Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Večnosť má mnoho podôb - 8. kapitola


Večnosť má mnoho podôb - 8. kapitolaBella sa rozhodne zveriť sa so svojimi problémami Edwardovi. Čo si o tom myslí on?

Nedeľa bola strašná. Vôbec sa mi nechcelo vyliezť z postele a čeliť realite, najmä keď som vedela, že tu nie je ten, koho si prajem vidieť. Radšej by som sa zbabelo zahrabala pod prikrývku a čušala tam, pokiaľ moje problémy neskončia. Ale kedy bude tomuto koniec?

 

Pri raňajkách si Charlie všimol mojej mrzutej nálady a začal vyzvedať. Väčšinou som mu odpovedala jednoslovnými odpoveďami, bez podrobností a bez emócií. Nakoniec to ale aj on vzdal a viac sa nepýtal. Videla som však na ňom, že mu moje správanie robí starosti a trápilo ma to o to viac.

 

Deň sa vliekol pomalým tempom a ja som nemala čo robiť. Stále viac ma pokúšalo zdvihnúť telefón a zavolať Edwardovi. Aspoň na chvíľu počuť jeho hlas, som si istá, že už len to by ma dokázalo upokojiť. Nevydržala som to a svoj boj som vzdala. Úplne vzrušená a nedočkavá som začala vytáčať jeho číslo a chvela som sa, keď sa ozvalo zvonenie.

„Prosím?“ Samovoľne sa moje pery roztiahli do úsmevu, keď som začula zamatový hlas Edwarda.

„Ahoj, Edward, tu je Bella.“ Možno aj on sám počul to nadšenie. „Čo práve robíš?“

„Nič podstatné, prečo sa pýtaš?“

Zhlboka som sa nadýchla a dodávala si odvahy. „Chcela som sa ťa spýtať, či by si nešiel von. Ja... potrebujem spoločnosť.“

„Pôjdem rád, ale... Deje sa niečo, Bella?“

„Ja ani neviem. Cítim sa... zvláštne.“ Možno som mala byť radšej ticho alebo to poprieť, než tým zaťažovať ešte aj jeho. Stačí, že trápim Charlieho. „Potrebujem byť s niekým.“

„Dobre,“ odvetil mi, „kde sa stretneme? Mám prísť po teba?“

Rýchlo som si to premyslela a povedala mu miesto stretnutia. Súhlasil, že tam príde a položila som.

 

S už trochu lepšou náladou som si obliekala bundu a vyrazila von z domu. Preč od problémov. Mala som menšie problémy s naštartovaním motora, ale našťastie ma auto nezradilo a pohlo sa.

 

Edward ma už čakal na dohodnutom mieste. Bol tu ešte skôr ako ja.

„Vďaka, že si prišiel.“ Zabuchla som dvere od auta a kráčala k nemu.

„To je samozrejmé,“ odvetil. „Bella, povieš mi už, čo sa deje?“ začal hneď vyzvedať. Nemôžem mu to vyčítať, má starosti. Už aj on...

Neodpovedala som mu priamo, ale vyzvala som ho, aby sme šli ďalej. „Môžeme sa prejsť?“

Prikývol a vydali sme sa dole cestou kráčajúc vedľa seba.

 

„Takže?“ vyzval ma znova a čakal na odpoveď, ale ja som jej akosi nebola schopná. „Bella, vieš, že mi môžeš dôverovať...“

Áno, to som vedela. On bol jedným z mála ľudí, ktorým som verila a mohla sa zdôveriť s čímkoľvek. „Ja... neviem. Vážne neviem, Edward,“ povedala som mu úprimne. Pokrčil svoje bledé čelo, až sa mu obočie v strede spojilo a vytvorilo jednu rovnú linku. „Asi ti to bude pripadať čudné... Napokon, ja sa tak cítim.“

„Stalo sa ti niečo?“ Skutočne sa mu v zlatých očiach zrkadlili obavy?

„Áno aj nie. Edward, som zmätená. Zmätená zo seba, zo svojich pocitov, z teba...“ Pri poslednom slove som si zahryzla do pery. Je správne, že ho do toho zaťahujem?

