla dvere. Už som sa chcela rozlúčiť, keď sa mi vnukol úžasný plán. Budeme si aspoň kvit.

Edward už chcel niečo povedať, ale ja som ho rýchlo chytila za ruku a doviedla ho dnu do obývačky, kde bola zhromaždená celá rodinka. Nevadí, že sme sa nevyzuli, aj tak sa nezdrží. Nechcem, aby ho zasypávali miliónmi otázok.

Všetci na nás upreli zrak.

„Ehm, toto je môj priateľ Edward,“ predstavila som ho a usmiala sa. Mama sa najprv zatvárila šokovane, ale následne sa tiež usmiala. Mama sa postavila podala mu ruku.

„Veľmi ma teší, Edward. Ja som Bellina matka Reneé,“ prehovorila k nemu a celý čas na neho hľadela tak... Akoby to bol Boh. No, vyzeral tak. On bol mojím anjelom, ktorého mi zoslal ten zhora.

Nechcela som žiadne ďalšie zoznamovania, či rozhovory.

„Edward už ale musí ísť,“ povedala som rýchlo a dotiahla ho späť vonku pred dvere a pre istotu ich aj zavrela. „To bola teda rýchlovka,“ vydýchla som si. Edward sa zasmial a ja som si uvedomila, ako to vyznelo. Nedalo mi to a začala sa smiať tiež.

Smiech po chvíli ustal.

„Dúfam, že zajtrajšok bude prebiehať podobne.“ Pozrela som sa na Edwarda so zdvihnutým obočím.

„Ho, ho, ho! Tak to ani omylom,“ oponoval vážnym hlasom. Sakra! Tak trocha sa obávam, keďže neviem, čo môžem od rodiny upírov čakať. Môžu ma predsa aj zabiť!

Vidíš, Bella. Jedna za milión nevýhod chodenia s upírom.

Sklapni, myseľ! Tvoje názory nikoho nezaujímajú.

„Prídem zajtra po teba o desiatej, dobre?“

„Dobre,“ pritakala som. Usmial sa tým jeho úsmevom, z ktorého sa mi aj teraz podlamovali kolená.

Podišiel tesne ku mne. Vdýchla som tú omamnú vôňu. Ách... Zároveň som sa topila v tých jazerách tekutého zlata. Napadlo ma, aké oči mal, keď bol ešte človekom. To ešte počká, pretože jeho približujúce sa pery sú oveľa dôležitejšie.

Konečne spojil naše pery a ja som sa ocitla v siedmom nebi. Bola som rada, že obmotal svoje ruky okolo môjho pása, inak by som asi skončila na zemi, nohy som mala ako z gumy.

Po chvíli sa odtiahol.

„Milujem ťa,“ šepol a mňa ovial jeho mentolový dych.

„Aj ja teba,“ usmiala som sa. Ešte mi venoval jeden letmý bozk na pery, potom sa vybral preč. Vnímala som jeho vzďaľujúci sa chrbát.

Vtom náhle zafúkal studený vietor. Striasla som sa a hneď zapadla do vnútra. Hmmm, teplučko. Vyzliekla som si bundu a zhodila zo seba snehule a čiapku. Radšej som vybehla rovno do svojej izby, aby mi moja milovaná rodinka nekládla zbytočné otázky, ktoré by mi iba pokazili úžasnú náladu.

Hodila som sa na posteľ a nemo civela do stropu. Stále som cítila jeho pery na tých svojich, cítila som jeho vôňu. Zajtra sa stretnem s jeho rodinou. To bude fakt zábava...

 

Pár minút pred desiatou som už prichystaná nervózne pochodovala po svojej izbe. Trocha ma desila tá predstava. Sedem upírov a jeden človek v jednom dome či miestnosti. Pri slove upír sa mi v hlave vybavili tesáky a krv. Fuj, krv. Pri každom pohľade naň sa mi dvíha žalúdok. Nieto ju ešte cítiť. Smrdela ako hrdza a soľ. Aj tak chutila. Blé.

Z premýšľania ma vyrušil zvuk auta. Nakukla som cez okno, z ktorého som mala dokonalý výhľad pred náš dom. Už tam stálo luxusné čierne Volvo.

Schmatla som malú kabelku a zbehla dole po schodoch. Rýchlosťou blesku – obrazne povedané – som sa si obliekla čierny kabátik a k tomu čižmy. Aj keď mi bude zima ako na Antarktíde, musím predsa nejako zapôsobiť. Nie som nejaké dievča z dediny. Kvôli tomu som sa aj jemne namaľovala, čo som v posledných dňoch už nerobila.