„Nerozumiem ti...“

 

Z oblohy spadla studená kvapka a pristála mi na nose. Nahnevane som sa zamračila na nebo a potom som sa otočila tvárou k Edwardovi. „Pozri, Edward, ja viem, že nemám nijaké právo starať sa do toho, ale nemôžem len tak prehliadať, čo mám pred očami. Viem, že ty aj tvoja rodina niečo skrývate. Možno ste dokázali oklamať ostatných, no mňa nie.“

„Bella, o čom to hovoríš? Čo by sme mali, preboha, skrývať?“ Snažil sa znieť ľahostajne a výsmešne, ale za tým všetkým sa skrývala ozajstná zvedavosť a opatrnosť.

„Predtým som si myslela, že si to iba nahováram, ale čím ďalej ťa poznávam, mám pocit, že s vami nie je niečo v poriadku.“

 

Mlčal. Skúmal moju odhodlanosť, možno hľadal štrbinku neistoty v mojich slovách a výraze. Premýšľal. „Naozaj neviem, čo sa stalo medzi vami a Indiánmi z rezervácie, ale myslím, že by si len tak nevymýšľali niečo, ak by na tom nebol aspoň kúsok pravdy.“

Odrazu bol v strehu a sledoval moju tvár. „Oni ti niečo povedali?“ spýtal sa opatrne. Teraz už som si bola istá, že tu niečo je.

„Nie,“ povedala som mu rázne. „Nepovedali mi nič, ale...“

„Ale?“

„Varovali ma pred tebou. Pred vami.“ Náhle som sa cítila hlúpo, až zahanbujúco, keď som tu s ním stála a napriek všetkému, čo som k nemu cítila, a dávala mu najavo, som mu vyslovila istú nedôveru.

„Čo ti o nás povedali?“ Všimla som si, ako zaťal dlane do pästí, až mu vystúpili hánky.

„Nič konkrétne. Chceli, aby som sa od teba držala ďalej. A ja chcem vedieť... prečo?“

Odvrátil odo mňa pohľad. Naozaj mal v očiach bolesť?

 

„Možno majú pravdu,“ odvetil tvrdo.

„Č-čože?“ zaskočilo ma to a vystrašilo. Čakala som, že bude popierať, no miesto toho súhlasil.

„Možno by si ich mala počúvnuť, Bella.“

„Nie!“ Takmer som to vykríkla. Vošiel do mňa taký nával rozhorčenia, až ma to prekvapilo. „Nie, to nie. Je mi jedno, čo hovoria, ja chcem byť s tebou.“

Nešťastne, trpko sa zasmial. „Robíš presný opak toho, čo by si mala, Bella. Ak ti povedali, že sa máš odo mňa držať ďalej, mala by si poslúchnuť. Naozaj by to bolo pre teba zdravšie.“

„Ja chcem len vedieť pravdu! Prečo to hovoria? Oni ťa nepoznajú, nevedia, aký si...“

„A ty to vieš?“ spýtal sa pochybovačne. Takýto Edwarda sa mi nepáčil. Cítila som z neho horkosť, ba dokonca nepriateľstvo.

„Priala by som si to vedieť.“

Znova ten jeho nepríjemný výsmešný tón, z ktorého mi až skákali zimomriavky. „Nie, to by si nechcela.“

„Chcem to vedieť, nech je to čokoľvek, Edward. Ja... záleží mi na tebe a je mi jedno, čo hovoria iní. Pre mňa si ten najlepší človek na svete.“

„Vidíš ma nesprávne, Bella.“ Z každého jeho slova, z každej vyslovenej slabiky som cítila, že s tým bojuje a všemožne sa snaží zachovať pokojnú tvár. No nedarilo sa mu.