Ešte som zakričala na celý dom, že idem von a môže sa ísť preč! Vyšla som z domu a mierila si to k tomu Volvu, o ktoré sa opieral on. S radosťou som k nemu pricupkala.

„Ahoj,“ pozdravil ma s úsmevom a ja som mala čo robiť, aby sa mi nepodlomili kolená. Budem mu musieť ten úsmev zakázať, aj keď som ho zároveň milovala. Ach, ja mám ale veľké problémy.

„Ahoj,“ odzdravila som sa a jemne ho pobozkala na pery. Následne mi pomohol nastúpiť a o minútu sme sa už viezli k nemu domov. Ani som nevedela, kde býva.

To najpodstatnejšie nevieš, Swanová?

Nie, neviem!

Postupne sa ma znova začali zmocňovať obavy. Sedem hladných upírov a ja ako ich obeť.

„Deje sa niečo?“ vytrhol ma z myšlienok Edward. Nechápavo som sa na neho pozrela. „Hryzieš si do spodnej pery a to robíš obvykle, keď si nervózna.“ Vôbec som si neuvedomovala, že to robím. Okamžite som s tým prestala.

„Ja nie som nervózna,“ namietala som. Pozrela som sa do jeho očí, ale to som spraviť nemala. Bola som v moci jeho pohľadu, niet úniku. Teraz by som mu odkývala čokoľvek na svete.

„Viem, že ťa niečo trápi.“ To uhádol, no ja som nemala v pláne mu to povedať. Avšak nemohla som odolať tomu pohľadu.

„Mám obavy... Budem tam jediná človekom,“ vyklopila som mu pravdu.

Hlúpa! Hlúpa Bella! To si nevedela zavrieť hubu a mlčať?

„Nemáš sa čoho báť, neublížia ti. Ja by som ťa ochránil.“ Jeho slová ma dokázali dokonalo upokojiť. Akoby to bolo nejaké kúzlo. Čáry máry, žiadne obavy.

Jednou rukou ma pohladil po líci, následne sa venoval opäť riadeniu.

 

Edward zaparkoval pred luxusným domom, z ktorého mi padla sánka. Bývať tu... Môj sen.

Otvorila som dvere a vystúpila, keď mi ukĺzla noha a ja som letela k zemi. Namiesto tvrdého dopadu som padla do čejsi náruče. Kto iný to mohol byť, ako Edward? Otvorila som oči a skláňal sa nado mnou on.

Zdá sa mi, alebo sa naozaj pri ňom pošmyknem až príliš často?

Edward ma postavil na nohy a ja som si už radšej dávala pozor, kam šliapem. Spolu sme sa vybrali do tej luxusnej vily. Odkiaľ na to získal toľko peňazí? Určite to nebola lacná záležitosť. Ale keď som si spomenula, že na tomto svete už je vyše sto rokov, tak mi doplo, že si za ten čas určite zarobil veľa peňazí.

Vošla som dnu a nemohla sa vynadívať. Rovnako ako exteriér, aj interiér bol luxusný a moderný. Naľavo sa nachádzala otvorená obývačka aj s nádherným ozdobeným stromčekom. U nás ho budú zdobiť dnes Nora s Caroline. Ako vždy.

Edward mi zložil bundu a niekde ju odložil. Ja som bola natoľko zaujatá nábytkom, že som si ani nevšimla, kedy sa pred nami zjavili dvaja mladí ľudia. Za nimi stáli ďalší štyria.

Mladá žena mala karamelové vlasy a zlaté oči ako Edward. Prívetivo sa usmievala.

„Bella, toto je moja matka Esme. Esme toto je Bella,“ predstavil nás Edward navzájom. Namiesto podania ruky som sa dočkala objatia.

„Som rada, že si Edward konečne našiel svoju vyvolenú a som rada, že si ňou práve ty,“ prehovorila ku mne, keď sa odtiahla. Nezmohla som sa na nič, len na úsmev.

Ďalej mi Edward predstavil celú jeho rodinu. Až na jednu blondínu – jeho sestru Rosalie. Tvárila sa ako bohyňa pomsty a po mne hádzala nenávistný pohľad. Prekážalo mi, že každý ma tu milo privítal, len ona sa tvári, že ona je kráľovná a my sme jej poddaní.

„Čo máš za problém?“ opýtala som sa tej Rosalie ostro. Tá sa na mňa šokovane pozrela. Sama som bola udivená z toho, kde sa tá odvaha vo mne vzala. Nato sa zatvárila ako predtým.

„Ty si problém! Edward nás kvôli tebe ohrozuje! Vyzradil tajomstvo, ktoré sa má pred takými, ako si ty utajovať!“ začala po mne štekať.

„Rose!“ zavrčal Edward. Tomuto sa hovorí upíria rodinka. Tá Rosalie sa otočila a naštvane niekam odkráčala.

Náhle ku pre pritancovala ďalšia Edwardova sestra – Alice. Pripomínala mi škriatka alebo elfa. Už len chýbali špicaté uši.

„Dnes máme v pláne ísť na nákupy na poslednú chvíľu. A ty pôjdeš s nami!“ zatrilkovala a ladným tanečným krokom sa vrátila k blonďákovi Jasperovi. „Tak, ide sa!“ zavelila a niekam sa vyparila. Ja som videla iba rozmazanú čmuhu.

 

Edward mi síce povedal o Alice, že je nákupná maniačka, ale ja som to brala na ľahkú váhu. To som robiť nemala. Zistila som, že Alice nie je nákupná maniačka, ale mega nákupná maniačka. Má výhodu, že sa nikdy neunaví. Dokázala prebehnúť celé nákupné centrum v Seattli. Ja som bola vyšťavená po pár obchodoch. Nakúpila milión vecí, aj mňa donútila si kúpiť všelijaké oblečenie. Aj také, čo by som si na seba nikdy neobliekla.

Ale bola priateľská a správala sa ku mne ako ku kamarátke.

 

Podvečer sme sa vracali späť k nim domov. Volvo šoféroval Jasper, pri mne vzadu sedel Edward a predo mnou Alice. Keď sme prechádzali mestom, spomenula som si na trhy. Nebolo by na škodu zájsť tam len s Edwardom.

Navrhla som mu to a môj návrh prijal. Jasper nás vysadil pri trhoch a ja s Edwardom sme sa tam vybrali.

Musím uznať, že sme sa mali skvele. Prechádzali sme sa tam, pobozkali sme sa pod imelom a ja som si dala aj varené víno a medovinu...

 

Edward:

Bella si na trhoch dala medovinu a kto vie, čo ešte. Trocha to s tým prehnala, rozhodol som sa, že ju už odprevadím domov. Celú cestu sa smiala a vešala sa po mne. Nie, že by mi to vadilo, práveže bola taká odviazaná a mne sa to páčilo.

Došli sme k domu, kde bývala. Kľúč bol schovaný pod kvetináčom, čo som minule spozoroval. Odomkol som a rovno aj Bellu tajne vyniesol hore, keďže by to po schodoch sama nezvládla. Položil som ju do postele a vyzul jej čižmy, následne som jej vyzliekol kabát a položil ho na stoličku. Bellin smiech ustal, keď som si k nej sadol na posteľ. Tiež sa posadila z ľahu.

Urobila to, čo som nečakal. Pritiahla si ma k sebe za bundu a zmocnila sa mojich pier. Hneď mi aj začínala vyzliekať bundu. Musel som sa krotiť, aby som sa po nej nevrhol, nieto ju ešte zabil. Bola blízko mňa, našťastie bolo v jej krvi cítiť aj alkohol, takže to bolo znesiteľnejšie. Napriek tomu jej vôňa bola stále opojná. Bola mojou drogou.

„Bella,“ začal som a odtiahol sa od nej, načo nesúhlasne zamraučala. „Si opitá. Radšej si pospi, potrebuješ to.“ Pokrútila hlavou.

„Ja potrebujem teba,“ namietala.

„Dobrú noc, princezná,“ šepol som a pobozkal ju na čelo. Vyšiel som z jej izby, nečujne zbehol po schodoch a opustil dom.

Rozbehol som sa rovno domov, aj keď v hlave som mal stále len ju. Láska robí divy.

 

Na ďalší deň mi ráno Esme povedala, nech pozvem Bellu k nám na Vianoce. Iba som prikývol, aj keď som to v pláne nemal. Bella určite chce stráviť Vianoce so svojou rodinou, nie s rodinou upírov.

Vybral som sa len na lov a vrátil sa až večer.

„Už si ju pozval?“ opýtala sa ma hneď Esme s úsmevom na tvári. V dome smrdelo. V jej myšlienkach som videl, že varila. A to len kvôli Belle.

„Ona chce určite byť so svojou rodinou,“ povedal som.