 

„Edward, nezavolala som ťa, aby som ti niečo vyčítala alebo sa s tebou hádala. Zavolala som ti preto, lebo som cítila, že ťa potrebujem vidieť. Viac než kohokoľvek iného.“

Edward nešťastne zastonal a odvrátil odo mňa skrivenú tvár. „Bella,“ hlesol potichu. „Bella, vôbec by sme sa nemali stretávať. Musíš vedieť, že je nesprávne, keď sme spolu.“

„Prečo by to malo byť nesprávne? Kto o tom rozhodol?“

„Bella,“ šepol ticho.

Podišla som k nemu a chytila mu ruku do tej svojej – ako keby som ju vložila do ľadovej vody, taká bola reakcia pri dotyku mojej horúcej, rozpálenej ruky a jeho ľadovej. Chcel ju odtiahnuť, ale nepustila som ho. „Nebudeme to riešiť, dobre? Akoby nič z toho neexistovalo – iba ty a ja.“ Pocítila som silný stisk jeho dlane a vzápätí som sa roztápala v tekutom zlate jeho očí. „Prosím.“

„Iba ty a ja,“ súhlasil.

 

Videla som jeho úsmev a cítila som chlad jeho ruky, a bola som si istá, že presne takto to má byť. A hoci tiene pochybností pomaly zahaľujú každý svetlý kúsok nášho priateľstva, ja budem zaň bojovať. Aj keď dobre viem, že nič viac ako vrelé priateľstvo nemôžem mať, stojí mi to za to. Pretože on ma nikdy nebude brať spôsobom, akým o ňom premýšľam ja – ako objekt lásky, vášne a túžby.

 

„Prepáč mi to, Bella, ale musím to vedieť,“ prehovoril odrazu vážnym tónom. „Som si istý, že to, čo si mi tu teraz povedala si myslela vážne a viem, že si zvedavá... Povedz mi však jedno – si naozaj rozhodnutá priateliť sa so mnou napriek tomu, že vieš, že so mnou nie je niečo v poriadku? Si ochotná priateliť sa so mnou aj napriek tomu, že ti nikdy nepoviem pravdu? Pretože nechcem, aby si zo mňa bola sklamaná, ak ti neodpoviem na tvoje otázky.“

Uvažovala som nad jeho slovami a premýšľala som, prečo to hovorí. Ich význam bol jednoznačný – nepraje si, aby som sa ho vypytovala na to, čo ma najviac zaujíma. Varoval ma, že mi pravdu nepovie. To som dokázala pochopiť. Ak si to želá, viac to spomínať nebudem. Aspoň nie pred ním.

„Áno, Edward, rozumiem ti. Nezáleží mi na tom, čo si.“ Na to ťa až príliš milujem, dodala som v duchu.

„Som rád, že ťa mám, Bella,“ zašepkal a natiahol ruku, aby mi z tváre odhrnul teraz už mokré vlasy. Pozorne som ho pri tom sledovala a nevydržala som to. V momente som mu skočila okolo krku a silno ho objala. Prekvapilo ma, aký bol tvrdý a nebyť jeho rúk, ktoré mi objatie opätovali, bol by nehybný ako kameň. Zhlboka som vdychovala jeho vôňu, ktorá mi už nepripadala nepríjemná, ba dokonca ma zvláštnym spôsobom priťahovala.

 

Až príliš skoro ukončil naše objatie. Chcelo sa mi smiať nad tým, ako skončilo naše stretnutie. Pretože vôbec sme neriešili to, kvôli čomu som mu zavolala. A to bolo moje nepochopiteľné správanie a moje ešte nepochopiteľnejšie pocity. Neviem, ako to bolo možné, no vnútorne som cítila, že moje momentálne problémy nejakým spôsobom súvisia práve s ním. S jeho osobnosťou, s jeho prítomnosťou. Koniec koncov, všetko sa to začalo mojím príchodom do Forksu.

 

A on to nejako vedel. Pozorne si ma prezeral skúmavým pohľadom a odrazu mi nápad vyžalovať sa mu neprišiel taký dobrý. „Je tu ešte niečo, čo ťa trápi. Nemýlim sa?“

Ako dobre ma poznal. Možno som len bola ľahko čitateľná a moje pocity príliš zjavné. Silene som sa usmiala.

„Nemýlim,“ potvrdil si, čo sám videl.

„Nechcem o tom hovoriť.“ Radšej som skúmala zips na jeho bunde akoby som sa mu mala pozrieť do očí.

„No tak, Bella. Sme priatelia, nie? Môžeš mi povedať čokoľvek...“

„Je to trochu... trápne,“ odpovedala som mu vyhýbavo.

„Ak sa mi nezveríš, iba ťažko ti pomôžem.“ Prekvapene som zamrkala, keď mi rukou nadvihol bradu a donútil ma pozrieť naňho. Jeho ruka bola doslova ľadová na mojej rozpálenej pokožke.

Sťažka som si povzdychla. „Neviem, ako ti to povedať, Edward. Vlastne sama neviem, čo sa deje. Čo sa so mnou deje.“

„Všimol som si, že si poslednú dobu nejaká roztržitá. A nervózna.“ Samozrejme, že mu to neuniklo.

„No, áno. Cítim sa tak zvláštne... akoby som to ani nebola ja. Všetko ma rozčuľuje, som náladová a občas mám taký pocit...“ Vôbec som to nedokázala opísať. Ako by som aj mohla, keď som nikdy nič také nezažila. „A, no...“ Náhle som očervenela. Mám mu to spomínať? „Mešká mi to. Nikdy predtým sa mi to nestalo. Vždy som mala pravidelný cyklus.“ Zo zahanbenia som to hovorila radšej jeho topánkam ako jemu. Bol však ticho, a tak som usúdila, že to berie vážne a nemusím sa pri ňom hanbiť.

„A nemávaš nejaké čudné chute, nejedávaš niečo, čo ti predtým nechutilo?“ spýtal sa po chvíľke zamyslenia.

„Nie, to nie,“ odpovedala som mu.

„A čo ranné nevoľnosti...?“

Šokovane som zdvihla hlavu hore a stretla sa s jeho nadmerne zaujatým pohľadom. To si myslí? Až sa mi chcelo zasmiať nad jeho uvažovaním.

„Edward, ja nie som tehotná.“ Hoci som sa snažila, aj tak mi kútiky úst vyvrátilo dohora.

„Si si istá? Mnohé ženy si všimnú, že sú tehotné až po niekoľkých týždňoch a keď hovoríš, že ti mešká... Aj ochrana niekedy zlyhá.“

To už som ho musela prerušiť. „Edward, naozaj nie som tehotná. Nikdy som s nikým... veď vieš.“ Tvár mi blčala červeňou, až mi to bolo nepríjemné.

„Aha.“

 

Odrazu ani jeden z nás nevedel, čo povedať a nastalo ticho. Prvý to prelomil Edward. „Možno to má psychickú príčinu. Musela si sa predsa presťahovať, prejsť na novú školu, zmeniť zabehnutý systém... To všetko sa nejako prejaví.“

„Ja neviem. Nemyslím si, že práve to je príčinou.“ Sťahovať sa bol vlastne môj nápad, vôbec som si pre to nerobila starosti. Hanbila som sa však priznať mu, čo si myslím, že je príčinou. To mu môžem rovno teraz vyznať lásku.

„Už predtým som si všimol, že sa ti akosi často mení nálada. Podľa mňa za to môže zmena prostredia, Bella. Prišla si sem z Phoenixu, kde každý deň svieti slnko a je tam teplo. Tu vyjde  slnko raz za mesiac a neustále prší. Je to depresívne, ak na to nie si zvyknutá.“

„Myslíš, že sa to časom lepší?“

„Takéto stavy netrvajú večne. Som si istý, že to prejde a bude to dobré.“

„Naozaj v to dúfam, pretože nechcem skončiť ako fúria, ktorá na každého vyletí.“

„Na mňa môžeš kričať koľko chceš, Bella.“ Na tvári sa mu zjavil pobavený úsmev. Taký čarovný, že som sa vďaka nemu cítila šťastnejšia a uvoľnenejšia.