„Takže si ju nepozval?“ Pokrútil som nesúhlasne hlavou. „Tak ju rýchlo pozvi!“

„Nie, ona chce...“ začal som, ale Esme ma prerušila s tým, že ak ju nepozvem hneď ja, tak za ňou pôjde ona. A to som dopustiť nechcel.

 

Bella:

Ráno som sa zobudila s bolesťou hlavy. No čo iné som mohla čakať?

Celý deň ubiehal tak rýchlo a už sa blížil večer. Deň som strávila v obývačke v kresle. Nemala som bohvieakú náladu. Chýbal mi Edward. Tak veľmi.

Večer ku mne mama prišla a prisadla si.

„Bella, vidím, aká si smutná. Chýba ti?“ opýtala sa a ja som len sklamane prikývla. Ani nevie ako... „Tak choď za ním. Určite by sa tvojou návštevou potešil.“

„Nie, on chce byť so svojou rodinou,“ namietala som.

„A s tebou byť nechce?“ Čo ja viem. Možno je tú malá šanca...

Neviem ako, ale mama ma prehovorila. No, skôr donútila, aby som za ním šla. Prichystala som sa tak slávnostnejšie, veď sú Vianoce. Keď ma odmietne, vrátim sa domov.

Otvorila som dvere, že pôjdem za ním, keď som skoro padla od úžasu. Stál tam vážne on. Nemohla som tomu uveriť.

„Bella,“ začal ako prvý. „Nechcela by si stráviť tieto Vianoce so mnou a s mojou rodinou?“ opýtal sa s nádejou v očiach.

„Samozrejme,“ vydýchla som nadšene. Stráviť s ním Vianoce... O tom som doteraz len snívala. Edward sa náhle nádherne usmial a vtisol mi malý bozk na pery.

Ďalej všetko ubiehalo tak rýchlo a zároveň tak pomaly. Odviezol nás k nim domov, kde to rozvoniavalo lahodným jedlom. Jeho matka vraj navarila len kvôli mne a bolo toho naozaj veľa, ako pre armádu. Keď som sa najedla, až som bola na prasknutie, Esme mi oznámila, že ma volá Edward. Vybrala som sa za ňou, ona avšak zmizla.

Všimla som si lupienky ruží, ktoré smerovali od kuchyne niekam. Vybrala som sa tým smerom. Doviedlo ma to až do miestnosti plnej sviečok, v jej strede sa nachádzal veľký čierny klavír a pri ňom Edward. Bol taktiež slávnostnejšie oblečený. Došla som k nemu a len žasla. Všetko bolo také romantické, že sa mi nahrnuli slzy do očí.

Podišla som k Edwardovi. On zrazu pokľakol na jedno koleno a z vrecka vytiahol červenú saténovú krabičku, ktorú následne otvoril. Mne sa tým naskytol pohľad na nádherný prsteň.

Zhíkla som.

„Isabella Swanová, milujem ťa viac než svoj život. Bez teba som len zblúdila duša, ktorá nemá dôvod žiť, pretože ty si dôvodom, prečo som tu. Sľubujem ti, že ťa budem milovať a ctiť na veky. Staneš sa mojou ženou?“ Celý čas sa mi uprene díval do očí, ja som sa v tých jeho topila.

„Áno,“ vydýchla som. „Áno, áno, áno!“ zopakovala som nadšene a hodila sa mu okolo krku. Je pravda, že sme sa poznali krátko, ale milovala som ho a on mňa tiež. Na prstenník mi navliekol ten nádherný prsteň a následne ma náruživo pobozkal.

Potom mi ešte zahral na klavíri skladbu, ktorú vymyslel iba pre mňa.

Nemohla som byť viac šťastná. Neviem, čo bude ďalej, hlavné je, že sme spolu, že sa navzájom milujeme. A budeme mať svadbu. On mi priniesol do môjho života nádej. On bol mojou nádejou.


Zazvonil koniec a rozprávky je koniec!
Tak, dostali ste sa až na koniec poviedky. Dúfam, že sa Vám poviedka páčila a že Vám spríjemnila vianočné obdobie. :)
Chcem sa Vám poďakovať za všetky komenátre. Budem šťastná, ak opäť nejaký zanecháte. :)


« Předchozí díl


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Vianočná nádej - 5. kapitola:

 1
3. eda
13.07.2015 [5:27]

Emoticon moc pěkné Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

05.01.2014 [20:32]

Mispool Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

1. Shaina
03.01.2014 [22:11]

moc krásná povídka, jen prstýnek jsem po týdenní známosti nečekala Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!