„Aby som ťa nevzala  za slovo.“  

 

Takto sme sa veselo bavili po zvyšok času, až kým Edward nezahlásil, že je neskoro a mali by sme ísť. Za ten čas sme mierne zmokli, a tak mi z vlhkých vlasoch kvapkala voda a studenila ma na krku. Edward ma nasledoval, až kým som nezastavila pred naším domom. Ešte som mu naposledy zamávala a jeho auto zmizlo z dohľadu.

 

Hore schodmi na verandu som vybehla ako blesk a už po ceste som si vyzliekala mokrú bundu. Tú som zavesila na radiátor na chodbe a hneď som si začala skopávať mokré topánky z nôh.

„Bella?“ ozval sa z obývačky Charlieho hlas a následne aj jeho kroky.

„Tu som.“ Mokré ponožky som ledva stiahla zo studených nôh a položila som ich na radiátor k bunde. Vo dverách sa zjavila začudovaná tvár môj otca.

„Kde si bola tak dlho?“ S rukami zloženými na prsiach sa opieral o zárubňu dverí.

„Vonku,“ odvetila som jednoducho.

„Aha. A s kým?“ Podozrivo nakrčil čelo a čakal na moju odpoveď.

„S Edwardom,“ povedala som mu. Tváril sa nechápavo, a tak som pokračovala: „Cullenom.“

 

Jedno obočie mu prekvapene vyskočilo. „Chodíš s ním?“ Vyzeralo to, že chce zo mňa stoj čo stoj vymámiť priznanie. V duchu som prevrátila oči.

„Sme iba kamaráti,“ zašomrala som si popod nos. Vôbec sa mi nepáčil smer tohto rozhovoru, chcela som sa vykrútiť.

„Naozaj?“ spýtal sa pochybovačne. „Ako dlho sa s ním už stretávaš?“

„Ani neviem. Nie je to dlho.“

„Prečo si mi nepovedala, že sa s ním kamarátiš?“ Znel úprimne zaujato, čo sa mi nepáčilo. On nezvykne vyzvedať, a tak ma prekvapovalo, ako horlivo sa zaujíma o mojich kamarátov.

„Oci, mám ti snáď hovoriť o všetkých svojich kamarátoch?“ Moja odpoveď vyznela mierne drzo vzhľadom na to, že mi jeho vypočúvanie pripadalo nepríjemné.

„Nie.“ Pozeral sa na mňa pohľadom, ktorý jasne naznačoval, že si všimol môjho tónu reči. „Len som chcel vedieť...“

„To ma odteraz budeš vypočúvať zakaždým, keď pôjdem s niekým von? Alebo ma budeš sám sledovať?“ prskla som naňho. Asi som sa mala krotiť, ale cítila som, ako ma znova zachvacuje hnev.

„Bella, ako sa to so mnou rozprávaš? Iba som sa ťa pýtal, s kým si bola vonku a ty na mňa hneď vyskakuješ. Čo sa s tebou robí?“

„Nie, ty sa ma nepýtaš, ty vyzvedáš. Ako keby som robila niečo zlé. Mám ti snáď podávať pravidelné hlásenia, keď idem niekam? Alebo chceš aj kontakt na každého, s kým sa stretávam?“ Sarkazmus sršal z každého môjho slova. Nemohla som si pomôcť, mala som pocit, že každú chvíľu začnem kričať.

„Bella! Už zase sa správaš ako...“

 

Mojím telom pomaly prechádzali vlny triašky, ruky mi vibrovali a mala som chuť do niečoho udrieť. Gánila som na Charlieho, až sa mi nozdry na nose rozšírili.

„Daj mi pokoj!“ prerušila som jeho kázanie a odpratala som sa do svojej izby, pričom som poriadne tresla dvermi. Bola som si istá, že tento môj výstup nezostane bez následkov.


« Předchozí díl


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Večnosť má mnoho podôb - 8. kapitola:

 1
03.06.2012 [1:24]

Irmicka1 Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

02.06.2012 [17:20]

Rainy Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

02.06.2012 [14:47]

AngieCullen Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

02.06.2012 [10:37]

čo sa snou deje Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!